znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 203/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   bytom   B.   a M.   Š.,   bytom   B.,   zastúpených advokátom JUDr. J. S., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   5   Co   232/04   z 27. apríla   2005,   ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 8 C 1103/91-481 z 19. augusta 2004 vo výroku zamietajúcom ich žalobný návrh, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. a M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2005 doručená   sťažnosť   J.   B.,   bytom   B.   a M.   Š.,   bytom   B.,   (ďalej   aj   „sťažovateľky“), zastúpených   advokátom   JUDr. J. S., B., vo   veci   namietaného porušenia ich   základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 232/04 z 27. apríla 2005, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 1103/91-481 z 19. augusta 2004 vo výroku zamietajúcom žalobný návrh sťažovateliek.

Sťažovateľky namietajú porušenie ich základných práv rozsudkom krajského súdu v konaní, predmetom ktorého bolo uzavretie dohody o vydaní označených nehnuteľností, pričom   porušenie   označených   základných   práv   odôvodňujú   tým,   že „bol   ignorovaný argument   sťažovateliek   na   nesprávnosť   geometrického   plánu   vyhotoveného   znalkyňou... Boli   tak   prelomené   práva   sťažovateliek   na   spravodlivé   súdne   konanie“. Porušenie základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 ústavy bližšie neodôvodnili ani samostatne, ani vo vzťahu k procesným ústavným právam upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

V súvislosti   so   sťažnosťou   sťažovateliek   ústavný   súd   uvádza,   že   ústavný   súd   už o namietanom porušení   základných   práv   sťažovateliek   v konaní,   ktorého   predmetom   je vydanie nehnuteľnosti, rozhodoval a svojím rozhodnutím č. k. II. ÚS 72/03-22 z 24. júna 2003   rozhodol   o porušení   základného   práva   sťažovateliek   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 11203/91. Sťažovateľky namietajú porušenie ich základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ods.   1   ústavy,   ako   aj práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru v súvislosti s rozhodnutím krajského súdu o ich odvolaní.

Požadujú, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom 5 Co 232/04 zo dňa 27. 4. 2005, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Považskej Bystrici sp. zn. 8 C 1103/91 zo dňa 19. 8. 2004 vo výroku zamietajúcom žalobný návrh navrhovateliek – sťažovateliek, ktorým sa domáhali reštitučných nárokov v konaní o uloženie odporcom J. P. a M. P., aby vydali navrhovateľke v druhom   rade   parcely   pôvodne   označené   ako   EN   428/5   o výmere   791   m2,   EN   428/1 o výmere   1548   m2,   EN   425/1   o výmere   321   m2,   EN   425/3   o výmere   55   m2,   EN   425/4 o výmere 33 m2, získaných na LV č. 1049, ev. list č. 1026 k. ú. Košeca, tiež dom pôvodné číslo 178, postavený na parcele č. 428/1 k. ú. Košeca, t. j. bývalý byt a vodnú elektráreň a uloženie   odporcom,   aby   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   rozsudku   spísali s navrhovateľkou v druhom rade dohodu o vydaní vyššie uvedených nehnuteľností a aby do 60   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   nehnuteľnosti   navrhovateľke   v druhom   rade   fyzicky vydali   a nahradili navrhovateľkám trovy konania, do 7 dní od právoplatnosti rozsudku, porušil   ich   základné   práva   zaručené   v čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd uvádza, že o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť podľa konštantnej judikatúry ústavného   súdu   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodu,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   možno   preto   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľky argumentujú pri namietanom porušení ich práva na spravodlivý proces poukázaním   na   ignorovanie   ich   argumentu   na   nesprávnosť   geometrického   plánu vyhotoveného   znalkyňou.   Ústavný   súd   sa   preto   sústredil   na   to,   aby   zistil,   či k sťažovateľkami   tvrdenému   porušeniu   nimi   označeného   práva   na   spravodlivý   proces mohlo vôbec dôjsť.

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 5 Co 232/04-516 z 27. apríla 2005, ktorým rozhodol o odvolaní jednej zo sťažovateliek, a to J. B., a odporcov proti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C 1103/91-491 z 19. apríla 2004, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo   veci   samej   vo   vzťahu   k J.   B.   a o trovách   konania   a ktorým   ponechal   nedotknutý rozsudok prvého stupňa vo veci samej vo vzťahu k M. Š., uviedol, že   „ako vyplýva z geometrického plánu Ing. M., ustanovenej súdom za znalkyňu, na stotožnenie pôvodnej pozemnoknižnej parcely, zo dňa 26. 2. 2003 ( č. l. 329 až 330 ) parcela č. 428/5 zapísaná na LV č. 1049 o výmere 791 m2 - zastavaná plocha ako vlastníctvo odporcov v 1. a 2. rade   je   totožná   s   parcelou   č.   428/5 o výmere   191   m2 s   tým,   že   zároveň   znalkyňa vytvorila z tejto pôvodnej parcely novú parcelu č. 428/6 o výmere 600 m2 - zastavaná plocha, kde ako vlastník tejto plochy figuruje Š. M. a spol. ( navrhovateľka v 1. rade ).

