znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 202/2011-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., spol. s r. o., H., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného   práva   na   rovnosť   v   konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2. čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 101/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., spol. s r.o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2010 faxom a 27. decembra 2010 poštou doručená sťažnosť spoločnosti H., spol. s r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 101/2010 a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   za   účasti vedľajšieho účastníka H., a. s., H. (ďalej len „vedľajší účastník“), na strane sťažovateľa sa žalobou doručenou krajskému súdu 5. mája 2008 domáhal proti JUDr. I. B. (ďalej len „žalovaný“) ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. (ďalej len „úpadca“), vylúčenia v žalobe označených nehnuteľností (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) zo súpisu konkurznej podstaty.

V uvedenej veci rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010 tak,   že   žalobu   sťažovateľa   v   celom   rozsahu   ako   nedôvodnú   zamietol,   pričom   svoje rozhodnutie   odôvodnil   najmä   tým,   že   keďže   žalovaný   úpadca   nadobudol   sporné nehnuteľnosti v rámci privatizácie majetku bývalého štátneho podniku P. R., š. p. (ďalej len „bývalý štátny podnik“), kúpou od Fondu národného majetku Slovenskej republiky ako predávajúceho (ďalej len „Fond“) na základe Zmluvy o predaji majetku štátu č. 7/1992 v znení   jej   dodatkov   (ďalej   len   „zmluva   č.   7/1992“)   v zmysle   §   19a   ods.   2   zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom od 14. septembra   1995   (ďalej   len   „zákon   o podmienkach   prevodu   majetku   štátu“),   tak   do splatenia celej kúpnej ceny žalovaným úpadcom za tieto sporné nehnuteľnosti je ich ďalší prevod na tretie osoby možný len s predchádzajúcim písomným súhlasom Fondu. Avšak vzhľadom na to, že žalovaný úpadca kúpnu cenu za kúpu sporných nehnuteľností od Fondu ako predávajúceho ani po nadobudnutí účinnosti ustanovenia § 19a zákona o podmienkach prevodu majetku štátu neuhradil v plnej výške, a aj napriek tomu uzatvoril so sťažovateľom, ako aj s jeho vedľajším účastníkom (právny predchodca sťažovateľ) kúpne zmluvy o predaji sporných   nehnuteľností   bez   právne   relevantného   súhlasu   Fondu,   tak   pre   absolútnu neplatnosť   uvedených   kúpnych   zmlúv   sa   sťažovateľ   nemohol   stať   vlastníkom   týchto sporných nehnuteľností.

Odvolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovateľ odôvodnil okrem iného najmä tým, že jeho vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam je osvedčené nielen riadnym titulom nadobudnutia, ale aj zápisom vlastníckeho práva v jeho prospech v katastri nehnuteľností,   takže   podľa   sťažovateľa   zápis   vlastníckeho   práva   k sporným nehnuteľnostiam   v katastri   nehnuteľností   v jeho   prospech   bol   prekážkou,   aby   správca konkurznej   podstaty   žalovaného   úpadcu   zapísal   tieto   sporné   nehnuteľnosti   do   súpisu konkurznej podstaty. V rámci odvolacích námietok sťažovateľ tiež namietal, že krajský súd nebol oprávnený v rámci konania o vylúčenie sporných nehnuteľností zo súpisu konkurznej podstaty zaoberať sa otázkou vlastníckeho práva k nim ako s otázkou predbežnou, pričom vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   považoval   otázku,   či   v rámci   konania   o   vylúčenie nehnuteľností   zo   súpisu   konkurznej   podstaty   môže   krajský   súd   ako   predbežnú   otázku posúdiť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam inak ako podľa údajov zapísaných v katastri nehnuteľností, za otázku zásadného právneho významu, žiadal, aby odvolací súd pre prípad, že odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdí, výrokovou časťou   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku   v   zmysle   §   238   ods.   3   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   pripustil   proti   nemu   mimoriadny   opravný   prostriedok,   t.   j. dovolanie. V rámci odvolania sťažovateľ súčasne spochybňoval aj záver krajského súdu, podľa ktorého úpadca nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe Dodatku č. 2 k zmluve o predaji majetku štátu č. 7/1992 zo 4. júna 1992 (ďalej len „dodatok č. 2“).

Najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 Obo 101/2010 zo 6. októbra 2010 rozsudok krajského súdu sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010 ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ porušenie ním označeným práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom odôvodňuje okrem iného takto:

«Napriek povinnosti oboch súdov postupovať a rozhodovať na základe a v súlade s platným právnym poriadkom, oba súdy bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia nesprávne určili, že scudzovacia zmluva uzatvorená dňa 24. 02. 2000 medzi úpadcom a spoločnosťou H., a. s. (P., a. s.) je absolútne neplatná z dôvodu absencie súhlasu FNM SR podľa ust. § 19a   ods.   2   zákona   č.   92/1991   Zb.   vo   vtedy   platnom   znení.   Vychádzali   pritom   z nesprávneho   právneho   názoru,   že   v   excindačnom   konaní   môžu   otázku   vlastníctva nehnuteľných   vecí   riadne   zapísaných   v   katastri   nehnuteľností   vyriešiť   ako   otázku predbežnú, a že na základe jej posúdenia môžu určiť, či je dôvod predmetné nehnuteľnosti zo súpisu konkurznej podstaty vylúčiť, alebo nie. Oba súdy zároveň zhodne, i keď nesprávne uviedli,   že   úpadca   sa   vlastníkom   predmetných   nehnuteľností   stal   na   základe   zmluvy   o prevzatí záväzkov, hoci táto zmluva nepredstavuje zákonom aprobovaný titul nadobudnutia nehnuteľných vecí, nikdy nebola do katastra nehnuteľností riadne a v súlade so zákonom zavkladovaná   a   navyše,   keď   v   zmysle   údajov   v   katastri   nehnuteľností   sa   úpadca   stal vlastníkom týchto nehnuteľností už v roku 1992. Tieto závery, ako i samotné konanie a rozhodnutie prvostupňového, resp. odvolacieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné, neospravedlniteľné,   arbitrárne   a   zjavne   neodôvodnené.   Účinky   takejto   interpretácie príslušných zákonných ustanovení majú za následok porušenie práv garantovaných Ústavou SR, Listinou základných práv a slobôd, resp. Dohovorom....

V   Slovenskej republike   platí   pri   vecných právach k nehnuteľnostiam   intabulačný princíp, pri ktorom sa tieto práva evidujú v katastri nehnuteľností.

Táto zásada je normatívne obsiahnutá aj v ust. § 70 a nasl. zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v platnom znení (ďalej len „katastrálny zákon“), podľa ktorého platí, že údaje katastra nehnuteľností sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak.   Ide o normatívne vyjadrenie zásady hodnoverností   (materiálnej   publicity)   katastra   nehnuteľností,   v   zmysle   ktorej   sa   chráni dôvera   každého v správnosť údajov   zapísaných   v katastri   nehnuteľností.   Inými slovami povedané, čo je zapísané, platí....

Podľa   slovenského   právneho   poriadku   teda   vzhľadom   na   intabulačný   princíp   a zásadu materiálnej publicity katastra nehnuteľností musí osoba, ktorá tvrdí, že ten, kto je ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností, takýmto vlastníkom nie je, v súlade s § 80 písm. c) OSP osvedčiť svoj naliehavý právny záujem a podať na súd návrh na začatie konania o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.

Nemožno   zároveň   akceptovať   tvrdenie   odvolacieho   súdu   o   tom,   že   zahrnutie nehnuteľností do súpisu konkurznej podstaty úpadcu odôvodňuje skutočnosť, že „správca konkurznej   podstaty   má   k   dispozícii   doklady,   ktoré   preukazujú   skutočnosť,   že   prevody sporných   nehnuteľností   z   úpadcu   na   tretie   osoby   sú   absolútne   neplatnými   právnymi úkonmi.“   Týmto   svojím   nesprávnym   názorom   odvolací   súd   fakticky   priznáva   správcovi konkurznej   podstaty   právomoci   všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky   a   pri   zápise majetku úpadcu mu umožňuje určiť platnosť, resp. neplatnosť jednotlivých právnych úkonov bez toho,   aby o tejto skutočnosti   právoplatne rozhodol príslušný   súd.   Uvedené   je o to závažnejšie, že sa tým zasahuje do princípu právnej istoty slovenského právneho poriadku a neprípustným spôsobom   narúša   zásadu materiálnej   publicity katastra   nehnuteľností   bez toho,   aby   bola   správnosť   a   záväznosť   jeho   údajov   spochybnená   a   vyvrátená   zákonom stanoveným spôsobom, t. j. právoplatným určovacim rozhodnutím príslušného všeobecného súdu Slovenskej republiky, nie právnym názorom správcu konkurznej podstaty.

