znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 203/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. S., P., a P. S., P., zastúpených advokátom JUDr. O. P., P., vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v   čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 298/2009, 5 Co 299/2009 z 20. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. S. a P. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. apríla 2010 doručená sťažnosť Ľ. S., P., a P. S., P. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 5 Co 298/2009, 5 Co 299/2009 z 20. januára 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa spolu s navrhovateľkou v 3. rade M. S., P. (ďalej len „navrhovateľka v 3. rade“), návrhom podaným Okresnému súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) domáhali proti odporcom D. M., P. (ďalej len „odporkyňa v 1. rade“), J. K., N. (ďalej len „odporca v 2. rade“), A. K., P. (ďalej len „odporkyňa v 3. rade“), a R. B., P. (ďalej len „odporkyňa vo 4. rade“; spolu ďalej len „odporcovia“)   ochrany   práva   vecného   bremena   spočívajúceho   v povinnosti   odporcov strpieť   právo   prechodu   sťažovateľmi   a navrhovateľky   v 3.   rade   po   označených nehnuteľnostiach v rozsahu vymedzenom geometrickým plánom. Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 69/2003-185 zo 7. septembra 2009 v bode 1 výroku návrh zamietol, v bode 2 výroku konanie vo vzťahu k navrhovateľke v 3. rade zastavil z dôvodu späťvzatia návrhu, v bode 3 výroku uložil povinnosť sťažovateľom a navrhovateľke v 3. rade nahradiť trovy konania   odporcom   v 1.   až   3.   rade   a napokon   v bode   4   výroku   uložil   sťažovateľom a navrhovateľke v 3. rade zaplatiť na účet okresného súdu trovy konania preddavkovaných štátom. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie týkajúce sa celého rozsudku a navrhovateľka v 3. rade podala odvolanie vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. O odvolaní krajský súd rozhodol rozsudkom č. k. 5 Co 298/2009-206, 5 Co 299/2009 z 20. januára 2010 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Týmto rozsudkom krajský súd zároveň rozhodoval aj o odvolaní sťažovateľov a navrhovateľky v 3. rade proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 69/2003-131 z 30. apríla 2008, ktorým ich okresný súd vyzval   na   zloženie   preddavku   na   znalecké   dokazovanie.   O tomto   odvolaní   krajský   súd rozhodol   tak,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   zrušil.   Táto   časť   rozhodnutia krajského súdu však nebola predmetom sťažnosti v konaní pred ústavným súdom. V bode 3 a 4 výroku rozsudku krajský súd rozhodoval o trovách odvolacieho konania.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd svojím rozhodnutím (v jeho relevantnej časti) porušil ich základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnili takto:

„V konaní sme sa domáhali proti odporcom ochrany práva vecného bremena a to práva prechodu po parceliach... k. ú. O. Ochrany práva sme sa domáhali ako spoluvlastníci parcely... záhrada o výmere 171 m2 k. ú. O., zapísanej v Správe katastra v P. na liste vlastníctva... Preukázali sme, že jediný možný prístup na našu parcelu... je cez pozemky odporcov.   Uviedli   sme,   že   takýto   prístup   užívame   my   navrhovatelia   a   naši   právni predchodcovia najmenej od roku 1931. Žiadali sme, aby nám súd priznal právo prechodu ako vecné bremeno v takom rozsahu, ako je zobrazený na znaleckom nákrese geodeta... zo dňa 28. 2. 2008 na čísle listu 117 súdneho spisu.

