znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 203/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. Č., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 28/2009-414 z 23. septembra 2010   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   1   Cdo   7/2011-446 z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   T.   L.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 12 Co 28/2009-414 z 23. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Cdo 7/2011-446 z 27. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 144/2005 sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) 23. mája 2005 sťažovateľ   domáhal   proti   Slovenskej   republike   v   zastúpení   Úradom   vlády   Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) priznania náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom a tiež aj nezákonným rozhodnutím, a to podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že za nezákonné rozhodnutie, v dôsledku ktorého mu mala byť spôsobená škoda, bolo treba považovať rozhodnutie úradu vlády č. 6957/2004 z 18. marca 2004, ktorým bol sťažovateľ s účinnosťou od 23. marca 2004 zaradený mimo činnú štátnu službu, ktoré bolo v odvolacom   konaní potvrdené rozhodnutím   Úradu   pre štátnu službu (ďalej   len „úrad pre štátnu   službu“)   č.   ÚŠS   22253/2004   z 2.   júna 2004. Obidve   rozhodnutia   boli   napokon   v   rámci   správneho   súdnictva   na   základe   žaloby sťažovateľa zrušené rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 97/2004 z 31. marca 2005, a to z dôvodu   ich   nepreskúmateľnosti   pre nezrozumiteľnosť   a pre nedostatok   dôvodov, pričom najvyšší súd vrátil vec na ďalšie konanie úradu pre štátnu službu.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ten bolo možné vzhliadnuť v postupe úradu vlády pri rozhodovaní o odňatí mu osobného príplatku v čase, keď bol zaradený mimo činnú štátnu službu (12 mesiacov), ktorý mu bol podľa jeho názoru odňatý nezákonne, a to z dôvodu, že v zmysle stanoviska úradu pre štátnu službu vyjadreného v liste č. 42992/2004 z 2. novembra 2004 mohol byť štátnemu zamestnancovi osobný príplatok odňatý pred jeho zaradením mimo činnú štátnu službu len vtedy, ak by o odňatí osobného príplatku existovalo rozhodnutie, ktoré by malo všetky náležitosti, a až po nadobudnutí jeho právoplatnosti, čo sa podľa sťažovateľa v jeho prípade nestalo. Okrem tohto sťažovateľ vzhliadol nezákonnosť postupu úradu vlády pri rozhodovaní o odňatí mu osobného príplatku aj v procese tohto rozhodovania, pretože podľa neho neexistoval žiadny návrh na odňatie mu osobného príplatku (nemalo to vyplynúť zo záznamov v podacích knihách),   ktorý   by bol   doručený   vedúcemu   služobného úradu, a tiež podľa   sťažovateľa v prvom stupni o odňatí osobného príplatku rozhodoval vedúci služobného úradu, a nie osobný úrad, pričom poukázal na skutočnosť, že vedúci služobného úradu je vo veciach štátnozamestnaneckého   pomeru   odvolacím   správnym   orgánom.   Napokon   za   nezákonný postup úradu vlády považoval sťažovateľ v zmysle jeho vyjadrenia uvedeného v sťažnosti aj skutočnosť, že o záležitostiach jeho funkčného platu boli vedúcim služobného úradu nad rámec jeho kompetencií vydávané oznámenia, a nie rozhodnutia.

O   predmetnej   žalobe   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   12   C   144/05-365 z 24. septembra   2008,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   zamietol,   pričom vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nezákonnému rozhodnutiu o jeho zaradení mimo činnú   štátnu   službu   okresný   súd   svoje   rozhodnutie   odôvodnil   poukazujúc   na   zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 97/2004 z 31. marca 2005 vydané v správnom súdnictve, ktorým podľa okresného súdu nebola konštatovaná nezákonnosť predmetného rozhodnutia úradu pre štátnu službu o zaradení sťažovateľa mimo činnú štátnu službu, čo by bol predpoklad na priznanie náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ale najvyšší súd konštatoval iba nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia úradu pre štátnu službu pre nedostatok dôvodov a z tohto dôvodu mu bola vec vrátená na ďalšie konanie. Vo vzťahu k sťažovateľom uplatnenému nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že aj napriek zisteniu čiastočnej   odôvodnenosti   námietok   sťažovateľa,   t. j.   inými   slovami,   aj   napriek   zisteniu určitého   nesprávneho   úradného   postupu   úradu   vlády   (keď   napr.   nebolo   rozhodnuté o všetkých sťažovateľom podaných odvolaniach, pozn.) okresný súd súčasne zistil, že na priznanie náhrady škody z titulu tohto nesprávneho úradného postupu neboli splnené ďalšie dve podmienky podľa zákona o náhrade škody na jej priznanie, a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a deklarovaným nesprávnym úradným postupom.

Na základe sťažovateľom podaného odvolania krajský súd sťažnosťou napádaným rozsudkom č. k. 12 Co 28/09-414 z 23. septembra 2010 rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil, pričom sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením okresného súdu.

O   dovolaní   sťažovateľa   podanom   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   7/2011   z   27.   septembra   2012,   ktorým dovolanie sťažovateľa pre jeho neprípustnosť odmietol (podľa zistenia ústavného súdu toto uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. novembra 2012, pozn.)