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, stav zapísaný na liste vlastníctva č. 1049 nie je totožný s reálnym stavom s tým, že ako vyplýva z výsluchu znalkyne pred súdom prvého stupňa zo dňa 21. septembra 2000 ( č. l. 286 ), pôvodné pozemnoknižné parcely, ktoré boli právnemu predchodcovi navrhovateliek odňaté, sú v jej geometrickom pláne vyznačené červenou   farbou,   majú   nové   KN   čísla,   na   základe   ktorých   by   mohli   byť vyznačené v   katastrálnej   mape.   Táto   zároveň   potvrdila,   že   pôvodné   hranice pozemnoknižných parciel nie sú totožné so súčasným stavom.

Napriek   tej   skutočnosti,   že   už   v   zrušujúcom   uznesení   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici zo dňa 13. 6. 1996, č. k. 12 Co 164/94-192 bolo konštatované, že v prírode došlo   k   zmene hraníc   a   pôvodné   pozenmoknižné   hranice   nie   sú   totožné   so   súčasným stavom, ako aj napriek viacerým upozorneniam zo strany súdu prvého stupňa, ako aj po doplnení dokazovania formou znaleckého posudku zo strany Ing. M., navrhovateľka v 2.   rade   petit   návrhu   neupravila   na   stav,   ktorý   zaznamenala   znalkyňa   vo   svojom geometrickom pláne a preto, pokiaľ by bol rozsudok vynesený v takom stave, ako žiadala navrhovateľka v 2. rade, tento by bol nevykonateľný, nakoľko parcela č. 428/5 o výmere 791 m2   reálne v prírode neexistuje.“. Okrem toho z rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd sa zaoberal napriek tejto skutočnosti aj z hľadiska práva hmotného   otázkou, či zmluva   z 28. augusta   1973 uzavretá   medzi   právnym   predchodcom   sťažovateliek Rudolfom   Smrekom   a   československým   štátom   bola   uzatvorená   v   tiesni   a   za   nápadne nevýhodných podmienok.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že rozsudok okresného súdu č. k. 8 C 1103/91-491   z 19.   augusta   2004   týkajúci   sa   M.   Š.   nadobudol   právoplatnosť   26.   októbra   2004. Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   posúdil   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateliek   osobitne vo vzťahu k M. Š. a osobitne k J. B..

a) Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľka M. Š. proti označenému rozsudku okresného súdu nepodala odvolanie, a preto ústavný súd o namietanom porušení jej základných práv rozsudkom krajského súdu nemal dôvod a ani nebol oprávnený rozhodovať; z tohto dôvodu sťažnosť M. Š. odmietol pre nedostatok právomoci.

b)   Vo   vzťahu   k sťažovateľke   J.   B.   ústavný   súd   uvádza,   že sťažovateľka   namieta porušenie svojich základných práv na spravodlivý proces, ktoré spája s hodnotením dôkazov krajským súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že hodnotenie dôkazov nie podľa predstáv sťažovateľa nemôže viesť jednoznačne k záveru o porušení základného práva na spravodlivý proces, ak jediným argumentom je len nesúhlas sťažovateľa s hodnotením dôkazov bez toho, že by sa dotklo jeho základných práv.

Vychádzajúc z ustanovenej právomoci všeobecných súdov upravenej v čl. 142 ods. 1 ústavy a v § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rešpektoval rozhodovací „priestor“   krajského   súdu   v posudzovanej   veci,   pričom   sa   zameral   na   to,   či   rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky J. B. upraveného v čl. 20 ods. 1 a v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a dospel k záveru, že tomu tak nie je.

Skutočnosti   vyplývajúce   z rozhodnutia   krajského   súdu   svedčia   o tom,   že   toto rozhodnutie nie je ani svojvoľné, ani arbitrálne a že krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu dostatočne zaoberal námietkami a argumentmi sťažovateľky ohľadne geometrického plánu.   Dospel   preto   k záveru,   že   v danom   prípade   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý proces zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľky J. B. odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V nadväznosti na to odmietol ústavný súd sťažnosť J. B. aj v časti, v ktorej namietala porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to pre nedostatok právomoci.

Ochranu tohto základného práva sťažovateľky poskytli oba všeobecné súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a keďže sa nezistilo porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ústavný súd rozhodol o nedostatku svojej právomoci vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2005