znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. N., štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky, zastúpeného   euroadvokátom   JUDr. L.   M.,   Česká   republika,   ktorou   namieta   porušenie svojich   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 a čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/21/2012 z 24. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. N. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2013 doručená sťažnosť A. N., štátneho príslušníka Iránskej islamskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 4 a čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov (ďalej len „dohovor o postavení utečencov“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sža/21/2012 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ zhrnul svoju sťažnosť do dvoch bodov. V nich okrem iného uvádza:«V prvej časti svojho návrhu podáva sťažovateľ sťažnosť na podstatnú procesnú vadu konania ohľadom postupu súdu pri ustanovení tlmočníka.

Po tom, ako sťažovateľ podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu Migračného úradu MV SR, Krajský súd Bratislava ustanovil sťažovateľovi na odporúčanie Migračného úradu MV SR tlmočníka v jazyku perzskom, ktorým bol pán Ing. Z. M. Sťažovateľ však s daným   tlmočníkom   nemal   v   minulosti   dobré   skúsenosti   a   preto   po   zahájení   ústneho pojednávania   na   Krajskom   súde   v Bratislave   dňa   13.   júna   2012,   ktorý   mal   rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Migračného úradu č.k. MU-554-47/PO-Ž-2011 z 20.   februára   2012,   vzniesol   voči   osobe   tlmočníka   námietku.   Uviedol,   že   keď   pán   M. tlmočil pohovor na Migračnom úrade MV SR, komunikácia s ním počas interview bola komplikovaná,   čo   sa   okrem   iného   prejavilo   tým,   že   sa   navzájom   nerozumeli   a   že   do zápisnice neboli zapísané všetky skutočnosti, ktoré ako žiadateľ o azyl uviedol.

Krajský   súd   však   námietke   žiadateľa   vyhláseným   uznesením   nevyhovel.   Obavy sťažovateľa   sa   naplnili,   keď   v   priebehu   pojednávania   došlo   k   opakovaným   situáciám, v ktorých sa sťažovateľ a tlmočník vzájomne nerozumeli, sťažovateľ musel svoje vyjadrenia viackrát opakovať, meniť ich formuláciu a napokon neboli do zápisnice zaznamenané tie časti, ktoré sťažovateľ považoval za kľúčové podklady pre rozhodovanie súdu.

Sťažovateľ dáva zároveň Ústavnému súdu SR do pozornosti skutočnosť, že negatívny dojem z takto odtlmočeného pojednávania nenadobudol iba on sám, ale čo považuje za rovnako závažné, priznal ho aj sám tlmočník, pán M. Po skončení pojednávania vyhlásil, že sa necíti byť spôsobilý tlmočiť pojednávanie s manželkou sťažovateľa pani P. Z. v obdobnej veci,   ktoré   sudca   Krajského   súdu   v   Bratislave   JUDr. Ľ.   Š.   vytýčil   ako   nasledujúce pojednávanie   v   ten   istý   deň.   V   dôsledku   toho   bol   sudca   nútený   pojednávanie   odročiť. Uskutočnilo sa až dňa 5. septembra 2012, pričom bol prizvaný iný tlmočník.

Sťažovateľ v tejto súvislosti upriamuje pozornosť Ústavného súdu SR na fakt, že pán Ing.   Z.   M.   nie   je   zapísaný   v   zozname   súdnych   tlmočníkov   a   prekladateľov   vedenom Ministerstvom vnútra SR. Rovnako neabsolvoval odbornú skúšku, ktorá je nevyhnutným predpokladom   pre   výkon   činnosti   súdneho   tlmočníka.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   tieto skutočnosti   potvrdzujú   opodstatnenosť   obáv   z   nedostatočnej   odbornej   spôsobilosti tlmočníka Ing. Z. M., ktorá bola v jeho neprospech.

Sťažovateľ poukazuje na viaceré súdne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých štrasburské orgány ochrany práva konštatovali, že účastníci konania majú právo na tlmočníka zodpovedajúcej kvality a v prípade odôvodnenej sťažnosti musí štát ustanoviť iného tlmočníka....

