znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 204/08-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 21 ods. 1 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   IV/6   Gpt   94/07 z 19. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2008 doručená sťažnosť M. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich   základných   práv   opatrením   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. IV/6 Gpt 94/07 z 19. novembra 2007.Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľkina matka M. Š. bola vlastníčkou nehnuteľnosti v katastrálnom území Ž. na základe rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 11 C 363/64 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 7 Co 624/64. Momentálna vlastníčka (ktorú   neoznačila) 10. mája 2006 demolovala stavbu, preto sťažovateľka podala trestné oznámenie,   ktoré   bolo   vedené   na   Úrade   justičnej   a kriminálnej   polície   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Ž. pod sp. zn. ČVS: ORP-1270/1-OSV-ZA-2006. Pretože s výsledkom   šetrenia   sťažovateľka   nebola   spokojná,   ani   so stanoviskom   Okresnej prokuratúry Ž. (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá vec dozorovala, podala sťažnosť Krajskej prokuratúre v Ž. (ďalej len „krajská prokuratúra“), kde bolo konanie vedené pod sp. zn. 3 Kpt 330/07. Táto vybavila podnet v jej neprospech, preto sa obrátila na generálnu prokuratúru, ktorá sťažnosť vybavila opäť v jej neprospech. Preto podala opakovaný podnet, v ktorom poukázala na rozhodujúce skutočnosti, najmä na znalecký posudok Ing. E. a na ostatné okolnosti prípadu. Generálna prokuratúra aj tento opakovaný podnet vybavila v jej neprospech a zotrvala na pôvodnom stanovisku. Pretože sťažovateľka bola toho názoru, že generálna   prokuratúra   sa   dostatočne   nezaoberala   osobou   páchateľky,   že   nesprávne vyhodnotila skutkový stav, žiadala ústavný súd, aby vo veci vydal tento nález:

„1. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod č. IV/6 Gpt 94/07 ktorý spočíval v nezabezpečení riadneho a účinného vyšetrenia prečinu poškodzovania cudzej veci a prečinu porušovania domovej slobody porušila základné práva sťažovateľky podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, článku 2 ods. 2; článku 21 ods. 1; článku 46 ods. 1 a článku 149 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Súd prikazuje Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky vo veci vedenej pod č. IV/6 Gpt 94/07 znovu konať.

3. Súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún) ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej povinná uhradiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   základného   práva   tým,   že   generálna prokuratúra   odložila   opakovaný   podnet,   ktorým   sa   opakovane   domáhala   preskúmania zákonnosti   postupu   a rozhodnutia   okresnej   prokuratúry,   ako   aj   krajskej   prokuratúry v trestnom stíhaní, na ktorý dala podnet.

Ústavný súd už v obdobných prípadoch uviedol, že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby voči nej na súde prokurátorom nie je účasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie označenej osoby, a toto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv   a slobôd,   preto   nemohlo   postupom   generálnej   prokuratúry   (ani   podriadených prokuratúr a vyšetrovateľa) dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie pre trestný čin ani prečin.

Sťažovateľke z práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva iba právo,   aby   sa   orgány   činné   v trestnom   konaní   jej   oznámením   o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bo   spáchaný   trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali (III. ÚS 261/05).

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o prokuratúre   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   je   prokurátor   pri   vybavovaní   podnetu povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať opatrenie, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   oznámením   z 19.   novembra   2007   sp.   zn. IV/6 Gpt 94/07   zotrval   na   svojom   stanovisku,   s   ktorým   bola   sťažovateľka   oboznámená listom z 30. októbra 2007, teda bola oboznámená so stanoviskom, že nezistil také konanie, ktoré by zakladalo podanie obžaloby, resp. aby konanie osobou označenou sťažovateľkou považoval za prečin. Zistil teda zákonnosť postupu orgánu vyšetrovateľa, ako aj okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   generálna   prokuratúra   vybavila   opakovaný   podnet sťažovateľky v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o prokuratúre, a preto odloženie opakovaného   podnetu   sťažovateľky   nie   je   v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s možným porušením jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tento príčinný vzťah nezakladá sám osebe skutočnosť, že prokuratúra podanému podnetu podľa zákona o prokuratúre nevyhovie podľa predstáv sťažovateľa (I. ÚS 38/02), čoho sa vlastne sťažovateľka domáhala.

Sťažovateľka neuviedla konkrétne, v čom mala generálna prokuratúra porušiť ostatné články ústavy ňou označené v sťažnosti, a keďže sa nevzťahovali na danú problematiku, nebolo možné sa nimi zaoberať.

Ústavný súd konštatuje, že medzi postupom generálnej prokuratúry a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je žiadny príčinný vzťah, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Z   toho   dôvodu   bolo   bez   právneho   dôvodu   a významu   zaoberať   sa   ďalšími   nárokmi sťažovateľky, ktoré v petite sťažnosti uplatnila.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008