Súdy   vec   prejednávali   šesť   rokov.   Vykonali   rozsiahle,   v   mnohom   aj   nadbytočné dokazovanie.   Samotní   odporcovia   nepopierali,   že prechod   cez   ich   pozemky sme užívali a uznali, že v užívaní prechodu nám bránia. Považujeme za preukázané, že vecné bremeno – právo prechodu cez parcely... vzniklo v roku 1931 dohodou vtedajších vlastníkov a toto právo bolo nepretržite využívané až do roku 2003. Teda viac ako 70 rokov. Odporcovia zneužili dobromyseľnosť nášho právneho predchodcu – nášho starého otca J. S.,   ktorý predal K. S. a jeho manželke – právnym predchodcom odporcov – parcelu... aj s domom. Dovtedy naši právni predchodcovia chodili na záhradu parc.... po svojom pozemku po parcele... Je celkom prirodzené a zákonité, že keď v roku 1931 náš starý otec J. S. parc.... predal, vyhradil si právo prístupu na záhradu – parcela... Na tejto skutočnosti nič nemení, že táto dohoda nebola uzatvorená písomne, že nebola zapísaná v pozemkovej knihe. Celé desaťročia sa táto dohoda rešpektovala a uznávala, pretože išlo o samozrejmé a jediné riešenie. Zdôrazňujeme, že iný prístup na parcelu... možný nie je, resp. cez viaceré iné pozemky, ktoré patria rôznym vlastníkom. Iný prístup sa nikdy neužíval.

Na   parcele...   odporkyňa   1...   so   svojom   manželom...   postavili...   rodinný   dom.   Po mnohých rokoch túto stavbu dodatočne zlegalizovali a v dome bývajú. Odvtedy nám začali brániť v užívaní prístupu na našu záhradu, parc.... Svoj pozemok si oplotili a bránku v roku 2000 zamkli. My, resp. naši právni predchodcovia sme sa bránili proti tomuto konaniu, podali sme sťažnosť proti stavbe oplotenia a Mestský úrad v P. ako stavebný úrad nás odkázal na občianskoprávne konanie. V roku 2003 sme podali žalobu.

V dôsledku protiprávneho konania odporcov sme na vlastnú záhradu – parcela... k. ú. O. nevstúpili už desať rokov. Záhradu nemôžeme užívať, udržiavať, ošetrovať ovocné stromy,   brať   úrodu.   Vzniká   nám   škoda.   Pritom   sme   nútení   za   záhradu   platiť   daň   z nehnuteľnosti.   Záhrada   chátra,   zarastá   náletovými   drevinami,   burinou   a krovím.   Sme vystavení   riziku   zo   strany   štátu,   že   pozemok   je   neudržiavaný   a   zarastený.   Hrozia   nám pokuty. Tejto hrozbe nemôžeme čeliť, pretože na pozemok nemáme prístup.

Súdy,   ktoré   nám   odmietli   ochranu,   nám   svojim   rozhodnutím   zabránili   v   užívaní nášho   vlastníctva.   Podľa   názoru   súdu   nebola   preukázaná   oprávnenosť   držby   práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Vraj sme neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie svojej   dobrej   viery.   Údajne   odporcovia   po   istý   čas   tolerovali   prechod   po   svojich pozemkoch,   ale   tým   vraj   nebola   splnená   základná   podmienka   pre   vznik   práva   a   to dobromyseľnosť držby.

S týmto názorom nemožno zásadne súhlasiť a je v rozpore so zákonom, s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými dohodami, ktoré Slovenská republika prijala. My navrhovatelia sme právo prechodu prevzali po svojich predkoch. Nehnuteľnosti odporcov sme ako prechod užívali cca 70 rokov. Vzhľadom na túto dĺžku nerušenej držby nemožno pochybovať o dobromyseľnosti, oprávnenosti a o dobrej viere. Je nepochybné, že takýto   stav   vznikol   na   základe   dohody   bývalých   vlastníkov   pozemkov.   Ide   o   stav   dlho trvajúci a nepochybný. Je nám nepochopiteľné stanovisko súdov v tom, že sme neuniesli dôkazné bremeno. Ide o právny vzťah taký starý, že jeho pôvodní nositelia dávno zomreli. Nebohí sú aj svedkovia dohody. Jediný, ale nepochybný dôkaz o našom práve je dlhodobé nerušené užívanie a skutočnosť, že na našu nehnuteľnosť iný prístup nejestvuje. Potom považujeme za prirodzené a jediné spravodlivé a zákonné riešenie, aby jestvujúci prístup zostal zachovaný v nevyhnutnej miere. Odporcovia nemajú zákonné ani morálne oprávnenie svojvoľne   meniť   právny   stav,   ktorý   existuje   desaťročia.   V   tomto   smere   vidíme   závažné pochybenie konajúcich súdov. Naše právo má oporu v zákone...