Sťažovateľ   porušenie   ním   označených   práv   zaručených   ústavou   a   dohovorom odôvodňuje okrem iného takto:

„Úrad   vlády   SR   nedokázal...   určiť...   výšku   a   funkčný   plat   pred   i   po   zaradení sťažovateľa mimo činnej služby (porušený § 33 ods. 2, § 78 zák. č. 312/2001 Z. z. v tom čase platnom). S tým súvisí nezákonná forma vydávania rozhodnutia t. j. oznámenia namiesto rozhodnutia   a   nezákonným   podpisom   pre   výšku   a   funkčný   plat   neoprávnenou   osobou (bývalým vedúcim služobného úradu Úradu vlády SR). Jeho konanie je exces, lebo nemal vyvíjať akékoľvek aktivity nad rámec oprávnení vyplývajúcich z ustanovenia § 10, § 138 ods. 1) zákona štátnej službe (bývalý vedúci služobného úradu je odvolací orgán vo veciach štátnozamestnaneckého   pomeru).   Takéto   rozhodnutia   mal   vydávať   osobný   úrad a podpisovať oprávnená, alebo poverená osoba. Došlo aj k porušeniu § 103 ods. 5 zákona o štátnej   službe (potvrdil   to aj   nadriadený orgán -   Úrad pre   štátnu službu).   Uvádzané skutočnosti   svedčia   o   vydávaní   tzv.   ničotných   rozhodnutí   čiže   ide   o   nesprávny   úradný postup ako aj porušenie zákonnosti Úradom vlády. V rozpore so zákonom o štátnej službe bol sťažovateľovi odobratý osobný príplatok, čím došlo k porušeniu § 78 ods. 2 písm. d), ale aj k porušeniu § 85 ods. 1 písm. a), keď možno odobrať osobný príplatok na základe výsledkov služobného hodnotenia štátneho zamestnanca. S tým súvisí aj porušenie § 48 ods. 1 a ods. 5 nakoľko v čase návrhu na odobratie osobného príplatku sťažovateľovi (dňa 18. 12. 2003) platilo len jedno služobné hodnotenie a to zo dňa 28. 04. 2003 (sťažovateľ vykazuje mimoriadne výsledky pri vykonávaní štátnej služby). Samotné odobratie osobného príplatku sťažovateľovi bolo vykonané svojvoľne..., keď nie je známe akým právnym aktom bývalý   vedúci služobného   úradu   to   vykonal.   Došlo   k porušeniu §   126 písm.   c) zákona o štátnej   službe,   keď   nekonal   osobný   úrad   vo   veci   služobného   hodnotenia.   Podľa usmernenia   Úradu   vlády   SR   jeho   nadriadeným   orgánom   -   Úradom   pre   štátnu   službu, odňatie osobného príplatku, ktorý bol sťažovateľovi odobratý ešte pred jeho zaradením mimo činnej štátnej služby, je možné len za predpokladu, že o odňatí osobného príplatku bolo   vydané   rozhodnutie,   ktoré   má   všetky   predpísané   náležitosti,   a   po   nadobudnutí právoplatnosti takéhoto rozhodnutia a to vzhľadom na § 16 ods. 1 zákona o štátnej službe. A to sa však v prípade sťažovateľa nestalo. Nebolo vydané žiadne rozhodnutie o odňatí jeho osobného príplatku a sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k jeho odobratiu. Navyše je potrebné   uviesť,   že   pri   manipulácii   s   návrhom   na   odobratie   osobného   príplatku sťažovateľovi   došlo   zo   strany   predstaveného   a   bývalého   vedúceho   služobného   úradu k podvodu a falšovaniu tak ako to potvrdzujú kópie listov z podacích kníh zo sekcie kontroly a vedúceho služobného úradu.

Okresný súd Bratislava I negoval sťažovateľove žiadosti o uplatnenie jeho práva na prednesenie a doplnenie prednesov a návrhov pre vykonanie dokazovania, ktoré predložil tomuto súdu dňa 21. 05. 2008 a 21. 08. 2008 (napr. išlo o otázky spojené s vydávaním tzv. ničotných rozhodnutí o výške a zložení funkčného platu, o účelovom podvode a falšovaniu s odobratím   osobného   príplatku   a   podobne).   Tieto   návrhy   a   prednesy   neboli   uvedené v zápisniciach   o   pojednávaní   a   ani   neboli   predmetom   uvedenia   a   vyhodnotenia v odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu. Došlo tak k porušeniu § 157 ods. 2 OSP, keď v   odôvodnení   rozsudku   neuviedol   súd   podstatný   obsah   prednesov,   nevyložil,   ktoré skutočnosti   považoval   za preukázané a ktoré nie,   a   s akými návrhmi   sa pri   hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy a neposúdil a nezistil skutkový stav pričom nesprávne aplikoval ustanovenia zákona o štátnej službe i OSP.

Krajský   súd   v   Bratislave   nerešpektoval   list   sťažovateľa   o   nesúhlase,   aby   súd v predmetnej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania s vydaním rozsudku bez verejného pojednávania za jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I a tak porušil jeho základné právo   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne   konanie.   Odvolací   súd   nerešpektoval medzinárodný dohovor, ktorý má väčšiu právnu silu ako ustanovenie § 214 OSP. Postupom tohto súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Krajský   súd...   v   napadnutom   rozsudku   vôbec   neodpovedal   na   všetky   odvolacie námietky (rozhodujúce) sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť, ide o absenciu argumentácie v tomto smere a prejav arbitrárnosti.... Odvolací súd sa obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti...

