znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 202/08-20

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej a práva na zákaz vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Mgr. K. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2007 doručená sťažnosť Ing. Mgr. K. M., súdneho exekútora, K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na zákaz   vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007, ktorou sťažovateľ žiadal vydať tento nález:„Právo sťažovateľa, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru, práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na   ochranu   pred   vyvlastnením   podľa   článku   20   ods.   3   Ústavy   SR,   bolo   uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 CoE 5/2007 zo dňa 16. 5. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 2 CoE 5/2007 zo dňa 16. 5. 2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach (pokračovať) v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Z podanej   sťažnosti   a z   pripojeného   spisu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ako   súdny exekútor 31. mája 2006 podal Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) podnet na zastavenie exekúcie.   Vo svojom   návrhu uviedol,   že žiada okresný   súd,   aby zastavil exekúciu z dôvodu, že povinný bol 11. septembra 2000 vymazaný z obchodného registra po tom, čo bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok krajským súdom uznesením č. k. 3 K 225/99-14 z 22. mája 2000. Ako súdny exekútor v tejto exekučnej veci vedenej pod sp. zn. Ex 645/98 konal na základe návrhu oprávneného z 2. júna 1998.

Súčasne sťažovateľ v návrhu na zastavenie exekúcie navrhol okresnému súdu, aby zaviazal   oprávneného   na   náhradu   trov   súdneho   exekútora,   ktorú   vyčíslil   spolu   sumou 4 556 Sk a ktorá pozostávala z náhrady hotových výdavkov spolu v sume 748 Sk, odmeny súdneho exekútora určenej podľa počtu hodín účelne vynaložených na vykonanie exekúcie a určenej   paušálnou   sumou   spolu   v   sume   3 200   Sk   a dane   z pridanej hodnoty v sume 608 Sk.

Okresný súd uznesením č. k. Er 1495/98-11 z 15. novembra 2006 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a sťažovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodol tak po   zistení,   že   povinný   bol   na   základe   uznesenia   krajského   súdu   č.   k.   3   K 225/99-14 z 22. mája 2000, ktorým bol návrh na vyhlásenie konkurzu na jeho majetok zamietnutý, vymazaný z obchodného registra, a to k 11. septembru 2000, teda zanikol bez právneho nástupcu. Keďže tým povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, exekúcia musela byť   vyhlásená   za   neprípustnú   a musela   byť   zastavená.   O trovách   súdneho   exekútora rozhodol okresný súd s poukazom na § 203 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   v tejto   časti   odôvodnil   tým,   že   nárok   na   náhradu   trov exekúcie   súdnemu   exekútorovi   vznikne   voči   oprávnenému   iba   vtedy,   keď   dôjde k zastaveniu exekúcie procesným zavinením oprávneného, prípadne vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti v čase podania návrhu predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V tomto prípade dospel okresný súd k záveru, že oprávnený dôvod zastavenia exekúcie predvídať nemohol s prihliadnutím na to, že k výmazu povinného z obchodného registra došlo až 11. septembra 2000 a návrh na začatie exekúcie podal oprávnený ešte 2. júna 1998.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ, pokiaľ ide o výrok o náhrade trov exekúcie, odvolanie,   ktorým   žiadal   krajský   súd,   aby   napadnuté   uznesenie   zmenil   tak,   že   uloží oprávnenému   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   4   556   Sk   a prizná   sťažovateľovi aj náhradu   trov   odvolacieho   konania   v sume   1   270   Sk.   Sťažovateľ   svoje   odvolanie odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a porušuje jeho ústavné práva. Sťažovateľ v odvolaní poukázal na to, že v priebehu exekúcie vykonal nevyhnutné úkony na úspešné vedenie exekúcie, tak ako ich uviedol v špecifikácii trov konania. Poukázal aj na to, že on ako súdny exekútor nemôže odmietnuť   vykonanie   exekúcie,   ak   mu   je   doručený   návrh   na   začatie   exekúcie.   Trovy exekúcie neznáša nikdy súdny exekútor, je povinný ich znášať oprávnený alebo povinný. Súdny   exekútor   nemôže   v exekučnej   veci   konať   a náklady   na   vykonávanie   exekúcie nevynaložiť.   Preto   mal   aj   okresný   súd   povinnosť   priznať   sťažovateľovi   náhradu   trov exekúcie.   Nesprávny   je   záver   okresného   súdu   o tom,   že   oprávnený   nemohol   predvídať zastavenie exekúcie, pretože táto možnosť je tu vždy a s týmto rizikom návrh na vykonanie exekúcie oprávnený podáva.

