znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 202/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť 1. Ing. M. D., CSc., B., 2. L. D., B., 3. B. D., B., zastúpených   advokátkou   JUDr.   S.   K.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Vlády   Slovenskej   republiky   č.   239   k národnému   zoznamu navrhovaných   území   európskeho   významu   zo 17.   marca   2004   a výnosom   Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 3/2004 – 5.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. D., CSc., L. D. a B. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007 doručená   sťažnosť   1.   Ing.   M.   D.,   CSc.,   B.,   2. L.   D.,   B.,   3.   B.   D.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľky“),   ktorá   bola   následne   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnená   podaním z 27. apríla   2007   doručeným   ústavnému   súdu   3.   mája   2007,   ku   ktorému   pripojili sťažovateľky   splnomocnenie   udelené   na   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom JUDr.   S.   K.,   PhD.,   Advokátska   kancelária,   B.,   a   podaním   z 18.   júna   2007   doručeným ústavnému súdu 25. júna 2007 vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 239 k národnému zoznamu navrhovaných území európskeho   významu   zo 17.   marca   2004   a výnosom   Ministerstva   životného   prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 3/2004 – 5.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu, ktorou sťažovateľky žiadali ústavný súd vydať nález:

„1.   Základné   právo   sťažovateliek   vlastniť   majetok   vyplývajúce   z čl.   20   Ústavy týkajúce sa zaradenia pozemkov v kat. úz. K. č. 160, 166/1, 166/2, 166/3, 177/2, 177/3, 200, 201, 202, 203, 219, 220, 224, 240, 241, 242, 243, 251/1, 252, 256, 257, 258, 259, 260, 263, 264, 265, 268, 272, 273, 274, 276, 278, 280, 281, 282, 283, 284, 285, 286, 287, 288/1, 288/2, 288/3, 289, 290, 291, 292, 293/1, 293/2, 293/3, 294, 295, 296, 297, 298, 299, 300, 301/1, 301/2, 302, 303, 304, 305, 307, 308, 309, 312, 314, 315/1, 318, 319, 329, 330, 331, 332, 333, 334, 335, 336, 337, 339, 341, 343/1, 343/2, 346, 347, 348/1, 349 do národného zoznamu území európskeho významu porušené bolo.

2. Uznesenie Vlády SR č. SR č. 239 zo 17.marca 2004 v časti A týkajúce sa pozemkov

- v kat. úz. K. 160, 166/1, 166/2, 166/3, 177/2, 177/3, 200, 201, 202, 203 pod 242 SKUEV 0259

- v kat. úz. K. 219, 220, 224, 240, 241, 242, 243, 251/1, 252, 256, 257, 258, 259, 260, 263, 264, 265, 268, 272, 273, 274, 276, 278, 280, 281, 282, 283, 284, 285, 286, 287, 288/1, 288/2, 288/3, 289, 290, 291, 292, 293/1, 293/2, 293/3, 294, 295, 296, 297, 298, 299, 300, 301/1, 301/2, 302, 303, 304, 305, 307, 308, 309, 312, 314, 315/1, 318, 319, 329, 330, 331, 332, 333, 334, 335, 336, 337, 339, 341, 343/1, 343/2, 346, 347, 348/1, 349 pod 241 SKUEV 0258 sa zrušuje

3. Výnos Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 3/2004-5.1 zo dňa 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu bod 70, bod 62 týkajúce sa pozemkov

- v kat. úz. K. č. 160, 166/1, 166/2, 166/3, 177/2, 177/3, 200, 201, 202, 203 SKUEV 0258 v kat. úz. K. č. 219, 220, 224, 240, 241, 242, 243, 251/1, 252, 256, 257, 258, 259, 260, 263, 264, 265, 268, 272, 273, 274, 276, 278, 280, 281, 282, 283, 284, 285, 286, 287, 288/1, 288/2, 288/3, 289, 290, 291, 292, 293/1, 293/2, 293/3, 294, 295, 296, 297, 298, 299, 300, 301/1, 301/2, 302, 303, 304, 305, 307, 308, 309, 312, 314, 315/1, 318, 319, 329, 330, 331, 332, 333, 334, 335, 336, 337, 339, 341, 343/1, 343/2, 346, 347, 348/1, 349 SKUEV 0258 sa zrušuje.“