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní konal v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ale aj OSP (§ 237 písm. f), keď nerešpektoval list sťažovateľa o nesúhlase s vydaním rozsudku bez verejného pojednávania za jeho prítomnosti a možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   čím   porušil   sťažovateľovo   základné   právo   na   súdnu ochranu a   spravodlivé súdne konanie.   Toto uznesenie dovolacieho   súdu   nie je ústavne akceptovateľné...“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo Ing. T. L. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, aby sa jeho vec verejne prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 7/2011-446 zo dňa 27. 09. 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 28/2009-414 zo dňa 23. 09. 2010 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 7/2011-446 zo dňa 27. 09. 2012, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 12 Co 28/2009-414 zo dňa 23. 09. 2010 č. 1 Cdo 145/2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Ing. T. L. trovy konania v sume 281,84 €... na účet Advokátskej kancelárie JUDr. P. Č. v T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva a práva na spravodlivú súdnu ochranu zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   12   Co   28/2009-414   z   23.   septembra   2010,   ktorých porušenie sťažovateľ vidí v tom, že krajský súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý za nesprávny úradný postup nepovažoval postup úradu vlády pri rozhodovaní o odňatí mu osobného príplatku, odňatie ktorého bolo podľa sťažovateľa nezákonné, pretože o jeho odňatí   absentuje   akékoľvek   rozhodnutie,   ku   ktorému   by   sa   sťažovateľ   mohol   vyjadriť, pričom o jeho odňatí bolo vyhotovené iba „oznámenie“ namiesto rozhodnutia, ktoré navyše v prvom stupni nevydal osobný úrad, ale vedúci služobného úradu, ktorý však v danej veci mal mať postavenie odvolacieho orgánu proti rozhodnutiu osobného úradu, preto sú podľa sťažovateľa tieto oznámenia o zložení jeho funkčného platu „ničotnými rozhodnutiami“. V tomto   smere   podľa   sťažovateľa   v   rozhodnutí   krajského   súdu   absentuje   adekvátne odôvodnenie,   resp.   podľa   sťažovateľa   s   týmito   odvolacími   námietkami   sťažovateľa sa krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   nezaoberal   a   iba   sa   stotožnil   so   závermi a konštatovaniami okresného súdu. Okrem toho vo vzťahu ku krajskému súdu sťažovateľ namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a to z dôvodu, že krajský súd napriek jeho žiadosti   rozhodol   o   jeho   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu   bez   nariadenia pojednávania. Sťažovateľ namieta   porušenie ním   označených   práv   zaručených   v   ústave a dohovore aj v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu č. k. 1 Cdo 7/2011-446 z 27. septembra 2012, a to z dôvodu, že najvyšší súd v konaní o jeho dovolaní nenariadil ústne pojednávanie, aby sa mohol k veci osobne vyjadriť.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 28/09-414 z 23. septembra 2010

Vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 28/09-414 z 23. septembra 2010 ústavný   súd   považoval   lehotu   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   pre porušenie základných práv a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu   reflektujúcu   rozhodovaciu   činnosť   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [ďalej   len „ESĽP“ (pozri rozsudok z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54)], ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   (v   tomto   prípade   z   dôvodu   neprípustnosti dovolania) garantuje zachovanie lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   druhostupňového   súdu   (podobne III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012), samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že sťažovateľom podané dovolanie proti právoplatnému rozsudku krajského súdu č. k. 12 Co 28/09-414 z 23. septembra 2010 najvyšší súd uznesením č. k. 1 Cdo   7/2011-446   z   27.   septembra   2012   odmietol   pre   jeho   neprípustnosť,   ústavný   súd považuje sťažnosť proti označenému rozsudku krajského súdu za podanú včas.

V príčinnej súvislosti s označeným rozsudkom krajského súdu č. k. 12 Co 28/09-414 z 23. septembra 2010 sťažovateľ namieta porušenie (1.1) základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež namieta aj porušenie (1.2) základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol k veci vyjadriť, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.1   V   súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v prvom rade v súlade so svojou judikatúrou podotýka, že obsahom obidvoch označených práv sú obdobné záruky, že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   postupom ustanoveným   zákonom,   preto   v   týchto   právach   nemožno   vidieť   podstatnú   odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

Krajský   súd   vo   vzťahu   k   námietkam sťažovateľa   uvedeným   v   sťažnosti   podanej ústavnému súdu (ktoré boli aj námietkami odvolacími) svoj rozsudok odôvodnil takto: „Z   hľadiska   hmotnoprávneho   posúdenia   opodstatnenosti   navrhovateľom uplatňovaných   nárokov   sa   odvolací   súd   stotožnil   so   závermi,   ku   ktorým   dospel v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa. Prvostupňový súd vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj vecne správny právny záver o   nesplnení   zákonných   podmienok   vzniku   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom (na základe zákona č. 58/1969 Zb.).   Spomínané   tri   zákonné   podmienky   vzniku   takejto   zodpovednosti   štátu   (t. j. 1/ nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ existencia škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou) musia   byť   splnené   kumulatívne   (súčasne);   pokiaľ   hoci   len   jedna   z   týchto   zákonom vyžadovaných podmienok absentuje, zodpovednosť štátu nevzniká. Súd prvého stupňa svoje závery   tiež   náležitým   spôsobom   v   napadnutom   rozsudku   odôvodnil.   Odvolací   súd   sa s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach naň poukazuje.“

V   záujme   presvedčivosti   svojej   rozhodovacej   činnosti   ústavný   súd   vzhľadom   na citované rozhodnutie krajského súdu, ktoré vo svojich dôvodoch odkazuje v celom rozsahu na   rozhodnutie   okresného   súdu,   považuje   za   potrebné   uviesť   aspoň   podstatný   obsah odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu:

„Súd...   dospel   k   záveru,   že...   je   v   danom   prípade   čiastočne   splnená   podmienka nesprávneho   úradného   postupu,   ktorý   súd   videl   v   porušení   zákona   č.   312/2001   Z.   z. o štátnej službe, § 103 ods. 5... v tom, že po nadobudnutí účinnosti nariadenia vlády SR č. 412/2004 o zvýšení platových taríf štátnych zamestnancov, Úrad vlády SR navrhovateľovi vydal oznámenie o výške a zložení funkčného platu č. 801/2004 zo dňa 30. 8. 2004 miesto rozhodnutia.

