znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 205/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. L., bytom P. B., JUDr. P. L. a JUDr. H. L., obaja   bytom   P.   B.,   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   S.,   P.   B.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bánovce   nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 93/01 a od 1. januára 2005 nástupnického Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom taktiež pod sp. zn. 1 T 93/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. L., JUDr. P. L. a JUDr. H. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2005 doručená sťažnosť   Ing. Ľ. L., bytom P. B., (ďalej len „sťažovateľ1“); JUDr. P. L. (ďalej len „sťažovateľ2“) a JUDr. H. L. (ďalej len „sťažovateľka“), obaja bytom P. B., (ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   J.   S.,   P.   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 93/01 a od 1. januára 2005 nástupnického Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom taktiež pod sp. zn. 1 T 93/01.

Pôvodne   sa   viedla   trestná   vec   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   1   T   93/01   proti obžalovanej J. K. pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 a 2 Trestného zákona a útoku na verejného činiteľa podľa § 156 ods. 3 Trestného zákona. Obžaloba bola podaná na Okresnom súde Trenčín 9. apríla 2001. Trestným rozsudkom z 30. januára 2003 bola obžalovaná uznaná za vinnú a bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, ktorý   jej   bol   podmienečne   odložený   na   skúšobnú   dobu   18   mesiacov.   Sťažovatelia   sú v tomto konaní v postavení poškodených.

Obžalovaná proti trestnému rozkazu podala odpor. Termín hlavného pojednávania bol určený na 3. január 2003, neúčasť na ktorom obhajca obvinenej ospravedlnil listom z dôvodu   čerpania   dovolenky   (s   predstihom   štyroch   mesiacov),   hlavné pojednávanie   sa neuskutočnilo. Po tomto termíne obvinená požiadala 10. júna 2003 o vylúčenie všetkých sudcov   okresného   súdu.   Sťažovatelia   namietajú   opakovanú   nečinnosť   okresného   súdu v trvaní   niekoľkých   mesiacov,   postup   pri   rozhodovaní   o vylúčení   všetkých   sudcov okresného súdu. Prvé hlavné pojednávanie sa konalo až 16. júna 2004 a bolo odročené na 8. september   2004.   Toto   pojednávanie   sa   neuskutočnilo,   pričom   túto   skutočnosť zapríčinili   sťažovatelia.   Od   tohto   dátumu   súd   opäť   nekonal.   Od   1.   januára   2005 po nadobudnutí účinnosti zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) sa nástupným súdom stal Okresný súd Trenčín, ktorý je od uvedeného dátumu vo veci nečinný a zatiaľ neurobil podľa vyjadrenia sťažovateľov vo veci žiaden úkon. Od posledného hlavného pojednávania prešiel rok a sťažovatelia do dnešného dňa neboli upovedomení o novom termíne hlavného pojednávania.

Vyššie uvedený postup súdu považujú sťažovatelia za zdĺhavý, v rozpore s platným právom, bez akejkoľvek snahy vo veci meritórne rozhodnúť. Nečinnosťou súdu dochádza k neustálemu predlžovaniu sporu. Podľa ich názoru ako poškodených bolo postupom, resp. nepostupovaním súdu porušené ich právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Toto je nezlúčiteľné s imperatívom v čl. 48 ods. 2 ústavy. Takáto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľov ako poškodených, a to do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate. Od spáchania trestného činu obžalovanej prešlo sedem rokov, obžaloba bola podaná pred štyrmi rokmi a vo veci sa konalo do dnešného dňa jediné hlavné pojednávanie. V zmysle § 198 ods.   3   Trestného   poriadku   pri   nariadení   hlavného   pojednávania   urobí   predseda   senátu všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie jeho zdarného priebehu.

Sťažovatelia požadujú prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci takto rozhodnúť:

„Okresný   súd   Bánovce   nad   Bebravou   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   93/01 a následne od 1. 1. 2005 Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod tou istou sp. zn. 1 T 93/01 porušil právo Ing. Ľ. L., JUDr. P. L. a JUDr. H. L., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom na pod sp. zn. 1 T 93/01 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ing. Ľ. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,- Sk, ktoré je Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

JUDr. P. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,-Sk, ktoré je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

JUDr. H. L. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000,-Sk, ktoré je   Okresný   súd   Trenčín   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Okresnému súdu v Trenčíne ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. Ľ. L., JUDr. P. L. a JUDr. H. L. na účet advokáta JUDr. J. S., P. B., do jedného mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia. trovy vo výške 38.341,80,-Sk pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie podania na ÚS SR) a 2 x režijný paušál.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Náležitosti návrhu na začatie konania o sťažnosti sú upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ďalšie podmienky konania o sťažnostiach sú ustanovené v § 49 až 56 zákona o ústavnom súde, pričom nesplnenie všeobecnej alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistí   príčinnú   súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta (III. US 257/03).

