znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 203/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. B. Š., B., zastúpenej advokátom Mgr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 39   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 46/2008 zo 16. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. B. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2009 doručená sťažnosť Ing. B. Š., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 Sžso 46/2008 zo 16. decembra 2008.

Zo sťažnosti vyplynulo, že «Posudkom Okresného úradu v S. zo dňa 30. 10. 2000, č. 187/1938/2000 bola sťažovateľke podľa ust. § 57 zákona č. 195/1998 Z. z. stanovená miera funkčnej   poruchy   50 %   pre   účely   vydania   preukazu   občana   s   ťažkým   zdravotným postihnutím podľa ust. § 57 ods. 3 zák. č. 195/1998 Z. z. (ďalej len „preukaz“). Rovnako bol posúdený zdravotný stav sťažovateľky aj v rokoch 2001 (posudok zo dňa 25. 10. 2001, č. 187/2000/10408/2001), 2003 (posudok zo dňa 24. 02. 2003, č. 187/2000/41121/2002) a zakaždým   jej   bol   vydaný   preukaz.   Po   celý   čas   sa   zdravotný   stav   sťažovateľky   iba zhoršoval a zhoršuje sa aj naďalej.

Dňa   25.   10.   2004   sťažovateľka   opätovne   požiadala   Úrad   práce   sociálnych   vecí a rodiny v P. (ďalej „ÚPSVaR“) o vydanie preukazu. ÚPSVaR rozhodnutím zo dňa 27. 10. 2004 určil mieru funkčnej poruchy sťažovateľky na 40 % a jej žiadosť o vydanie preukazu zamietol.   V   odôvodnení   ÚPSVaR   iba   stručne   uviedol,   že   lekár   oddelenia   posudkových činností posúdil zdravotné postihnutie sťažovateľky a určil mieru funkčnej poruchy na 40 %, preto jej nebol preukaz vydaný, ÚPSVaR takto rozhodol napriek tomu, že nedošlo pritom ani k zlepšeniu zdravotného stavu sťažovateľky, ani k zmene legislatívy, ktorá by mala vplyv na posúdenie mieru funkčnej poruchy sťažovateľky, Došlo tak porušeniu základnej zásady správneho   konania   podľa   ust.   §   3   ods.   4   správneho   poriadku,   ktoré   ukladá   správnym orgánom,   aby   v   obdobných   veciach   rozhodovali   obdobne.   V   prípade   sťažovateľky   išlo nielen o obdobnú vec, ale o vec úplne identickú.

Proti rozhodnutiu ÚPSVaR podala sťažovateľka dňa 19. 11. 2004 odvolanie, ktoré Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny (ďalej len „Ústredie“) rozhodnutím zo dňa 07. 01. 2005, č. 8303/2004 - OPČ zamietlo a prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Rozhodnutie Ústredia bolo odôvodnené iba veľmi stručne, pričom sa vôbec nevysporiadalo s námietkami sťažovateľky uvedenými v odvolaní. Ústredie rozhodnutie odôvodnilo iba tým, že ÚPSVaR určilo   40   %   -   tnú   mieru   funkčnej   poruchy,   pričom   za   občana   s   ťažkým   zdravotným postihnutím   sa   považuje   občan,   ktorého   miera   funkčnej   poruchy   je   najmenej   50 %. S námietkou, že zdravotný stav sťažovateľky sa nezlepšil, ale naopak zhoršil, sa Ústredie vôbec nevysporiadalo.

Na   základe   žaloby   sťažovateľky   Krajský   súd   v   Bratislave   (ďalej   len   „KS   BA“) rozhodnutie Ústredia zo dňa 07. 01. 2005 zrušil rozsudkom zo dňa 06. 06. 2007, č. k. 2S 87/2005-27 ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a vrátil vec na ďalšie konanie. Rozhodnutím zo dňa 27. 08. 2007, č. AA/2007/13064-NSVOPC Ústredie opätovne zamietlo   odvolanie   sťažovateľky   a   prvostupňové   rozhodnutie   ÚPSVaR   potvrdilo. V odôvodnení rozhodnutia Ústredie už podrobnejšie uviedlo dôvody, opäť sa však vyhlo odpovedi na kľúčové otázky. Odôvodnenie teda bolo opäť nedostatočné.

Dňa 30. 10. 2007 sťažovateľka rozhodnutie Ústredia zo dňa 27. 08. 2007 napadla na KS BA žalobou.