Ďalšie námietky navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súd vyhodnotil ako nedôvodné a to aj s poukazom na závery Úradu pre štátnu službu oznámením č. ÚŠS- 185/sť/2004 zo dňa 8. 11. 2004 a č. ÚŠS-54/Šz/2004 zo dňa 21. 3. 2004, ktorý sťažnosti navrhovateľa v časti nedoručenia rozhodnutia o valorizácii funkčného platu navrhovateľa pred   jeho   účinnosťou   a   v   časti   nevyplácania   funkčného   platu   na   základe   rozhodnutia o výške a zložení funkčného platu č. 156/2003 zo dňa 15. 6. 2003 ako aj v časti vyriešenia odvolania navrhovateľa voči rozhodnutiu o výške a zložení funkčného platu Úradu vlády SR pod č. 84/2004 zo dňa 25. 1. 2004, oznámením č. 7159/2004 zo dňa 18. 3. 2004, vyhodnotil ako neopodstatnené. T. j. porušenie § 33 ods. 2 zákona o štátnej službe a nesprávne určenie základu 50 % funkčného platu navrhovateľa počas doby jeho zaradenia mimo činnej štátnej služby a porušenie 159b ods. 1 zákona o štátnej službe preukázané nebolo. Navrhovateľ sa v predmetnom konaní snažil o preskúmanie rozhodnutí a oznámení o určení jeho funkčného platu, k čomu súd nemal právomoc, pretože ide o rozhodnutia vydané v správnom konaní, ktorými je súd v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný.

Súd   nepovažoval   za   nesprávny   úradný   postup   skutočnosť,   že   po   nadobudnutí účinnosti novely zákona o štátnej službe, od 1. 1. 2004 bolo navrhovateľovi rozhodnutie o novom tarifnom plate doručené až 20. 2. 2004 (údajné porušenie § 159b ods. 1), nakoľko nový   tarifný   plat   navrhovateľa   bol   určený   v   súlade   s   novelou   zákona   od   1. 1. 2004 a navrhovateľovi tým žiadna škoda nevznikla.

Súd   nepovažoval   za   nesprávny   úradný   postup   ani   skutočnosť,   že   o   platových záležitostiach navrhovateľa rozhodoval vedúci služobného úradu Úradu vlády SR (údajné porušenie § 126), nakoľko svedeckou výpoveďou Ing. T. N. bolo preukázané, že v čase vydania napádaných rozhodnutí a oznámení funkcia riaditeľa osobného úradu na Úrade vlády   SR   nebola   obsadená.   Vedúci   služobného   úradu   Úradu   vlády   SR   postupoval   pri vydávaní napádaných rozhodnutí a oznámení v zmysle § 10 ods. 1 zákona o štátnej službe a čl. 5 ods. 1, 2 písm. c) bod 4 Organizačného poriadku Úradu vlády SR.

Za nesprávny úradný postup súd nepovažoval ani námietku navrhovateľa, že Úrad vlády SR mu určoval výšku a zloženie funkčného platu oznámeniami a nie rozhodnutiami. Vychádzal pri tom z gramatického výkladu §103 ods. 5 zákona o štátnej službe, podľa ktorého služobný úrad štátnemu zamestnancovi písomné zmeny týkajúce sa tarifného platu oznámi. Spôsob a formu zákon neurčuje.

Porušenie § 137 ods. 7 zákona o štátnej službe v rozhodnutí č. 9474/2004 zo dňa 20. 4.   2004   z   dôvodu   nesprávne   uvedeného   poučenia   súd   nezistil,   poučenie   zodpovedá zákonu. Vyplýva to aj s Oznámenia o vybavovaní sťažnosti Úrad pre štátnu službu č. ÚŠS- 54/Šz/2004   zo   dňa   21.   3.   2004,   ktorý   predmetné   odvolanie   navrhovateľa   na   základe sťažnosti preskúmal.

Súd nezistil nesprávny úradný postup ani pri aplikácii § 71 ods. 2 zákona o štátnej službe. Rozhodnutím č. 846/2004 zo dňa 28. 12. 2004 Úrad vlády SR rozhodol o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku navrhovateľa v rozsahu 4 dní za rok 2003. Náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku počas zaradenia navrhovateľa mimo činnú službu Úrad vlády SR doplatil navrhovateľovi po zastavení konania o jeho zaradení mimo činnú štátnu službu, čo navrhovateľ na pojednávaní dňa 24. 9. 2008 potvrdil...

Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že odporca nevybavil všetky jeho odvolania - zo dňa 2. 4. 2004 (proti oznámeniu č. 7159/2004 zo dňa 18. 3. 2004 o určení funkčného platu), zo dňa 22. 9. 2004 (proti oznámeniu č. 801/2004 zo dňa 30. 8. 2004 o výške a zložení funkčného platu), zo dňa 8. 10. 2004 (proti rozhodnutiu č. 808/2004 zo dňa 29. 9. 2004 o výške a zložení funkčného platu), zo dňa 31. 1. 2005 (proti rozhodnutiu č. 846/2004 zo dňa 28. 12. 2004 o náhrade platu za nevyčerpanú dovolenku). Takto zistený nedostatok však súd v časti nevybavenia prvých dvoch odvolaní nepovažoval za nesprávny úradný postup, pretože navrhovateľ odvolaniami zo dňa 2. 4. 2004 a 22. 9. 2004 napádal oznámenia   o výške a zložení funkčného platu,   proti ktorým odvolanie nie je prípustné. Naopak   nevybavenie   odvolaní   navrhovateľa   zo   dňa   8.   10.   2004   proti   rozhodnutiu č. 808/2004 a zo dňa 31. 1. 2005 proti rozhodnutiu č. 846/2004 považoval za nesprávny úradný postup.

