znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 201/2012-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2012 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta   o prijatej   sťažnosti   M.   Š.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   B.,   K.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1618/09 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Košice   I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   37   Er   1618/09 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. Š. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 396,62 € (slovom tristodeväťdesiatšesť   eur   a   šesťdesiatdva   centov),   ktorú j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 201/2012-18 z 3. júla 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“),vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1618/09.

Zo sťažnosti vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1618/09 okresný   súd   ako   súd   exekučný   koná   o   návrhu   sťažovateľky   z   2.   júla   2009,   ktorá   sa v procesnom   postavení   oprávnenej   domáhala   proti   povinnému   núteného   výkonu rozhodnutia ukladajúceho mu zaplatiť sťažovateľke 1 659,70 € s príslušenstvom. Podľa sťažovateľky   v predmetnej   veci   aj napriek ňou   podanej sťažnosti   na prieťahy   v konaní predsedovi   okresného   súdu,   ktorá   bola   uznaná   za   dôvodnú,   je   postup   okresného   súdu poznačený   zbytočnými   a   neodôvodnenými   prieťahmi,   v   dôsledku   čoho   sa   odďaľuje právoplatné skončenie tohto konania, a tým sa prehlbuje stav jej právnej neistoty.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Keďže je   vyššie uvedené   súdne konanie poznačené značnými   prieťahmi,   podala sťažovateľka v júni 2011 sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice I proti porušovaniu jej základných práv a slobôd, a to práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov voči   porušovateľovi:   Okresnému   súdu   Košice   I,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 37 Er 1618/2009.

Listom zo dňa 22. 7. 2011 oznámila podpredsedníčka Okresného súdu Košice I, JUDr. E. G., poverená zastupovaním predsedu súdu, sťažovateľke, že považuje jej sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní pod sp. zn.: 37 Er 1618/2009 za dôvodnú, pričom upozornila vybavujúceho sudcu na tento stav a prikázala mu konať vo veci efektívne, sústredene a bez ďalších prieťahov....

Napriek vyššie uvedenému nebolo do dnešného dňa o odvolaní povinného zo strany Okresného súdu Košice I právoplatne rozhodnuté (teda po viac ako siedmych mesiacoch od vyjadrenia sa sťažovateľky k podanému odvolaniu!).“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v zmysle ustanovenia článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ľudské právo sťažovateľky na prejednanie veci v primeranej lehote, garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd,   v konaní   vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.: 37 Er 1618/2009, porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I sa prikazuje, aby v konaní pod sp. zn.: 37 Er 1618/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.500,- EUR (slovom tisíc päťsto eur), ktoré je sťažovateľke povinný zaplatiť Okresný súd Košice I do   2 mesiacov od   právoplatnosti   tohto nálezu na   účet právneho   zástupcu sťažovateľky, JUDr. R. B., so sídlom K...

4.   Okresný   súd   Košice   I   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   pred Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   489,50   EUR...   do   2   mesiacov   od právoplatnosti nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky, JUDr. R. B., so sídlom K...“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda   listom   sp.   zn. Spr 88/11 z 24. septembra 2012 a právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k   uvedenému   vyjadreniu   okresného   súdu listom z 10. októbra 2012.

2.1   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   prehľadu   procesných úkonov vykonaných okresným súdom v predmetnej veci uviedol:

„Z vyššie uvedeného procesného postupu súdu som zistil, že súd od 30. 11. 2009 do 20. 2. 2012 o odvolaní povinného voči uzneseniu č. k. 37 Er 1618/2009-67 nerozhodol. Tento časový úsek hodnotím ako zbytočný prieťah v konaní.

Súhlasím, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní o sťažnosti M. Š. upustil od ústneho pojednávania.“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu uviedol:

„Z vyjadrenia porušovateľa, ktoré mi bolo doručené v prílohe vyššie uvedeného listu, je podľa môjho názoru zrejmé, že k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní došlo. V zmysle toho teda zotrvávam na doteraz uvedených písomných tvrdeniach a navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol v zmysle podanej sťažnosti.