Rozsudkom zo dňa 27. 03. 2008, č, k. 1S 288/2007-20 KS BA žalobu sťažovateľky zamietol.   V   odôvodnení   rozsudku   KS   BA   iba   citoval   zákony   a   rozhodnutia   správnych orgánov, absolútne však nereagoval na žalobné námietky sťažovateľky a naviac dokonca vyslovil tézu, že podľa ust. § 284 písm. b) OSP nemôže skúmať zákonnosť posudku, keďže ide o rozhodnutie!!!, ktoré sa týka výlučne zdravotného stavu. Posudok o zdravotnom stave však   jednoducho   nie   je   rozhodnutím,   čo   KS   BA   (iný   senát)   skonštatoval   už v predchádzajúcom rozsudku zo dňa 06. 06. 2007, keď uložil Ústrediu, že má posudok vyhodnotiť ako každý iný dôkaz.

Sťažovateľka dňa 28. 04. 2008 podala proti rozsudku KS BA zo dňa 27. 03. 2008 odvolanie,   v ktorom poukázala na to, že Ústredie v rozpore s ust.   § 250j ods. 6 OSP nesplnilo ani jeden z príkazov KS BA vyslovených v rozsudku zo dňa 06. 06. 2007. Namietla tiež   voči   tvrdeniu   KS   BA,   že   súd   vychádzal   z   kompletnej   zdravotnej   dokumentácie sťažovateľky a vyvrátila tiež mylné tvrdenie, že posudok má povahu rozhodnutia.

Najvyšší   súd   SR   (ďalej   len   „NS   SR“)   rozsudkom   zo   dňa   16.   12.   2008,   sp.   zn. 9Sžo 46/2008 prvostupňový rozsudok potvrdil. Odôvodnenie rozsudku NS SR je absolútne nezrozumiteľné   a   rozporné,   pričom   súd   sa   dokonca   bez   pribratia   znalca   pustil   do posudzovania   zdravotného   stavu   sťažovateľky   a   diagnostikoval   jej   zdravotný   stav a možnosti   liečby.   Z   citácii   prílohy   č.   4   k zákonu   č.   195/1998   Z.   z,,   v   ktorých   NS   SR podčiarkol niektoré slová („počas liečby“), možno dedukovať, že zníženie miery funkčnej poruchy chápe NS SR ako akýsi trest za neabsolvovanie „odporúčanej operačnej liečby“, ktorej predpoklad bol údajne zohľadnený pri predchádzajúcich posúdeniach zdravotného stavu.   Zníženie miery   funkčnej poruchy by   teda zrejme   podľa   názoru NS SR   malo   byť chápané ako akýsi trest za neliečenia sa. Tu sa opätovne sudcovia NS SR bez odborného medicínskeho vzdelania podujali na laické špekulácie z medicínskej oblasti.».

Na   základe   toho   sťažovateľka   tvrdí,   že   «NS   SR   sa   svojvoľne   a   bez   odborných vedomostí pokúsil nahradiť odôvodnenie rozhodnutia Ústredia, čo však súdu v danom type konania absolútne neprináleží. Svoje závery však NS SR nevysvetlil a možno ich iba vytušiť z kontextu odôvodnenia. Sťažovateľka pritom k týmto otázkam nemohla navrhnúť pribratie znalca,   keďže   ani   z   rozhodnutia   Ústredia,   ani   z   rozsudku   KS   BA   sa   nemohla   ani   len domnievať, že hlavným dôvodom zmeny posúdenia jej zdravotného stavu nakoniec bude údajné vyhýbanie sa liečbe.

„Právno-medicínske“ posúdenie zdravotného stavu sťažovateľky tak, ako ho vykonal NS   SR   je   pritom   doslova   absurdné.   Účelom   zákona   č.   195/1998   Z.   z.   je   poskytnúť kompenzácie a pomoc osobám, ktorým zdravotný stav prináša obmedzenia v bežnom živote, čím sa vykonáva ústavné právo podľa čl. 39 ods. 3 Ústavy SR. Zdravotný stav sťažovateľky sa   trvalo   zhoršuje,   nedeje   sa   tak   však   v   dôsledku   vyhýbania   sa   liečbe,   ale   vyplýva   to z povahy   jej   ochorenia,   ktoré   je   jednoducho   neliečiteľné.   Je   preto   nezmyselné,   aby zdravotné postihnutie sťažovateľky bolo zrazu posúdené tak, ako keby sa jej zdravotný stav zlepšil a miera jej funkčnej poruchy bola namiesto pôvodných 50 % znížená na 40 %. Náhly obrat   v   rozhodovaní   ÚPSVaR   je   pritom   absolútne   svojvoľný,   pretože   už   v   roku   2000 ortopéd odporúčal totálnu endoprotézu.

Účelom prílohy č. 4 zákona č. 192/1995 Z. z. je kategorizácie zdravotných postihnutí a určenie rozpätia miery funkčnej poruchy. Pri posudzovaní zdravotného stavu žiadateľa je preto   potrebné   vykonať   výlučne   medicínske   posúdenie.   Prípadné   sankcie   za   akúsi nespoluprácu   pri   liečbe   by   musela   ustanovovať   paragrafová   časť   zákona,   kde   sa   však takáto právna norma nenachádza.

