znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 205/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K., vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špeciálneho súdu v Pezinku v konaní sp. zn. PK 2 Tš 15/05 na hlavnom pojednávaní konanom 20. apríla 2006 nerozhodnutím o námietke zaujatosti a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 10. mája 2006 doručené podanie JUDr. P. P., B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. K. D., K. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) postupom Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) v konaní sp. zn. PK 2 Tš 15/05 na pojednávaní konanom 20. apríla 2006 nerozhodnutím o jeho námietke zaujatosti.Sťažovateľ vo svojej sťažnosti k vznesenej námietke zaujatosti uviedol:«...   v spojení   s tým,   že   bol   porušovaný   tr.   poriadok   jednak   vyšetrovateľom   a bol nečinný   špeciálny   prokurátor   vzniesol   obž.   námietku   zaujatosti   voči   konajúcemu špeciálnemu prokurátorovi a špeciálnemu prokurátorovi JUDr. K.. Tí napriek tomu, že bola vznesená námietka zaujatosti konali naďalej a o námietke nerozhodli. JUDr. K. koná stále bez toho, aby bolo rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti.

Uvedené skutočnosti oznámil súdu. Sudca špeciálneho súdu JUDr. H. mu oznámil, že v jeho spise podanom prokuratúrou spolu s obžalobou nie je ani zmienky o tom, že by bola vznesená námietka zaujatosti. Požiadal konajúceho prokurátora, aby sa k tomu vyjadril. JUDr. Z. ako špeciálny prokurátor sa vyjadril „nevyjadrujem sa“. Na sťažnosť Generálny prokurátor   JUDr.   T.   mu   oznámil,   že   nemá   námietky   v konaní   a vyjadrení   špeciálneho prokurátora.   Po   uvedenom znovu na pojednávaní konanom 14.   2.   2006 poukazoval na skutočnosť, že doteraz nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti. Reakciou však bolo, že prokurátor rýchlo rozhodol s dátumom 13. 2. 2006, s podacou pečiatkou 14. 2. 2006 o tom, že   sa   nevylučuje   z vykonaných   úkonov.   Proti   rozhodnutiu   podal   sťažnosť.   O sťažnosti rozhodoval Dr. K.. Dr. K. predtým dňa 31. 3. 2005 listom rozhodol o tom, že Dr. Z. – jeho zástupca je nezaujatý a že si má prečítať zákon keď si myslím, že jeho rozhodnutie z 31. 3. 2005 nie je rozhodnutím. Voči JUDr. K. a konajúcemu prokurátorovi vzniesol ešte dňa 15. 3. 2005 námietku zaujatosti JUDr. Dr. K., sa vyjadril cestou svojej sekretárky, že ho nemôže prijať, pretože je voči nemu zaujatý. Generálny prokurátor Dr. T. listom z 25. 1. 2006   na   podnet   mu   oznámil,   že   vo   veci   Dr.   K.   nerozhoduje   a jeho   zaujatosť   je irelenevantná.

Na základe vyššie uvedeného požiadal obž. sudcu JUDr. H., aby vec odročil. Sudca vec   neodročil   v spojení   s udalosťami   a konaním   v apríli   2006   napísal   dňa   18.   4.   2006 námietku   zaujatosti,   ktorá   bola   podaná   na   špeciálny   súd   dňa   19.   4.   2006.   V námietke zaujatosti okrem iného uviedol, že sudca sa nevysporiadal s námietkami zaujatosti voči prokurátorom. Na pojednávaní 20. 4. 2006 sudca oboznámil námietku zaujatosti a vyjadril sa, že o nej nebude rozhodovať, nakoľko nebola podaná bezprostredne.».

Právna zástupkyňa sťažovateľa k námietke zaujatosti vznesenej na pojednávaní ďalej uviedla:

„Akonáhle dal slovo JUDr. H. mne, advokátke JUDr. D., ja som ústne 20. 4. 2006 podala námietku zaujatosti voči nemu v spojení s tým, že počas štúdia na právnickej fakulte v Košiciach sme mali spolu intímny vzťah, pričom som ho následne nechala. Námietku zaujatosti som podala až na pojednávaní z dôvodu, že som si nebola istá, či sudca JUDr. J. H. je tá istá osoba, s ktorou som mala intímny vzťah. Už som sa v minulosti stretla s tým, že dochádza k zhode mien, pričom nemusí ísť o totožnú osobu. V osobe sudcu som sa uistila až tým   že   som   ho   videla   na   pojednávaní.   Teda   táto   námietka   zaujatosti   bola   podaná bezprostredne.

Teda vo veci koná zaujatý sudca. K porušeniu   práva   obž.   prišlo   tým,   že   nie   je   rešpektované   právo   na   nezávislý a nestranný   súd,   priznaného   článkom   46   ods.   1   Ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb. a dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Špeciálnym súdom Slovenskej republiky.