... Je zrejmé, že na základe zamietnutia sťažovateľovej excindačnej žaloby nedošlo, ani nemohlo dôjsť k právoplatnému určeniu vlastníckeho práva v prospech úpadcu, bez ohľadu na to, akým spôsobom si túto (údajne) predbežnú otázku vyriešil tak prvostupňový ako i odvolací súd. Na základe oboch napadnutých rozhodnutí totiž nie je príslušná správa katastra   oprávnená   vykonať   zmenu   v   osobe   vlastníka   dotknutých   nehnuteľností,   čím   i naďalej platí zásada materiálnej publicity v zmysle ktorej je výlučným a nespochybniteľným vlastníkom nehnuteľností sťažovateľ.

Svojím   nesprávnym   postupom   a   rozhodnutím   tak   súdy   spôsobili,   že   správca konkurznej podstaty na jednej strany nebude môcť predmetné nehnuteľnosti v konkurze speňažiť, nakoľko mu ku nim stále bude chýbať vlastnícke právo a sťažovateľ sa ako riadny vlastník nehnuteľnosti bude môcť aj naďalej ako voči správcovi konkurznej podstaty, tak aj voči   akýmkoľvek   iným   osobám   v   prípade   rušenia   výkonu   svojho   riadne   v   katastri nehnuteľností zapísaného vlastníckeho práva domáhať jeho ochrany....

...   v   takomto   prípade   je   nutné   závery   oboch   súdov   považovať   za   nesprávne, arbitrárne a zjavne neodôvodnené.

Prvostupňový súd dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že úpadca predmetné nehnuteľnosti nadobudol od FNM SR, a to zmluvou o prevzatí záväzkov zo dňa 06. 09. 1996 (strana   10   ods.   2   napadnutého   rozsudku   in   fine).   K   rovnakému   záveru   sa   vo   svojom rozhodnutí   priklonil   i   odvolací súd.   Ani   jeden súd   však   presvedčivým   a   zrozumiteľným dôvodom neuviedol, čo ho k takémuto právnemu názoru viedlo.

Zmluva o prevzatí záväzkov zo dňa 06. 09. 1996, uzatvorená medzi úpadcom, Ing. V. P. a FNM SR, na ktorú v odôvodnení napadnutých rozhodnutí poukazujú oba súdy, a ktorou úpadca voči FNM SR vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich z privatizácie bývalého š. p.   P.   tak   mohla   mať   z   hľadiska   zákona   č.   92/1991   Zb.   v   príslušnom   znení   výlučne obligačno-právne, nie však vecno-právne následky. Na základe tejto zmluvy tak úpadca nemohol platne nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam....

Vydržania   ako   originárneho   titulu   nadobudnutia   vlastníctva   k   predmetným nehnuteľnostiam sa sťažovateľ domáha len pre ten prípad, ak by sa v konaní nesporne preukázalo, že úpadca predmetné nehnuteľnosti nenadobudol o Ing. V. P., ktorý sa ich vlastníkom   stal   v   roku   1992   na   základe   privatizačnej   zmluvy,   ale   tieto   mu   boli   ako domnelému vlastníkovi zaevidované (nie vecno-právne zavkladované) chybným zápisom v evidencii nehnuteľnosti Katastrálnym úradom v R. v roku 1992 na základe privatizačnej zmluvy, ktorá však bola titulom, na základe ktorého vlastníctvo podľa vtedy platnej právnej úpravy ex lege nadobudol Ing. V. P. ako fyzická osoba a nie úpadca....

