znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 204/06-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   8.   júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   M.,   Spolková   republika   Nemecko,   zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B. (pôvodne JUDr. J. M., B.), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky rozhodnutím   Úradu   pre   finančný   trh   č.   GRUFT-155/2005/SPNP   z 26. mája 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. júla 2005 doručené   podanie   R.   M.,   Spolková   republika   Nemecko   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. M., B., ktoré bolo označené ako „Ústavná sťažnosť podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie svojho   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu   ochranu podľa čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozhodnutím Úradu pre finančný trh (ďalej len „úrad“) č. GRUFT-155/2005/SPNP   z 26. mája   2005   tým,   že   mu   úrad   nesprístupnil   rozhodnutie a nekonal s ním ako s účastníkom konania.

Listom   doručeným   ústavnému   súdu   7.   júna   2006   oznámil   sťažovateľ   zmenu právneho zástupcu. Novým právnym zástupcom sa stal JUDr. P. M., B.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že je akcionárom spoločnosti N. Ďalej tvrdí, že akcie a podiely v obchodných spoločnostiach sú pod ochranou Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (Bramelid   a   Malström v. Švédsko). Keďže proti rozhodnutiu úradu nemá žiadne prostriedky právnej ochrany, je sťažovateľ toho názoru, že ústavný súd je jediným súdnym orgánom ochrany ústavnosti v prípade,   ak   zistí,   že   ide   o namietané   administratívne   rozhodnutie,   ktoré   sa   dotýka základného práva alebo slobody a ktorého preskúmanie v správnom súdnictve nie je možné.

Na základe rozhodnutia valného zhromaždenia a návrhu predstavenstva spoločnosti N.   na   vyhlásenie   povinnej   ponuky   podľa   §   119   zákona   č.   566/2001   Z.   z.   o cenných papieroch   a investičných   službách   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenných papieroch“) úrad   svojím   rozhodnutím   č.   GRUFT-155/2005/SPNP   z   26.   mája   2005   schválil   návrh povinnej   ponuky.   Rozhodnutie   nebolo   sťažovateľovi   sprístupnené   a sťažovateľ   rovnako nemal žiadnu možnosť domáhať sa právnej ochrany voči nemu, hoci ide o rozhodnutie, ktoré podľa neho podstatným spôsobom zasahuje do majetkových práv akcionára. Námietky sťažovateľa voči rozhodnutiu spočívajú v nemožnosti nechať preskúmať súdom alebo iným orgánom správnosť ceny ponúkanej v povinnej ponuke tak, aby bolo preukázané, že táto cena zodpovedá spôsobu stanovenia ceny podľa § 118 ods. 3 zákona o cenných papieroch. Akcionári, ktorým je ponuka podľa § 119 zákona o cenných papieroch určená ešte pred jej prípadnou akceptáciou, musia mať zo zákona garantované, že ponúknutá cena za akcie bude zodpovedať účelu sledovanému zákonodarcom, teda že jej minimálna hranica, určovaná troma   piliermi,   z ktorých   jedným   je   znalecký   posudok,   bude   zákonom   garantovaná poskytnutím primeranej právnej ochrany. Primeraná právna ochrana existuje iba v prípade, keď   na   svojich   právach   dotknuté   osoby   majú   možnosť   napadnúť   rozhodnutie   úradu a nechať ho   preskúmať z toho   hľadiska,   či   sa   opiera   o svedomito,   zodpovedne   a najmä spoľahlivo   zistený   stav   veci,   predovšetkým,   či   znalecký   posudok,   ktorý   bol   jedným z podkladov   pre   schválenie   návrhu   povinnej   ponuky,   bol   spracovaný   v prísnom   súlade s právnymi   predpismi   a skutkovým   stavom,   a teda   či   stanovuje   „skutočnú   hodnotu“ predmetných akcií.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   podľa   štandardnej   judikatúry   ústavného   súdu   obsahom základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytovanú orgánom štátnej správy je umožniť každému reálny prístup k takémuto orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť   tohto   orgánu   vo   veci   konať   tak,   aby   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprávnych princípov upravených v druhej hlave siedmom oddiele ústavy. Ak teda sťažovateľovi bola takáto právna ochrana postupom úradu odoprená (keďže sťažovateľ nemal žiadnu možnosť domáhať sa   zákonom   aprobovaným spôsobom   svojho   vstupu   do   konania pred   úradom, v ktorom   bolo   rozhodované   o   schválení   návrhu   povinnej   ponuky   podľa   §   119   zákona o cenných papieroch), takýmto konaním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa garantovaného článkom 46 ods. 1 ústavy.

Vychádzajúc   zo   základnej   charakteristiky   a   podstaty   správneho   konania   je   teda potrebné   vychádzať   z   toho,   že   každý   správny   orgán,   ktorý   má   konať   a rozhodovať v správnom procese, je orgánom právnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Ako orgán právnej ochrany je povinný poskytovať právnu ochranu prostriedkami, ktoré vymedzujú zásady   správneho   konania   a   správne   právo   procesné.   V   rozhodujúcej   miere   sa   právna ochrana týka nielen účastníkov správneho procesu, ale aj tých osôb, ktoré sa domnievajú, že by mali byť účastníkmi správneho konania bez zreteľa na to, či podľa správneho práva procesného a hmotného sú alebo nie sú účastníkmi konania, napr. v zmysle § 14 ods. 1 alebo § 14 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Právo   byť   účastníkom   správneho   konania   je   súčasťou   základného   práva   na   inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy. Správne konanie bez účastníkov, resp. bez úplného okruhu   účastníkov   nemôže   zákonným,   a   teda   ani ústavne súladným   spôsobom dosiahnuť svoj účel spravidla vyjadrený v základných ustanoveniach každého procesného predpisu upravujúceho administratívny proces.