V druhej časti svojho návrhu poukazuje sťažovateľ na skutočnosť, že ako Migračný úrad MV SR, ani Krajský súd Bratislava, resp. Najvyšší súd SR nevzali pri posudzovaní opodstatnenosti   predmetnej   žiadosti   o   azyl   do   úvahy   fakt,   že   potenciálny   konvertita   sa nestáva kresťanom až formálnym aktom krstu, ale že k zmene náboženského presvedčenia dochádza   u   jednotlivca   postupne,   spravidla   v   priebehu   istého   času,   ktorý   predchádza samotnému krstu. Rozhodujúcou skutočnosťou tak nie je krst, ale vnútorné stotožnenie sa s novoprijatým náboženstvom, ktoré sa prejaví zmenou hodnotového zamerania jednotlivca, čo sa spravidla   odzrkadlí   správaním   na   verejnosti.   Krst   konvertitu,   ktorý nasleduje po splnení vopred určených podmienok, je len vonkajším vyjadrením tejto zmeny, symbolom oddanosti novej duchovnej autorite.

Sťažovateľ svoje tvrdenie opiera o nepopierateľný fakt, že tak, ako kresťanský krst bežne vykonávaný cirkvami registrovanými na území Slovenskej republiky na maloletých deťoch z nich ešte nerobí kresťanov aktívne vyznávajúcich a praktizujúcich učenie cirkvi v súkromí   a   na   verejnosti,   ani   absencia   krstu   nie   je   prekážkou   v   tom,   aby   jednotlivec vyznával a aktívne praktizoval učenie cirkvi na verejnosti a uplatňoval tak právo zakotvené v článku 24 Ústavy SR, že „každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní“.

Sťažovateľ má preto za to, že rozhodujúcou skutočnosťou pre posudzovanie jeho žiadosti o udelenie azylu, resp. poskytnutie doplnkovej ochrany, nemal byť jeho krst, ale stav, keď sa vnútorne i navonok rozišiel s islamským náboženstvom, prestal sa stotožňovať s jeho vieroukou, rešpektovať jeho požiadavky, vykonávať jeho obrady a tým sa považovať za moslima,   a keď začal vo svojom živote prijímať   kresťanskú vierouku,   pravidelne sa zúčastňovať na kresťanských bohoslužbách, praktizovať kresťanské učenie a slobodne šíriť svoju novoprijatú vieru na verejnosti. Tieto činnosti sťažovateľ vykonával už pred svojim krstom, teda aj v čase, keď dňa 22. novembra 2011 v zariadení Migračného úradu MV SR – v záchytnom tábore v H., podal vyhlásenie cudzinca, čím sa podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v platnom znení začalo konanie o udelení azylu, teda pred svojím krstom. V priebehu konania o azyle sťažovateľ od začiatku vypovedal o svojich kontaktoch   s   príslušníkmi   Náboženskej   spoločnosti   Jehovovi   svedkovia   v   Slovenskej republike.   Pravidelnú   účasť   sťažovateľa   na   bohoslužbách   a   evanjelizačnej   činnosti Jehovových svedkov potvrdila aj samotná náboženská spoločnosť listom, ktorý zaslala na požiadanie Migračnému úradu MV SR a tvorí súčasť spisu.

Sťažovateľ   dáva   Ústavnému   súdu   SR   do   pozornosti   úryvok   z   aktuálnej   správy Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických publikovanej na internetovej stránke   ministerstva   pod   názvom   „International   Religious   Freedom   Report   for   2011“ (Medzinárodná správa o stave náboženských slobôd za rok 2011 strana 8). Podľa tejto správy „sa náboženská sloboda v Iráne ďalej zhoršovala. Väznenie, týranie, zastrašovanie a diskriminácia na základe náboženstva pokračovali celý rok. Kresťanský duchovný J. N. zostáva   vo   väzení   a   hrozí   mu   trest   smrti   za   praktizovanie   svojej   viery.   Odsudzujúce rozsudky nad siedmimi vodcami baháistickej viery boli predĺžené na pôvodných 20 rokov po tom, ako boli v roku 2010 skrátené na 10 rokov. Vláda zatkla týchto sedem vodcov v roku 2009 za údajnú „špionáž pre Izrael, hanenie náboženských svätostí a propagandu proti Islamskej   republike“.   Vláda   vytvárala   atmosféru   strachu   pre   takmer   všetky   nešiítské náboženské skupiny, predovšetkým Baháistov, ale aj sufijských moslimov, protestanských kresťanov, židov, sunitov a Zoroastriánov. Šiíti, ktorí nezdieľajú oficiálny náboženský postoj vlády, čelia tiež týraniu a zastrašovaniu“.