Máme za to, že vyššie špecifikovanými pochybeniami oboch súdov pri koncipovaní a vydávaní   oboch   napadnutých   rozhodnutí   došlo   k   porušeniu   sťažovateľovho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   tým,   že   neboli   rešpektované   platné   právne   predpisy, interpretácia   a   aplikácia   skutkových   a   právnych   otázok   bola   nedôsledná,   povrchná a neodôvodnená....

V   danom   prípade   tým,   že   v   odôvodnení   oboch   napadnutých   rozhodnutí   sa   súdy dostatočným   spôsobom   nevysporiadali   s   argumentáciou   sťažovateľa   o   oprávnenosti podanej žaloby, ako aj tým, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal väčšinou sťažovateľom uvedených   argumentov,   prvostupňový   a   odvolací   súd   takýmto   rozhodnutiami   a   ich odôvodnením odňali sťažovateľovi ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a tým   zároveň   porušili   ústavnú   zásadu   rovnosti   účastníkov   konania.   Kľúčové   právne   a skutkové   otázky   neboli   jasne   a   zrozumiteľne   zodpovedané,   keď   napr.   odvolací   súd   vo svojom   rozhodnutí   k   väčšine   sťažovateľom   uvádzaným   argumentom   uvádza,   že   nie   sú správne, napriek tomu však tento svoj právny názor nijakým spôsobom bližšie nešpecifikuje, ani neuvádza relevantné skutočnosti odôvodňujúce takýto záver. Ním uvádzané skutočnosti sú v prevažnej miere bez akéhokoľvek súvisu s prejednávanou vecou a nemajú vplyv na sťažovateľovi   právo   domáhať   sa   ako   vlastník   dotknutých   nehnuteľností   ich   vylúčenia   z konkurznej podstaty úpadcu....»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34 Cbi/9/08-Mš   zo   dňa   27.   05.   2010   a   postupom   tohto   súdu   v   konaní   č.   34   Cbi/9/08, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo/101/2010 zo dňa 06. 10. 2010 a postupom tohto súdu v konaní č. 1 Obo/101/2010 bolo porušené.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 34 Cbi/9/08-Mš zo dňa 27. 05. 2010   v   spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k. 1 Obo/101/2010 zo dňa 06. 10. 2010, postup Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní č. 34   Cbi/9/08,   ako   aj   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   č. 1 Obo/101/2010 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré mu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu....“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.  

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv zaručených ústavou, listinou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 a jeho rozsudkom z 27. mája 2010, ako aj postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo   101/2010   a jeho rozsudkom zo 6. októbra 2010, a to v dôsledku toho, že napriek zápisu vlastníckeho práva k sporným   nehnuteľnostiam   v   katastri   nehnuteľností   v   prospech   sťažovateľa   označené všeobecné súdy v rámci konania o vylúčenie týchto sporných nehnuteľností z konkurznej podstaty   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   dospeli   k   záveru,   že   sťažovateľ   pre absolútnu   neplatnosť   kúpnych   zmlúv   o   nadobudnutí   týchto   sporných   nehnuteľností   od úpadcu sa ich vlastníkom de iure nestal, pričom podľa sťažovateľa otázku vlastníckeho práva ako otázku predbežnú nijako neboli súdy oprávnené v rámci tohto konania riešiť, dôsledkom   čoho   arbitrárnym   spôsobom   odopreli   vylúčenie   nehnuteľností   z   konkurznej podstaty.

Sťažovateľ v sťažnosti zároveň tvrdí, že pokiaľ označené všeobecné súdy dospeli k právnemu názoru, že úpadca nadobudol sporné nehnuteľnosti do vlastníctva od Fondu na základe zmluvy, ktorá nebola zavkladovaná v katastri nehnuteľností, je tento názor pre jeho nesprávnosť arbitrárny.

Sťažovateľ tiež namieta aj nesprávnosť, a tým aj arbitrárnosť záveru označených všeobecných súdov, ktoré pre nedostatok dobromyseľnosti vylúčili možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva sťažovateľom k predmetným sporným nehnuteľnostiam vydržaním.

Napokon   sťažovateľ   sťažnosťou   namieta,   že   označené   všeobecné   súdy   v   rámci konania o vylúčenie nehnuteľností   z konkurznej   podstaty   sa   s prevažnou väčšinou   jeho argumentov, ktorými odôvodňoval oprávnenosť žaloby, vôbec nevysporiadali, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, a tým súčasne porušená zásada rovnosti účastníkov konania.

