znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 205/08-13

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 prvej vete Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 233/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2008   doručená   sťažnosť   A.   V.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   prvej   vete   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 233/2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:«Žalobou   zo   dňa   14. 12. 2000,   doručenou   súdu   dňa   19. 12. 2000   o   privolenie   k výpovedi z nájmu bytu sa žalobca, S. III, K., domáhal privolenia k výpovedi z nájmu. V konaní, v ktorom pôvodne žalovanou bola matka sťažovateľky, M. V., zomrelá dňa (...). Po   vykonaní   dokazovania   v   predmetnom   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde Košice I sp. zn. 19 C 1613/2000, Okresný súd Košice I rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 9. 9. 2004.   ktorým   privolil   k   výpovedi   z   nájmu   bytu   č.   13,   nachádzajúceho   sa   v K.   na 3. poschodí (...), ktorú dal žalobca žalovanej dňa 11. 1. 2001. (...)

Dňa   14. 11. 2005   podala   matka   sťažovateľky   proti   uvedenému   rozsudku   včas odvolanie.

Dňa 26. 4. 2005 Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 3 Co 30/05-68 potvrdil rozsudok okresného súdu (...).

Dňa 24. 6. 2005 podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie pôvodne žalovaná matka sťažovateľky, ku ktorému sa sťažovateľka dňa 13. 8. 2007 pripojila.

Dňa   25. 10. 2007   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp. zn.   4   Cdo 233/2007 dovolanie sťažovateľky odmietol (...).

Sťažovateľka namieta, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 233/2007 bolo porušené jej právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie a právo na prejednanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

V   dovolaní   zo   dňa   24. 6. 2005   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ku ktorému   sa   pripojila   sťažovateľka,   ako právna   nástupkyňa pôvodne žalovanej,   pôvodne žalovaná namietala nasledovné procesné pochybenia Krajského súdu v Košiciach. V konaní vedenom na Okresnom súde Košice I sp. zn. 19 C 1613/2000 bol pôvodne žalovanej, matke sťažovateľky doručený návrh na začatie konania, ku ktorému sa vyjadrila a predvolanie na pojednávanie na deň 15. 1. 2002 a 17. 5. 2002. Na zastupovanie na týchto dvoch pojednávaniach splnomocnila splnomocnením zo dňa 15. 1. 2002 a splnomocnením zo dňa 17. 5. 2002, svoju dcéru, sťažovateľku. (...)

Na   pojednávaní   dňa   17. 5. 2002   predložila   sťažovateľka   splnomocnenie   zo   dňa 17. 5. 2002. Ako však vyplýva z uznesenia, ktorým bolo toto pojednávanie odročené na deň 27. 9. 2002, súd pojednávanie odročil s tým, že opätovne bude volaný žalobca. Uznesenie sa nezmieňuje o tom, že by na pojednávanie mala byť predvolaná pôvodne žalovaná, matka sťažovateľky, ktorá bola účastníčkou konania, a ani jej predvolanie na toto pojednávanie nebolo doručené.

Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 27. 9. 2002 súd konal so sťažovateľkou, dcérou pôvodne žalovanej, a to napriek tomu, že na zastupovanie na tomto pojednávaní nebola pôvodne žalovanou splnomocnená. (...) Pojednávanie zo dňa 27. 9. 2002 bolo odročené na deň 29. 11. 2002 (...). To isté platí o pojednávaní konanom dňa 29. 11. 2002, ktoré bolo odročené na deň 27. 2. 2003.

Pojednávanie dňa 27. 2. 2003 sa rovnako uskutočnilo bez prítomnosti   účastníčky konania   -   pôvodne   žalovanej   (...).   Predmetné   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň 22. 5. 2003, pričom na toto pojednávanie pôvodne žalovaná opäť nebola predvolávaná, ani sa ho nezúčastnila a bolo odročené na 18. 9. 2003.

Na pojednávaní dňa 18. 9. 2003, na ktoré pôvodne žalovaná, ako účastníčka konania znova nebola predvolávaná a ani sa ho nezúčastnila (...). Pojednávanie bolo odročené na deň 29. 10. 2003 bez toho aby o tomto termíne bola pôvodne žalovaná upovedomená alebo predvolaná.

Aj uvedené pojednávanie, konané dňa 29. 10. 2003 bolo odročené v neprítomnosti pôvodne žalovanej na deň 10. 2. 2004. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo.

Na ďalšom pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 9. 3. 2004, súd konal v neprítomnosti pôvodne žalovanej, so sťažovateľkou (...). Bolo odročené na deň 6. 5. 2004 bez toho, aby na toto pojednávanie bola pôvodne žalovaná predvolaná.

Pojednávanie uskutočnené dňa 6. 5. 2004 bolo odročené na deň 9. 9. 2004, pričom v uznesení,   ktorým   súd   toto   pojednávanie   odročil   je   uvedené:   „Predvolaná   bude splnomocnená zástupkyňa žalovanej.“ Bola teda predvolaná sťažovateľka, ale účastníčka konania, pôvodne žalovaná, na pojednávanie predvolaná nebola.

