znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 205/2012-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval návrh Ing. M. O., B., zastúpenej advokátkou JUDr. Z. B., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/41/11-K z 2. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. M. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 4. apríla 2012 doručený návrh Ing. M. O. (ďalej len „navrhovateľka“) na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/41/11-K z 2. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z   návrhu   vyplýva,   že   výbor   namietaným   rozhodnutím   uložil   navrhovateľke   ako verejnej funkcionárke, bývalej riaditeľke štátneho podniku H., š. p. B. (ďalej len „štátny podnik“),   pokutu   v   sume   3   341,50   €   zodpovedajúcej   trojnásobku   mesačného   platu verejného funkcionára za porušenie povinnosti ustanovenej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“ alebo „ústavný zákon“) tým, „že nepodala oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z... v lehote stanovenej v tomto článku“.

Podľa navrhovateľky zo znenia čl. 8 ods. 5 ústavného zákona vyplýva, že „povinnosť podľa článku 8 ods. 5 Ústavného zákona majú iba verejní funkcionári podľa odseku 1 tohto článku. Ods. 1 článku 8 Ústavného zákona vymedzuje okruh verejných funkcionárov, na ktorých sa vzťahujú obmedzenia po skončení výkonu verejnej funkcie.“.

V zmysle čl. 8 ods. 1 a 5 ústavného zákona, ktoré navrhovateľka v návrhu cituje, „oznamovaciu povinnosť podľa článku 8 odsek 5 by som mala iba v prípade, ak by som v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodla o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám“.

Navrhovateľka v odôvodnení svojho návrhu ďalej uviedla:«... nie som si vedomá žiadneho môjho rozhodnutia počas výkonu funkcie riaditeľky H., štátny podnik, ktoré by bolo možné podradiť pod ustanovenie článku 8 ods. 1 Ústavného zákona.

Z príslušnej právnej úpravy týkajúcej sa postavenia a činnosti tohto štátneho podniku vyplýva,   že   som   ako   jeho   riaditeľka   nerozhodovala   a   ani   v   rámci   svojich   kompetencií nemohla rozhodnúť o poskytnutí štátnej pomoci. Vzhľadom na účel založenia tohto štátneho podniku a na rozhodnutia jeho zakladateľa... regulujúce jeho činnosť, som nerozhodovala (a ani nemohla rozhodnúť) o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustení povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám....

Na základe vyššie citovaných ustanovení čl. 8 ods. 1 a 5 Ústavného zákona, ako aj reálneho rozsahu kompetencií riaditeľa H., štátny podnik, mám za to, že som ako verejná funkcionárka   nekonala   v   rozpore   s   Ústavným   zákonom,   nakoľko   som   predmetnú oznamovaciu povinnosť nemala, preto som ju ani nemohla porušiť.

... Výbor sa v predmetnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov voči mne ako bývalej verejnej funkcionárke, mal predovšetkým zaoberať otázkou,   či   som   mala   predmetnú   oznamovaciu   povinnosť   a   nie   iba   obmedziť   rozsah vykonaného dokazovania na preukázanie skutočnosti, či som túto povinnosť splnila alebo nie. Z odôvodnenia   namietaného Rozhodnutia nevyplýva skutočnosť,   či Výbor skúmal v mojom prípade splnenie podmienok definovaných v odseku 1 článku 8 Ústavného zákona (a   teda,   či   sa   na   mňa   vzťahuje   oznamovacia   povinnosť   podľa   čl.   8   ods.   5   Ústavného zákona). Z tohto dôvodu ani nie je možné zo znenia odôvodnenia namietaného Rozhodnutia posúdiť, na základe akej skutočnosti mal Výbor za to, že som konala v rozpore s ústavným zákonom....

Rovnako ani z obsahu príslušného spisu Výboru nevyplýva, že sa posúdením tejto otázky zaoberal....

Výbor   tým,   že   v   mojom   prípade   neskúmal,   či   som   bola   verejným   funkcionárom, na ktorého sa tieto obmedzenia vzťahovali... nedostatočne zistil skutkový stav a zároveň, aplikoval príslušnú právnu normu v rozpore s jej účelom a úmyslom zákonodarcu. Konal v rozpore   so   svojou   zákonnou   povinnosťou   orgánu   verejnej   moci   zistiť   správne a v dostatočnom rozsahu skutkový stav v ním rozhodovanej veci. Tým, že skonštatoval moje porušenie povinnosti podľa čl. 8 ods. 5 Ústavného zákona a uložil mi pokutu, rozhodol v rozpore s týmto Ústavným zákonom, ako aj čl. 2 ods. 2 Ústavy...