1. K namietanému postupu a rozhodnutiu krajského súdu

V súvislosti   s   napádaným   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Cbi 9/08 ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami,   pokiaľ   je o ochrane sťažovateľom   označených   práv   alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých v súvislosti s napádaným postupom a rozhodnutím krajského súdu sťažovateľ   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd   na základe sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať sa   preskúmania napádaného   rozhodnutia   krajského   súdu   sp.   zn.   34   Cbi   9/08   z   27.   mája   2010,   ako   aj postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, a to využitím   riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj účinne využil. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 34 Cbi 9/08 z 27. mája 2010 bol preskúmaný najvyšším súdom v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 101/2010, pričom na základe sťažovateľom podaného   odvolania   sa   najvyšší   súd   v   rozsahu   svojho   preskúmavacieho   revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku krajského súdu v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľ na jeho adresu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.  

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu ku krajskému súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).  

2. K namietanému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

V súvislosti   s postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Obo 101/2010, ako aj v súvislosti s jeho rozsudkom vydaným v tomto konaní 6. októbra 2010 sťažovateľ   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   namieta   jednak   porušenie   základného práva   a práv   na   spravodlivý   súdny   proces   (bod   2.1),   a s tým   aj   súvisiace   porušenie základného práva a práva vlastniť majetok (bod 2.2). K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť z dôvodu, že podľa jeho názoru najvyšší súd sa nesprávne stotožnil s názorom   prvostupňového   súdu,   že   žalovaný   nadobudol   vlastnícke   právo   k sporným nehnuteľnostiam od Fondu na základe kúpnej zmluvy, pretože táto nebola nikdy právnym titulom   zápisu   vlastníckeho   práva   k týmto   nehnuteľnostiam   v prospech   žalovaného v katastri   nehnuteľností.   Ďalším   dôvodom   sťažovateľovej   námietky   bola   skutočnosť,   že podľa   sťažovateľa   nebolo   v právomoci   najvyššieho   súdu   v konaní   o vylúčení   veci z konkurznej podstaty rozhodovať, resp. zaoberať sa aj otázkou vlastníckeho práva k tejto veci, ale v tomto smere mal podľa sťažovateľa najvyšší súd vychádzať zo zápisu v katastri nehnuteľností.  

2.1 K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivý súdny proces

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné   záruky,   a to,   že   vec   bude   spravodlivo   prerokovaná   nezávislým   a   nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v   čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto   musí   preskúmavať len to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

V rozsahu námietok sťažovateľa z odôvodnenia sťažnosťou napádaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva:

«Keďže   sa   odvolací   súd   stotožnil   nielen   s   výrokom,   ale   aj   s   odôvodnením napadnutého rozsudku na zdôraznenie jeho správnosti v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p., len ho doplňuje reagovaním na odvolanie žalobcu a vedľajšieho účastníka.

Pokiaľ   odvolatelia   zastávajú   názor,   že   súd   v   konaní   o   vylučovacej   žalobe   môže skúmať   len   otázku,   či   vlastníctvo   k   sporým   nehnuteľnostiam   vyplýva   zo   zoznamu predloženého úpadcom, prípadne iných, rozhodujúcich skutočností, resp. či je vlastníctvo k nim predmetom súdneho konania, ktorého výsledkom môže byť meritórne rozhodnutie o otázke vlastníctva, je tento názor v rozpore s ust. § 19 ZKV, aj s názorom zastavaným v odbornej literatúre (JUDr. Milan Ďurica: Konkurzné právo na Slovensku a v EÚ, 2006, st.   284),   ktorý   odvolatelia   citujú.   Nesprávne   ho   však   interpretujú   ako   podporujúci   ich mienku. Z citácie „správca zapíše do súpisu ako sporný taký majetok, o ktorom určité skutočnosti   nasvedčujú,   že   by   mohol   patriť   do   konkurznej   podstaty,   ale   nie   je   to jednoznačne preukázané“ vyplýva správnosť postupu správcu - žalovaného, ktorý sporné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty zapísal. Aj vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný uvádza, že ako správca konkurznej podstaty má k dispozícii doklady, ktoré preukazujú skutočnosť, že   prevody   sporných   nehnuteľností   z   úpadcu   na   tretie   osoby   sú   absolútne   neplatnými právnymi úkonmi.