NS   SR   tak   svojím   rozhodnutím predovšetkým   porušil   ústavné právo sťažovateľky podľa čl. 39 Ústavy SR, keďže jeho dôsledkom je odoprenie nárokov z oblasti sociálnej pomoci, ktoré sťažovateľke prináležia vzhľadom na jej zdravotný stav. NS SR porušil aj právo sťažovateľky na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy a právo na súdnu ochranu,   keď   potvrdil   rozhodnutie   Ústredia,   ktoré   malo   vážne   vecné   aj   formálne   vady a absentovalo mu relevantné odôvodnenie. NS SR sa v rozpore so zákonom pokúsil nahradiť chýbajúce   odôvodnenie   rozhodnutia   Ústredia,   pričom   príslušné   právne   normy   vyložil svojvoľne a takým spôsobom, že úplne poprel ich zmysel a účel. NS SR nereagoval ani na relevantné odvolacie námietky sťažovateľky a svoje rozhodnutie odôvodnil nezrozumiteľne, nejasne a nelogicky. NS SR tiež posudzoval bez odbornej kompetencie a pribratia znalca odborné medicínske otázky.».

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 16. 12. 2008, sp. zn. 9 Sžso 46/2008 porušil základné práva Ing. B. Š. zaručené v čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. 12. 2008 sp. zn. 9 Sžso 46/2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia k rukám advokáta do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 9 Sžso 46/2008 zo 16. decembra 2008 došlo k porušeniu jej práv na súdnu ochranu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodu na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd odôvodnil napadnuté rozhodnutie takto:

«Z   odôvodnenia   rozhodnutia   žalovaného   vyplýva,   že:   podľa   lekárskej   správy ortopéda z 26. apríla 1990 bola žalobkyňa v detstve liečená pre luxáciu bedrových kĺbov, v správe   z   25.   septembra   2001   dospel   k   záveru   o   coxartróze   post.   1.   c.   c.   dx   gr.   IV a coxartróze   1.   sin.   II.   st.   s   indikovanou   operačnou   liečbou,   k   tomu   istému   záveru a odporúčaniu dospel aj 15. októbra 2002, 9. septembra 2003 a 17. mája 2004. Podľa záznamu posudkového   lekára   z   27.   októbra   2000   bola   50%-ná   miera   funkčnej   poruchy určená   podľa   časti   XII-B.B.2.16   prílohy   č.   4   zákona   so   stanovením   lekárskej   kontroly. Dňa 17. októbra 2003 bolo hodnotenie miery funkčnej poruchy 50% ponechané vzhľadom na   jednostranné   postihnutie   pravého   bedrového   kĺbu   ťažkého   stupňa   (40%)   len s pripočítaním   10%   pre   osteoporózu.   Žalovaný   poukázal   na   nový   Záznam   lekára posudkového tímu k stanoveniu miery funkčnej poruchy z 2. júna 2004, na základe ktorého vzhľadom na zrušenie možnosti jej zvýšenia o najviac 20% s platnosťou od 1. februára 2004 (zákona č. 45/2004 Z. z.- §110p) bolo vydané rozhodnutie, že nejde o občana s ťažkým zdravotným postihnutím, lebo miera funkčnej poruchy je hodnotená na 40%. Lekár odboru posudkových   činností   v   odvolacom   konaní   na   základe   vyššie   uvedených   ortopedických nálezov dospel k záveru o ťažkom stupni obmedzenia pohyblivosti v pravom bedrovom kĺbe

- jednostranné postihnutie (podmieňujúce pokles miery funkčnej poruchy v rozsahu 30- 40%).   Postihnutie   ľavého   bedrového   kĺbu   hodnotil   ako   coxartrózu   ľahkého   až   stredne ťažkého   stupňa   (jednostranné   postihnutie)   a   zohľadnil   aj   reumatoidnú   séronegatívnu artritídu I. - II. štádia (miera poklesu funkčnej poruchy v rozsahu 20%-30%). Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia citoval ustanovenie § 110p zákona a uviedol, že z lekárskeho záveru   vyplynulo,   že   žalobkyňu   podľa   súčasných   právnych   predpisov   nie   je   možné považovať za občana s ťažkým zdravotným postihnutím na účely vydania preukazu. (...) Nebolo   sporné,   že   v   rokoch   2000,   2001   a   2003   bola   žalobkyňa   považovaná   za občana s ťažkým zdravotným postihnutím a že 50%-ná miera funkčnej poruchy bola určená podľa   časti   XII.B.B.2.16   -   zo   záznamov   lekára   posudkového   tímu   k   stanoveniu   miery funkčnej poruchy z 27. októbra 2000, 1. októbra 2001, 15.februára 2003 však súčasne vyplýva, že toto hodnotenie bolo ovplyvnené predpokladom odporúčanej operačnej liečby. Na základe uvedených záznamov boli vydané posudky z 30. októbra 2000, 25. októbra 2001 a24.   februára   2003,   podľa   ktorých   sa   žalobkyňa   považovala   za   občana   s   ťažkým zdravotným postihnutím.

