znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/2015-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť mal. ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhomatkou ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpenéhoadvokátkou   JUDr.   Gabrielou   Kľačanovou,   Advokátska   kancelária,   Andreja   Kmeťa   28,Martin, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnuochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právana ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn.18 Er 6031/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť mal. ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. januára2015 doručená sťažnosť mal. ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného matkou (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy, základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľačl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu kDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.18 Er 6031/2013.

V podstatnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že 6.   decembra   2013   podalna Exekútorskom   úrade   súdneho   exekútora   JUDr.   Jozefa   Liščáka   návrh   na   vykonanieexekúcie pohľadávky zameškaného výživného pre maloleté dieťa vo výške 2 500 € a trovexekúcie.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol: „Okresný   súd   Martin   vydal   pre   súdneho   exekútora poverenie na vykonanie exekúcie... dňa 26.02.2014, t.j. už pri vydaní poverenia okresný súd nedodržal   lehotu   určenú   mu   ust.   §   44   ods.   (2)   Exekučného   poriadku   Následne   súdny exekútor   dňa   12.03.2014   vydal   Upovedomenie   o   začatí   exekúcie   Ex   1863/13,   ktoré sťažovateľovi bolo doručené dňa 20.03.2014 a povinnému bolo doručené dňa 22.03.2014. Dňa 08.04.2014... povinný... súdnemu exekútorovi... doručil... fotokópiu podaných námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie, ktoré podal dňa 01.04.2014 na Okresnom súde Martin. Požiadal súčasne o možnosť uhradiť zameškané výživné v splátkach po 150 EUR mesačne...   Žiadosť   o   udelenie   súhlasu   so   splátkovým   kalendárom   bola   sťažovateľovi doručená dňa 22.04.2014. Sťažovateľ na ňu písomne odpovedal dňa 25.04.2014 tak, že súhlas odoprel udeliť a požiadal, aby súdny exekútor vykonal zrážky zo mzdy povinného v zákonom   prípustnej   maximálnej   možnej   výške   a   taktiež   žiadal   o   vydanie   príkazu   na zadržanie vodičského preukazu povinného podľa ust. § 179a Exekučného poriadku. Okresný súd   Martin   o   podaných   námietkach   zo   strany   povinného   v   období   od   08.04.2014 do 07.11.2014 nerozhodol. Z tohto dôvodu dňa 07.11.2014 sťažovateľ podal na okresnom súde sťažnosť na prieťahy v konaní, keďže dobu rozhodovania súdu o námietkach počas viac ako sedem mesiacov považoval za neprimerane dlhú... O podanej sťažnosti na prieťahy v konaní   bolo   rozhodnuté   dňa   13.11.2014   vtom   smere,   že   podaná   sťažnosť   je   dôvodná a vo veci prieťahy vznikli...

Uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 07.11.2014, sp. zn.: 18Er/6031/2013-34, doručeným sťažovateľovi dňa 12.11.2014, okresný súd zamietol námietky povinného proti exekúcii vedenej na úrade súdneho exekútora JUDr. Jozefa Liščáka pod sp. zn. EX 1863/13, ktoré   boli   doručené   súdnemu   exekútorovi   dňa   08.04.2014.   Voči   vydanému   uzneseniu sťažovateľ podal dňa 27.11.2014 odvolanie v súlade s ust. § 374 ods. (4) O.s.p....

V exekučnej veci 18Er/6031/2013 do dnešného dňa nebolo rozhodnuté s konečnou platnosťou.   Sťažovateľ   zastáva   taký   názor,   že   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa   bude odstránený až právoplatným rozhodnutím vo veci... Sťažovateľ poukazuje na to, že nijakým spôsobom   neprispel   k   dĺžke   nekonania   a   nečinnosti   okresného   súdu.   Rozhodovanie   o nároku   maloletého   na   zaplatenie   výživného   v   trvaní   14   mesiacov   je   podľa   názoru sťažovateľa neprijateľné.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   o   zamietnutí   námietok povinného nie je riadne odôvodnené. Podstatu základného práva na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy sťažovateľ vidí v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde, pričom súd je povinný konať nezávisle a nestranne tak, aby bola právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastník konania ochranu dostane v zákonom predpokladanej kvalite. Každý má právo na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, majúcej základ v právnom poriadku Slovenskej republiky. Právo na spravodlivý proces je naplnené až tým, že   súdy   –   po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení   –   zistia   riadne   skutkový   stav   veci. Po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že tieto neboli prijaté v omyle konajúcich súdov, ktorý popiera zmysel a podstatu celého práva na spravodlivý proces. Okresný súd námietky   povinného   posudzoval   podľa   Exekučného   poriadku   v   znení   do   31.10.2013. Sťažovateľ   návrh   na   vykonanie   exekúcie   pohľadávky   zameškaného   výživného   na exekútorskom   úrade   podal   dňa   06.12.2013.   Sťažovateľ   je   presvedčený   o   tom,   že   týmto okamihom   začalo   exekučné   konanie   a   neexistuje   právne   relevantný   dôvod   na   to,   aby exekučné   konanie   bolo   zo   strany   okresného   súdu   posudzované   podľa   ustanovení Exekučného   poriadku   v   znení   do   31.10.2013   Okresný   súd   podľa   názoru   sťažovateľa nepostupoval správne, pokiaľ žiadal povinného o jeho vyjadrenie, či zotrváva na podaných námietkach alebo nie. Ak povinný nepodal námietky riadne u súdneho exekútora v lehote určenej na to zákonom, takýto procesný úkon súdu považuje sťažovateľ za nadbytočný. Sťažovateľ   zastáva   taký   názor,   že   neefektívnym   procesným   postupom   súdu   došlo k neodôvodnenému predĺženiu rozhodovania o námietkach povinného vo veci vedenej pod sp. zn.: 18Er/6031/2013...