V   súlade   s   ust.   §   19   ZKV   nie   je   ani   mienka   odvolateľov,   že   by   súd   v   konaní o vylučovacej žalobe mohol len skúmať, čí prebieha súdne konanie, predmetom ktorého je určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam podľa § 80 písm. c/ O. s. p. ust. § 19 ods. 2 ZKV výslovne ustanovuje, že súd uloží tomu, kto uplatňuje, že sa vec nemala do súpisu zaradiť, aby v lehote určenej súdom podal žalobu proti správcovi na súde, ktorý vyhlásil konkurz. V prípade, že žaloba nie je podaná včas, predpokladá sa, že vec je do súpisu zahrnutá oprávnene.

V prípade určovacej žaloby podľa § 19 ods. 2 ZKV ide teda v rámci žalôb podľa § 80 písm. c/ O. s. p. o určovaciu žalobcu sui generis, kde naliehavý právny záujem je daný existujúcim   konkurzným   konaním   a   z   neho   vyplývajúcou   požiadavkou   rýchlosti   a hospodárnosti konania v zmysle § 6 O. s. p., ktorej realizácia je zabezpečená tým, že sa v ňom rieši otázka vlastníctva, čo však nijako neznižuje požiadavku na zákonnosť a správnosť jej riešenia.

Názor   odvolateľov,   že   pre   SKP   je   záväzný   zápis   o   vlastníctve   v   katastri nehnuteľností a že môže výlučne z neho vychádzať pri súpise konkurznej podstaty úpadcu, je taktiež v rozpore s ust. § 17 až 19 ZKV.

Názor, že sa v katastri zapísaný vlastník nehnuteľností aj po právoplatnosti žalobou zamietajúceho rozhodnutia v konaní o vylučovacej žalobe bude môcť domáhať ochrany svojho vlastníctva, je v rozpore s ust. § 14 ZKV.

Pokiaľ   ide   o   odôvodnenie   rozhodnutia   súdom   1.   stupňa,   odvolací   súd   považuje vzhľadom na obsah odvolania za potrebné spresniť zistenia týkajúce sa zmluvy o prevzatí záväzkov zo dňa 6. 9. 1996, ktorú uzavreli FNM SR, Ing. V. P. a P., s.r.o.

Zo zmluvy č. 7/1992 zo dňa 4. 6. 1992 o predaji majetku štátu podľa zák. č. 92/1991 Zb. vyplýva, že kupujúci Ing. V. P. vystupoval ako zakladateľ obchodnej spoločnosti P., s. r. o. V čl. VI sa kupujúci zaviazal pokračovať v predmete činnosti š. p. P., R. (Podľa výpisu z Obchodného registra zo dna 21. 04. 2009 spoločnosť P., s. r. o. bol zapísaný 8. 6. 1992). K tejto zmluve podpísali zmluvné strany dodatok č. 1 dňa 28. 2. 1996. Dodatok č. 2 zo dňa 6. 9. 1996 k zmluve č. 7/1992 už uzatváral predávajúci FNM SR so spoločnosťou P., s. r. o., zast. konateľom Ing. V. P. ako kupujúcim a v čl. I. tohto dodatku sa uvádza, že týmto dodatkom sa na základe zmluvy o prevzatí záväzkov „mení osoba kupujúceho.“ Treba tiež uviesť, že zmluva o prevzatí záväzkov zo dňa 6. 9. 1996 je označená ako zmluva o prevzatí záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy č. 7/1992 o predaji podniku, a to pôvodného š. p. P., R. zo dňa 4. 6. 1992 podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších zmien a doplnkov, Obch. zákonníka a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov.