Mám za to, že Výbor mal v príslušnom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov vykonať dokazovanie z úradnej povinnosti. Dokazovanie malo smerovať predovšetkým k preukázaniu skutočnosti, či som patrila medzi verejných funkcionárov,   na   ktorých   sa   vzťahujú   tzv.   postzamestnanecké   obmedzenia   a   následná oznamovacia   povinnosť.  ...   v   konaní   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov verejný funkcionár nemá tzv. dôkazné bremeno, na základe ktorého by bol povinný preukazovať alebo vyvracať určité skutočnosti, ktoré majú vplyv na rozhodnutie Výboru....

Namietané Rozhodnutie Výboru považujem za nepreskúmateľné, nakoľko skutkové zistenia   Výboru   nie   sú   v   odôvodnení   predmetného   Rozhodnutia   podložené   uvedením konkrétneho dôkazu, nie je dostatočne zrejmé, z akých dôkazov a v akej ich hodnotiacej väzbe   bol   ustálený   skutkový   stav   veci,   z   ktorého   Výbor   pri   rozhodovaní   v   danej   veci vychádzal....

Mám za to, že v danom konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov neboli vo vzťahu ku mne dodržané princípy spravodlivého procesu tým, že Výbor svoje závery oprel o nedostatočne zistený skutkový stav, a vzhľadom na to namietané Rozhodnutie   považujem   za   rozporné   s   týmito   ústavnými   princípmi   a   ako   také   aj   za arbitrárne....

V danom prípade sa v konaní pred Výborom nepreukázalo, že som „ako verejný funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   Ústavným zákonom alebo zákonom“, a preto mal Výbor postupovať v súlade s príkazom obsiahnutým v čl. 9 ods. 12 prvej vete Ústavného zákona a konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, ak už bolo začaté, proti mne ako verejnému funkcionárovi zastaviť.»

Navrhovateľka   v   návrhu   poukázala   aj   na   niektoré   rozhodnutia   ústavného   súdu v konaniach podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona (napr. IV. ÚS 182/07), ktoré podľa nej potvrdzujú dôvodnosť jej námietok a návrhu na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru.

Na   základe   uvedeného   navrhovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté rozhodnutie výboru zrušil a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   16. apríla 2012   sa   k návrhu   navrhovateľky vyjadril   výbor   prostredníctvom   svojho   predsedu   podaním   doručeným   ústavnému   súdu 28. mája 2012. Predseda výboru v tomto vyjadrení uviedol, že sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky,   a vyjadril   názor,   že „výbor   v   predmetnej   veci   rozhodol   v   intenciách doterajších postupov výboru, pričom mu z ústavného zákona nevyplýva povinnosť zisťovať naplnenie čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Výbor mal za to, že posudzoval plnenie povinnosti v kontexte s postavením verejného funkcionára, keďže išlo o riaditeľa štátneho podniku. V bežnom hospodárskom živote a činnosti štatutárnych orgánov štátnych podnikateľských subjektov je bežné, že rozhodujú o poskytnutí štátnej pomoci alebo inej podpory, výhod alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   právnych   predpisov   alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám. Ide o okruh práv   a   oprávnení   vyplývajúcich   pre   štatutárny   orgán   štátneho   podniku   v   predpisoch o správe národného majetku, otázok náhrady škody, otázok výberových konaní, verejných obstarávaní, resp. iných dôležitých aktov,   ktoré patria do právomoci riaditeľa štátneho podniku.

Každodenná rozhodovacia činnosť riaditeľa štátneho podniku priam predpokladá takéto rozhodovanie a výnimky sa vyskytujú len v minimálnom množstve. Pokiaľ by mal výbor   takúto   právomoc   a   povinnosť   zisťovať   predmetné   skutočnosti,   zmohol   by   sa   len na jednoriadkovú otázku o naplnení čl. 8 ods. 5 ústavného zákona bez akejkoľvek kontroly, resp. ďalšieho šetrenia. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môže štátny orgán konať   len   na   základe   zákona   alebo   v   jeho   rozsahu.   Príslušné   procesné   ustanovenia ústavného zákona upravujú v čl. 9 ods. 14 povinnosť orgánov verejnej moci resp. jeho oprávnenie   požadovať   skutočnosti   od   orgánov   verejnej   moci   a   právnických   osôb   len v prípade, že požaduje informácie o skutočnostiach, ktoré majú význam pre konanie len v prípade, že takéto konanie bolo začaté.

