znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 204/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 11/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. J. B., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. H., B. (ďalej len „právny zástupca sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 11/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   na   Krajskom súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   2   S   198/2008   sa   sťažovateľka žalobou   domáhala   proti   Ministerstvu   hospodárstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaný“)   preskúmania   zákonnosti   jeho   právoplatného   (druhostupňového)   rozhodnutia č. 1263/2008-2000   z   27.   augusta   2008   o   zamietnutí   odvolania   sťažovateľky   proti (prvostupňovému) rozhodnutiu vedúceho služobného úradu žalovaného č. 757/2007-2000 z 30. marca 2007 (ďalej len „rozhodnutie o skončení dočasného vyslania“), ktorým tento v zmysle ustanovenia § 35a ods. 3 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o štátnej službe“) rozhodol o skončení dočasného vyslania sťažovateľky na výkon štátnej služby mimo sídla služobného úradu do cudziny [vo funkcii diplomatickej zamestnankyne obchodno-ekonomického oddelenia Zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v meste Atény v Grécku (ďalej len „zastupiteľský úrad“)] dňom 30. júna 2007.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   2   S   198/2008-66   z   9.   novembra   2011   žalobu sťažovateľky ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľka proti rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 198/2008-66 z 9. novembra 2011 podala v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok   v   znení   účinnom   v   rozhodujúcom   období   (ďalej   len   „OSP“)   riadne   a   včas odvolanie (riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 11/1012 z 3. októbra 2012 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok najvyššieho súdu   a tým aj označený rozsudok krajského súdu nadobudli právoplatnosť 12. novembra 2012.

Právny zástupca sťažovateľky porušenie označeného práva zaručeného dohovorom a základného práva zaručeného ústavou odôvodňuje okrem iného najmä takto:

«... Žalobkyňa v súdnom konaní poukázala na zmätočné doručovanie predmetného rozhodnutia   žalovaného   a   na   zákon   o   štátnej   službe,   v   aplikovateľnom   znení,   ktorý v ustanoveniach § 141 veľmi jednoznačne a kogentne stanoví, že písomnosť týkajúca sa štátno-zamestnaneckého pomeru musí byť doručená štátnemu zamestnancovi do vlastných rúk;   Písomnosť   doručovaná   poštou   sa   zasiela   na   poslednú   známu   adresu   štátneho zamestnanca ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“.... Vzhľadom na vyššie uvedené... sťažovateľka považuje rozhodnutie odvolacieho súdu   založené   na   odôvodnení,   že   „žalovaný   správny   orgán   postupoval   v   súlade a v medziach   zákona“   za   nepochopiteľné,   arbitrárne,   ktoré   je   porušením   zásad spravodlivého procesu...

... Nakoľko NS SR rozhodol v uvedenej veci spôsobom, keď kogentnú zákonnú normu vyložil svojvoľne a arbitrárne (v rozpore s akýmkoľvek možným výkladom uvedenej právnej normy), rozhodol tak v rozpore s ustálenou súdnou praxou...

... V danom prípade v celom súdnom konaní nebola osobne vypočutá sťažovateľka, hoci   v   priebehu   konania   o   to   jej   právny   zástupca   žiadal   a   navrhoval   jej   vypočutie. Sťažovateľka z pracovných dôvodov nebola prítomná na pojednávaní, jej neprítomnosť bola ospravedlnená jej právnym zástupcom. Na tomto pojednávaní bol neočakávane vypočutý svedok   a   hoci   bol   súd   požiadaný   o   to,   aby   umožnil   navrhovateľke   osobne   sa   vyjadriť k vykonanému dokazovaniu a výsluchu svedka, ktorý súd vykonal, súd bez odôvodnenia tohto konania hneď aj vo veci rozhodol.

... Sťažovateľka teda v celom konaní nebola vo veci vypočutá. Sme presvedčení, že spravodlivosť konania v sebe zahŕňa predovšetkým princíp „rovnosti zbraní“ (égalité des armes, equality of arms), teda princíp že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy, že žiadna z nich nemôže mať podstatnú výhodu voči protistrane...... Z vyššie uvedeného vyplýva, že právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom garantované článkom 48 ods. 2) Ústavy Slovenskej republiky bol postupom súdu v tejto veci porušený...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „... Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim postupom a svojim rozsudkom zo dňa 03.   októbra   2012   v   konaní   sp.   zn.   8   Sžo/11/2012   porušil   právo   sťažovateľky   na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojim   postupom   a   svojim   rozsudkom   zo   dňa 03. októbra 2012 v konaní sp. zn. 8 Sžo/11/2012 porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo/11/2012   zo   dňa 03. októbra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na verejné prerokovanie veci   v   jej   prítomnosti   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   spojení   s   porušením   čl.   1 ods. 1 a čl.   2   ods.   2   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Sžo 11/2012 a jeho rozsudkom z 3. októbra 2012.

Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   namieta   arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým z dôvodu, že najvyšší súd tak ako krajský súd napriek nedoručeniu   (prvostupňového)   rozhodnutia   o   skončení   dočasného   vyslania   v   zmysle ustanovenia § 141 ods. 1 zákona o štátnej službe sťažovateľke do vlastných rúk dospel k záveru, že správny orgán (vedúci služobného úradu) postupoval v súlade a v medziach zákona, a preto žalobe tiež nevyhovel.

Sťažovateľka ďalej namieta, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, pokiaľ v rámci konania o žalobe nebola ani raz osobne vypočutá, dôsledkom čoho nemala možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou predovšetkým podotýka, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku s námietkami   sťažovateľky   vyjadrenými   v   jej   odvolaní   proti   označenému   rozsudku krajského súdu vysporiadal okrem iného takto:

«... Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením krajského súdu, že z § 35a ods. 3 zákona o štátnej   službe   nevyplývajú   žiadne   obmedzenia   či   podmienky   pri   uplatnení   oprávnenia vedúceho   úradu   skončiť,   skrátiť   alebo   predĺžiť   dočasné   vyslanie   štátneho   zamestnanca dočasne vyslaného na vykonávanie štátnej služby do cudziny, preto námietku žalobkyne o nesprávnosti citovaného záveru, nepovažuje za opodstatnenú, nakoľko zhodne zastáva názor, že zákon o štátnej službe v ustanovení § 35a nešpecifikuje predpoklady a podmienky, až za splnenia ktorých by bol vedúci úradu oprávnený rozhodnúť o skončení dočasného vyslania. Naopak, uvádzané oprávnenie vedúceho úradu v zmysle § 35a ods. 3 zákona o štátnej   službe   nie   je   podmienené   splnením   akýchkoľvek   zákonných   podmienok,   teda o skončení dočasného vyslania štátneho zamestnanca môže vedúci úradu rozhodnúť aj bez uvedenia   dôvodu   alebo   z   akéhokoľvek   dôvodu.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   je postačujúce, ak správny orgán v takomto prípade uvedie v odôvodnení svojho rozhodnutia ustanovenia   zákona,   podľa   ktorých   postupoval,   a   rozhodnutie   doručí   štátnemu zamestnancovi.

...   postup   správneho   orgánu   považuje   aj   odvolací   súd   za   súladný   so   zákonom o štátnej   službe,   pričom   odvolacia   námietka   žalobkyne   na   nedostatok   odôvodnenia správneho rozhodnutia s ohľadom na uvedené neobstojí...

... Za dôvodnú nepovažuje odvolací súd ani námietku žalobkyne, že krajský súd sa nesprávne   vysporiadal   s   tým,   že   prvostupňové   rozhodnutie   správneho   orgánu   nebolo doručené do jej vlastných rúk, nakoľko sa nejednalo o takú vadu v postupe správneho orgánu, ktorá by mala za následok nezákonnosť jeho rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O. s. p.). Následným konaním žalobkyne   však   bolo   preukázané,   že   s prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu bola oboznámená. Namietaným postupom ani podľa názoru odvolacieho súdu nebola žalobkyňa ukrátená na svojich procesných právach. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne   vady,   ktoré   nemôžu   privodiť   vecne   iné,   či   výhodnejšie   rozhodnutie   pre účastníka (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. decembra 2002, sp. zn. 4 Sž/98-102/2002).

Správne   orgány   i   súdy   musia   dôsledne   aplikovať   jeden   zo   základných   princípov právneho štátu, ktorý je vyjadrený v článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať „iba v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   žalovaného   žalobou   ako i prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu boli vydané v súlade a v medziach zákona, preto nezistil dôvody, pre ktoré by bolo potrebné tieto zrušiť, a teda nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku žalobkyne o porušení ústavnej zásady zakotvenej v citovanom článku Ústavy Slovenskej republiky...

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť iné posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok Krajského súdu... ako vecne správny... potvrdil.»

Ústavný   súd   v   záujme   presvedčivosti   svoje   rozhodovacej   činnosti   považoval   za potrebné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu: «... Podľa § 35a ods. 3 zákona... o skončení, skrátení alebo predĺžení dočasného vyslania   rozhoduje   vedúci   úradu.   Dočasné   vyslanie   skončí   dňom,   ktorý   je   uvedený v rozhodnutí o skončení dočasného vyslania...