Súčasne však zo správ ortopéda MUDr. Š. z 25. septembra 2001, 5. októbra 2002 a 9.   septembra   2003   vyplýva   diagnostický   záver   o   coxartróze   post   1.c.c.1.dx   gr.IV a coxartróze 1.sin.gr.II s predpokladom zhoršovania a odporúčaním operačnej liečby. Zo   záznamu   lekára   posudkového   tímu   Okresného   úradu   v S.   k   stanoveniu   miery funkčnej poruchy zo 17. októbra 2003, ktorý predchádzal vydaniu posudku z 10. novembra 2003 však vyplýva, že 50%-ná miera funkčnej poruchy bola dosiahnutá len s aplikáciou § 50   ods.   5   zákona,   lebo   40%-ná   miera   funkčnej   poruchy   pre   rozhodujúce   zdravotné postihnutie – jednostranné   obmedzenie   pohyblivosti   bedrových   zhybov   (časť XII.B.B.2.15.c.1)   bola   zvýšená   o   10%   pre   osteoporózu   (XII.A.4.a).   Takto   bola   miera funkčnej poruchy hodnotená aj podľa záznamu lekára posudkového tímu z 2. júna 2004 a 6. októbra 2004.

Podľa posudku číslo 187/2000/6238/2004 z 2. júna 2004 sa žalobkyňa vzhľadom na 40%-nú mieru funkčnej poruchy nepovažuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Zo záznamu lekára odboru posudkových činností žalovaného k stanoveniu funkčnej poruchy   číslo   8303/2004   z   5.   januára   2005   vyplýva   záver   o   40%-nej   miere   funkčnej poruchy pre artrózu bedrového kĺbu vpravo IV.stupňa podľa časti XII.B.B.2.15.C.1, keď artrózu bedrového kĺbu vľavo hodnotil ako II. stupňa. (...)

Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   z   uvedených   lekárskych   nálezov   ortopéda i záznamov   posudkových   lekárov   vyplýva,   že   rozhodujúcim   zdravotným   postihnutím žalobkyne v zmysle § 50 ods. 4 zákona je jednostranné obmedzenie pohyblivosti bedrových kĺbov ťažkého stupňa podľa častí XII.B.B.2.15.c.1. Z uvedených podkladov pritom vyplýva, že žalobkyňa bola pre luxáciu (vykĺbenie) pravého klbu liečená v detstve a že coxartróza je následkom vykĺbenia v minulosti (coxartrosis post 1.c.c.1.dx gr.IV). Tento záver vyplýva aj z obsahu rozhodnutia žalovaného. Pokiaľ teda žalobkyňa v žalobe namietala, že žalovaný v rozhodnutí   nevysvetlil,   prečo   oproti   minulosti   jej   mieru   funkčnej   poruchy   nehodnotil podľa časti XII.B.B.2.16 prílohy č. 4, odvolací súd túto námietku nepovažoval za dôvodnú. (...) Zo   spisu   krajského   súdu   vyplýva,   že   mal   k   dispozícii   len   administratívne   spisy žalovaného, nie kompletnú zdravotnú dokumentáciu. Napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozsudku   uviedol,   že   „z   kompletnej   zdravotnej   dokumentácie   žalobkyne   súd   zistil  ...“ je zrejmé, že svoje zistenia oprel o obsah administratívnych spisov žalovaného a v ňom založených odborných nálezov a záznamov. (...)

(...) odvolací súd prihliadol len na tie dôvody odvolania proti rozsudku krajského súdu, ktoré žalobkyňa uplatnila v žalobe ani v lehote podľa § 250b ods. 1 v spojení s § 250h ods. 1 OSP. Aj z ustanovenia § 250ja ods. 3 OSP totiž vyplýva, že odvolací súd preskúmava napadnuté rozhodnutie správneho orgánu len v medziach žaloby.

Z   uvedených   dôvodov   mal   aj   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie žalovaného je zákonné a preto rozsudok krajského súdu podľa § 219 OSP potvrdil.»

Podľa ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie   je   opravným   súdom   skutkových   omylov   a právnych   názorov   najvyššieho   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   tohto   názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009