Výbor nemá oprávnenia vyšetrovacieho alebo správneho orgánu zisťovať skutkový stav skôr, ako než začne konanie. Túto skutočnosť nie je možné považovať za pochybenie výboru v tomto konaní. Na druhej strane práve v súlade s oprávnením podľa čl. 9 ods. 14 ústavného zákona výbor po začatí konania dodatočne zistil na základe dožiadania predsedu výboru adresovaného terajšej riaditeľke predmetného štátneho podniku, že dotknutá verejná funkcionárka naozaj nevykonávala činnosti uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona... Na   základe   vyššie   uvedeného   a   skutočnosť,   že   nedošlo   k   splneniu   podmienok uvedených   v   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   porušeniu,   ponechávame   na   rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako v predmetnej veci rozhodne.“.

Prílohou   vyjadrenia   výboru   k návrhu   navrhovateľky   bolo   aj   vyjadrenie   štátneho podniku   k výzve   výboru   z 23.   apríla   2012   na   oznámenie,   či   navrhovateľka   ako   bývalá riaditeľka   štátneho   podniku   spĺňa   kritéria   verejného   funkcionára   v zmysle   čl.   8   ods.   1 ústavného   zákona.   Súčasná   riaditeľka   štátneho   podniku   vo   svojom   vyjadrení z 27. apríla 2012 uviedla,   že „Ing.   M.   O.,   ktorá pôsobila vo funkcii   riaditeľky štátneho podniku H., štátny podnik, v období od 01.10.2009 do 04.10.2010,vzhľadom na predmet činnosti a účel založenia tohto štátneho podniku, ako aj na právne predpisy upravujúce v danom   období   jeho   činnosť   a   kompetencie   riaditeľa,   nespĺňa   stanovené   kritériá,   t.   j. v období výkonu svojej funkcie nerozhodla o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností vyplývajúcich zo všeobecne záväzných   právnych   predpisov   alebo   z individuálnych   právnych   aktov   fyzickým   alebo právnickým osobám“.

II.

Z   obsahu   návrhu   vrátane   jeho   príloh,   z   vyjadrenia   výboru,   ako   aj   z   obsahu predloženého spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Navrhovateľka   vykonávala   funkciu   riaditeľky   štátneho   podniku   v období   od 1. októbra 2009 do 4. októbra 2010, keď bola z uvedenej funkcie odvolaná.

Výbor   po   zistení,   že   navrhovateľka   nepodala   v   ustanovenej   lehote   písomné oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, uznesením č. 177 zo 6. decembra 2011 začal proti navrhovateľke konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona.

Výbor   informoval   navrhovateľku   o   začatí   konania   listom   zo   6.   decembra   2011 (doručeným jej 20. decembra 2011), v ktorom ju zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona k predmetnému uzneseniu vyjadrila v lehote 15 dní od jeho doručenia.Navrhovateľka na výzvu výboru reagovala listom doručeným mu 21. decembra 2011, v ktorom uviedla:

„K   predmetnej   veci   uvádzam,   že   som   pri   plnení   pracovných   povinností a starostlivosti o moju chorú 80 ročnú matku, o ktorú sa starám, zabudla splniť si túto zákonnú povinnosť. Za vzniknutú situáciu sa veľmi ospravedlňujem. V mojom prípade to nebol   úmysel   i   vzhľadom   na   to,   že   som   naďalej   zamestnaná   v   tom   štátnom   podniku, v ktorom som chvíľu pôsobila vo funkcii riaditeľky. Po odvolaní z funkcie som sa vrátila na svoje pôvodné pracovné zaradenie - vedúcu odboru usporiadania majetku. V prílohe prikladám svoje oznámenie, ktoré som zabudla Vášmu výboru doručiť.“

V   rozhodnutí   sp. zn.   VP/41/11-K   z   2. februára 2012   výbor   konštatoval,   že navrhovateľka   ako   verejná funkcionárka –   bývalá riaditeľka   štátneho podniku „tým,   že nepodala   oznámenie   podľa   čl.   8   ods.   5   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z...   v   lehote stanovenej v tomto článku porušila povinnosť ustanovenú v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona... (verejnú funkciu ukončila 4.10.2010, oznámenie mala podať do 30 dni po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie, oznámenie podala 21.12.2011)“, za čo jej v súlade   s   čl.   9   ods. 10   písm.   c)   ústavného   zákona   uložil   pokutu   v sume   3   341,50   € zodpovedajúcej trojnásobku mesačného platu verejného funkcionára.