...   Podľa   §   141   ods.   1   zákona...   písomnosť   týkajúca   sa   štátnozamestnaneckého pomeru (ďalej len „písomnosť“) musí byť doručená štátnemu zamestnancovi do vlastných rúk. Podľa   §   141   ods.   2   zákona...   služobný   úrad   písomnosť   doručuje   štátnemu zamestnancovi v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou.

...   Z   administratívneho   spisu...   vyplýva,   že   prvostupňové   rozhodnutie   bolo   na Zastupiteľský   úrad   SR   v   Aténách   doručené   dňa   05.   04.   2007,   kde   zásielku   prevzal zamestnanec podľa zaužívaného spôsobu. Ďalej mal súd za preukázané, že žalobkyňa sa dňa 25. 07. 2007 osobne dostavila na osobný úrad žalovaného v súvislosti so skončením štátnozamestnaneckého pomeru. Podpísala hlásenie o skončení vyslania, ktorým osobný úrad žalovaného potvrdil ukončenie dočasného vyslania žalobkyne na výkon štátnej služby mimo   sídla   služobného   úradu.   V   ten   istý   deň   riaditelia   siedmych   odborov   žalovaného potvrdili žalobkyni, že nemajú voči nej žiadne pohľadávky. Vyplnené hlásenie o skončení vyslania žalobkyňa osobne odovzdala na osobnom úrade, prevzala jeho kópiu a prevzala tiež potvrdenie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru dňom 30. 06. 2007. Z uvedeného konania   žalobkyne   niet   pochýb,   že   rešpektovala   skončenie   dočasného   vyslania i štátnozamestnaneckého pomeru. Žalobkyňa v tomto čase nijako nenamietala skutočnosti neskôr uvádzané v žalobe. Nespochybňovala spôsob doručenia rozhodnutia a jej konanie doručenie   rozhodnutia   potvrdzovalo.   Výzvu   na   doručenie   rozhodnutia   o   skončení dočasného vyslania zaslala žalobkyňa žalovanému až dňa 04. 07. 2008, teda po vyše roku od jeho doručovania. Dovtedy sa žalobkyňa ale správala spôsobom, ktorý toto rozhodnutie predpokladalo. Ukončila svoje dočasné vyslanie v termíne a spôsobom podľa napadnutého rozhodnutia. V tomto období nespochybnila spôsob doručenia napadnutého rozhodnutia a ani   nepodala   opravný   prostriedok.   Pokiaľ   ide   o   námietku   žalobkyne,   že   jej   nebolo doručené prvostupňové rozhodnutie a že rozhodnutie žalovaného o zamietnutí odvolania pre jeho oneskorené podanie bolo potom nezákonné, súd sa s týmto tvrdením nestotožnil. Konanie   žalobkyne   v   čase   rozhodnom   pre   toto,   konanie   nepotvrdzuje   jej   tvrdenie o nedoručení   predmetného   rozhodnutia,   práve   naopak,   je   nepochybné,   že   o   obsahu rozhodnutia   žalobkyňa vedela minimálne v čase vybavovania výstupných listín (25.   07. 2007), pričom odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým sa dovtedy riadila a nebránila sa mu, podala až 28. 07. 2008. Je teda zrejmé, že odvolanie žalobkyňa podala po lehote určenej § 137 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z. a preto právne závery žalovaného o oneskorenom podaní odvolania žalobkyňou boli správne a v súlade so zákonom bolo i jeho rozhodnutie č.: 1263/2008-2000 zo dňa 27. 08. 2008...»