Po tom ako súd vykonaným dokazovaním zistil nesprávny úradný postup v porušení zákona § 103 ods. 5 č. 312/201 Z. z. o štátnej službe, v rozsahu zistenom Úradom pre štátnu službu a nevybavení odvolaní navrhovateľa   zo dňa 8.   10.   2004 a zo dňa 31.   1.   2005, následne skúmal existenciu ďalších dvoch vyššie uvedených podmienok t. j. škodu a priamu príčinnú súvislosť medzi škodou navrhovateľa a zisteným nesprávnym úradným postupom. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že nie je splnená žiadna z týchto dvoch   podmienok.   Pokiaľ   sa   týka   podmienky   vzniku   škody   navrhovateľ   ako   škodu   v predmetnom konaní označil škodu, vzniknutú ako rozdiel medzi nesprávne určenou výškou a zložením jeho funkčného platu a funkčným platom, ktorý mu bol určený pred zaradením mimo   činnej   štátnej   služby   a   valorizáciou   jeho   tarifného   platu.   Pri   určovaní   škody navrhovateľ vychádzal z rozhodnutia o výške a zložení funkčného platu č. 156/2003 zo dňa

15. 6. 2003. Podľa oznámenia Úradu pre štátnu službu č. ÚŠS-54/Šz/2004 zo dňa 21. 3. 2004,   od   1.1.2004   nemohol   byť   navrhovateľovi   vyplácaný   funkčný   plat   na   základe pôvodného rozhodnutia o výške a zložení funkčného platu č. 156/2003 zo dňa 15. 6. 2003, ktorého   účinnosť   dňom   vykonateľnosti   nového   rozhodnutia   zanikla   a   Úrad   vlády   SR   v súlade so zákonom správne určil nový funkčný plat od 1. 1. 2004... navrhovateľ preto v konaní vznik škodu nepreukázal...

Z   dôvodu,   že   navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal   vznik   škody,   nie   je   splnená   ani posledná podmienka príčinnej súvislosti medzi čiastočným nesprávnym úradným postupom, t. j. vydaním oznámenia o výške a zložení funkčného platu č. 801/2004 zo dňa 30. 8. 2004 miesto   rozhodnutia,   nevybavením   odvolaní   navrhovateľa   zo   dňa   8.   10.   2004   proti rozhodnutiu č. 808/2004 o výške a zložení funkčného platu a zo dňa 31. 1. 2005 proti rozhodnutiu   č.   846/2004   o   náhrade   platu   za   nevyčerpanú   dovolenku   a   škodou navrhovateľa.

Súd na základe uvedeného dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky ani pre priznanie náhrady škody v zmysle § 18 zákona č. 58/1969 Zb. z dôvodu nesprávneho úradného postupu a žalobu zamietol.“

Z citovaných rozhodnutí vyplýva, že v danej veci súdy v zmysle žalobného návrhu sťažovateľa rozhodovali o nároku sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím úradu vlády, ktorým bol sťažovateľ zaradený mimo činnú štátnu službu, a tiež aj škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom úradu vlády, ktorý mal byť zhmotnený vo   viacerých   sťažovateľom   špecifikovaných   skutočnostiach   (napr.   vo   vydaní   oznámení namiesto rozhodnutí o zložení funkčného platu; v absencii návrhu na odňatie osobného príspevku;   vo   vydaní   rozhodnutí,   resp.   oznámení   o   zložení   funkčného   platu   na   to nepríslušnou osobou; v absencii rozhodnutia o odňatí osobného príspevku a pod.), pričom o týchto   škodových   nárokoch   sťažovateľa   súdy   rozhodovali   podľa   ustanovení   zákona o zodpovednosti za škodu (t. j. zákon č. 58/1969 Zb.).

Na tomto mieste ústavný súd v prvom rade podotýka, že s účinnosťou od 1. júla 2004 bol   zákon   o   zodpovednosti   za   škodu   (t. j.   zákon   č.   58/1969   Zb.)   zrušený   zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), pričom podľa § 27 ods. 1 zákona č.   514/2003   Z.   z.   zodpovednosť   za   škodu   podľa   tohto   zákona   sa   vzťahuje   na   škodu spôsobenú   rozhodnutiami,   ktoré   boli   vydané   „odo“   dňa   nadobudnutia   účinnosti   tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom „odo“ dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. A contrario zákon o zodpovednosti za škodu (t. j. zákon č. 58/1969 Zb.), ktorý bol súdmi aplikovaný v danom prípade, sa mal použiť iba v prípadoch náhrady škody spôsobenej rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (t. j. pred 1. júlom 2004) a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ku ktorému došlo pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (t. j. pred 1. júlom 2004).

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu krajský súd (ako ani pred ním okresný súd, s ktorého názorom sa krajský súd plne stotožnil, pozn.) z časového hľadiska nedostatočne posúdil dôvodnosť žalobného návrhu sťažovateľa, ktorým si uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona o náhrade škody (t. j. zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna   2004,   vo   vzťahu   k   jednotlivým   sťažovateľom   tvrdeným   nesprávnym   úradným postupom úradu vlády. Inými slovami, aj napriek skutočnosti, že zákon o náhrade škody (t. j. zákon č. 58/1969 Zb.), podľa ktorého v danom prípade na návrh sťažovateľa krajský súd   rozhodoval,   sa   vzťahoval iba na nároky   na náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom, ku ktorému došlo v čase do 30. júna 2004, krajský súd tento právny predpis   neústavne   aplikoval   aj   na   preskúmanie   sťažovateľom   tvrdeného   nesprávneho úradného postupu úradu vlády, ku ktorému malo dôjsť už v čase po 30. júni 2004, keď už bol účinný iný zákon než ten, podľa ktorého rozhodoval krajský súd, a to zákon č. 514/2003 Z.   z.   Navyše,   krajský   súd   v   niektorých   takýchto   prípadoch   sťažovateľom   označených nesprávnych úradných postupov, ktoré sa mali stať už po 30. júni 2004, dokonca vzhliadol aj nesprávny úradný postup paradoxne podľa zákona o náhrade škody (t. j. zákon č. 58/1969 Zb.), ktorý v čase týchto úradných postupov už nebol účinný, a teda na ne už nemohol byť aplikovateľný (pozri už citované prechodné ustanovenie § 27 zákona č. 514/2003 Z. z., pozn.).   Konkrétne   to   bolo   zistenie   krajského   súdu   (stotožneného   s okresným   súdom) o nesprávnosti úradného postupu úradu vlády, ktorý mal spočívať v tom, že úrad vlády nerozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   z   8.   októbra   2004   podanom   proti   rozhodnutiu   č. 808/2004 z 29. septembra 2004 o výške a zložení funkčného platu; tiež o odvolaní z 31. januára   2005   proti   rozhodnutiu   č.   846/2004   z   28.   decembra   2004   o   náhrade   platu   za nevyčerpanú dovolenku a napokon krajský súd považoval za nesprávny úradný postup aj to, že   úrad   vlády   vydal   navrhovateľovi   oznámenie   o   výške   a   zložení   funkčného   platu   č. 801/2004 z 30. augusta 2004 aj napriek tomu, že malo mať formu rozhodnutia.