Z... ustanovení Obč. zákonníka a s poukazom na zistený skutkový stav konštatujeme, že vecné bremeno – právo prechodu cez parcely odporcov sme získali vydržaním. Súdy nám odmietli právo na ochranu nášho vlastníctva, znemožnili nám svoje vlastníctvo užívať.... Okresný súd v Pov. Bystrici a Krajský súd v Trenčíne nám odmietli poskytnúť ochranu nášho vlastníctva a zbavili nás možnosti užívať náš nehnuteľný majetok... Domáhame sa ochrany svojich základných práv a slobôd a slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   nám   neposkytli   všeobecné   súdy   Slovenskej   republiky porušením   zákonnosti   pri rozhodovaní.   Už niekoľko rokov nemáme zabezpečený žiaden prístup k svojej nehnuteľnosti a túto nehnuteľnosť – záhradu nemôžeme vôbec využívať. Záhrada chátra a vzniká nám škoda...“

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   zo   dňa   20. 1. 2010,   5   Co   298/2009,   5   Co 299/2009, ktorým potvrdil rozsudok súdu I. stupňa, porušil základné právo sťažovateľov podľa článku 20 Ústavy SR a právo podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 20. 1. 2010, 5 Co 298/2009, 5 Co 299/2009 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR   priznáva sťažovateľ   finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €, ktoré je povinný Krajský súd v Trenčíne zaplatiť sťažovateľom do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.

Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastupovania vo výške 191,98... na účet JUDr. O. P...., do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   a práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 298/2009-206, 5 Co 299/2009 z   20.   januára   2010,   ku   ktorému   malo   dôjsť   pochybením   všeobecných   súdov,   keď konštatovali,   že   v konaní nebola preukázaná oprávnenosť   držby   práva   zodpovedajúceho vecnému   bremenu,   a   v konečnom   dôsledku „svojim   rozhodnutím   zabránili   v užívaní... vlastníctva“ sťažovateľov.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 289/08).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného rozsudku krajského súdu.

V rozsudku č. k. 7 C 69/2003-185 zo 7. septembra 2009, s odôvodnením ktorého sa krajský súd stotožnil, okresný súd okrem iného uviedol:

„V zmysle ust.   § 151o Obč. zák.   právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť   aj   výkonom   práva   (vydržaním),   aj   keď   právna   úprava   vydržania   podlieha v priebehu času zmenám, možno vo všeobecnosti konštatovať, že zákonnými podmienkami vydržania   vždy   boli   oprávnená   držba,   uplynutie   zákonom   určenej   vydržacej   doby s spôsobilý predmet vydržania. Medzi základné podmienky vydržania teda patrí oprávnená držba práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pričom oprávnenosť držby znamená, že osoba, ktorá právo vykonáva, drží, je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že z určitého právneho vzťahu (v skutočnosti len domnelého) na jednej strane jej patrí právo k cudzej veci spôsobilej byť obsahom vecného bremena, a že na druhej strane je niekto iný povinný strpieť výkon tohto práva. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za   ktorých   malo   právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu   vzniknúť,   teda   aj   k právnemu dôvodu – titulu, ktorý mohol mať za následok vznik tohto práva. Taký dôvod – titul, nemusí byť   platný,   dokonca   nemusí   ani   existovať,   avšak   držiteľ   musí   byť   v dobrej   viere,   že konkrétny titul existuje.

V danej veci mal súd za preukázané, že práve podmienka oprávnenosti držby práva zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   navrhovateľmi   preukázaná   nebola.   Navrhovatelia v konaní nepreukázali svoju dobrú vieru ohľadne právneho dôvodu – titulu, z ktorého malo právo   zodpovedajúce   vecnému   bremenu   vzniknúť.   Keďže   navrhovatelia   v tomto   smere neuniesli   v konaní   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   svojej   dobrej   viery,   a pretože   na preukázanie dobrej viery držiteľa právo zodpovedajúceho vecnému bremenu nestačí len preukázanie   skutočností,   že   držiteľovi   istý   čas   nikto   nebránil   prechádzať   cez   dotknutý pozemok, prípadne že sa toto prechádzanie len tolerovalo, súd konštatoval, že v danej veci nebola splnená základná podmienka pre vznik práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vydržaním,   a to   dobromyseľnosť   držby   tohto   práva,   z dôvodu   čoho   súd   na   základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku...“