V tejto súvislosti sťažovateľ tlmočil Migračnému úradu MV SR, ako aj Krajskému súdu Bratislava a Najvyššiemu súdu SR, svoje dôvodné obavy slobodu, bezpečnosť, zdravie a život seba a svojej rodiny v prípade, že by sa po zamietnutí žiadosti o udelenie azylu alebo poskytnutie   doplnkovej   ochrany   na   území   Slovenskej   republiky   musel   vrátiť   do   vlasti, pričom by ďalej v súlade so svojím svedomím a náboženským presvedčením praktizoval svoju novonadobudnutú kresťanskú vieru. Sťažovateľ poukazuje na to, že pri posudzovaní vyššie uvedených rizík by iránske úrady ako rozhodujúcu skutočnosť nebrali fakt, či by v tom   čase   bol   alebo   nebol   kresťanským   konvertitom,   ale   jeho   správanie   ovplyvnené kresťanskou vieroukou, v ktorom bol už v tom čase pevne odhodlaný pokračovať, ktoré nie je v Iráne tolerované a za ktoré by mu hrozili zo strany iránskych úradov tie najtvrdšie postihy.

Sťažovateľ má za to, že tak Migračný úrad MV SR svojím rozhodnutím MU-554- 47/PO-Ž-2011 z 20. februára 2012 o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu, ako aj Najvyšší súd SR v konaní č.k. 10Sža/21/2012 o odvolaní proti rozsudku Krajského súdu Bratislava (č.k. 9Saz/22/2012 z 13. júna 2012), v ktorom potvrdil platnosť prvostupňového rozsudku, porušili jeho práva garantované v článkoch 4 a 33 Ženevskej konvencie, ako aj v ustanovení § 8 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle v platnom znení, podľa ktorého „ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v štáte, ktorého je štátnym občanom, opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov..., a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu“ a tým, ho nepriamo vystavili opodstatnenej hrozbe náboženského prenasledovania po návrate do domovskej krajiny.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR 24. októbra 2012, sp. zn. 10Sža/21/2012 bolo porušené právo na sťažovateľa na:

• spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru,

• súdnu ochranu podľa článku 36 ods. 1 Listiny a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, • minimálne také zaobchádzanie s utečencami v oblasti náboženskej slobody ako so svojimi občanmi podľa článku 4 Dohovoru o právnom postavení utečencov • ochranu pred hrozbou náboženského prenasledovania podľa čl. 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov.

II. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 24. októbra 2012, sp. zn. 10Sža/21/2012, sa zrušuje.

III. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- eur, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť do rúk sťažovateľa do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

IV.   Sťažovateľovi   sa   podľa   advokátskej   tarify   priznávajú   náklady   právneho zastupovania,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa... do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom   čine,   z   ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

V   zmysle   čl.   4   dohovoru   o   postavení   utečencov   zmluvné   štáty   sa   zaväzujú zaobchádzať s utečencami žijúcimi na ich území aspoň takým spôsobom, ako zaobchádzajú so   svojimi   občanmi   v   otázkach,   ktoré   sa   týkajú   náboženskej   slobody,   ako   aj   slobody náboženskej   výchovy   ich   detí,   a podľa   čl.   33   dohovoru   o postavení   utečencov   žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.

Podľa čl. 33 ods. 2 dohovoru o postavení utečencov výhody tohto ustanovenia však nemôže požadovať utečenec, ktorého odôvodnene možno považovať za nebezpečného pre bezpečnosť   štátu,   v   ktorom   sa   nachádza,   alebo   ktorý   po   tom,   čo   bol   právoplatným rozsudkom   uznaný   za   vinného   z osobitne   závažného   trestného   činu,   predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť tohto štátu.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľa, že

1.mu   v   jeho   právnej   veci   bol   ustanovený   tlmočník,   podľa   jeho   názoru nezodpovedajúcej kvality, a

2.námietka, že konajúce súdy nezohľadnili pri posudzovaní jeho žiadosti názor, že potenciálny konvertita sa nestáva kresťanom až formálnym aktom krstu, ale že k zmene náboženského presvedčenia dochádza u jednotlivca postupne, spravidla v priebehu istého času, ktorý predchádza samotnému krstu.