Odvolací   súd   sa   nemôže   stotožniť   ani   s   názorom   odvolateľov,   že   súd   náležíte nezohľadnil vyjadrenie likvidátorky úpadcu JUDr. T. ohľadne vyžiadania súhlasu FNM SR s   prevodom   privatizovaného   majetku   úpadcu.   Pokiaľ   žiadosť   o   udelenie   predmetného súhlasu bola podaná bez získania potvrdenia o odoslaní, prípadne prevzatí takejto žiadosti, konal jej podávateľ bez odbornej starostlivosti. Súd nemohol svedectvo hodnotiť ako dôkaz podania žiadosti, najmä keď svedkyňa vo výpovedi uvádza, že si bola vedomá povinnosti vyžiadať si k odpredaju súhlas.

Spoločnosť   P.,   a.   s.,   V.   bola   zrušená   bez   likvidácie   jej   zlúčením   s   vedľajším účastníkom na strane žalobcu, ktorý jej sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou previedol na žalobcu.

O   vedomosti   zodpovedných   orgánov   uvedených   spoločnosti   o   tom,   že   sporné nehnuteľnosti   úpadca   nadobudol   v   rámci   privatizácie,   svedčí   personálne   prepojenie vedenia úpadcu s členmi predstavenstva spoločnosti P., a. s., V.

Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Oprávneným držiteľom je podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. držiteľ, ak so zreteľom na všetky okolnosti je dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Patriť znamená byť vlastníkom s právami uvedenými v § 123 Obč. zák., teda aj s právom nakladať s predmetom svojho vlastníctva. Úpadca a v dôsledku   personálneho   prepojenia   aj   spoločnosť   P.,   a.   s.,   V.,   ktorá   nadobudla   sporné nehnuteľnosti kúpnou zmluvou zo dňa 24. 02. 2000, vedeli o povinnosti vyžiadať si k tomu, aby kúpna zmluva bola platná, predchádzajúci písomný súhlas FNM SR, nemožno preto spoločnosť P., a. s. kvalifikovať ako dobromyseľného a oprávneného držiteľa v zmysle § 130 ods. 1 Obč. zák.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľov, že je daný dôvod na pripustenie dovolania v súlade s ust. § 238 ods. 3 O. s. p., pretože všetky právne otázky, ktoré súd 1. stupňa   a   následne   odvolací   súd   v   rozhodovanom   prípade   riešil,   upravuje   zákon   jasne a zrozumiteľne, takže ich interpretácia je jednoznačná.»

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci nemá   dôvod   pochybovať   o správnosti   právneho   záveru   najvyššieho   súdu   spočívajúceho v tom, že krajský súd, v rámci konania o vylúčenie nehnuteľností z konkurznej podstaty bol oprávnený   posúdiť   otázku   vlastníckeho   práva   k   týmto   nehnuteľnostiam   ako   otázku predbežnú,   pričom   nebol   viazaný   zápisom   vlastníckeho   práva   v   katastri   nehnuteľností v prospech sťažovateľa. Tento záver v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne   neodôvodnený.   Z namietaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   totiž   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu.

Najvyšší súd svoje skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   do   odôvodnenia   svojho   rozsudku   uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, pričom jeho rozsudok obsahuje výklad ustanovenia § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 328/1991 o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKV“) vo vzťahu k ustanoveniu § 80 písm. c) OSP, ako aj vo vzťahu k ustanoveniam § 14 a § 17 až § 19 ZKV, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ najvyšší súd s poukazom na ustanovenie § 19a zákona o podmienkach prevodu majetku štátu v znení účinnom od 14. septembra 1995 dospel k právnemu názoru, že ako kúpna zmluva o prevode nehnuteľností z 24. februára 2000   uzavretá   medzi   žalovaným   úpadcom   ako   predávajúcim   na   jednej   strane a sťažovateľom,   ako   aj   vedľajším   účastníkom   ako   kupujúcimi   na   strane   druhej,   tak   aj následne   uzavretá   kúpna   zmluva   o prevode   týchto   nehnuteľností   medzi   vedľajším účastníkom ako predávajúcim a sťažovateľom ako kupujúcim z 12. februára 2006 sú pre neuhradenie celej kúpnej ceny úpadcom Fondu a z tohto dôvodu súčasne aj pre chýbajúci písomný   súhlas   Fondu   s prevodom   nehnuteľností   na   tretie   osoby   absolútne   neplatné, dôsledkom čoho sťažovateľ vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nenadobudol, je výklad ustanovenia § 19a zákona o podmienkach prevodu majetku štátu, ako aj na základe jeho aplikácie vyvodený právny názor plne ústavne konformným.