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli, že uznesením vlády č. 239 k národnému zoznamu   navrhovaných   území   európskeho   významu   zo 17.   marca   2004   vláda   schválila národný zoznam navrhovaných území európskeho významu, ktorého súčasťou je aj SKUEV 0258   T.   a SKUEV   0259   S.   Tým   podľa   tvrdenia   sťažovateliek   došlo   k zásahu   do   ich základného práva na vlastníctvo garantovaného čl. 20 ústavy, pretože bez ich vedomia sa parcely v ich vlastníctve, resp. spoluvlastníctve v k. ú. K. dostali do SKUEV S., a to parcely 160, 166/1, 166/2, 166/3, 177/2, 177/3, 200, 201, 202, 203 a do SKUEV T. parcely 219, 220, 224, 240, 241, 242, 243, 251/1, 252, 256, 257, 258, 259, 260, 263, 264, 265, 268, 272, 273, 274, 276, 278, 280, 281, 282, 283, 284, 285, 286, 287, 288/1, 288/2, 288/3, 289, 290, 291, 292, 293/1, 293/2, 293/3, 294, 295, 296, 297, 298, 299, 300, 301/1, 301/2, 302, 303, 304, 305, 307, 308, 309, 312, 314, 315/1, 318, 319, 329, 330, 331, 332, 333, 334, 335, 336, 337, 339, 341, 343/1, 343/2, 346, 347, 348/1, 349. Ministerstvo napriek zákonnej povinnosti vyplývajúcej z § 27 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 543/2002 Z. z.“) s nimi neprerokovalo zaradenie navrhovaného územia do národného zoznamu. Zaradením týchto pozemkov vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve sťažovateliek v celkovej výmere cca 330 ha lesného pôdneho fondu (ďalej len „LPF“) a poľnohospodárskeho pôdneho fondu (ďalej len „PPF“) do SKUEV bola obmedzená   ich   možnosť   užívať   vlastníctvo.   Sťažovateľky   ďalej   uviedli,   že   tieto   svoje pozemky   plánovali   využiť   na   činnosti   spojené   s obhospodarovaním   LPF   a PPF v nadväznosti   na lesohospodársky   plán,   a to   aj   na agroturistiku,   sociálne služby,   zdroje drevnej   hmoty   boli   pripravené   spracovať   tak,   aby   bola   využitá   aj   biomasa   na   výrobu elektrickej   energie   pre   potreby   výroby   reziva,   nakúpili   na   tento   účel   lesnú a poľnohospodársku techniku, uzatvorením zámenných zmlúv sceľovali pozemky tak, aby bolo možné maximálne a účelné využitie ich majetku. V tejto situácii sa koncom roka 2006 dozvedeli,   že cca   95%   ich   majetku je začlenených   v národnom   zozname navrhovaných území európskeho významu. Podľa vedomostí sťažovateliek ide pritom o bežné územie, ktoré nie je z hľadiska biotopov ničím mimoriadne. Obvodný úrad životného prostredia B. prípisom č. 07/00160-BS-Fap z 19. februára 2007 ich upozornil, že akýkoľvek zásah, aj bežné   obhospodarovanie   podľa   lesohospodárskeho   plánu,   je   zásahom   do   biotopov. V doplnení   sťažnosti   ďalej   uviedli,   že   nemajú   prístup   k informáciám,   dokumentácii a vedeckému   projektu,   ktoré   boli   podkladom   pre   zaradenie   označených   pozemkov   do národného zoznamu a zdôraznili, že majú pochybnosti o nutnosti zaradenia ich pozemkov do národného zoznamu. Poukázali ďalej na to, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu, vlastníctvo zaväzuje a nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných, ako aj na to, že zákonné obmedzenia vlastníckych práv musia platiť rovnako pre všetky prípady, čo v danom prípade nebolo splnené, keďže niektoré porovnateľné pozemky iných   vlastníkov   susediace   s pozemkami   sťažovateliek   bez   rozumného   dôvodu   už   do zoznamu   zaradené   neboli.   Navyše   akékoľvek   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, na základe zákona a za primeranú náhradu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa § 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „zákon   o zbierke“)   sa   uverejnením   v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka zákonov“) vyhlasujú okrem iných aktov aj výnosy a opatrenia ministerstiev.

Podľa   §   4   ods.   2   zákona   o zbierke   sa   všeobecne   záväzné   právne   predpisy ministerstiev   označované   ako   „výnos“   vyhlasujú   v Zbierke   zákonov   uverejnením oznámenia o ich vydaní, ak osobitný zákon neustanoví, že sa vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia.