Do obsahu práva byť účastníkom správneho konania patrí aj právo domáhať sa práva byť účastníkom za splnenia zákonom ustanovených predpokladov a právo na rozhodnutie (hoci procesnej povahy) o tom, či osoba domáhajúca sa tohto postavenia v konkrétnom procese je alebo nie je podľa orgánu inej právnej ochrany účastníkom konania pred ním. V prípade   negatívneho   rozhodnutia   je   súčasťou   tohto   práva   aj právo   podať   proti   nemu odvolanie.

Podľa   tvrdení   sťažovateľa   rozhodnutie,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje,   sa jednoznačne dotýka tak jeho vlastníckeho práva, ako i práv súvisiacich s vlastníctvom akcií bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   rozhodnutie   v   konečnom   dôsledku   zasahuje   i   do   jeho súkromnoprávneho vzťahu akcionára a obchodnej spoločnosti. Prípadnú nezákonnosť, či iné relevantné pochybenia vyplývajúce z predmetného administratívneho rozhodnutia nemôže však   sťažovateľ   (logicky   i   právne)   napadnúť   prostriedkami,   súkromnoprávnou   žalobou, využívanými v občianskoprávnom súdnictve.

Sťažovateľ uvádza, že môže napadnúť nezákonnosť administratívneho rozhodnutia alebo   nezákonnosť   postupu   výlučne   v rámci   individuálneho   sporu   rozhodovaného   pred správnym súdom a cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 196/01. Napriek uvedeným skutočnostiam úrad nekonal so sťažovateľom   ako   s účastníkom   konania   a nedal   mu   ani   možnosť   domáhať   sa   právnej ochrany zákonom garantovaným spôsobom. Sťažovateľ nemá k dispozícii text rozhodnutia ani iné podklady, ktoré slúžili na jeho vydanie.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania sťažnosti dospeje buď k pripusteniu procesnej legitimácie sťažovateľa na podanie sťažnosti, alebo   ju   zamietne   s odôvodneným   vysvetlením,   akým   spôsobom   sa   sťažovateľ   môže relevantne   domáhať ochrany   svojich   dotknutých   vlastníckych   a   iných   práv.   Sťažovateľ pripomína zásadu, že z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Úrad pre finančný trh tým, že (i) nesprístupnil Rozhodnutie sťažovateľovi a (ii) nekonal so sťažovateľom ako s účastníkom konania o schválení povinnej ponuky podľa § 119 zákona o cenných papieroch

porušil článok 46 ods. 1 a článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto sťažovateľ navrhuje, aby Ústavný súd zrušil rozhodnutie Úradu pre finančný trh zo dňa 26. 5. 2005, č. GRUFT-155/2005/SPNP a vrátil vec na ďalšie konanie v súlade s § 56 ods. 3 písm. c) zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR o konaní pred ním a postavení jeho sudcov.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh, vrátane sťažnosti, predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje všeobecný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho ďalej vyplýva, že ak je v danom prípade oprávnený o ochrane základných práv sťažovateľa rozhodnúť všeobecný súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy, ktoré vidí v tom, že úrad mu nesprístupnil rozhodnutie, ktoré sa ho týka, ako aj v tom, že úrad nekonal s ním ako s účastníkom konania o schválení povinnej ponuky podľa § 119 zákona o cenných papieroch.

V úvodnej časti sťažnosti (strana 2) sťažovateľ tvrdí, že preskúmanie označeného rozhodnutia úradu v správnom súdnictve nie je možné. Oproti tomu v inej časti sťažnosti (strana 5) argumentuje rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sž 196/01 takým spôsobom, že aj rozhodnutie úradu by malo byť preskúmateľné v správnom súdnictve,   keď cituje: „Nezákonnosť   administratívneho   rozhodnutia   alebo   nezákonnosť   postupu   správneho orgánu môže sťažovateľ napadnúť výlučne v rámci individuálneho sporu rozhodovaného pred správnym súdom.“

Sťažovateľ   nevyužil   právnu   ochranu   svojich   označených   práv   prostredníctvom správneho   súdnictva,   hoci   sám   ním   čiastočne   argumentuje.   Sťažovateľ   má   k   dispozícii prostriedky vyplývajúce z ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, v ktorých sú výslovne upravené otázky doručovania rozhodnutí správneho orgánu a domáhania sa postavenia   účastníka   správneho   konania.   V prvom   rade   je   úlohou   správneho   súdnictva zistiť, či niekto je alebo nie je účastníkom správneho konania. Ak sťažovateľ neuspeje pri ochrane svojich základných práv pred správnym súdom, môže sa potom obrátiť na ústavný súd, ak by sa domnieval, že boli porušené jeho základné práva alebo slobody.

Ústavný   súd   pripomína   svoje   rozhodnutie   sp.   zn.   I.   ÚS   24/97,   podľa   ktorého nevyhnutným predpokladom realizácie ústavného práva na súdnu ochranu je taký prejav fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia (návrh na začatie konania, žaloba). Preto k odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 dochádza až vtedy,   ak   sa   „každý“   (a   zákonom   stanoveným postupom)   domáhal svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, ale súdna ochrana mu nebola poskytnutá.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2006