Z uvedeného teda vyplýva, že na uvedené skutkové zistenia o nesprávnom úradnom postupe krajský súd aplikoval právny predpis (zákon č. 58/1969 Zb.), ktorý už v čase, keď tieto skutočnosti nastali, nebol účinný a podľa ktorého si aj sám sťažovateľ náhradu tejto škody   uplatnil.   Vzhľadom   na   to,   že   z   tohto   dôvodu   mal   v   dotknutej   časti   (rozumej k označeným úradným postupom, ktoré nastali po 30. júni 2004, pozn.) už krajský súd žalobu   sťažovateľa   zamietnuť,   ako   aj   vzhľadom   na   to,   že   žaloba   sťažovateľa   bola v konečnom dôsledku aj tak zamietnutá, aj keď z iného dôvodu, a to z dôvodu, že krajský súd nezistil splnenie všetkých podmienok na priznanie nároku na náhradu škody z titulu týchto úradných postupov, ústavný súd nepovažoval za potrebné a nutné v tejto časti zrušiť napádané   rozhodnutie   krajského   súdu,   resp.   preskúmavať   ústavnú   udržateľnosť   jeho vecných   záverov   o   nesplnení všetkých   podmienok   na priznanie náhrady   škody   z   titulu týchto dotknutých úradných postupov (uskutočnených po 30. júni 2004, pozn.), ktorých preskúmania sa sťažovateľ sťažnosťou domáha.

Okrem toho ústavný súd podotýka, že aj napriek tomu, že krajský súd rozhodol o žalobe sťažovateľa, ktorá neobsahovala adekvátny žalobný petit, ktorým je súd pri svojom rozhodovaní   viazaný   (sťažovateľ   v   žalobnom   petite   iba   vyčíslil   výšku   škody,   avšak nekonkretizoval v príčinnej súvislosti s ktorým konkrétnym nezákonným rozhodnutím resp. s nesprávnym úradným postupom v ktorej konkrétnej veci mu mala táto škoda vzniknúť, pozn.), ústavný súd v záujme presvedčivosti svojej rozhodovacej činnosti preskúmal toto napádané   rozhodnutie   krajského   súdu   v   intenciách   námietok   sťažovateľa.   Sťažnosťou podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľ   nespochybňoval   rozsudok   krajského   súdu   v   časti, ktorou bolo rozhodnuté o zamietnutí jeho žaloby o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia,   ktorým   bol   zaradený   mimo   činnú   štátnu   službu   (preto   táto   časť   nebola predmetom prieskumu ústavného súdu, pozn.), ale jeho námietky o porušení označených práv sú   kumulované iba vo vzťahu k tej   časti   rozhodnutia krajského súdu, v ktorej   sa zaoberal   posudzovaním   úradného   postupu   úradu   vlády   v súvislosti   s nepriznaním, resp. odňatím   sťažovateľovi   osobného   príplatku   k   tarifnému   platu   v   období,   keď   bol zaradený mimo činnú štátnu službu.

Z   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   vyplýva,   že v zmysle § 159b ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) v jeho znení účinnom od 1. januára 2004 (vtedy nastala rozhodná skutočnosť, pozn.) štátnemu zamestnancovi odo dňa účinnosti tohto   zákona   sa   určí   „nový“   tarifný   plat,   úrad   vlády   v   súlade   s   týmto   zákonným imperatívom aj v prípade sťažovateľa, ktorý bol štátnym zamestnancom, rozhodnutím č. 84/2004 z 25. januára 2004 určil s účinnosťou od 1. januára 2004 nový tarifný plat a v tej súvislosti aj ostatné zložky funkčného platu, ktorých výška sa percentuálne odvíjala od novo určeného tarifného platu. Predmetným rozhodnutím   tak bol sťažovateľovi ako štátnemu zamestnancovi určený „nový“ tarifný plat a od neho sa odvíjajúce zvýšenie platovej tarify za dobu praxe (29 rokov) a tiež príplatok za riadenie.

V dôsledku odvolania sa sťažovateľa proti predmetnému rozhodnutiu o novourčenom tarifnom plate z dôvodu, že mu k tarifnému platu nebol priznaný aj osobný príplatok, ktorý mu do   31. decembra   2003   vyplácaný bol,   úrad vlády   v   zastúpení   vedúcim   služobného úradu,   ktorý   vydal   aj   prvostupňové   rozhodnutie   v   danej   veci   v   rámci   autoremedúry s odvolaním sa na § 137 ods. 7 zákona o štátnej službe, podľa ktorého príslušný orgán, ktorý napadnuté   rozhodnutie   vydal,   môže   odvolaniu   sám   v   celom   rozsahu   vyhovieť,   ak   tak neurobí, je povinný bez zbytočného odkladu, najneskôr do 15 dní od doručenia odvolania, predložiť   odvolanie   so   spisovým   materiálom   odvolaciemu   orgánu,   vydal   rozhodnutie č. 9474/2004 z 20. apríla 2004. Predmetným rozhodnutím vedúci služobného úradu úradu vlády rozhodol o zmene svojho odvolaním napadnutého skoršieho rozhodnutia, avšak iba vo vzťahu k už uplynuvším mesiacom január a február 2004, za ktoré sťažovateľovi priznal k tarifnému platu aj osobný príplatok, avšak s účinnosťou od 1. marca 2004 do budúca zotrval na svojom pôvodnom rozhodnutí, t. j. na rozhodnutí, že súčasťou funkčného platu sťažovateľa   nebude   aj   osobný   príplatok.   Závery   tohto   rozhodnutia   boli   sťažovateľovi oznámené listom č. 7159/2004 z 18. marca 2004, proti ktorému sťažovateľ 2. apríla 2004 podal odvolanie a ktorého nevybavenie označil vo svojej žalobe tiež za nesprávny úradný postup.