Sťažovateľ sa domnieva, že riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu. Podľa ust. § 157 ods.(2) O.s.p. okresný súd mal podľa názoru   sťažovateľa   v   odôvodnení   rozhodnutia   uviesť   podstatný   obsah   prednesov   strán, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti mal preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia... Podľa ust. § 200 ods. (1) Exekučného poriadku sťažovateľ, t.j. oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Sťažovateľovi v zmysle ust. § 202 ods. (1) O.s.p. vznikli ďalšie trovy... Sťažovateľ si tieto trovy predpísaným spôsobom uplatnil a žiadal, aby povinný bol zaviazaný na ich zaplatenie. Okresný súd bez akéhokoľvek odôvodnenia o nároku sťažovateľa na náhradu   trov   konania   vôbec   nerozhodol.   Sťažovateľ   považuje   právo   na   náhradu   trov konania za nárok, požívajúci ochranu podľa článku 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a   podľa   Článku   1   Protokolu   č. 1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd... Tým, že okresný súd nepriznal sťažovateľovi   právo na náhradu trov konania, zasiahol do jeho práva vlastniť majetok a práva pokojne ho užívať....

Sťažovateľ   sa   domnieva,   vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti   a   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti tohto prípadu, že pre dovŕšenie ochrany jeho porušených základných práv   nestačí   len   samotná   deklarácia   porušenia,   resp.   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez porušovania, ale k porušeniu došlo spôsobom, ktorý si vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Tým, že došlo k závažnému zásahu   do   základných   práv   sťažovateľa,   tento   žiada,   aby   mu   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   3.000,00   EUR   (slovom tritisíc euro). Takto uplatnenú sumu primeraného zadosťučinenia odôvodňuje sťažovateľ tým, že mu vznikla nemajetková ujma najmä tým, že pociťuje poníženie, hlboký pocit apatie, nedôvery a bezmocnosti voči Okresnému súdu Martin...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Okresný súd Martin v konaní vedenom pod sp. zn.: 18 Er/6031/2013 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky,   Článku   36   ods.   (1)   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   ľudského   práva   na spravodlivý   proces   podľa   Článku   6   ods.   (1)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa Článku 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a Článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a   základného   práva   sťažovateľa   podľa   Článku   48   ods.   (2)   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Martin,   aby v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.: 18Er/6031/2013 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,00 EUR (slovom: tri tisíc eur), ktoré je Okresný súd Martin povinný vyplatiť sťažovateľovi, do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohoto nálezu.

4. Sťažovateľovi Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva právo na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 EUR... ktorú je Okresný súd Martin povinný uhradiť na účet JUDr. Gabriely Kľačanovej... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohoto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriťvtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu)nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľoznačil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupomorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv „na   súdnu ochranu podľa článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd a ľudského práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva sťažovateľa podľa článku 48 ods. (2) Ústavy Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 6031/2013.  

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   žeprávomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná ibavtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa priuplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániťnielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatnísa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Sťažovateľ   v petite   sťažnosti   uviedol,   že   nie   je   spokojný   s rozhodnutíma odôvodnením uznesenia okresného súdu „zo dňa 07.11.2014, sp. zn.: 18Er/6031/2013- 34“.  

1. Vo vzťahu k sťažovateľovej námietke porušenia jeho práv „na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. (1) Listiny základných práv a slobôd a ľudského práva na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. (1) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. (1) Ústavy Slovenskej republiky a článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd“ ústavný   súd   konštatuje,   že   proti   namietanémurozhodnutiu   okresného   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   odvolanie,   čo   aj   urobil

1. decembra 2014. O jeho odvolaní a v ňom uplatnených námietkach porušenia jeho práv jeoprávnený a aj povinný rozhodnúť príslušný krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavnéhosúdu.

Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jejprerokovanie.

2. Ústavný súd sa zaoberal aj sťažovateľovou námietkou porušenia jeho základnéhopráva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý ma právo, aby sa jeho vecverejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Zo   samotnej   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v napadnutom   konaní   rozhodoluznesením   7.   novembra   2014   tak,   že   zamietol   námietky   povinného.   V dôsledkusťažovateľovho   odvolania,   doručeného   okresnému   súdu   1.   decembra   2014,   bol   spis12. marca 2015 postúpený Krajskému súdu v Žiline.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty.Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bolana ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo(napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnémusúdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosťodmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľaduna to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľa   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   na   okresnom   súdeskončené 7. novembra 2014. Sťažovateľ sa napriek tomu na ústavný súd obrátil so svojousťažnosťou   až   podaním   z 21.   januára   2015,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označenéhozákladného   práva   na   súde,   ktorý   sťažovateľ   označil   za   účastníka   konania,   už   netrvaloa konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany,ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľ   sa   v predmetnej   vecidomáhal   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keďv označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie práv už netrvalo, pripadalodo úvahy odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2015