Krajský   súd   o podanom   odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   2   CoE   5/2007-31 zo 16. mája 2007 tak, že uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti, teda pokiaľ ide o výrok o náhrade trov exekúcie, potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2007.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   2   CoE   5/2007-31   zo   16.   mája   2007   podal sťažovateľ 8. augusta 2007 dovolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky o podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. 2 Cdo   272/2007-77 zo 17. decembra 2007 tak,   že dovolanie sťažovateľa   odmietol a účastníkom   dovlolacieho   konania   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že podané dovolanie smerovalo proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu   krajského   súdu,   a preto   nebolo   prípustné   podľa   §   239 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a dovolací súd nezistil ani vady podľa § 237   OSP,   ktoré   by   mohli   zakladať   prípustnosť   dovolania   z tohto   dôvodu.   Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 272/2007-77 zo 17. decembra 2007 nadobudlo právoplatnosť 5. februára 2008.

Sťažnosť   sťažovateľa   smerujúca   iba   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k. 2 CoE5/2007-31 zo 16. mája 2007 je odôvodnená tým, že napadnuté rozhodnutie je zjavne arbitrárne,   účinok   jeho   interpretácie   a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi ústavou. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že súdny exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu rozhodnutia, jeho činnosť je nezlučiteľná s pracovným pomerom, iným obdobným pomerom, podnikaním, či členstvom v štatutárnom orgáne spoločnosti alebo s vykonávaním inej   zárobkovej   činnosti.   Ak   je   súdnemu   exekútorovi   doručený   návrh   na   vykonanie exekúcie   je   ju   povinný   vykonať.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Ex   645/98   sťažovateľ vykonával úkony potrebné na vymoženie pohľadávky oprávneného, a preto mu v priebehu konania vznikli trovy. Podľa § 196 Exekučného poriadku má súdny exekútor za výkon exekučnej činnosti nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Toto ustanovenie treba vykladať tak, že tieto nároky exekútorovi patria vždy. Ak krajský súd   uznesením   č.   k.   2   CoE   5/2007-31   zo   16.   mája   2007   potvrdil   rozhodnutie,   ktorým sťažovateľovi trovy priznané neboli, postupoval v rozpore so zákonom. V predmetnej veci nepochybne trovy sťažovateľovi nemohol zaplatiť povinný, ktorý neexistoval, a preto bolo povinnosťou všeobecných súdov uložiť ich zaplatenie tak, aby nedošlo k porušeniu § 196 Exekučného poriadku.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patri exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 203 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie.   Súd   však   uváži,   ktoré   trovy   potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

1. Sťažovateľ svojou sťažnosťou v prvom rade namietal, že uznesenie krajského súdu č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 je zjavne arbitrárne a že účinok jeho interpretácie a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný   so   základnými   právami   zaručenými sťažovateľovi ústavou.

Krajský súd v uznesení č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 reagujúc na obsah odvolania sťažovateľa uvádza:

„Ako vyplýva z citovaného ustanovenia § 197 ods. 1 zákona pravidlom je, že trovy znáša,   alebo   nahrádza   povinný,   pokiaľ   nenastane   výnimočná   situácia,   že   ich   nahrádza oprávnený.   Takúto   situáciu   predpokladá   ustanovenie   § 203,   podľa   ktorého   ak   dôjde k zastaveniu   exekúcie,   môže   súd   uložiť   oprávnenému,   aby   nahradil   trovy   exekúcie, prihliadne   však   na   to,   či   oprávnený   mohol   pri   náležitej   opatrnosti   predvídať   dôvod zastavenia exekúcie. V takomto prípade oprávnený nahrádza aj trovy uvedené v ustanovení §   196   súdnemu   exekútorovi.   Rozsah   tejto   povinnosti   na   náhradu   je   daný   rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Je nutné vychádzať z toho, že nárok na náhradu trov exekúcie je nárokom, ktorý má základ v ustanoveniach práva procesného a nie v ustanoveniach práva hmotného. Preto tiež o tom, či oprávnený zavinil,   že   konanie   muselo   byť   zastavené,   možno   uvažovať   len   z hľadiska   procesného a posudzovať ho podľa procesného výsledku.

