SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 201/2016-26
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a zo sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ktorou namieta porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 171/2013 z 19. septembra 2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛,(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajskéhosúdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 Cob 171/2013 z 19. septembra2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sa týka konania vedeného Okresným súdomBanská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 65 Cb 18/2012. V predmetnomkonaní sa obchodná spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„žalobca“), žalobou podanou proti
(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), proti sťažovateľovi ako žalovanému v 2. radea proti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný v 3. rade“; spoluďalej len „žalovaní“), domáha určenia, že zmluva o dielo je neplatná, eventuálne, že žalobcanemá povinnosť voči žalovanému v 3. rade a že povinnosť žalobcu voči žalovanému v 1.rade zanikla.
Sťažovateľ v sťažnosti bližšie špecifikuje predmet konania vedeného pod sp. zn.65 Cb 18/2012 okresným súdom, pričom uvádza, že žalobca sa domáha
- určenia neplatnosti zmluvy o dielo zo 17. júla 2008 uzavretej medzi žalobcoma sťažovateľom,
- určenia, že zanikla jeho povinnosť zaplatiť žalovanému v 1. rade províziu vo výške3 % z poskytnutých nenávratných finančných prostriedkov Ministerstvom hospodárstvaSlovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo hospodárstva“) vyplývajúcu zo zmluvyo sprostredkovaní z 15. apríla 2008 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade,
- určenia, že nemá povinnosť zaplatiť žalovanému v 3. rade dodatočnú podielovúodmenu vo výške 6 % z poskytnutých nenávratných finančných prostriedkov ministerstvomhospodárstva vyplývajúcu zo zmluvy o dielo zo 17. júla 2008 v spojení so zmluvouo postúpení pohľadávky medzi sťažovateľom a žalovaným v 3. rade, ako aj
- určenia, že zanikla jeho povinnosť zaplatiť žalovanému v 3. rade províziu vo výške3 % z poskytnutých nenávratných finančných prostriedkov ministerstvom hospodárstvavyplývajúcu zo zmluvy o sprostredkovaní uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 3. rade.
Následne sťažovateľ poukazuje na to, že sťažovateľ a žalovaný v 3. rade majú sídlov obvode Okresného súdu Bratislava I a žalovaný v 1. rade má sídlo v obvode okresnéhosúdu. V predmetnom konaní sťažovateľ podal námietku miestnej nepríslušnosti z tohodôvodu, že„žalobca sa žalobou zo dňa 29. 2. 2012 domáha určenia zániku povinnosti zo zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15. 4. 2008 voči žalovanému 1/ a neplatnosti zmluvy o dielo zo dňa 17. 7. 2008 voči žalovaným 2/ a 3/. Zo skutkových okolností opísaných v žalobnom návrhu vyplýva, že žalobca žaluje dve vzájomne nesúvisiace veci týkajúce sa odlišných účastníkov. Tak ako žalovaný 1/ nie je zmluvnou stranou zmluvy o dielo zo dňa 17. 7. 2008, tak ani žalovaný 2/ a žalovaný 3/ nie sú zmluvnými stranami zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 15. 4. 2008.“.
O námietke miestnej nepríslušnosti rozhodol okresný súd uznesením č. k.65 Cb 18/2012-44 z 27. marca 2013 tak, že ju zamietol.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým uznesením z 19. septembra 2013 tak, že uznesenie okresného súdupotvrdil. Sťažovateľ poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, pričom uvádza:„Odvolací súd rozhodol na základe úvahy, že nakoľko je tu skutková súvislosť žalovaných vecí predpokladaná ust. § 112 ods. 1 O. s. p. pre spojenie veci na spoločné konanie a nakoľko si žalobca pre podanie žaloby všeobecný súd žalovaného 1/, t. j. Okresný súd Banská Bystrica ako jeden z dvoch miestne príslušných súdov, je daná miestna príslušnosť Okresného súdu Banská Bystrica pre konanie a rozhodnutie oboch vecí. Krajský súd v Banskej Bystrici videl skutkovú súvislosť v tom, že právo na províziu sprostredkovateľa zo zmluvy o sprostredkovaní je v zmysle tvrdení uvedených v žalobe viazaná na výsledok činností zhotoviteľa zo zmluvy o dielo (včasné predloženie úspešnej projektovej žiadosti), posúdenie nároku sprostredkovateľa zo zmluvy o sprostredkovaní bude súvisieť s činnosťou zhotoviteľa a s vyhodnotením, či zhotoviteľ riadne splnil svoj záväzok, čim by bolo založené právo na získanie provízie pre sprostredkovateľa zo zmluvy o sprostredkovaní.“
Z odôvodnenia uznesení okresného súdu a krajského súdu takto vyplýva, ženámietku miestnej príslušnosti neakceptovali z dôvodu, že medzi oboma uplatňovanýminárokmi – vyplývajúcimi zo zmluvy o dielo zo 17. júla 2008 a zo zmluvy o sprostredkovaníz 15. apríla 2008 existuje vzájomná vecná súvislosť. Sťažovateľ s týmto právnym záveromkonajúcich súdov nesúhlasí a tvrdí, že medzi oboma nárokmi neexistuje vzájomná vecnásúvislosť. V tejto súvislosti ďalej argumentuje:
„Žalovaný 2/ v odvolaní poukázal na tú skutočnosť, že predmetom zmluvy o sprostredkovaní medzi žalobcom a žalovaným 1/ bol záväzok žalovaného 1/ vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby žalobca mal príležitosť uzavrieť zmluvu o dielo s treťou osobou. Záväzkom žalovaného 1/ teda bolo len zabezpečenie možnosti uzatvorenia takejto zmluvy. Krajský súd v Banskej Bystrici pri posudzovaní skutkových súvislostí oboch zmlúv (zmluvy o dielo a zmluvy o sprostredkovaní) vychádzal z tvrdení žalobcu uvedených v žalobnom návrhu. Nie je potom zrejmé na základe akých skutočností dospel ku konštatovaniu, že právo na províziu sprostredkovateľa zo zmluvy o sprostredkovaní je viazané na výsledok činnosti zhotoviteľa. Žalobca v bode III.1 žalobného návrhu cituje časť zmluvy o sprostredkovaní, v zmysle ktorej sa žalobca (ako záujemca) zaplatiť žalovanému 1/ (ako sprostredkovateľovi) províziu vo výške 3 % z Ministerstvom hospodárstva poskytnutých nenávratných finančných prostriedkov v roku 2009. Podmienkou vyplatenia provízie teda nebolo uzatvorenie zmluvy o dielo, ale iba skutočnosť či žalobcovi boli v roku 2009 poskytnuté nenávratné finančné prostriedky. Absencia súvisu so zmluvou o dielo vyplýva aj z tvrdenia žalobcu, že záväzkom žalovaného 1/ zo zmluvy o sprostredkovaní bolo vyvíjanie činnosti smerujúcej k tomu, aby mal žalobca príležitosť uzavrieť zmluvu o dielo s treťou osobou...
Krajský súd v Banskej Bystrici odôvodnil svoje rozhodnutie aj poukázaním na zásadu hospodárnosti konania, v rozpore s ktorou by bolo posudzovanie častí žalobného návrhu rôznymi súdmi, čo by nevyhnutne viedlo k nadbytočnému dvojitému dokazovaniu. K tomuto záveru dospel Krajský súd v Banskej Bystrici napriek tomu, že v tom istom rozhodnutí tvrdí, že nie je nie je vylúčené, že znenie zmluvy o dielo umožní rozhodnúť aj bez analýzy zmluvy o sprostredkovaní, čo však v čase kedy rozhodoval o odvolaní sťažovateľa nebolo zrejmé. Krajský súd v Banskej Bystrici pri posudzovaní skutkových súvislostí oboch zmlúv (zmluvy o dielo a zmluvy o sprostredkovaní) vychádzal z tvrdení žalobcu uvedených v žalobnom návrhu. Nie je potom zrejmé na základe akých skutočností dospel ku konštatovaniu, že právo na províziu sprostredkovateľa zo zmluvy o sprostredkovaní je viazané na výsledok činnosti zhotoviteľa.
Na základe vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že obe zmluvy majú spoločné len jedno, týkajú sa podnikateľskej činnosti žalobcu. Táto spojitosť sama osebe nemôže predstavovať právny základ pre postup podľa § 11 ods. 2 O. s. p. Postup kedy žalobca bez zjavných súvisiacich skutkových okolností v žalobe označí viacero subjektov na strane odporcu, ktorých sídla (prípadne bydliská) sa nachádzajú v rôznych územných obvodoch všeobecných súdov a následne podá žalobu na jednom z nich podľa vlastnej úvahy je podľa názoru sťažovateľa konaním in fraudem legis. Nie je predsa účelom ustanovenia § 11 ods. 2 O. s. p. umožniť žalobcovi vykonanie voľby miestne príslušného súdu na základe svojvoľného označenia viacerých odporcov. Na zneužívanie práva voľby súdu už poukázala aj odborná verejnosť (článok na portáli najpravo.sk: http://www.najpravo.sk/clanky/novy- fenomen-vyber-si-svoj-sud.html?print=1). Ak by súdy pripustili takéto zneužívanie ustanovení O. s. p. potom by mohol každý subjekt podávajúci žalobný návrh úmyselne označiť v žalobnom podaní viacero odporcov s cieľom dosiahnuť, aby jeho vec prejednával ním určený súd. Zvlášť výhodnou by bola táto prax pre podnikateľské subjekty, ktoré vedú väčšie množstvo súdnych sporov na viacerých všeobecných súdoch...
Namietaným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici... podľa nášho názoru prišlo k stavu, keď boli zásadným spôsobom porušené práva sťažovateľa vyplývajúce mu z práva na zákonného sudcu, a teda účinky namietaného rozhodnutia sú nezlučiteľné s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách...“
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo... (sťažovateľa, pozn.) na zákonného sudcu podľa Čl. 48 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/171/2013 zo dňa 19. septembra 2013 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob/171/2013 zo dňa 19. septembra 2013 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť... (sťažovateľovi, pozn.) trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR na účet advokáta... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatismutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd napadnutým uznesením z 19. septembra 2013 potvrdil uznesenieokresného súdu z 27. marca 2013, ktorým tento zamietol námietku sťažovateľa o miestnejnepríslušnosti okresného súdu.
Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného právapodľa čl. 48 ods. 1 ústavy na zákonného sudcu.
Ústavný súd poukazuje na to, že táto námietka sťažovateľa je dovolacím dôvodompodľa § 237 ods. 1 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku. Táto skutočnosť vylučujerozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, a preto ju v súlade so svojoujudikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016