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   č. k. 5 Co 298/2009-206,   5   Co   299/2009   z 20.   januára   2010   v nadväznosti   na   citované odôvodnenie okresného súdu vyplýva:

„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   §   212   ods.   1   O. s. p.   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p.,   pričom   v   náväznosti   na   §   219   ods.   2   O. s. p.   odvolací   súd   v   celom   rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Súd prvého stupňa v prejednávanej vecí vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj vo veci správne rozhodol. Súd prvého   stupňa   správne   uzavrel,   že   na   to,   aby   mohli   navrhovatelia   žiadať   svoje   právo zodpovedajúce vecnému bremenu titulom jeho vydržania chýba základný predpoklad, a to dobromyseľnosť danej držby, kedy navrhovatelia neboli spôsobilí preukázať dobrú vieru ohľadom vzniku daného práva vecného bremena. Je treba prisvedčiť argumentácii súdu prvého stupňa v tom smere, že navrhovatelia neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie dobrej   viery   držiteľa,   pretože   samotná   tá   skutočnosť,   že   odporcovia   resp.   ich   právni predchodcovia nebránili v práve prechodu navrhovateľom cez ich pozemok nezakladá, že vecné bremeno im skutočne vzniklo. Nebola preto splnená základná podmienka pre vznik práva   zodpovedajúceho   vecného   bremena   vydržaním,   a   to   dobromyseľnosť   držby   tohto práva. Žiaden takýto dôkaz navrhovatelia nepredložili ani v rámci odvolacieho konania, kde je síce pravdou, že v rámci podaného odvolania namietali, že pri pôvodnej kúpnopredajnej zmluve z roku 1931, kedy ich právny predchodca predával susedné nehnuteľnosti právnym predchodcom odporcov, si ich právny predchodca vymienil právo prechodu, avšak žiadna takáto skutočnosť či už počas konania na súde pred prvým stupňom, prípadne žiaden takýto dôkaz ohľadom konkrétnej zmluvy ani v rámci odvolacieho konania súdu predložený nebol. Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný práve z dôvodu neunesenia dôkazného bremena na strane navrhovateľov zamietol.

Okrem   toho   je   potrebné   zdôrazniť,   že   zo   znaleckého   posudku   Ing.   Adriána Bachratého je zároveň nepochybné, že v miestach, kadiaľ by mal peší prechod prechádzať, je   okrem   iného   žumpa,   cez   ktorú   je   možná   pešia   chôdza,   avšak   nachádza   sa   tam   aj kanalizačná šachta, ktorá je v takom technickom stave, že neumožňuje peší prechod po trase vyznačenej v predchádzajúcom znaleckom posudku.

Vo zvyšku odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa v súlade s § 219 ods. 2 O. s. p., s ktorým sa stotožňuje.“

V citovanej relevantnej časti odôvodnenia napádaného rozsudku krajský súd uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil. Dostatočným spôsobom   poukázal   na   skutočnosti,   ktoré   ho   viedli   k záveru,   že   sťažovatelia   neuniesli dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu dobromyseľnosti, ako jednej z elementárnych podmienok   vydržania,   a teda   aj   vydržania   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu. Krajský súd sa teda zaoberal a vysporiadal s otázkami tvoriacimi meritum prerokúvanej veci tak, ako bolo sťažovateľmi a navrhovateľkou v 3. rade vymedzené. Iné otázky, ktoré neboli návrhom účastníkov konania obsiahnuté, všeobecné súdy nemohli posudzovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Na prerokovávaní   vec   primerane   aplikoval   zodpovedajúce   právne   normy,   ktoré   nevyložil spôsobom odporujúcim ich zneniu. Krajský súd teda v danom prípade neporušil žiadny z ústavno-procesných princípov zaručených v čl. 46 a nasl. ústavy, preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu   sťažovateľmi   označeného   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného v čl. 20   ods.   1   ústavy   ani   práva   na   ochranu   majetku   zaručeného   v čl.   1   dodatkového protokolu.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   krajského súdu   nestotožňujú, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecného   (v   tomto   prípade   krajského)   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010