znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 202/04-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Mazáka o sťažnosti JUDr. Veroniky Kitovej, zastúpenej advokátkou JUDr. A. P., Košice, namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 568/99 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. Veroniky Kitovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 568/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 568/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   Veronike   Kitovej   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30 000,-- Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. Veronike Kitovej trovy právneho zastúpenia 9 342,-- Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. P., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 9. augusta 2004 doručené podanie JUDr. Veroniky Kitovej, bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktoré bolo   označené   ako „sťažnosť   pre   porušenie   ústavného   práva   na   prejednanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   pred Okresným súdom Košice 2 pod sp. zn. 27 C 568/99“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 27 C 568/99 vo veci jej žaloby o vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:„Dňa   14.   07.   1999   som   podala   na   Okresný   súd   Košice   2   žalobu   o   neplatnosť darovacej zmluvy. Prípisom zo dňa 07. 09. 2001 ma súd vyzval, aby som sa vyjadrila k vyjadreniu žalovanej 1. Vyjadrenie som doručila súdu dňa 24. 09. 2001. Súd určil termín pojednávania na deň 05. 09. 2002. Dňa 20. 08. 2002 mi bolo doručené upovedomenie o tom, že z dôvodu práceneschopnosti sudkyne sa pojednávanie odročuje na neurčito. Od toho dňa súd už nevykonal žiadny úkon.“

V doplnení sťažnosti z 29. septembra 2004 sťažovateľka v súlade s ustanovením § 17 a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov preukázala podanie sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorou žiadala o nápravu daného stavu.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

„1. Základné právo JUDr. Veroniky Kitovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice 2 pod sp. zn. 27 C 568/99 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Košice   2   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 27 C 568/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   Veronike Kitovej priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Košice 2 povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením č. k. II. ÚS 202/04-11 zo 6. októbra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 20. októbra 2004 právnu zástupkyňu sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval na vyjadrenie k sťažnosti.Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v odpovedi   na   výzvu   ústavnému   súdu   listom z 2. novembra 2004 (doručeným ústavnému súdu 3. novembra 2004) oznámila, že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 26.   októbra   2004 (Spr. 1506/04, doručenom ústavnému súdu 9. novembra 2004) okrem iného uviedol:«...   Je   pravdou,   že   žaloba   o vyslovenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy   bola sťažovateľkou podaná na tunajšom súde dňa 14. 7. 1999. Vec bola pridelená do súdneho oddelenia sudcu Mgr. J. M., ktorý dňa 24. 8. 1999 vyžiadal od Okresného úradu Košice I fotokópiu zmluvy, ktorej neplatnosti sa sťažovateľka domáhala.

Po tom, čo Mgr. M. prestal vykonávať funkciu sudcu, bol predmetný spis dňa 23. 11. 2000 presunutý do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. A. G., ktorá dňa 11. 1. 2001 dala pokyn pre doručenie opisu návrhu žalovaným za účelom vyjadrenia sa k nemu v lehote 15 dní. Dňa 16. 7. 2001 bol žalovaný v 2. rade urgovaný na predloženie vyjadrenia k žalobe a stanovisko žalovanej v 1. rade doručené žalobkyni.

Dňa   28.   5.   2002   bol   určený   termín   pojednávania   na   5.   9.   2002;   uvedené pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené na neurčito. Dňa 15. 2. 2003 zákonná sudkyňa JUDr. A. G. nastúpila na materskú dovolenku, preto bola predmetná vec následne pridelená do súdneho oddelenia JUDr. A. P., ktorý po podaní sťažnosti štátnej správe súdu určil vo veci termín pojednávania na 26. 1. 2005. Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   chronológiu   vo   veci   vykonaných   úkonov   je   nutné pripustiť, že v konaní vznikli prieťahy. Tieto však boli spôsobené predovšetkým objektívnymi dôvodmi, a to zmenou zákonných sudcov v konaní, ako aj enormnou zaťaženosťou všetkých vo veci   konajúcich   sudcov,   keď   aj v súčasnosti   je v súdnom oddelení JUDr.   A.   P.   756 nevybavených vecí.

Zároveň poukazujem na skutočnosť, že takmer bezprostredne po podaní sťažnosti štátnej správe tunajšieho súdu (29.   9.   2004),   bol   konajúcim   sudcom dňa   12.   10.   2004 určený termín pojednávania, teda stav nečinnosti súdu bol odstránený.

Nie   je   zrejmé   ani   konštatovanie   sťažovateľky,   že   jej   „bola   spôsobená   morálna a ekonomická ujma vo výške 300.000,- Sk“. Keďže od podania žaloby sa u štátnej správy súdu   na   prieťahy   a vznikajúcu   ujmu   ani   raz   nesťažovala   a v predmetnom   spise   sa   ani nenachádza záznam o jej nazeraní do spisu, z uvedeného možno vyvodiť, že stav konania považovala za objektívne daný podmienkami existujúcimi na tunajšom súde.