V prejednávanej   veci   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a následne   exekúciu zastavil z dôvodu straty spôsobilosti povinného byť účastníkom konania v dôsledku jeho výmazu z obchodného registra. Správne postupoval súd prvého stupňa, ak náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo vzťahu k oprávnenému nepriznal, pretože z procesného hľadiska nemožno oprávnenému pričítať zavinenie na zastavení exekúcie. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie 2. 6. 1998, povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania na základe rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 K 225/99-14, ktorým bol dňa 11. 9. 2000 vymazaný z obchodného registra. Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od podania návrhu na vykonanie exekúcie, do rozhodnutia o výmaze povinného   oprávnený   ani   pri   náležitej   opatrnosti   nemohol   predvídať   dôvod   zastavenia exekúcie.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.).“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodnutí   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti, svojvôli, pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Výklad   ustanovení   právnych   predpisov,   ktoré   vo   svojej   hypotéze   upravujú predpoklady na vznik nároku na náhradu trov konania od oprávneného, patrí do výlučnej právomoci   všeobecného   súdu. Do   pôsobnosti   všeobecného   súdu   z dôvodov   tvrdených sťažovateľom môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodnutie bolo zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   označených   základných   práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd konštatuje, že interpretácia dotknutých ustanovení Exekučného poriadku krajským   súdom   v tomto   prípade   nie   je   v   rozpore   s   účelom   a   cieľom   týchto ustanovení. Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu základných práv sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nezistil   skutočnosti,   z   ktorých   by   boli   vyvodené   závery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, resp. neudržateľné,   a   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie   označených   práv sťažovateľa.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením   krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Túto časť sťažnosti sťažovateľ bližšie osobitne neodôvodnil, uviedol iba to, že vo veci vedenej pod sp. zn. Ex 645/98 sťažovateľ vykonával úkony   potrebné   na   vymoženie   pohľadávky   oprávneného, preto   mu   v priebehu   konania vznikli trovy, na zaplatenie ktorých má podľa § 196 Exekučného poriadku nárok, pričom zastáva názor, že toto ustanovenie treba vykladať tak, že tieto nároky exekútorovi patria vždy.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom,   a nie súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   ústavný   súd   nepovažoval   ani   za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy.

Ostatne ani v prípade, ak by ústavný súd posudzoval tvrdené porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy bez zreteľa na to, či súčasne došlo aj k porušeniu ústavnoprocesných práv sťažovateľa, nemohol by dospieť k odlišnému záveru, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi nesvedčila legitímna nádej na nadobudnutie odmeny prv, než mu táto bola priznaná všeobecným súdom, ktorý jediný je povolaný   o výške   odmeny   sťažovateľa   rozhodnúť.   Tento   záver   vyplýva   z dikcie   §   203 Exekučného poriadku, podľa ktorého v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému   nahradiť   trovy   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   v každom   prípade,   ale   iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Podmienku   náležitej   opatrnosti   však   nemožno   vykladať   tak,   ako   to   urobil   sťažovateľ v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. Er 1495/98-11 z 15. novembra 2006, teda tak, že každý oprávnený, ktorý podáva návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, musí predvídať aj možné zastavenie exekúcie, pretože táto možnosť je tu vždy a s týmto rizikom návrh na vykonanie exekúcie oprávnený podáva. Túto podmienku treba aplikovať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu. Preto § 203 Exekučného poriadku hovorí o opatrnosti náležitej. Sťažovateľ sa však mýli aj v tom, ak vo svojej sťažnosti tvrdí, že súdny exekútor má nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon   nestanovuje podľa   názoru   sťažovateľa   žiadnu   výnimku   z tohto pravidla. Takouto výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho exekútora nadobudnúť náhradu trov exekučného konania takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi.

