znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 202/03-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla, o sťažnosti   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   Mlynské   nivy   44/a,   Bratislava, zastúpeného advokátom Mgr. M. H., Ž., vo veci porušenia základného práva Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., odštepného závodu Žilina, Závodská cesta 26/2949, Žilina, na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 1802/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., odštepného závodu Žilina, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 C 1802/97   p o r u š e n é   b o l o.

2. Slovenskému plynárenskému   priemyslu, a. s., odštepnému závodu Žilina, p r   i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Slovenskému   plynárenskému   priemyslu,   a.   s.,   odštepnému   závodu   Žilina, p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   vo   výške   8   800   Sk   (slovom   osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. M. H. do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2003 doručená sťažnosť Slovenského plynárenského priemyslu, a. s., Mlynské nivy 44/a, Bratislava,   odštepného   závodu   Žilina   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. M. H., Ž., vo veci porušenia základného práva Slovenského plynárenského priemyslu, a. s. odštepného závodu Žilina, Závodská cesta 26/2949, Žilina, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1802/97.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že 11. decembra 1997 podal okresnému súdu žalobu o uloženie povinnosti urobiť vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva. Pretože okresný súd vo veci nekonal, sťažovateľ podal 28. apríla 2000 sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona   Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbe prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení   neskorších   predpisov.   V odpovedi   na   sťažnosť   predseda   okresného   súdu argumentoval   množstvom   vecí,   ktoré   pripadajú   na   jedného   sudcu,   a   nedostatočným personálnym obsadením súdu.

Okresný súd urobil prvý procesný úkon vo veci - výzvu na predloženie dokladov - až 28. marca 2001. Sťažovateľ vyžiadané doklady predložil 7. mája 2001 a 5. decembra 2002 doplnil odôvodnenie žaloby. Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo nariadené pojednávanie ani vo veci právoplatne rozhodnuté.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:

„1.   Základné   právo   Slovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   Bratislava,   OZ Žilina   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1802/97 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Žiline sa v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1802/97 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Slovenskému   plynárenskému   priemyslu,   a.   s.,   Bratislava,   OZ   Žilina   priznáva primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   300.   000,-   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť právnemu zástupcovi sťažovateľa trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava; sťažnosť; 1 úkon za 4.270,- Sk + 128,- Sk režijný paušál) vo výške 8.796,- Sk do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 cit. zákona. Keďže existenciu takýchto dôvodov nezistil, rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a k otázke, či sa má vo veci konať ústne pojednávanie. Na vyjadrenie k ústnemu pojednávaniu vyzval ústavný súd aj sťažovateľa.

Okresný súd a aj sťažovateľ ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Okresný súd k sťažnosti sťažovateľa uviedol:

„Vec   napadla na   Okresný   súd   v Žiline   dňa 12.   12.   1997   a podľa   rozvrhu   práce platného pre rok 1997 s účinnosťou od 12. 12. 1997 bola zapísaná do registra C a pod sp. zn. 8 C 1802/97 bola pridelená na prejedávanie a rozhodovanie JUDr. J. U.. Dňa 18. 1. 2001 bol odporkyni doručený opis návrhu na vyjadrenie. Odporkyňa sa vyjadrila k návrhu podaním   zo dňa 17.   4.   2001 a navrhovateľ   dňa 7.   5.   2001 pripojil   do spisu fotokópie listinných dôkazov vzťahujúcich sa k predmetu sporu. Dňa 5. 12. 2002 navrhovateľ doplnil odôvodnenie žaloby. Uznesením Okresného súdu v Žiline č. k. 8 C 1802/97-95 zo dňa 1. 12. 2003 bolo konanie vo veci zastavené a zároveň súd rozhodol, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia bude vec postúpená na konanie Obci Dolný Hričov ako stavebnému úradu. Od toho času nebol vo veci urobený žiaden úkon.