Sťažovatelia namietajú postup okresného súdu a Okresného súdu Trenčín v konaní vo veci, ktorá je vedená pod sp. zn. 1 T 93/01 v súvislosti s porušením ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovatelia uvádzajú, že sa dlhodobo nachádzajú v právnej neistote, čo spôsobuje ohrozenie vážnosti sťažovateľa   1   vo   vzťahu   k mestu   Považská   Bystrica,   kde   je   primátor,   narušenie dôveryhodnosti   osoby   sťažovateľky   ako   sudkyne,   teda   osoby   nezávislej   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   a navyše   aj   ako   podpredsedníčky   okresného   súdu,   čo   negatívne vplýva aj na postavenie a osobu jej manžela, t. j. sťažovateľa 2.

Z predložených   listín,   ako   aj   z tvrdení   sťažovateľov   vyplynulo,   že   v konaní   pred okresným   súdom   v trestnej   veci   uplatňujú   svoje   postavenie   ako   poškodení,   ktorí   však súčasne neuplatnili aj nárok na náhradu škody, o ktorom by súd rozhodoval podľa § 228 alebo § 229 Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd posudzoval danú vec so zreteľom na účel, podstatu a zmysel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci,   v tomto   prípade   okresného   súdu,   ktorý   rozhoduje   o obžalobe   v trestnom   súdnom konaní.

Podstatou   základného   práva   na   rozhodnutie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je v trestnom   súdnom   konaní   to,   že   jeho   ochrana   sa uplatňuje   vo   veci   účastníka   konania v „jeho   veci“.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   vyslovil   názor,   že   uplatnenie   tohto základného práva má väzbu iba na takú vec účastníka v konaní pred súdom alebo iným orgánom právnej ochrany, ktorej prejednanie a rozhodnutie je zahrnuté do účelu procesného poriadku, ktorý upravuje postup orgánu verejnej moci pri prejednaní veci účastníka konania (napr. IV. ÚS 166/03). Trestné stíhanie sa vykonáva podľa ustanovení zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa § 1 prvej vety Trestného poriadku, je účelom tohto zákona upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní. Iný účel Trestného poriadku nie je výslovne vyjadrený, a preto je vecou   samou   v trestnom   konaní   zistenie   trestných   činov   a spravodlivé   potrestanie   ich páchateľov. Podľa § 2 ods. 4 a 5 Trestného poriadku,   ak tento zákon neustanovuje niečo iné,   postupujú   orgány   činné   v trestnom   konaní z úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci prejednávať   čo   najrýchlejšie   a dôsledne   zachovávať   občianske   práva   zaručené   ústavou. Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   možnosť   uplatnenia   nároku   na   náhradu   škody poškodenými   v trestnom   konaní   nemôže   byť   vecou   samou   v takom   zmysle,   ako   to   je ponímané v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   O to   viac takou   vecou   nemôže   byť len postavenie sťažovateľov ako poškodených, ktorí neuplatnili nárok na náhradu škody, ale postavenie poškodených im patrí preto, že skutkom v obžalobe malo dôjsť k spôsobeniu morálnej škody (§ 43 ods. 1 TP). V takom prípade poškodený nemôže uplatniť základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a táto nemožnosť zároveň znamená nemožnosť zásahu do jeho podstaty. Poškodený môže ochranu svojich porušených práv realizovať v konaní pred   súdom   podľa   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Nasvedčuje tomu aj znenie § 11 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje ochranu proti zásahom do práva na ochranu osobnosti. To platí aj pre sťažovateľov, ktorí neuplatnili nárok   na   náhradu   škody   a ich   porušené   práva   môžu   byť   predmetom   súdnej   ochrany v občianskom súdnom konaní (čl. 127 ods. 1, čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedeného vyplýva, že medzi postavením sťažovateľov a základným právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 93/01 nie je súvislosť, ktorá by umožnila skúmať jeho porušenie,   a okrem   toho   ochranu   sťažovateľom   môže   poskytnúť   aj   iný   všeobecný   súd v rámci svojich ústavných a zákonných právomocí. Preto sťažnosť bolo potrebné odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť a aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   ústavný   súd   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol,   bolo   už bez ďalšieho právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 16. septembra 2005