1.   Ústavný   súd   však nemá v   okolnostiach   posudzovanej   veci   dôvod   pochybovať o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu opierajúceho sa o závery krajského súdu o tom,   že   právoplatné   (druhostupňové)   rozhodnutie   žalovaného   č.   1263/2008-2000 z 27. augusta   2008   o   zamietnutí   odvolania   sťažovateľky   proti   (prvostupňovému) rozhodnutiu   o   skončení   jej   dočasného   vyslania   z   dôvodu   zmeškania   odvolacej   lehoty nemožno považovať za nezákonné. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu založeného v podstatnej časti na odôvodnení rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Už   krajský   súd   svoje   skutkové   a   právne   závery   ústavne   akceptovateľným spôsobom odôvodnil,   keď   uzavrel,   že ak na základe   rozhodnutia   o   skončení dočasného vyslania   z 30. marca   2007   doručeného   sťažovateľke   prostredníctvom   faxu   (zaslaného na zastupiteľský úrad v ten istý deň, čo potvrdila aj sťažovateľka v žalobe, pozn.), e-mailovej správy 3. apríla 2007 (správa o jej prečítaní adresátom je z 10. apríla 2007, pozn.),   ako   aj   prostredníctvom   kuriéra   (D.)   listovou   zásielkou   prevzatou   iným zamestnancom zastupiteľského úradu 5. apríla 2007 (pre čerpanie dovolenky sťažovateľky od 2. apríla 2007 do 5. apríla 2007, pozn.), pričom potom, čo sťažovateľka svoje dočasné vyslanie do cudziny 30. júna 2007 riadne skončila a následne 25. júla 2007 prevzala aj svoje „hlásenie o skončení vyslania“ č. 2345/2007-2100 potvrdené žalovaným vrátane potvrdenia o skončení jej štátno-zamestnaneckého pomeru, odvolanie proti tomuto rozhodnutiu, ktoré v tom čase bez ďalšieho akceptovala, podala až 28. júla 2008, t. j. po uplynutí viac ako jedného roka, sťažovateľka teda 15-dňovú zákonnú lehotu na podanie odvolania počítanú od doručenia rozhodnutia zjavne zmeškala.

Tak isto, pokiaľ sa najvyšší súd v napadnutom rozsudku stotožnil aj s tým názorom krajského súdu, že len nedoručenie rozhodnutia o skončení dočasného vyslania do vlastných rúk sťažovateľky, tak ako   to ukladá   procesno-právne   ustanovenie §   141 ods.   1 zákona o štátnej službe, nemožno s ohľadom na „hmotno-právne podmienky“ skončenia dočasného vyslania v zmysle ustanovenia § 35a ods. 3 zákona o štátnej službe, resp. na to, že vedúci úradu   je   oprávnený   rozhodnúť   o   skončení   dočasného   vyslania   štátneho   zamestnanca do cudziny kedykoľvek a aj bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, považovať za takú vadu v postupe správneho orgánu (vedúceho služobného úradu), ktorá by zakladala nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, je tento právny názor plne ústavne konformný.

Inými slovami, ak najvyšší súd dospel k záveru, že ani prípadné zrušenie označeného rozsudku krajského súdu a v nadväznosti na to aj právoplatného rozhodnutia žalovaného o zamietnutí   odvolania   sťažovateľky   proti   rozhodnutiu   o   skončení   dočasného   vyslania výlučne iba z dôvodu, že toto rozhodnutie (o skončení dočasného vyslania) jej bolo síce doručené, avšak nie do vlastných rúk, nijako nemôže pre sťažovateľku s poukazom na ustanovenie § 35a ods. 3 zákona o štátnej službe privodiť iné (priaznivejšie) rozhodnutie vo veci   samej,   t. j.   jeho   zrušenie,   ako   ani   jeho   zmenu,   podľa   názoru   ústavného   súdu nemožno tento záver nijako považovať za arbitrárny či svojvoľný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že závery najvyššieho súdu opierajúce sa o odôvodnenie označeného rozsudku krajského súdu sú z hľadiska ochrany, resp.   rešpektovania   sťažovateľkou   označeného   práva   zaručeného   dohovorom   ústavne udržateľné a akceptovateľné, pričom nevykazujú znaky arbitrárnosti či svojvôle.

2. Sťažovateľka tiež namieta, že pokiaľ v priebehu súdneho konania o žalobe nebola ani raz osobne vypočutá, dôsledkom čoho sa nemohla vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, postupom označených všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ ide o základné právo na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka súdneho   konania   zaručené   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že k prirodzeným   právam   každého   človeka   a   občana   patrí   právo,   aby   v   zložitom   procese hľadania práva a spravodlivosti mu aspoň raz bolo umožnené predstúpiť pred nezávislý súd so svojou vecou, teda aby bol vypočutý. Inak povedané, ide o to, aby mohol predstúpiť so svojou   vecou   pred   konkrétneho   sudcu,   či   skôr   sudcov,   ktorí   sú   vybavení   právom a povinnosťou   zvážiť   všetky   okolnosti,   ktorých   individuálna   a   neopakovateľná   povaha uplatneného nároku presahuje to, čo možno vteliť do abstraktnej právnej normy. Právo na „hearing“ patrí aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) medzi zásadné a základné práva, na rešpektovaní ktorých treba bezvýhradne trvať (porov. Delcourt v. Belgicko, 1970).