Významné je zároveň i to, že v tomto prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj z dôvodu, že ani samotným nepriznaním   odmeny   súdnemu   exekútorovi   v požadovanej   sume   4   556   Sk   nebolo na sťažovateľa   kladené   neprimerané   bremeno,   a to   s ohľadom   na   jeho   postavenie   ako súdneho exekútora vyplývajúce z Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov musel ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007.

3. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že uznesením krajského súdu č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 došlo vo vzťahu k nemu aj k porušeniu zákazu vyžadovania povinnej a nútenej práce podľa   čl. 4 ods.   2 dohovoru. Túto časť sťažnosti   odôvodnil   sťažovateľ rovnakými dôvodmi, akými odôvodnil aj tvrdené porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, bližšie namietané porušenie tohto práva nijako neodôvodnil.

Podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Z ustálenej   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce je neodvratný (Van der   Mussele   v.   Belgicko   z 23.   novembra   1983,   mutatis   mutandis   aj   I.   ÚS   191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07). Z uvedeného je zrejmé, že nútenou prácou je iba taká práca, ktorá je vykonávaná osobou proti jej vôli. Nútenou alebo povinnou prácou je nepochybne najmä taká práca, ktorá je požadovaná od jednotlivca pod hrozbou akéhokoľvek trestu a na vykonanie ktorej jednotlivec nedal súhlas z vlastnej vôle. Z judikatúry ESĽP vyplýva ďalej i to, že tam, kde povinnosť vykonávať určitú prácu vyplýva zo zákona a všeobecne súvisí s určitou profesiou, sa predpokladá, že osoba, ktoré si zvolila túto profesiu, tým implicitne akceptuje aj povinnosti spojené s výkonom danej profesie. Pri posudzovaní oprávnenosti požiadavky   však   treba   vziať   do   úvahy   aj   platovú   úroveň   služby   alebo   iné   faktory kompenzácie, teda aj to, ako je daná profesia honorovaná v porovnaní s inými profesiami (k tomu viac napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach X. v. Holandsko, Iversen v. Nórsko).

Z okolností tohto prípadu tvrdených sťažovateľom vyplýva, že sťažovateľ funkciu súdneho   exekútora   a s ňou   spojené   povinnosti   na   seba   prevzal   dobrovoľne.   Už   len z uvedeného   dôvodu   nemožno   uvažovať o tom,   že   vykonávanie   exekúcie   sťažovateľom vo veci, ktorá bola vedená okresným súdom pod sp. zn. Er 1495/98, bolo výkonom nútenej práce v zmysle čl. 4 ods. 2 dohovoru, pretože táto práca nebola vykonávaná proti vôli sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ zastával názor, že výkon exekučnej činnosti v exekučnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. Er 1495/98 bol nútenou prácou z dôvodu, že mu za ňu nebola priznaná odmena 4 556 Sk, so zohľadnením celkovej platovej úrovne služieb poskytovaných   sťažovateľom,   ako   aj   s ohľadom   na   to,   ako   je   profesia   sťažovateľa honorovaná v porovnaní s inými profesiami nemožno potom dospieť ani k názoru, že by išlo o nútenú prácu s poukazom na to, že odmena sťažovateľovi napokon priznaná nebola. Činnosti,   ktoré   vykonal   sťažovateľ,   nevybočovali   z bežného   rámca   povinností   súdneho exekútora   a mali   protihodnotu   vo   výhodách   súvisiacich   s jeho   profesiou   (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií).

Ústavný súd však aj v súvislosti s tvrdeným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 4 ods.   2   dohovoru   poukazuje   na   to,   že   pri   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu č.   k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 a postupu súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, nezistil porušenie žiadnych ústavnoprocesných práv sťažovateľa.

Napokon vo vzťahu k tvrdenému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 4 ods. 2 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 CoE 5/2007-31 zo 16. mája 2007 ústavný súd konštatuje,   že   medzi   tvrdeným   porušením   označeného   práva   a uvedeným   rozhodnutím krajského súdu nenachádza ani príčinnú súvislosť, keď krajský súd nepochybne nemohol byť tým subjektom, ktorý sťažovateľ mal nútiť k vykonaniu práce bez jeho súhlasu, či k vykonaniu práce, ktorá má nespravodlivý či vynútený charakter.

Preto   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 4 ods. 2 dohovoru.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 6. mája 2008