Na pojednávaní dňa 9. 9. 2004, na ktoré súd účastníčku konania nepredvolal, ale predvolal sťažovateľku, súd vyhovel návrhu žalobcu a privolil k výpovedi z nájmu bytu. (...) V   konaní   okresného   súdu   teda   opakovane   došlo   k   závažným   procesným pochybeniam, ktoré pôvodne žalovanej ako účastníčke konania, odňali možnosť konať pred ním. (...) v čase vynesenia rozsudku okresného súdu, bol ten povinný podľa ustanovenia § 30 O. s. p. poučiť pôvodne žalovanú o tom, že jej na jej žiadosť môže ustanoviť zástupcu z radov advokátov, ak je to potrebné na ochranu jej záujmov a posúdi ju ako účastníčku, u ktorej sú predpoklady, aby bola súdom oslobodená od súdnych poplatkov, túto povinnosť nesplnil. (...)

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   (...)   sa   vôbec   námietkami   pôvodne   žalovanej o opakovaných procesných pochybeniach okresného súdu, ktoré spôsobili, že sa s pôvodne žalovanou nekonalo ako s účastníčkou konania a ako účastníčke konania jej bola odňatá možnosť pred súdom konať, nezaoberal.

Odvolací súd neprihliadol ani na ďalšiu vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie   vo   veci.   Nesprávnosť   rozhodnutia   vo   veci   spočívala   okrem   procesných pochybení okresného súdu aj v tom, že okresný súd vec nesprávne právne posúdil nepoužil v predmetnej veci ustanovenie § 712 písm. b) Občianskeho zákonníka - podľa ktorého súd neprivolí k výpovedi nájmu bytu z dôvodu uvedeného v § 711 ods. 1 písm. d) - ak sa nájomca a jeho domácnosť ocitli bez vlastného zavinenia v hmotnej núdzi, kým sa jeho hmotná núdza neodstráni. Predmetne ustanovenie bolo účinné od 20. 6. 1997 do 1. 9. 2001, teda aj v čase keď sa konanie o privolenie k výpovedi z nájmu začalo.

Podľa ustanovenia § 879c O. s. p., ktoré je prechodným ustanovením k úpravám účinným   od   1. 9. 2001,   začaté   konanie   o   privolenie   súdu   k   výpovedi   nájmu   bytu   do nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona,   dokončí   súd   podľa   doterajších   predpisov.   Na zabezpečenie bytovej náhrady sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. (...)

Ak   teda   Krajský   súd   v   Košiciach   uviedol   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   že správne,   výstižné   a   presvedčivé   sú   dôvody   rozsudku,   toto   konštatovanie   nemá   oporu   v obsahu rozsudku okresného súdu, pretože v uvedenom rozsudku nemožno nájsť ani zmienku o   tom,   akým   spôsobom   sa   súd   vyrovnal   so   skutkovými   okolnosťami   veci   vo   vzťahu   k ustanoveniu § 712 písm. b), ale ani o tom, že by existenciu ustanovenia § 712 písm. b) bral do úvahy.

V   predmetnej   veci,   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nebol   teda   rozsudok preskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Pôvodne   žalovaná   sa   (...)   domáhala,   aby   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu zrušil a zrušil aj rozsudok súdu I. stupňa a vrátil vec súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

V   odôvodnení   uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorým   ten dovolanie pôvodne žalovanej, ku ktorému sa pripojila sťažovateľka odmietol konštatuje, že „pôvodne žalovaná na niektoré pojednávania splnomocnila svoju dcéru (sťažovateľku), s ktorou   súd   konal   a   ktorej   povinnosťou   bolo   odročenie   pojednávaní   oznámiť   pôvodne žalovanej.“

So   skutočnosťou,   že   pôvodne   žalovaná   v   skutočnosti,   podľa   plných   moci nachádzajúcich   sa   v   súdnom   spise   splnomocnila   sťažovateľku   len   na   dve   konkrétne pojednávania   a   v   ostatných   prípadoch   súd   konal   so   sťažovateľkou   bez   akéhokoľvek splnomocnenia   a   pôvodne   žalovanú   ako   účastníčku   konania   na   pojednávanie nepredvolával, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom uznesení nevysporiadal. (...) Najvyšší súd ďalej v odôvodnení uznesenia, ktorým dovolanie zamietol konštatuje, že pôvodne žalovaná „sama svojím zavinením (neospravedlnením a nepožiadaním o odročenie pojednávania) tieto práva nevyužila, preto nie je dôvodná námietka, že jej bola odňala možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.“ (...).

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací,   dovolanie   odmietol s odôvodnením, že je procesné neprípustné, napriek tomu, že už vyššie spomenuté vady. ktorými trpia rozhodnutia Krajského súdu a súdu I. stupňa v dovolacom návrhu pôvodne žalovaná a sťažovateľka označili, pričom zároveň tieto skutočnosti priamo vyplývajú zo súdneho   spisu.   Ak   teda   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   odmietol   dovolanie   napriek vadám   konania,   ktoré   mu   predchádzalo   a   pre   nezrozumiteľnosť   a   nedostatok   dôvodov, svojím postupom zabránil odstránenie pochybení Krajského súdu a súdu I. stupňa vyššie vytýkané a osvojil si ich.