V uvedených súvislostiach ústavný súd poukazuje na znenie § 159b ods. 4 zákona o štátnej   službe   v   znení   účinnom   k   1.   januáru   2004,   podľa   ktorého   výška   príplatkov priznaných štátnemu zamestnancovi pred 1. januárom 2004 zostáva zachovaná, avšak ak nezanikli   dôvody   na   ich   priznanie.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   čase   rozhodovania (20. apríl 2004) o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o novom zložení jeho funkčného platu bolo už úradu vlády známe rozhodnutie č. 6957/2004 z 18. marca 2004, ktorým bol sťažovateľ s účinnosťou od 23. marca 2004 zaradený mimo činnú štátnu službu, služobný úrad úradu vlády pravdepodobne usúdil, že na strane sťažovateľa došlo k zániku dôvodov na priznanie mu aj osobného príplatku, ktorý sa v zmysle § 85 ods. 1 zákona o štátnej službe mohol   štátnemu   zamestnancovi   priznať   za   kvalitné   plnenie   služobných   úloh,   keďže k zaradeniu   sťažovateľa   mimo   činnej   štátnej   služby   došlo   z   dôvodu   podozrenia zo závažného služobného previnenia podľa § 27 písm. i) zákona o štátnej službe.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   uvádza,   že   nie   je   v   jeho   kompetencii preskúmavať správnosť, resp. ústavnú udržateľnosť záverov služobného úradu úradu vlády vyjadrených v jeho rozhodnutiach (č. 84/2004 z 25. januára 2004 v spojení s č. 9474/2004 z 20. apríla 2004, pozn.) o novourčenom funkčnom plate sťažovateľa, ktorý mu bol určený s účinnosťou od 1. januára 2004, a nie je v jeho kompetencii skúmať ani zákonnosť postupu úradu   vlády,   ktorý   vydaniu   týchto   rozhodnutí   predchádzal,   pretože   na   ten   účel   mal sťažovateľ   možnosť   využiť   inštitút   správneho   súdnictva,   a   to   podaním   žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu (v danom prípade úradu vlády) podľa druhej hlavy V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), tento procesný   prostriedok   sťažovateľ   napriek   riadnemu   poučeniu   v   rozhodnutí   č.   9474/2001 z 20. apríla 2004 nevyužil.

V nadväznosti na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že v jeho právomoci je preskúmať   iba   ústavnú   udržateľnosť   záverov   vyjadrených   v   sťažovateľom   napádanom rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 28/09 z 23. septembra 2010 (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 144/05 z 24. septembra 2008, s ktorého závermi sa krajský súd plne   stotožnil,   pozn.),   ktorý   v   danom   prípade   tiež   nebol   správnym   súdom,   pretože nerozhodoval   o   žalobe   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku, ale rozhodoval o žalobe o náhradu škody podľa zákona o náhrade škody. V uvedených intenciách tak záver okresného súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil, že „... Navrhovateľ sa v predmetnom konaní snažil o preskúmanie rozhodnutí a oznámení o určení jeho funkčného platu, k čomu súd nemal právomoc, pretože ide o rozhodnutia vydané v správnom konaní, ktorými je súd v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný“ (keďže toto správne rozhodnutie nebolo správnym súdom zrušené, pozn.), je plne ústavne   akceptovateľný,   pričom   tomuto   záveru   nemožno   vytknúť   jednostrannosť, resp. svojvoľnosť či arbitrárnosť.

V   súvislosti   s   nesprávnym   úradným   postupom   úradu   vlády   spočívajúcim   podľa sťažovateľa aj v tom, že úrad vlády nerozhodol o jeho odvolaní z 2. apríla 2004 proti oznámeniu č. 7159/2004 z 18. marca 2004 o určení funkčného platu, sa závery krajského súdu o zamietnutí žaloby aj vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa z dôvodu, že predmetné odvolanie smerovalo proti „oznámeniu“, proti ktorému odvolanie prípustné nebolo, javia ako   ústavne   akceptovateľné,   pretože,   tak   ako   už   bolo   uvedené,   predmetné   oznámenie nemalo charakter rozhodnutia a týmto oznámením úrad vlády iba tlmočil sťažovateľovi závery rozhodnutia č. 84/2004 z 25. januára 2004 v spojení s rozhodnutím č. 9474/2004 z 20. apríla 2004 o zložení jeho funkčného platu od 1. januára 2004.

Vzhľadom   na   uvedené   tak   ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   nemá dôvod pochybovať o ústavnosti právneho záveru krajského súdu opierajúceho sa o právny názor okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľ splnenie podmienok na priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nepreukázal, na základe čoho žalobe   sťažovateľa   nevyhovel.   Tento   záver   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného rozsudku krajského súdu založeného v podstatnej časti na odôvodnení rozsudku okresného súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá   by   zakladala   svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   sťažovateľom   namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods.   1 dohovoru   napádaným rozsudkom   krajského súdu   sp.   zn. 12 Co 28/09 z 23. septembra   2010   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   ako   zjavne   neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

1.2 V spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 28/09 z 23. septembra 2010 sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci   v jeho prítomnosti, aby sa mohol k veci vyjadriť, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že krajský súd konal o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu bez nariadenia pojednávania, a to aj napriek tomu, že sťažovateľ sa nariadenia tohto pojednávania vyslovene domáhal.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uvedená   námietka   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mu uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred krajským súdom, zakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku krajského súdu v zmysle § 237 písm. f) OSP, ktoré sťažovateľ ako účinný prostriedok na dosiahnutie nápravy aj využil, ústavný súd sa s touto námietkou sťažovateľa vysporiadal až vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o tomto dovolaní (pozri ďalej), t. j. ústavný súd preskúmal, či sa najvyšší súd v dovolacom konaní   s   uvedenou   námietkou   sťažovateľa   vysporiadal   ústavne   udržateľným   spôsobom, preto ústavný súd aj v tejto časti považoval sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenú.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Cdo 7/2011 z 27. septembra 2012

V súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 7/2011 z 27. septembra 2012 sťažovateľ v petite sťažnosti podanej ústavnému súdu uviedol, že v príčinnej súvislosti s týmto rozhodnutím malo byť porušené jeho základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru (2.1), ako aj jeho základné právo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, aby sa mohol k veci vyjadriť, zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy (2.2).

