znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 202/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A.   Č.   a Š.   Č.,   obaja   bytom   P.,   zastúpených   advokátom JUDr. A. N., P., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 Co 98/08-245 z 18. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. Č. a Š. Č. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2009 doručená sťažnosť A. Č. a Š. Č., obaja bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 98/08-245 z 18. decembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Dňa 12. 3. 1992 bola sťažovateľom doručená žaloba o určenie vlastníctva pod spisovou značkou 8 C 72/92, zo strany navrhovateľa P., a. s., P., zastúpeného JUDr. J. T., P., žalobca sa domáhal určenia vlastníctva k parcele č. 4688/9   EN.   Svoj   návrh   však   dňa   9.   9.   1992   žalobca   zmenil   tak,   že   okrem   petitu obsiahnutého v pôvodnej žalobe navrhol, aby Okresný súd Prešov určil, že kúpna zmluva, ktorou sťažovatelia preukazujú vlastníctvo k parcele 4688/30 o výmere 235 m2, je neplatná. Okresný súd Prešov dňa 19. 10. 1992 rozsudkom 8C 72/92 zrušil kúpnu zmluvu na parcelu   4688/10,   ktorá   sťažovateľom   podľa   geometrických   plánov,   katastrálnej   mapy mesta,   ani listu vlastníctva nikdy nepatrila. Sťažovatelia boli nespokojní s rozhodnutím Okresného   súdu,   pretože   podľa   nich   došlo   k   neoprávnenému   zrušeniu   kúpnej   zmluvy. Pôvodný navrhovateľ bol sťažovateľmi vyzvaný na vrátenie nezastavaných plôch, na ktoré mali nárok podľa § 9 ods. 1, 2, 3 a 4 z. č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a   inému poľnohospodárskemu   majetku,   keďže boli   presvedčení o   tom,   že parcelu 4688/30 kúpili od pôvodného vlastníka a teda, že sú právoplatnými vlastníkmi. Rovnakú žiadosť adresovali sťažovatelia aj Okresnému súdu Prešov a Pozemkovému úradu v P. dňa 11. 3. 1992.

Túto žiadosť Okresný súd Prešov len preskúmal, odstúpil vec uznesením NC 753/ 92- 29 na prejednanie Pozemkovému úradu P., keďže sám sa vyslovil, že nie je kompetentný v tejto veci konať a dňom 15. 10. 1992 konanie na okresnom súde zastavil.

Dňa   20.   6.   1995   vydal   Pozemkový   úrad   P.   rozhodnutie   č.   j.   563/   94-   Dr./111, v ktorom   sa   vyjadril,   že   k   vyvlastneniu   celej   parcely   4688/9   nedošlo   a   teda   nedošlo k vyvlastneniu 235 m2, konkrétne parcely KN č. 4688/30, ktorej vlastníkmi podľa zistení Pozemkového úradu sú sťažovatelia.

7.   6.   1996   správnosť   rozhodnutia   Pozemkového   úradu   v P.   potvrdil   Krajský   súd v Košiciach rozhodnutím 1S 70/96-4.

27. 2. 2003 sťažovateľ podal návrh na obnovu súdneho konania, pretože zistil dôvody hodné osobitného zreteľa a domnieval sa,že Okresný súd Prešov pri rozhodovaní vo veci 8C 72/92 nevychádzal z dostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Dňa   15.   4.   2004   Okresný   súd   Prešov   uznesením   13C   45/03-28   zamietol   návrh sťažovateľov na obnovu súdneho konania a dokonca ich mylne určil ako odporcov, nie navrhovateľov obnovy súdneho konania. Voči tomuto uzneseniu sa sťažovatelia odvolali dňa 4. 5. 2004, načo Krajský súd Prešov dňa 26. 4. 2007 uznesením 2Co/41/07 zrušil uznesenie k č. 13C 45/03-28 a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Dňa   7.   1.   2007   sťažovatelia   zastúpení   vtedajším   právnym   zástupcom   JUDr. Z. podávajú   sťažnosť   na   postup   pracovníkov   Okresného   súdu   Prešov   vo veci   vedenej   na Okresnom súde Prešov, sp. značka 13C 45/03-28.

Okresný   súd   Prešov   však   napriek   tomu   opätovne   dňa   5.   12.   2007   uznesením 13C 45/03-173 zamietol návrh sťažovateľov na obnovu konania, voči čomu sa sťažovatelia opäť odvolali dňa 4. 2. 2008.