Sťažnosť   adresovanú   tunajšiemu   súdu   podala   až   po   podaní   ústavnej   sťažnosti konštatujúc   v nej,   „že   žiadny   predpis   neukladá   povinnosť   využiť   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   najprv   u orgánov   štátnej   správy   súdov“.   Ak   sťažovateľke   ide   skutočne o odstránenie prieťahov v konaní, bolo z jej strany potrebné takúto sťažnosť podať, aby správe   súdu   dala   možnosť   pre   ňu   nepriaznivý   stav   odstrániť,   k čomu   napokon i bezprostredne   po   podaní   sťažnosti   došlo.   Podľa   môjho   názoru   navyše   takýto   postup vyžaduje   §   53   ods.   1   zákona   o organizácii   Ústavného   súdu   SR,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov.»

Okresný súd súčasne oznámil, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na ústnom pojednávaní.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 27 C 568/99.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   v zásade považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje povaha prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 568/99 ide o žalobu o vyslovenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy.   Žaloby   tohto   typu   tvoria   štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   preto   vec   nemožno   posúdiť   ako   právne a skutkovo   zložitú.   Pri   sústredenom   postupe   okresného   súdu   ju   možno   uzavrieť   bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 27 C 568/99, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd zistil, že sťažovateľka svojím správaním zásadne neprispela k celkovej dĺžke konania.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu vo veci sp. zn. 27 C 568/99 zistil nasledovné skutočnosti:

Sťažovateľka   podala 14.   júla 1999 žalobu okresnému   súdu.   Po   vyžiadaní odpisu darovacej zmluvy z katastra nehnuteľností a jeho doručení okresnému súdu 4. októbra 1999 okresný súd vo veci neurobil 14 mesiacov žiaden úkon.

Po   odchode   zákonného   sudcu   z okresného   súdu   predseda   okresného   súdu   vec presunul opatrením z 23. novembra 2000 do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. G.

Po výzvach, ktoré okresný súd adresoval účastníkom konania, okresný súd nekonal takmer osem mesiacov (od 2. októbra 2001 do 28. mája 2002). Zákonná sudkyňa nariadila 18. mája 2002 pojednávanie na 5. september 2002.

Po odročení tohto pojednávania 14. augusta 2002 pre práceneschopnosť sudkyne okresný   súd   vo   veci   nekonal   takmer   dva   roky   (sťažovateľka   podala   9. augusta   2004 sťažnosť ústavnému súdu).

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   k sťažnosti   pripustil   existenciu prieťahov v označenom konaní okresného súdu.

Z uvedených skutočností vyplýva, že okresný súd bol vo veci sp. zn. 27 C 568/99 nečinný viac ako tri roky a ani po viac ako štyroch rokoch od podania návrhu sa vo veci neuskutočnilo žiadne   pojednávanie.   Preto   ústavný   súd rozhodol,   že   v uvedenom   konaní okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 27 C 568/99 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 300 000,-- Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila tým, že v dôsledku prieťahov v doterajšom postupe   okresného   súdu   sa   nachádza   v   právnej   neistote   a bola   jej   spôsobená   morálna a ekonomická ujma.

Vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti okresného súdu v konaní sp. zn. 27 C 568/99, berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinila, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky   sprevádzanej pocitom neistoty, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000,-- Sk sťažovateľke za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. P.

Ústavný súd pri rozhodovaní o požadovanej náhrade trov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa § 20 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška   č.   655/2004   Z.   z.“)   účinnej   od   1.   januára   2005   patrí   advokátovi   za   úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky odmena podľa doterajších predpisov.

Podľa § 15 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. má advokát popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne a preukázateľne vynaložených v súvislosti s poskytovaním   právnych   služieb,   najmä   na   súdne   poplatky   a iné   poplatky,   cestovné a telekomunikačné výdavky a výdavky za znalecké posudky, preklady a odpisy.

Podľa § 16 ods.   3 vyhlášky č.   655/2004 Z.   z. možno od klienta požadovať na náhradu   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné   sumu   vo výške jednej stotiny výpočtového základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy, ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   preto   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 15 písm. a), § 16 ods. 3 a § 20 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v spojení s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvou vetou, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Predmetom konania pred ústavným súdom o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy je ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd.   Predmet   tohto   konania   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným súdom (I. ÚS 129/03, III. ÚS 34/03). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2004 v konaní pred   ústavným   súdom   predstavuje   4   534,--   Sk   a hodnota   režijného   paušálu   136,--   Sk. Ústavný súd preto v súlade s ustanovením § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal právnej zástupkyni sťažovateľky náhradu trov právneho zastúpenia za dva právne úkony a režijný paušál spolu vo výške 9 342,-- Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. januára 2005