V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor ďalej uviedol:„Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z., ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať,   v   čom   je   konanie   alebo   opomenutie   verejného   funkcionára   v   rozpore s ústavným   zákonom   alebo   zákonom   a   uložiť   pokutu   podľa   čl.   9   ods.   10   vo   výške trojnásobku   mesačného   platu   verejného   funkcionára   (keďže   ide   o   porušenie   povinnosti podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 a 6 ústavného zákona).

Podľa čl. 9 ods. 12 môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak sa v konaní nepreukáže,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti   ustanovené   týmto ústavným zákonom....

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k záveru,   že   v konaní   bolo   preukázané porušenie   predmetného   ústavného   zákona.   Z   tohto   dôvodu   prijal   uznesenie,   ktorým   sa menovanej Ing. M. O., bývalej riaditeľke H., š.p. B. ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej   v   čl.   8   ods.   5   a   6   ústavného   zákona   vo   výške   trojnásobku   mesačného   platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. c) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 2. februára 2012 schválené uznesením č. 204.“

Rozhodnutie výboru z 2. februára 2012 bolo navrhovateľke doručené 6. marca 2012.

III.

Podľa uznesenia sp. zn. PLz. ÚS 1/07 z 2. mája 2007 prijatého podľa § 6 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) o zjednotení odchylných právnych názorov senátov   ústavného   súdu   na   konanie   vo   veciach   podľa   čl.   9   a   nasl.   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu sa na toto konanie vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 2 ods. 1 písm. zc) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona je verejným funkcionárom aj riaditeľ štátneho podniku.

Podľa   čl. 8   ods. 1   ústavného   zákona   verejnému   funkcionárovi   podľa   čl. 2   ods. 1 písm. a), c), d), f), h), j) až m), o), q), t) až zk), ktorý v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí štátnej pomoci alebo o poskytnutí alebo povolení   inej   podpory,   výhod   alebo   odpustenia   povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne záväzných právnych predpisov alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám alebo právnickým osobám, sa počas jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie zakazuje...

Podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona verejný funkcionár podľa odseku 1 je povinný do 30 dní po uplynutí jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie podať určenému výboru písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie skutočnosti vymenované v písm. a) až d).

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 8 uviedol neúplné   alebo   nepravdivé   údaje   alebo   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom,(...)   rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom   sa   uvedie, v čom je konanie alebo   opomenutie   verejného   funkcionára   v   rozpore   s   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom,   odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje aj povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa   čl. 9   ods. 12   poslednej   vety   ústavného zákona   sa   konanie zastaví...,   ak   sa v konaní   nepreukázalo,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosť   alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30   dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné. Z   citovaných   ustanovení   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   v   konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu záujmov je v právomoci ústavného súdu preskúmať, či konanie navrhovateľa ako verejného funkcionára   bolo   alebo   nebolo   v   rozpore   s   ustanoveniami   ústavného   zákona,   t.   j.   či povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona porušil alebo neporušil, a teda či je z tohto hľadiska rozhodnutie orgánu konajúceho vo veci ochrany verejného záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných   funkcionárov   (výboru)   z   ústavného   hľadiska udržateľné a akceptovateľné.

Navrhovateľka vo svojom návrhu na preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru namieta, že jej povinnosť podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona nevznikla, pretože nespĺňa kritériá verejného funkcionára uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Napadnutému   rozhodnutiu   výboru   vytýka   nepreskúmateľnosť   z dôvodu   nedostatočne zisteného skutkového stavu v otázke, či sa na ňu uvedená oznamovacia povinnosť vzťahuje. Navrhovateľka   argumentuje   tým,   že   v konaní   pred   výborom   nebolo   preukázané,   že   jej takáto povinnosť ako verejnej funkcionárke vznikla, a preto nepodanie oznámenia podľa čl. 8   ods.   5   ústavného   zákona   nemožno   kvalifikovať   ako   porušenie   ústavného   zákona. Napadnuté rozhodnutie preto považuje za arbitrárne.

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľky a dospel k záveru, že sú neopodstatnené.