Konečné   rozhodnutie   vyniesol   Krajský   súd   v   Prešove   dňa   18.   12.   2008,   kedy uznesením   2   Co/98/08-245   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   v   Prešove   zo   dňa 5. 12. 2007.“

Sťažovatelia na základe uvedeného skutkového stavu uviedli, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“), čo následne akceptoval aj krajský súd, vo veci nezistil dostatočne skutkový stav, napriek tomu že predkladali písomné dôkazy, navrhovali vypočutie svedkov, čo však súdy neakceptovali. Tvrdili, že v pôvodnom konaní nemohli predložiť potrebné písomné   doklady,   keďže   sa   o nich   dozvedeli   až   neskôr,   čím   preukazujú,   že   dôvod   na obnovu konania bol daný. Tým, že nebola povolená obnova konania, došlo k porušeniu nimi označených práv, preto žiadali, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľov, a to právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo porušené tým že Krajský súd v Prešove dňa 18. 12. 2008 uznesením 2 Co 98/08-245 potvrdil uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 5. 12. 2007 13 C 45/03-173 a tým znemožnil sťažovateľom preukázať právne spôsobilú skutočnosť podania návrhu na obnovu súdneho konania.   Rovnako   bolo   konaním   súdu   porušené   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie a právo   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, ktorého ustanovenia sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove 2 Co 98/08-245 zo dňa 18. 12. 2008 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje, vec vracia súdu na ďalšie konanie.

4.   Ústavný   súd   na   základe   oprávnenia   vyplývajúceho   z čl.   127   ods.3   Ústavy   SR priznáva   sťažovateľom   primerané finančné   zadosťučinenie vo   výške 5.970   eur,   ktoré si sťažovatelia   uplatňujú   z dôvodu   značnej finančnej   a morálnej ujmy,   ktorú   im konečným rozhodnutím 2 Co 98/08-245 zo dňa 18. 12. 2008 Krajský súd v Prešove spôsobil.

Sťažovatelia   si   uplatňujú   nárok   na   náhradu   trov   konania   v súlade   so   všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanoveným   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestanným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na súdnu   ochranu   zaručenú   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru rozhodnutím krajského súdu č. k. 2 Co 98/08-245 z 18. decembra 2008.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákona, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takej   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   vyplýva,   že „Obnova konania   predstavuje   v   zmysle   citovaných   ustanovení   mimoriadny   opravný   prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa alebo odvolacieho súdu, pričom okruh rozhodnutí, ktoré sú spôsobilým predmetom obnovy konania, stanovuje zákon. Obnova konania je v zásade prípustná len z dôvodov taxatívne uvedených v § 228 ods. 1 O. s. p. Nové dôkazy sú spôsobilým dôvodom obnovy konania vtedy, ak je nimi možné preukázať právne spôsobilú skutočnosť, ktorá môže privodiť pre účastníka, ktorý podáva návrh na obnovu konania, priaznivejšie rozhodnutie vo veci a ktoré napriek tomu, že v čase pôvodného   konania   objektívne   existovali,   bez   svojej   viny   účastník   nemohol   použiť v pôvodnom   konaní,   napr.   preto,   že   o   nich   nevedel   a   ani   inak   z procesného   hľadiska nezavinil   nesplnenie   povinnosti   tvrdenia   alebo   dôkaznú   povinnosť.   Dôvodom   obnovy konania môžu byť len tie skutočnosti, ktoré nastali do vyhlásenia rozhodnutia súdom. Tie skutočnosti, ktoré nastali až po tom čase, nemôžu byť spôsobilým dôvodom obnovy konania, nakoľko k nim nemohol súd v čase vyhlásenia rozhodnutia prihliadnuť (§ 154 O. s. p.). V   konaní   prebiehajúcom   na   Okresnom   súde Prešov pod sp.   zn.   8 C 72/92 bolo určené, že kúpnopredajná zmluva zo dňa 27. 11. 1991, uzatvorená medzi odporcami v 1. a 2. rade ako kupujúcimi a právnymi predchodcami Ireny Hamašovej a odporcami v 5. a 6. rade   ako   predávajúcimi,   o   prevode   nehnuteľnosti   KN   č.   4688/10   vo   výmere   235   m2, registrovanej   bývalým Štátnym   notárstvom   v P.   dňa 6.   12.   1991   pod č.   RI   2223/91,   je neplatná. Rozsudok Okresného súdu v Prešove zo dňa 19. 10. 1999 č. k. 8 C 72/92-330 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov zo dňa 19. 9. 2001 č. k. 2 Co 112/01-414 nadobudol   právoplatnosť   dňa   22.   10.   2001.   Súdy   prvého   aj   druhého   stupňa   v   tomto pôvodnom   konaní   konštatovali,   že   predmetom   prevodu   medzi   menovanými   účastníkmi kúpnopredajnej zmluvy bola parcela KN Č. 4688/10 vo výmere 235 m2, ktorá mala byť správne   označená   ako   parcela   KN   4688/30.   Znalci   ustanovení   v   uvedenom   konaní jednoznačne   vyslovili   záver,   že   pozemok,   ktorý   bol   predmetom   kúpnej   zmluvy,   bol vyvlastnený rozhodnutím bývalého Mestského národného výboru v P. pod č. výst. 6386/75- Pk   zo   dňa   7.   4.   1977.   Bolo   tiež   konštatované,   že   predmetom   vyvlastnenia   bola   časť pozemnoknižnej parcely mpč. 1335, zapísanej v PK č. 1319 kat. úz. P. s tým, že vyvlastňoval sa pozemok už ako nová parcela EN č. 1326/9 časť d3 vo výmere 2048 m2 a pôvodne vyvlastnená parcela 1326/9 je po prečíslovaní parcelou 4688/9. O tom, že sporná parcela (KN 4688/30) vlastnícky patrila právnemu predchodcovi navrhovateľa boli odporcovia v 1. a 2. rade podľa zistení súdov uzrozumení ešte v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 13 C 186/86. Preto z dôvodu, keď predávajúci previedli na odporcov v 1. a 2. rade vlastnícke právo k parcele KN 4688/30 o výmere 235 m2, previedli k tejto parcele viac práv než sami mali. Kúpnopredajná zmluva uzatvorená medzi odporcami 27. 11. 1991, registrovaná   pred   bývalým   Štátnym   notárstvom   v P.   pod   č. RI   2223/91   bola   z   týchto dôvodov určená za neplatnú.

Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa konštatuje, že nový dôkaz uvádzaný odporcami nemôže pre nich privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. V tomto smere odporcovia poukazovali na existenciu rozhodnutia bývalého Mestského národného výboru v P., odboru výstavby č. výst. 6297/73–Ce z 22. 10. 1973, ktorým boli vyvlastnené určité   nehnuteľnosti   v   prospech   bývalého   Československého   štátu,   v   správe   P.   od pôvodných   pozemnoknižných   vlastníkov   alebo   ich   právnych   nástupcov.   Uvedené rozhodnutie však nedokumentuje, že by parcela KN č. 4688/30 nebola vôbec vyvlastnená, keďže ako už bolo spomínané, v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 8 C 72/92, konajúce súdy prvého aj druhého stupňa vychádzali zo zistení, že táto nehnuteľnosť bola vyvlastnená neskôr vydaným rozhodnutím bývalého MsNV P. č. výst. 6386/75- Pk zo dňa 7. 4. 1977. Pokiaľ ide o identifikáciu nehnuteľnosti tvoriacej predmet kúpnej zmluvy z 27. 11. 1991, v konaní sp. zn. 8C 72/92 traja súdom ustanovení znalci vyslovili záver, že tento pozemok označený ako parcela 4688/30 (predtým označený ako parcela 4688/10) -ostatná plocha vo výmere 235 m2, zapísaný na LV č. 5925 kat. úz. P., bol vyvlastnený už uvádzaným rozhodnutím bývalého MsNV v P. zo 7. 4. 1977.

Podobne správnym spôsobom súd prvého stupňa vyhodnotil existenciu a dôvodnosť ďalších   navrhovaných   dôkazov   zo   strany   odporcov   -   výsluch   pracovníkov   bývalého Pozemkového úradu v P. s tým, že tento dôkaz mohol byť navrhnutý účastníkmi v pôvodnom konaní   a   prípadná   realizácia   výsluchu   týchto   pracovníkov   nevyvracia   existenciu rozhodnutia   č.   výst.   6386/75   -   Pk   o   vyvlastnení   spornej   nehnuteľnosti.   Navrhované vykonanie ohliadky nehnuteľnosti na mieste samom taktiež nie je dôkazom,   ktorý môže privodiť   odlišné   rozhodnutie   vo   veci,   keďže   ako   správne   uviedol   súd   prvého   stupňa, ohliadkou je možné zistiť faktický stav nehnuteľnosti, ale nie je potvrdením skutočnosti, či táto nehnuteľnosť bola alebo nebola predmetom predchádzajúceho vyvlastnenia.

Ak   odporcovia   v   odvolaní   poukazujú   na   existenciu   ďalších   listinných   dôkazov a rozhodnutí súdov, či orgánov štátnej správy, je potrebné konštatovať, že tieto boli už obsahom   pôvodného   spisu   Okresného   súdu   Prešov   sp.   zn.   8   C   72/92.   Súdy   prvého   aj druhého stupňa v uvedenom pôvodnom konaní sa oboznámili s obsahom spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 S 70/96, s rozhodnutím Pozemkového úradu v P. z 20. 6. 1995 č. j. 563/94-Dr/111, v spisovom materiály sa nachádza aj geometrický plán č. 434/91/Gm (č.l. 13), LV č. 5925 kat. úz. P. (č. l. 24), geometrický plán č. 761-707-084-72 (č. l. 105) spolu s pripojeným   výkazom   plôch   k   tomuto   geometrickému   plánu   (č.   l.   38)   a   napokon   aj geometrický plán č. 243-3401-138-86 z 15. 7. 1986 (č. l. 353).“

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia   dostatočným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   bolo potrebné   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdiť.   V   každom   prípade   rozhodne   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym   názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci všeobecného súdu je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   výklad   krajského   súdu nevykazuje   takéto   nedostatky,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009