Týmto postupom mali byť porušené jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 4 a čl. 33 dohovoru o postavení utečencov a čl. 36 ods. 1 listiny.

III.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdom bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V zmysle už uvedeného ústavný súd preskúmal rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža/21/2012 z 24. októbra 2012.

Z citovaného vyplýva, že v prvej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

V   tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   za   kľúčové   uviesť,   že   spravodlivým prerokovaním   veci   (spravodlivým   súdnym   konaním   vo   veci)   je   súdne   konanie,   ktoré rešpektuje   všetky   procesné   zásady   a   princípy,   ktoré   tvoria   súčasť   štruktúry   základných ľudských práv a slobôd bez ohľadu na ich formuláciu danú konkrétnou právnou úpravou.

Ústavné právo na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža/21/2012 vyplýva, že „Podľa §19a ods. 1 písm. a) zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania   o   žiadosti   o   udelenie   azylu   vrátane   právnych   predpisov   krajiny   pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú.

Z uvedených ustanovení jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva nielen povinnosť ministerstva posúdiť každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo i vo vzájomnom súhrne hodnotiac všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania   o   žiadosti   o   udelenie   azylu   vrátane   právnych   predpisov   krajiny   pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, avšak je zrejmé, a to z doslovného znenia § 19a ods. 1 azylového zákona, že ide o postup najmä v konaní o udelenie, či neudelenie azylu.

Odvolací súd stotožňujúc sa a odkazujúc na podrobné a vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého   rozsudku,   ktoré   podrobne   rozoberá   dôvody,   pre   ktoré   považoval   nielen krajský,   ale   i   najvyšší   súd,   preskúmavané   rozhodnutie   Migračného   úradu   za   zákonné a správne.

Podľa § 8 zákona o azyle musia byť splnené všetky v tomto ustanovení obsiahnuté podmienky   (t.j.;   1/   opodstatnenosť   obáv,   2/   obavy,   3/   prenasledovanie,   4/   dôvody prenasledovania – rasa, národnosť, náboženstvo, zastávanie určitých politických názorov, príslušnosť k určitej sociálnej skupine). Navrhovateľ nesplnil tieto podmienky pre dôvody uvedené v napadnutom rozsudku.

Výtka   týkajúca   sa   tlmočníka   nie   je   podstatnou   vadou   konania,   ktorá   by   bránila výkonu spravodlivosti, pretože ako v konaní pred správnym orgánom, tak v konaní pred súdom   bolo   bez   akýchkoľvek   pochybností   preukázané,   že   navrhovateľovi   v   súvislosti s prechodom   na   inú   vieru   nehrozilo   v   čase   vydania   napadnutého   rozhodnutia   žiadne prenasledovanie, či dokonca mučenie, útrapy alebo iné, i vážnejšie príkorie. Svedčia o tom predovšetkým jeho časté vycestovania z Iránu a naspäť bez podstatnejších prekážok, pri súčasnej vedomosti iránskych úradov o jeho prechode alebo minimálne záujme o inú vieru. Krajský súd to podrobne rozobral v odôvodnení v časti týkajúcej sa námietky navrhovateľa týkajúcej sa konvertovania na vieru Svedkov Jehovových.

Krajský súd presvedčivo vysvetlil aj ďalšie dôvody, pre ktoré považoval napadnuté rozhodnutie   odporcu   za   zákonné   a   správne.   Na   ne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky odkazuje v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“.