Týmto spôsobom zasiahol do práva sťažovateľky, aby o jej veci bolo rozhodnuté zákonom predpísaným spôsobom, čo jednoznačne malo za následok porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces. (...)

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (...) po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

Právo sťažovateľky

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a

- právo   na   prejednanie   veci   v   jej   prítomnosti   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 prvá veta Dohovoru, bolo   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn.   4   Cdo   233/2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Ústavný   súd Slovenskej   republiky zrušuje   uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Cdo   233/2007   zo   dňa   25. 10. 2007   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   jej   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva zaručeného v čl. 6 prvej vete dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 233/2007.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   o   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorou   namieta porušenie   označených   práv   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu,   ktorým   odmietol dovolanie proti rozsudku krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva, že: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   O. s. p.)   po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasledujúcich O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému tento opravný prostriedok nie je prípustný.(...)

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.) a vtedy, ak smeruje proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej vecí   dovolaním napadnutý   rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje   znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o rozsudok zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil prípustnosť dovolania. Dovolanie nie je   prípustné ani   podľa   § 238   ods.   2   O. s. p.,   lebo dovolací   súd vo veci doposiaľ nerozhodoval a tak ani nevyslovil právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.

Vzhľadom   na   námietku   žalovanej   a   zákonnú   povinnosť   skúmať,   či   napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadísk uvedených v ustanovení § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nieje postihnuté niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka riadneho zastúpenia procesné   nespôsobilého   účastníka,   prekážku veci právoplatne   rozhodnutej   alebo už   prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným).

Žalovaná namietala, že postupom súdu prvého stupňa, ako aj súdom odvolacím jéj bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožní   účastníkovi   realizácia   tých   procesných   práv,   ktoré   mu   priznávajú   procesné predpisy za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie,   ani   nepožiadal   z   dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. (...)

Ako vyplýva z obsahu spisu, tvrdenie žalovanej v dovolaní nie je celkom úplné a pravdivé. Súd prvého stupňa vo veci nariadil celkom 12 pojednávaní, ktoré boli odročené prevažne pre neprítomnosť účastníkov bez meritórneho prejednania veci. Je pravdou, že pôvodne   žalovaná   (M.   V.)   na   niektoré   pojednávania   splnomocnila   svoju   dcéru   A.   V., s ktorou aj súd konal a ktorej povinnosťou bolo odročenie pojednávaní oznámiť žalovanej. Súd   prvého   stupňa   však   pôvodne   žalovanú   aj   predvolal,   napríklad   na   pojednávanie nariadené na 9. marca 2004, ktoré predvolanie prevzala osobne 6. februára 2004, pričom však   svoju   neúčasť   neospravedlnila,   ani   nežiadala   o   odročenie   pojednávania.   Na pojednávanie nariadené odvolacím súdom na 26. apríla 2005, kedy bolo vo veci odvolacím súdom   rozhodnuté,   pôvodne   žalovanú   predvolal,   ktorá   predvolanie   prevzala   15. apríla 2005.   Táto   však   svoju   neúčasť   neospravedlnila   a   ani   nepožiadala   o   odročenie pojednávania.

Keďže žalovaná svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnila, ani nepožiadala o jeho   odročenie,   sama   zavinila   uskutočnenie   pojednávania   v   jej   neprítomnosti.   Tým   sa vzdala   možnosti   využiť   na   pojednávaní   všetky   práva   priznané   Občianskym   súdnym poriadkom, vrátane práva v zmysle § 120 O. s. p., ktoré v dovolaní namietala. Žalovaná nebola teda postupom súdu (prvostupňového, ani odvolacieho súdu) vylúčená z realizácie procesných   práv   daných   jej   Občianskym   súdnym   poriadkom.   Naopak,   sama   svojím zavinením   (neospravedlnením   a   nepožiadaním   o   odročenie   pojednávania)   tieto   práva nevyužila, preto nie je dôvodná jej námietka, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. a tým, že bolo rozhodnuté v jej neprítomnosti, nebola jej pričinením súdu znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   z   uvedených   dôvodov   dospel   k   záveru,   že   v prejednávanej veci je dovolanie žalovanej procesné neprípustné, preto dovolanie odmietol podľa   §   243b ods.   4 O. s. p.   v spojení s §   218 ods.   1   písm.   c)   O. s. p.   ako   dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   neprípustné.   Pritom   riadiac   sa   právnou úpravou dovolacieho konania nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol rozsiahle dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil. V každom prípade tento postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   najvyšší   súd   v danom   prípade   neporušil označené   práva   sťažovateľky „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou   a výkladom   práva“. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.   V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktorí sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol   nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu   iba v prípade,   ak by ten   bol svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008