Špeciálny sudca Dr. H. nerozhodol o námietke zaujatosti podanej advokátkou JUDr. D. 20. 4. 2006, podanej ústne na pojednávaní 20. 4. 2006.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „Na   základe   vyššie   uvedeného   mám   za   to,   že   postupom   Špeciálneho   súdu   na pojednávaní   konanom   dňa   20.   4.   2006,   nerozhodnutím   o námietke   zaujatosti   podanej advokátkou JUDr. D. z 20. 4. 2006, podanej ústne 20. 4. 2006, prišlo k porušeniu môjho základného práva zaručeného ústavou, nálezom rozhodol Ústavný súd:

Základné právo sťažovateľa, JUDr. P. P., bytom P., prechodne bytom B., č.... SR, s adresou na doručovanie, B., SR, na rozhodovanie nestranným súdom, podľa článku 46 ods. 1, Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru v konaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku, č. k. PK 2 Tš 15/05 bolo porušené.

Špeciálnemu súdu v Pezinku sa prikazuje rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej advokátkou JUDr. D. z 20. 4. 2006, podanej ústne 20. 4. 2006 nestranným sudcom. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané zadosťučinenie v sume 300.000.- Sk, ktoré je povinný Špeciálny súd v Pezinku vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovateľ je povinný sťažovateľovi nahradiť trovy súdneho konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať   o ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Podľa uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných   dôvodov   (III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04);   inými slovami,   ak sťažovateľ   namietne také   porušenie základného práva   alebo slobody,   ktoré podľa   okolností   prípadu   očividne   nemohlo nastať (napr.   II.   ÚS   222/03,   IV.   ÚS   55/04, III. ÚS 56/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom (...).

Podľa   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   účinného   od   1.   januára   2006   (ďalej   len „Trestný   poriadok“)   z vykonávania   úkonov   trestného   konania   je   vylúčený   sudca   alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší   súdny   úradník,   súdny   tajomník   a zapisovateľ,   u ktorého   možno   mať   pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých úkon sa priamo týka,   k obhajcovi,   zákonnému   zástupcovi,   splnomocnencom   alebo   pre   pomer   k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa § 31 ods. 4 Trestného poriadku námietku zaujatosti je strana povinná vzniesť bez meškania, len čo sa dozvedela o dôvodoch vylúčenia.

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru v tom, že sudca na pojednávaní 20. apríla 2006 sa   o   námietke   zaujatosti   voči   špeciálnemu   prokurátorovi   vyjadril   tak,   že   o nej   nebude rozhodovať, nakoľko nebola podaná bezprostredne. Na základe tejto skutočnosti podala právna zástupkyňa sťažovateľa námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorú sťažovateľ nemohol dať   skôr,   lebo   nevedel   o tom,   že   vo   veci   bude   rozhodovať   sťažovateľom   namietaný špeciálny prokurátor. Takisto nemohol tušiť, že sudca nebude mať záujem konať zákonným spôsobom, a teda, že sa nebude zaoberať tým, že koná zaujatý prokurátor a v spojení s tým neodročí pojednávanie. Sťažovateľ tvrdí, že námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi podal v spojení s jeho správaním a konaním po podanej žiadosti o odročenie pojednávania z 5. apríla 2006.

Ústavný   súd   sa   preto   zaoberal   otázkou,   či   sťažovateľom   požadované   vyslovenie porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   je   v príčinnej   súvislosti   s konaním   sudcu   na   pojednávaní   20.   apríla   2006 spočívajúcom v jeho postupe namietanom sťažovateľom.

Zo   zápisnice   o hlavnom   pojednávaní   z 20.   apríla   2006   sa   sudca   s námietkou zaujatosti sťažovateľa podanou jeho právnou zástupkyňou vysporiadal takto:

„K prvému dôvodu to, že nebolo nariadené predbežné prejednanie obžaloby, to je známe od momentu vytýčenia veci. To, že sa sudca nevysporiadal s tým, prečo v mesiacoch júl a august nebolo začaté trestné konanie a vznesené obvinenie a prečo v zákonnej lehote nebola podaná obžaloba na príslušný súd, to je vec, ktorou sa súd zaoberal a bude zaoberať v priebehu   celého   konania.   Sudca   sa   vysporiadal   s námietkami   zaujatosti   voči prokurátorom takým spôsobom, že vytýčil hlavné pojednávanie a o tomto postupe súdu bol obžalovaný   oboznámený   už   na   minulom   hlavnom   pojednávaní,   kedy   bolo   vytýčené pojednávanie. Neskôr bolo preložené z dôvodu nemožnosti dostavenia sa obhajkyne, táto okolnosť mu tiež bola známa už predtým, to znamená tak isto námietka nie je vznášaná bezodkladne.   O tom,   že   sudca   pridelil   náhradného   advokáta   –   inak   neprideľuje   sa uznesením, ale opatrením voči ktorému nie je opravný prostriedok prípustný, o tom je tiež obžalovaný upovedomený už niekoľko dní, týždňov a námietka bola vznesená až pred dvomi dňami,   takisto   nie   je   zachovaná   bezodkladnosť.   O tom,   že   sú   podané   tri   sťažnosti   na Ústavný   súd,   o tom   sa   samosudca oboznámil takisto na   minulom hlavnom pojednávaní a dospel k záveru, že nie je dôvod na to, aby pojednávanie kvôli tomuto bolo odročované. Obžalovaný o tomto takisto vedel už na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní a námietku zaujatosti   z tohto   dôvodu   nevzniesol.   Takisto   z tohto   dôvodu   považujem   túto   námietku zaujatosti nie za námietku, ktorá bola vznesená bezodkladne. Takýto výklad vykonávania úkonov bez meškania, respektíve bezodkladne v súlade s platnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR.

Pokiaľ je prítomná obhajkyňa obžalovaného, je na Vašej dohode, či bude prítomná náhradná   obhajkyňa,   všetky   úkony   vykonáva   zvolená   obhajkyňa.   Súd   konštatuje,   že náhradná obhajkyňa ostáva v pojednávacej sieni.“.

Ďalej k námietke zaujatosti sudca uviedol:„O námietke zaujatosti procesnej strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch pre   ktoré   už   raz   bolo   o takejto   námietke   rozhodnuté,   alebo   ktorá   nebola   vznesená bezodkladne   sa   nekoná.   Súd   o takejto   veci   rozhoduje   opatrením,   nie   uznesením.   Voči takémuto postupu súdu nie je prípustný žiadny riadny, ani mimoriadny opravný prostriedok. Takže pokiaľ Vy chcete využiť všetky právne možnosti, nech sa páči využite ich, ale musím Vás poučiť o znení zákona tak, ako je v platnom znení publikovaný.

...Podľa § 31 ods. 7 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005 súd o tejto námietke zaujatosti nebude   konať,   nakoľko   nebola   vznesená   bezodkladne.   Meno   predsedajúceho,   v tomto prípade samosudcu pani obhajkyňa Vám je známe od prvého momentu komunikácie, ktorý nastal ešte v minulom roku. Tie ďalšie Vami prednesené slová na tejto úrovni a v rámci tohto pojednávania komentovať samozrejme nebudem.“.

Ústavný súd po posúdení postupu sudcu k vznesenej námietke jeho zaujatosti, ktorý je zaznamenaný v zápisnici, dospel k záveru, že tento je dostatočne podložený argumentami a nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom namietaného základného práva v konaní vedenom na Špeciálnom súde v Pezinku pod sp. zn. PK 2 Tš 15/05 z tohto dôvodu. Zo zápisnice je zrejmé, že sťažovateľ oprel vznesenie svojej námietky zaujatosti voči sudcovi na   tom,   že   sudca   postupoval   v konaní   spôsobom,   s ktorým   sa   sťažovateľ   nestotožnil. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že samotný nesúhlas sťažovateľa s postupom súdu nie je dôvodom na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 50/04). Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Podľa   názoru   ústavného   súdu   špeciálny   súd   použil   postačujúce   argumenty v súvislosti s posúdením bezodkladnosti vznesenia námietky zaujatosti voči sudcovi, keď poukázal aj na to, že nielen meno, ale aj osoba sudcu boli obhajkyni sťažovateľa známe od prvého momentu komunikácie sudcu so sťažovateľom, a nie až na hlavnom pojednávaní, ako tvrdila obhajkyňa sťažovateľa.

Postup konajúceho sudcu, s ktorým sťažovateľ a jeho právna zástupkyňa nesúhlasí, nielenže   nemôže   byť   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvodom   na   uplatnenie   námietky zaujatosti, ale nemôže spĺňať ani kritérium bezodkladnosti uplatnenia námietky zaujatosti. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   vzhľadom   na   štádium,   v ktorom   sa   konanie nachádza, má sťažovateľ k dispozícii dostatočné prostriedky v systéme všeobecných súdov, ktoré môže uplatniť v jednotlivých fázach konania v súvislosti s nevybavením jeho námietky zaujatosti sudcu podľa jeho predstáv, a preto právomoc ústavného súdu o tejto otázke konať a rozhodovať   na   základe   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   v danej   etape   konania   pred všeobecným súdom je vylúčená.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006