I keď je nesporné, že v tomto konaní došlo k prieťahom vo vybavovaní veci, rozhodne neboli subjektívneho charakteru. Napriek tomu, že Ústava SR vo svojom článku 42 ods. 2 garantuje občanom SR prerokovanie veci na súde bez zbytočných prieťahov, orgány štátnej správy   súdov,   ktorými   sú   v zmysle   zák.   č.   80/1992   Zb.   v platnom   znení   Ministerstvo spravodlivosti SR, predsedovia a podpredsedovia okresného a krajského súdu, dlhodobo na tunajšom súde nevytvárali sudcom podmienky na riadny výkon súdnictva, najmä čo sa týka personálneho obsadenia a technického vybavenia súdu.“.

Túto skutočnosť okresný súd odôvodnil ďalej štatistickými ukazovateľmi.

Rovnaké skutočnosti týkajúce sa procesných úkonov okresného súdu zistil ústavný súd z predloženého predmetného spisu.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od podania   žalobného   návrhu   neuskutočnil   vo   veci   žiadne   úkony“   (II.   ÚS   4/03).   Ako   zo sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   1802/97 vyplynulo, že ide o takýto prípad, keďže po podaní žaloby 12. decembra 1997 bol okresný súd nečinný až do 18. januára 2001, keď až po uplynutí troch rokov urobil prvý procesný úkon,   a to   požiadal   odporkyňu   o vyjadrenie   k žalobe,   ktorá   na   túto   žiadosť   reagovala 17. apríla 2001. Okresný súd ako v poradí druhý procesný úkon urobil až 1. decembra 2003, keď rozhodol o zastavení konania (keď ešte predtým sťažovateľ 5. decembra 2002 doplnil svoju žalobu). Pritom nie je preukázané ani to nevyplýva z vyjadrenia okresného súdu, že by   postupu   okresného   súdu   bránila   zákonná   prekážka,   pričom   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení ako dôvody jeho nečinnosti uvádza také, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa (vysoký počet nevybavených vecí). Z uvedeného ústavný súd uzavrel, že v konaní sp. zn. 8 C 1802/97 pred okresným súdom   sa   od decembra 1997 uskutočnili len dva procesné úkony tohto súdu, neuskutočnilo sa žiadne meritórne pojednávanie, pričom na doterajšej dobe konania sa sťažovateľ žiadnym spôsobom nepodieľal. Z doterajšieho priebehu konania súčasne vyplynulo, že súd ešte ani nezisťoval základné skutočnosti, ktoré by mu mohli slúžiť ako podklad pre jeho budúce rozhodnutie, napriek tomu, že by jeho ďalšiemu postupu bola bránila akceptovateľná zákonná prekážka. Z tohto dôvodu ústavný súd rozhodol, že v konaní sp. zn. 8 C 1802/97 pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1. Hoci ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa a sťažovateľ požadoval, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať, ústavný súd vzhľadom na to, že okresný súd 1. decembra 2003 rozhodol o zastavení napadnutého konania, takúto povinnosť okresnému súdu svojím rozhodnutím neuložil, lebo táto požiadavka sťažovateľa v čase rozhodovania ústavného súd nebola aktuálna.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požadoval   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo výške 300 000 Sk. Svoju požiadavku odôvodnil tým, že skutočnosť, že vo veci nebolo do dňa podania sťažnosti právoplatne rozhodnuté, „má negatívny vplyv na dobré meno, resp. dobrú povesť sťažovateľa, ktorý sa, hoci bez svojho zavinenia dostáva do pozície subjektu, ktorému nezáleží na možných škodách na zdraví či majetku.“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní sp. zn. 8 C 1802/97 berúc do úvahy, že sťažovateľ sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc konkrétne   okolnosti   a povahu   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa,   ako   aj   naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľa advokátovi Mgr. M. H. vo výške 8 800 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   163/2002   Z z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270 Sk a 130 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2004