Z administratívneho spisu aj ústavný súd zistil, že sťažovateľ v správnom konaní mal aj iného tlmočníka, ktorého podanou sťažnosťou správnosť tlmočenia namietal (dr. K.), okrem   toho   mal   zástupkyňu,   ktorá   v správnom   konaní   hájila   jeho   záujmy   a dbala na správnosť konania (dr. K. zo Slovenskej humanitnej rady). Ani v jednom prípade však ich postup pri obrane svojich práv nenamietal. Pokiaľ mu bol za tlmočníka určený Ing. M., z administratívneho spisu vôbec nevyplýva, žeby v správnom konaní namietal jeho činnosť ako   prekladateľa,   čo   tiež   potvrdzoval   svojím   podpisom   strán   v administratívnom   spise. Pokiaľ by mal teda sťažovateľ voči určenému tlmočníkovi skutočné výhrady, tieto mohol uplatniť námietkou v administratívnom konaní, čo však neurobil. Z uvedeného vyplýva, ako to   uzatvorili   aj   všeobecné   súdy,   že   jeho   námietka   smerujúca   proti   správnosti   prekladu tlmočníkom bola zrejme účelová.

Skutočnosť,   že   sa   súdy   vysporiadali   s námietkou   sťažovateľa   proti   určenému tlmočníkovi, potvrdzuje aj konštatovanie z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Saz 22/2012: «Po   ustanovení   tlmočníka   jazyka   perzského   (Ing.   Z.   M.)   navrhovateľ vzniesol voči nemu námietky ktoré spočívali v tom, že ide o totožného tlmočníka, ktorý tlmočil pohovor u odporcu a ktorého odporca v konaní ustanovil, že komunikácia s ním počas   administratívneho   konania   bola   komplikovaná   a   že   tlmočník   je   „silný   moslim“ v dôsledku čoho mal problém so zmenou náboženstva navrhovateľa. Súd zo spisu odporcu zistil, že vstupný pohovor u odporcu tlmočil tento tlmočník, pričom zo záznamu z pohovoru vyplýva, že navrhovateľ mu dobre rozumel a že prítomnosť tlmočníka nebola na prekážku vyjadrovať sa navrhovateľovi k dôvodom svojej žiadosti o azyl. Na dopyt súdu tlmočník uviedol,   že   okrem   tlmočenia   obsahu   vstupného   pohovoru   s navrhovateľom   nehovoril o žiadnych súkromných záležitostiach. Nad rámec tlmočenia navrhovateľovi uviedol iba to, kde pracuje a aj to iba v súvislosti s jeho ochotou pomôcť navrhovateľovi v odborných stavebných   veciach,   týkajúcich   sa   navrhovateľa.   Pretože   na   základe   takto   zistených skutočností   súd   nedospel   k   záveru   o   nedôvodnosti   námietok   navrhovateľa   voči ustanovenému tlmočníkovi, námietkam navrhovateľa vyhláseným uznesením nevyhovel.»

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   jednou   zo   zásad,   ktoré   precizuje spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ústavy, je aj „právo na tlmočníka“ upravené v čl. 47 ods. 4 ústavy. V súvislosti s výkladom obsahu tohto článku v zmysle judikatúry ústavného súdu je kľúčové, že neopomenuteľným predpokladom (podmienkou) uplatnenia ústavou garantovaného práva na tlmočníka (čl. 47 ods. 4 ústavy), ktorý zodpovedá jeho účelu, je vyhlásenie účastníka príslušného konania, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Per analogiam možno v tejto súvislosti poukázať na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pomoc tlmočníka musí obvinenému umožniť zoznámiť sa s tým, z čoho je obvinený, a obhajovať sa proti obvineniu, zvlášť predniesť súdu svoju verziu   udalostí   (rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Kamasinski v. Rakúsko z 19. decembra 1989, séria A č. 168, § 74.)

Z   odôvodnenia   najvyššieho   súdu   vyplýva, že   sa   dostatočne   zaoberal   námietkami sťažovateľa a jeho rozhodnutie je konformné s ustanoveniami ústavy, ostatnými prameňmi práva a v neposlednom rade je jeho rozhodnutie správne aj s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa obsahu práva na tlmočníka.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom označených práv podľa ústavy a podľa dohovoru, dohovoru o postavení utečencov a listiny, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť odmietol.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   na   ochranu ústavnosti uplatnených sťažovateľom už nemal dôvod rozhodovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2013