Vzhľadom   na   to,   že   ani   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam na základe   zmluvy   č.   7/1991   o   predaji   majetku   teraz   už   bývalého   štátneho   podniku zo 4. júna 1992 uzavretej podľa zákona o podmienkach prevodu majetku štátu pôvodne medzi Fondom   ako predávajúcim   a Ing.   V. P.   ako kupujúcim   si   podľa   vtedy   platných a účinných právnych predpisov nevyžadovalo rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností,   pokiaľ   najvyšší   súd   v odôvodnení svojho rozsudku dospel k záveru, že úpadca, ktorý všetky práva a záväzky z tejto zmluvy vyplývajúce   „len“   prevzal   dodatkom   č.   2,   nadobudol   na   jej   základe   vlastnícke   právo k nehnuteľnostiam tak isto bez rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva, nemožno v tomto závere najvyššieho súdu vidieť znaky arbitrárnosti alebo svojvôle.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku v dostatočnom rozsahu vysporiadal aj s názorom sťažovateľa, podľa ktorého by sťažovateľ mal prípadne vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním, keď najvyšší súd uviedol,   že   v   dôsledku   personálneho   prepojenia   úpadcu   a   vedľajšieho   účastníka   nie   je splnená jedna zo základných podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, a to dobromyseľnosť držby držiteľa po zákonom určenú dobu v trvaní desiatich rokov.

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom a označeným rozsudkom najvyššieho súdu pre nevysporiadanie   sa   s   prevažnou   väčšinou   jeho   argumentov,   ktorými   odôvodňoval oprávnenosť žaloby, bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania.

V tejto súvislosti ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3 listiny   zabezpečujú   rovnosť   účastníkov   konania   v   konaní   pred   všeobecným   súdom (sťažovateľa a žalovaného), ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného účastníka konania.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť č.   10000/83,   H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel   a   Morris),   v   zmysle   ktorej   sa   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem za predpokladu, že skutkové a   právne závery   nie sú   svojvoľné,   neudržateľné alebo boli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Závery, ku ktorým dospel najvyšší súd, sú podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými medzami výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   a   za   tejto   situácie   nemá   dôvod   zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ sťažovateľ považoval odôvodnenie označeného rozsudku najvyššieho súdu za nedostačujúce   až   do   takej   miery,   že   by   malo   byť   pre   nedostatok   dôvodov   až nepreskúmateľné (čo ústavný súd, ako už bolo uvedené, nezistil, pozn.), a tým mu mala byť odňatá   možnosť   konať   pred   súdom,   v   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom postupom samotného súdu zakladá dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) OSP pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania, ktorý je z tohto dôvodu prípustný proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný právny prostriedok ochrany   základných   práv   a   slobôd   v   občianskoprávnom   konaní   (napr.   I.   ÚS   1/00, II. ÚS 31/00,   I.   ÚS   209/05),   nemožno   ho   preto   nahradiť   rozhodnutím   ústavného   súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namietal odňatie možnosti konať pre súdom, proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva a práva vlastniť majetokKeďže sťažovateľ spája porušenie svojho základného práva a práva vlastniť majetok s porušením práva na spravodlivý proces, ústavný súd konštatuje, že keďže nezistil, že by označeným rozhodnutím najvyššieho súdu v označenom konaní bolo došlo k porušeniu čl. 46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo dôjsť   ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie ním označených základných práv zaručených ústavou a listinou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým protokolom v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktoré nie sú ustanoveniami o základných právach a slobodách, ale sú v nich vyjadrené základné atribúty slovenskej štátnosti, ako aj zásada nezávislosti a nestrannosti výkonu súdnictva ako jedna zo záruk   uplatňovania   princípu   právneho   štátu,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku ústavný súd o návrhu sťažovateľa, ktorým s   poukazom   na   ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   žiadal   o   odloženie vykonateľnosti   sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutí   do   nadobudnutia   právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, nerozhodoval.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok   a   rozhodnutie   o zrušení   napádaných rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia a o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011