Výnos ministerstva   č.   3/2004   –   5.1   zo 14. júla 2004,   ktorým   sa   vydáva   národný zoznam území európskeho významu, bol uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 450/2004 Z. z. v čiastke 192 ročníka 2004 uverejnenej 31. júla 2004 na str. 4137, účinnosť nadobudol 1. augusta 2004 a v plnom znení bol uverejnený v čiastke 3/2004 Vestníka ministerstva.

Podľa   §   2   zákona   o zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   o všetkom,   čo   bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému,   koho   sa   to   týka;   domnienka   o znalosti   vyhlásených   všeobecne   záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľky   sa   mohli   dozvedieť   o obsahu   výnosu ministerstva č. 3/2004 – 5.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu ešte 31. júla 2004. Lehota pre podanie ústavnej sťažnosti vo vzťahu k tomuto výnosu preto sťažovateľkám uplynula 30. septembra 2004. Ak sťažnosť podali ústavnému súdu až 19. marca 2007, urobili tak po uplynutí dvojmesačnej lehoty, a ústavný súd preto sťažnosť v časti smerujúcej proti výnosu ministerstva č. 3/2004 – 5.1 zo 14. júla 2004, ktorým sa vydáva národný zoznam území európskeho významu, odmietol ako podanú oneskorene.

Podľa   §   27   ods.   3   zákona č.   543/2002   Z.   z.   ministerstvo   prerokuje   s vlastníkmi (správcami,   nájomcami)   pozemkov   dotknutých   zamýšľanou   ochranou   zaradenie navrhovaného územia európskeho významu do národného zoznamu; súčasťou prerokovania je najmä odôvodnenie zaradenia lokality do národného zoznamu, vymedzenie činností, na výkon ktorých je potrebný súhlas orgánu ochrany prírody alebo výkon ktorých je zakázaný podľa tohto zákona, a spôsob náhrady za obmedzenie bežného obhospodarovania.

Podľa § 27 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z. národný zoznam prerokúva vláda, ktorá ho po odsúhlasení zasiela Európskej komisii na schválenie.

Podľa § 27 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. národný zoznam, ktorý obsahuje názov lokality   navrhovaného   územia   európskeho   významu,   katastrálne   územie,   v ktorom   sa lokalita   nachádza,   výmeru   lokality,   stupeň   územnej   ochrany   navrhovaného   územia európskeho významu (...) a odôvodnenie návrhu ochrany, sa po jeho odsúhlasení vládou ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorý vydá ministerstvo.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojich základných práv v súvislosti s nesplnením povinnosti ustanovenej v § 27 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. a v tejto súvislosti žiadajú vysloviť porušenie ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy uznesením vlády č. 239 k národnému zoznamu navrhovaných území európskeho významu zo 17. marca 2004.

Uznesenie   vlády   č.   239   k   národnému   zoznamu   navrhovaných   území   európskeho významu zo 17. marca 2004 prijala vláda na základe § 27 ods. 4 zákona č. 543/2002 Z. z.

Uznesenie vlády je aktom riadenia v zásade bez externých účinkov, nemuselo mať za následok porušenie namietaného práva sťažovateliek, a preto je táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Navyše, ak si ministerstvo nesplnilo povinnosť podľa § 27 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. a sťažovateľky spájajú s nesplnením tejto povinnosti porušenie ich vlastníckeho práva označeným   uznesením   vlády   a   výnosom   ministerstva,   nemôžu   za   porušovateľa   svojho základného práva označiť iný orgán štátnej moci ako ten, ktorý si nesplnil svoju zákonom ustanovenú povinnosť.

Čo   sa   týka   namietaného   výnosu,   ide   o všeobecne   záväzný   právny   predpis publikovaný   v Zbierke   zákonov.   V   konaní   o sťažnosti   ústavný   súd   však   nerozhoduje o porušovaní základných   práv sťažovateliek právnymi predpismi,   a preto je aj táto časť sťažnosti zjavne neopodstatnená.

Ak sťažovateľky považujú za základ porušenia svojich základných práv nesplnenie zákonom   ustanovenej   povinnosti   ministerstva,   mali   ochranu   svojho   základného   práva uplatniť proti tomuto orgánu; ak by v sústave všeobecných súdov nebol súd, v právomoci ktorého   je   poskytnutie   ochrany   vlastníckemu   právu,   mali   sa   obrátiť   so   sťažnosťou   na ústavný súd, ale v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (sťažovateľky sa   najneskôr   o nesplnení   povinnosti   ministerstva   dozvedeli   v deň   uverejnenia   výnosu v Zbierke zákonov).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2007