znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 205/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosti súdneho exekútora JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013, sp. zn. Rvp 8660/2013, sp. zn. Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 424/2008 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26 Er 499/2010   a jeho   uznesením   z 25.   októbra   2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   23 Er 138/2011   a jeho   uznesením   z 19.   októbra   2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26 Er 483/2011   a jeho   uznesením   z 25.   októbra   2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 629/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013, sp. zn. Rvp 8660/2013, sp. zn.   Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 8645/2013.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. januára 2013 a 7. februára 2013 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vedené ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   8645/2013,   sp. zn.   Rvp 8654/2013,   sp.   zn.   Rvp 8660/2013, sp. zn. Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013, ktorými namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenia zákazu diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 424/2008 a jeho uznesením zo 4. októbra 2012, v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   26 Er 499/2010   a   jeho   uznesením   z   25.   októbra   2012,   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   23 Er 138/2011   a   jeho   uznesením   z   19.   októbra   2012,   v   konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 483/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 629/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012.

Zo sťažností vyplýva, že okresný súd napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora   z   vykonania   exekúcií   v   prospech   oprávnenej   – spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), v označených exekučných konaniach z dôvodu   jeho   zaujatosti,   pretože   sťažovateľ   bol   v minulosti   zamestnancom   oprávnenej. Okresný súd o vylúčení sťažovateľa rozhodol prihliadajúc na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011.

Sťažnosťami   podanými   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vo   všetkých   uvedených prípadoch   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení ako súdneho exekútora bez   akéhokoľvek   návrhu   účastníkov   konania,   teda   tak   učinil   ex   offo,   na   čo   podľa sťažovateľa nemal oprávnenie. Sťažovateľ tiež poukázal na skutočnosť, že okresný súd svoje napádané rozhodnutia založil výlučne na rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sa týkalo inej   exekučnej   veci   (odlišnej   od   napádaných   exekučných   konaní,   pozn.),   a   tiež   toto rozhodnutie ústavného súdu bolo vydané bez tohto, aby sa sťažovateľ mohol v konaní pred ústavným súdom k nemu vyjadriť, a napokon ani okresný súd neumožnil sťažovateľovi vyjadriť sa k nemu pred vydaním napádaných exekučných rozhodní. Podľa sťažovateľa sú tak   napádané   exekučné   rozhodnutia   okresného   súdu   neodôvodnené   a   arbitrárne. V nadväznosti na uvedené tak mali byť podľa sťažovateľa porušené aj jeho „majetkové“ práva, resp. práva na ochranu vlastníctva, pretože uvedeným postupom mu bolo podľa jeho tvrdení odopreté legitímne očakávanie na odmenu za vykonanie predmetných exekučných konaní, na vykonanie ktorých bol už poverený. Napokon, podľa sťažovateľa okresný súd v dôsledku uvedeného postupu „... zaobchádzal odlišne s fyzickou osobou – povinným na strane jednej s sťažovateľom na strane druhej“.  

Vzhľadom na uvedené tvrdenia sa sťažovateľ v sťažnostiach podaných ústavnému súdu   domáha,   aby   ústavný   súd   po   ich   prijatí   na   ďalšie   konanie   nálezom   vyslovil,   že postupom okresného súdu v každom z ním napádaných exekučných konaní bol porušený zákaz diskriminácie upravený v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru, ďalej že bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd zrušil ním označené rozhodnutia okresného súdu o jeho vylúčení ako súdneho exekútora z vykonávania exekúcií v označených exekučných konaniach a vrátil veci okresnému súdu na ďalšie konanie a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v každom jednotlivom prípade po 1 000 €. Sťažovateľ taktiež požadoval priznať mu úhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Aj   keď   zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   tak odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde možno aj v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 8645/2013, sp. zn. Rvp 8654/2013, sp. zn. Rvp 8660/2013, sp. zn.   Rvp 8662/2012 a sp. zn. Rvp 10322/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom,   ku   ktorému   malo   dôjsť postupom okresného súdu v označených konaniach, ako aj jeho rozhodnutiami tým, že okresný súd rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako povereného súdneho exekútora z úradnej povinnosti a bez vykonania akéhokoľvek dokazovania, a tiež bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k jeho vylúčeniu. Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa neho napadnuté rozhodnutia založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. túto neposúdil podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcií vylúčil.

Pri predbežnom prerokovaní sťažností ústavný súd zistil, že sťažovateľ proti postupu okresného súdu v označených konaniach a proti tým istým napádaným rozhodnutiam podal obsahovo totožné sťažnosti (namietal porušenie tých istých práv), o ktorých ústavný súd v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   II.   ÚS   367/2012   a sp.   zn.   II.   ÚS   84/2013   konal a uzneseniami č. k. II. ÚS 367/2012-24 z 20. septembra 2012 a č. k. II. ÚS 84/2013-13 zo 7. februára 2013 ich odmietol z dôvodu, že ich sťažovateľ podal ako zjavne neoprávnená osoba.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Rozhodnutie o odmietnutí návrhu na začatie konania z dôvodu, že ho podala zjavne neoprávnená osoba je rozhodnutím „o konaní“, ktoré má na mysli citované ustanovenie § 24 písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde.   Nejde   však   o   podmienku   konania,   ktorú   možno dodatočne splniť v ďalšom návrhu, ktorým sa napáda to isté právoplatne skončené konanie a ktoré   bolo   napadnuté   v   predchádzajúcom   návrhu,   ktorý   bol   odmietnutý   ako   podaný neoprávnenou osobou.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd dospel   k záveru, že sťažnosti sťažovateľa smerujúce opätovne proti postupu okresného súdu v označených konania a proti označeným rozhodnutiam sú neprípustné, a preto ich po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013