2.1 K porušeniu základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie v príčinnej súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 7/2011 z 27. septembra 2012 malo dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   sa   podľa   sťažovateľa   náležite   nevysporiadal   s   dovolacou námietkou sťažovateľ o tom, že krajský súd konal v jeho veci bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší   súd   svoje   rozhodnutie   v   podstatnej   časti,   t. j.   čo   sa   týka   sťažovateľom namietaného odňatia možnosti konať pred súdom odôvodnil takto:

«Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý bol platný a účinný   v   čase   rozhodovania   odvolacieho   súdu,   na   prejednanie   odvolania   proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie,   b/   súd   prvého   stupňa   rozhodol   podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods.   2 O. s. p.   v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených   v   §   214   ods.   1   O.   s.   p.   je   odvolací   súd   povinný   nariadiť   pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O. s. p., bude nariadené odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.

V   predmetnej   veci   ako   vyplýva   zo   spisu   odvolací   súd   v   záujme   zrýchlenia a zefektívnenia   konania   o   opravnom   prostriedku   rozhodol   o   odvolaní   žalobcu   bez nariadenia pojednávania. Zo zápisnice o vyhlásení rozsudku z 23. septembra 2010 (č. l. 403 a   404   spisu)   vyplýva,   že   v   danom   prípade   odvolací   súd   23.   septembra   2010   vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p., pretože prejednanie odvolania na pojednávaní nepovažoval za nevyhnuté ani za potrebné, keďže vo veci nevykonával dokazovanie a ani to nebolo v rozpore s verejným záujmom. V zmysle § 156 ods. 3 O. s. p. o veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Tento procesný postup bol   v   danom   prípade   zachovaný   -   účastníci   konania   boli   o   čase   a   mieste   verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O. s. p. (viď „T verejného   vyhlásenia   rozsudku“   založený   v   spise   na   č.   l.   402).   Žalobca   podľa argumentácie   v   dovolaní   zachovanie   postupu   pri   vyhlasovaní   rozsudku   nenamietal a pochybenie v tomto smere dovolací súd ani nezistil.

Postupom odvolacieho súdu,   ktorý sa nepriečil zákonu,   nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti   dovolateľa   konať   pred   súdom.   Neopodstatnená   je   preto   jeho   námietka,   že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p...

Z   uvedených   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru   o   procesnej   neprípustnosti dovolania žalobcu...»

Podľa ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno v zásade považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom totiž priznáva každému výslovne   ustanovenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   avšak   do   jeho   obsahu   nepatrí   povinnosť všeobecného súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré účastník konania navrhol, pretože princíp voľného   hodnotenia   dôkazov v   konaní pred   súdmi v   spojení zo zásadou   spravodlivého rozhodnutia   veci   umožňuje   sudcovi   a   súdu   vykonať   len   tie   dôkazy,   ktoré   podľa   jeho uváženia k takému rozhodnutiu vedú (I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

V   kontexte   posudzovaného   prípadu   bolo   teda   právomocou   krajského   súdu   pri rešpektovaní ustanovení Občianskeho súdneho poriadku rozhodnúť, aké dôkazy na účely zistenia skutočného stavu veci vykoná a aké dôkazy nevykoná, pričom len nevykonanie niektorých z dôkazov, hoci navrhovaných účastníkom (sťažovateľom), samo osebe nemôže zakladať porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného ústavou, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, ak odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom okresného súdu jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky vo vzťahu k výrokovej časti právne a skutkovo relevantné otázky (pozri už uvedené).

Pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 214 ods. 1 a 2 OSP na základe využitia pravidiel systematického, gramatického a logického výkladu práva stotožniac sa s názorom   krajského   súdu   dospel   k   záveru,   že   na   prerokovanie   odvolania   (riadneho opravného   prostriedku)   krajským   súdom   nebolo   potrebné   nariadiť   verejné   a   ústne pojednávanie za prítomnosti sťažovateľa, pričom krajský súd svoj rozsudok riadne verejne vyhlásil (čo sťažovateľ ani nenamietal, pozn.), aj tento záver najvyššieho súdu je ústavne plne konformný.

Ústavný súd pritom berie do úvahy aj rozhodovaciu činnosť ESĽP (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. mája 1988). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvavajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol   pred   ním   osobne   vyjadriť.   Taktiež   nedostatok   verejného   prerokovania   veci   na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné.

2.2 Tak isto, pokiaľ najvyšší súd v zmysle ustanovenia § 243a ods. 1 OSP, v zmysle ktorého dovolací súd o dovolaní rozhodne spravidla bez pojednávania a pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné, pričom podľa druhej vety § 243a ods. 2 OSP dovolací súd dokazovanie nevykonáva, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že dovolanie sťažovateľa bolo   odmietnuté   ako   procesne   neprípustné,   takže   najvyšší   súd   sa   vôbec   meritom   veci nezaoberal,   nemohlo   v   príčinnej   súvislosti   s   týmto   postupom   najvyššieho   súdu   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, odhliadnuc od toho, že sťažovateľ (zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, pozn.) namietal jeho porušenie v príčinnej súvislosti nie s postupom, ale s rozhodnutím najvyššieho súdu. Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   aj   vo   vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označených   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   úhrady   trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovateľ   domáhal ich zrušenia, resp. priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013