Ústavný súd konštatuje, že základnou otázkou v danom prípade je otázka pôsobnosti ústavného zákona upravenej v čl. 2 a čl. 8 ústavného zákona a s ňou súvisiaci vznik, resp. existencia   povinnosti   navrhovateľky   podať   výboru   oznámenie   v   zmysle   čl.   8   ods.   5 ústavného zákona.

Článok 8 ústavného zákona sa týka právnej úpravy obmedzení po skončení výkonu verejnej funkcie; na účely čl. 8 (ako to vyplýva z čl. 3 ods. 1 ústavného zákona v spojitosti s čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie. Z dikcie čl. 8 ods. 1 ústavného zákona tiež vyplýva, že okruh verejných funkcionárov uvedených v tomto ustanovení nie je totožný s okruhom verejných funkcionárov uvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona.

Verejný funkcionár podľa osobitného ustanovenia čl. 8 ods. 1 ústavného zákona je vymedzený nielen funkciou, ale aj ďalšou skutočnosťou, a síce tou (o čom svedčí aj veta začínajúca vzťažným zámenom „ktorý“), že v období dvoch rokov pred skončením výkonu verejnej funkcie rozhodol o poskytnutí alebo povolení inej podpory, výhod alebo odpustenia povinností   vyplývajúcich   zo   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   alebo z individuálnych právnych aktov fyzickým osobám, t. j. aj podielom na taxatívne uvedenej rozhodovacej   činnosti.   So   zreteľom   na   túto   skutočnosť   sú   koncipované   aj   zákazy formulované v čl. 8 ods. 1 písm. a) až e) ústavného zákona.

Ústavný súd už uviedol (napr. II. ÚS 100/07), že účelom povinnosti uloženej v čl. 8 ods. 5 ústavného zákona je umožniť výboru výkon kontroly (nad dodržiavaním zákazov) vo vzťahu   k   takto   vymedzeným   verejným   funkcionárom   s   ohľadom   na   uplatnenie nevyvrátiteľnej domnienky o znalosti vyhláseného ústavného zákona o ochrane verejného záujmu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (uverejneného 18. júna 2004 a účinného od 1. októbra 2004) zo strany verejných funkcionárov, ktorých sa tento ústavný zákon týka (teda   aj   vo   vzťahu   k   navrhovateľovi;   v   zmysle   §   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v   znení   neskorších predpisov).

Výbor   vydal   uznesenie   podľa   označeného   ústavného   zákona   a   jeho   príslušných ustanovení voči osobe, ktorú je potrebné považovať za verejného funkcionára na účely čl. 8 ústavného zákona, a teda za osobu, ktorá bola povinná podať oznámenie podľa čl. 8 ods. 5 ústavného zákona, v ktorom by buď deklarovala absenciu podmienky uvedenej v čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona (t.   j. že v období   dvoch   rokov   nerozhodovala o skutočnostiach taxatívne   vymedzených   v   tomto   odseku),   alebo   by   podľa   čl.   8   ods.   5   písm.   a)   až   d) deklarovala   úroveň   dodržiavania   zákazov   uložených   čl.   8   ods.   1,   písm.   a)   až e)   spolu s prípadnou žiadosťou o udelenie výnimky z týchto zákazov vzhľadom na neprimeranosť zákazu so zreteľom na povahu konania podľa čl. 8 ods. 1 až 3 ústavného zákona.

Ústavný súd dospel k záveru, že navrhovateľka ako verejná funkcionárka nesplnila povinnosť, ktorá jej vyplynula z čl. 8 ústavného zákona, teda nepodala oznámenie podľa čl. 8 ods.   5 ústavného zákona,   v ktorom   by deklarovala skutočnosť,   že nespĺňa kritériá uvedené v čl. 8 ods. 1 ústavného zákona. Navrhovateľka uvedenú skutočnosť nenamietala ani   v ďalšom   priebehu   konania   pred   výborom,   naopak,   vo   svojom   vyjadrení   k začatiu konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov uviedla, že svoju povinnosť   opomenula,   a oznámenie   dodatočne   podala.   V   dôsledku   uvedeného   postupu navrhovateľky výbor ďalej postupoval podľa čl. 9 a čl. 10 ústavného zákona a uložil jej pokutu za nesplnenie tejto povinnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľky proti namietanému rozhodnutiu uvedené v jej návrhu sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody   na   spochybňovanie   napadnutého   rozhodnutia   výboru,   ktoré   by   bolo   potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľky ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012