2.1 V kontexte daného prípadu však ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka bola od samého   počiatku   konania   o   žalobe   povinne   zastúpená   advokátom   –   kvalifikovaným právnym zástupom (§ 250a OSP), ktorý bol osobne prítomný aj na pojednávaní 19. októbra 2011 nariadenom krajským (prvostupňovým) súdom.

Pokiaľ   sa   v   právnej   veci   žaloby   sťažovateľka   na   pojednávaní   19.   októbra   2011 nariadenom krajským súdom z „pracovných dôvodov“ (inak bez bližšej konkretizácie na účely   posúdenia   ich   dôležitosti,   pozn.)   nezúčastnila,   pričom   z   obsahu   zápisnice o pojednávaní nijako nevyplýva, že by bol právny zástupca sťažovateľky na jej osobnej účasti na pojednávaní akokoľvek trval a z tohto dôvodu žiadal o jeho odročenie, nemožno krajskému súdu nič vytknúť, ak žalobu prerokoval bez osobnej účasti sťažovateľky.

Napokon, v zmysle ustanovenia § 250g ods. 2 OSP ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.

Navyše, z obsahu zápisnice o pojednávaní z 19. októbra 2011, ktoré bolo na účely verejného vyhlásenia rozsudku odročené na 9. november 2011, zrejme vyplýva, že právny zástupca sťažovateľky sa v závere tohto pojednávania (po výpovedi svedka) mal možnosť v jej mene vyjadriť k dokazovaniu i k právnej stránke veci, čo aj využil.

Ústavný súd poukazuje aj na ustanovenie § 250j ods. 1 OSP, z ktorého je zrejmé, že súd je pri preskúmaní právoplatného rozhodnutia a postupu správneho orgánu (žalovaného) viazaný nielen rozsahom, ale aj dôvodmi žaloby, ktorú je v zmysle ustanovenia § 250b ods. 1 OSP možné podať iba do dvoch mesiacov od doručenia napádaného rozhodnutia, pričom   zmeškanie   tejto   lehoty   nemožno   odpustiť.   Okrem   toho   zo   sťažnosti   nijako nevyplýva,   aké   pre   rozhodnutie   o   žalobe   závažné   tvrdenie   alebo   skutočnosť   malo   byť sťažovateľke postupom krajského súdu znemožnené prezentovať či pred ním namietať.

2.2 Vo vzťahu k postupu najvyššieho (druhostupňového) súdu ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 250ja ods. 2 OSP, v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania   nariadi   pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné   alebo   ak   vykonáva dokazovanie.

Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 250ja ods. 2 OSP na základe využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu práva a na základe toho, že v súvislosti so skutkovými zisteniami krajského súdu nevykonával dokazovanie, dospel k záveru, že prerokovanie odvolania (riadneho opravného prostriedku) sťažovateľky bez   nariadenia   pojednávania   nie   je   v   rozpore   s   verejným   záujmom,   a   teda   o   odvolaní rozhodol bez verejného pojednávania v jej neprítomnosti, pričom svoj rozsudok verejne vyhlásil 3. októbra 2012 (čo sťažovateľka ani nenamieta, pozn.), aj tento postup najvyššieho súdu je ústavne plne konformný.

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad najvyššieho súdu, čo sa týka relevantných procesno-právnych noriem, takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd pritom berie do úvahy aj rozhodovaciu činnosť ESĽP (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol   pred   ním   osobne   vyjadriť.   Taktiež   nedostatok   verejného   prerokovania   veci   na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri   posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch   vychádzajú   štrasburské   orgány   ochrany   práva   z   osobitostí   každého   prípadu a z povahy   otázok   preskúmavaných   odvolacím   súdom   (napr.   rozhodnutie   Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   proti   napadnutému rozsudku najvyššieho súdu už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie označeného práva zaručeného dohovorom a označeného základného práva zaručeného ústavou v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich   vyjadrené   základné   atribúty   slovenskej   štátnosti   a   tiež   aj   všeobecný   ústavný imperatív   adresovaný   štátnym   orgánom   konať   na   iba   základe   ústavy,   v   jej   medziach a v rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   ktorého   prípadné   porušenie   vo   vzťahu k sťažovateľke   by   nevyhnutne   „našlo“   svoj   výraz   v   súčasnom   porušení   toho-ktorého konkrétneho základného práva alebo slobody zaručeného v druhej hlave ústavy.

Keďže ústavný súd sťažovateľkou namietané porušenie ňou označeného konkrétneho práva, ako ani základného práva nezistil, touto časťou sťažnosti sa už nezaoberal.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   o   trovách   konania   je   viazané na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013