Zároveň uvádzam, že súhlasím, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená   povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 37 Er 1618/09:

-   9.   júl   2009   –   okresnému   súdu   bola   doručená   žiadosť   súdneho   exekútora   (ďalej   len „exekútor“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávnenej sťažovateľky, ktorý mu bol doručený 3. júla 2009, a to o vymoženie 1 659,70 € s prísl.,

- 22. júl 2009 – okresný súd udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie,

- 2. september 2009 – okresnému súdu boli exekútorom postúpené námietky povinného proti   exekúcii   spolu   s   jeho   žiadosťou   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   boli exekútorovi doručené 24. augusta 2009,

- 9. september 2009 – námietky povinného boli okresným súdom postúpené sťažovateľke na vyjadrenie,

- 10. september 2009 – sťažovateľka sa vyjadrila k námietkam povinného,

- 25. september 2009 – povinný predložil listinný dôkaz k svojim námietkam,

- 2. október 2009 – sťažovateľka predložila listinné dôkazy k svojmu vyjadreniu týkajúce sa námietok povinného,

- 9. október 2009 – exekútor postúpil okresnému súdu listinné dôkazy zaslané mu povinným k námietkam,

- 21. október 2009 – sťažovateľka predložila ďalší listinný dôkaz,

- 27. október 2009 – okresný súd uznesením námietky povinného proti exekúcii zamietol (uznesenie bolo doručené sťažovateľke 19. novembra 2009, povinnému 18. novembra 2009 a exekútorovi 18. novembra 2009),

- 29. október 2009 – povinný predložil okresnému súdu doplnenie k svojim námietkam,

- 9. november 2009 – exekútor postúpil okresnému súdu podanie povinného, ktoré už bolo doručené okresnému súdu aj priamo 29. októbra 2009,

- 30. november 2009 – povinný sa odvolal proti uzneseniu okresného súdu z 27. októbra 2009,

- 13. apríl 2011 – okresný súd vyzval svedka na podanie potrebných informácií k odvolaniu povinného,

- 14. apríl 2011 – okresný súd vyzval sťažovateľku, aby sa vyjadrila k odvolaniu povinného (právnemu zástupcovi sťažovateľky bola výzva doručená 19. apríla 2011),

- 2. máj 2011 – sťažovateľka sa vyjadrila k odvolaniu povinného,

- 4. máj 2011 – svedok podal požadované informácie,

- 29. jún 2011 – sťažovateľka podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní,

- 20. február 2012 – okresný súd uznesením námietkam povinného proti exekúcii vyhovel (právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo uznesenie doručené 13. marca 2012),

- 15. marec 2012 – zásielka s uznesením z 20. februára 2012 doručovaná povinnému bola vrátená okresnému súdu ako nedoručená s poznámkou „adresát zomrel“,

- 28. marec 2012 – sťažovateľka podala odvolanie proti uzneseniu z 20. februára 2012,

-   29.   jún   2012   –   okresný   súd   postúpil   spis   na   odvolacie   konanie   Krajskému   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý podľa zistenia ústavného súdu v predmetnej veci dosiaľ koná pod sp. zn. 13 CoE 175/2012.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1618/09 o podnete sťažovateľky na nútené vymoženie sumy 1 659,70 € s príslušenstvom došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. V súvislosti s prvým kritériom „právna a faktická zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie je potrebné spravidla považovať za konanie tak po právnej stránke, ako aj po stránke faktickej (skutkovej) za pomerne jednoduché. Je to dané tým, že o spore   účastníkov   exekučného   konania   bolo   už   právoplatne   rozhodnuté   vo   veci   samej exekučným   titulom,   ktorý   je   podkladom   na   nariadenie   exekúcie.   Medzi   účastníkmi exekučného   konania   už   preto   nemôže   byť   sporné,   aké   práva   prináležia   oprávnenému (v danom   prípade   oprávnenej   sťažovateľke,   pozn.)   a   aké   záväzky   má   povinný   voči oprávnenému. Zmyslom exekučného konania je nútená realizácia práv oprávneného, keďže povinný dobrovoľne nesplnil, resp. čiastočne nesplnil povinnosti uložené v právoplatnom exekučnom   titule.   Podľa   ústavného   súdu   aj   napádané   exekučné   konanie   je   z   hľadiska právnej a faktickej náročnosti štandardným konaním.

2.   Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   exekučného   konania v procesnom postavení oprávnenej z exekúcie, ústavný súd na jej strane nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by prispeli k predĺženiu posudzovaného konania.

3. Napokon sa ústavný súd, s prihliadnutím aj na § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie začalo,   postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, zaoberal aj postupom okresného súdu. Ústavný súd zistil, že postup okresného súdu v danej veci sa vyznačoval opakovaným výskytom období absolútnej nečinnosti.

Podľa zistenia ústavného súdu bol okresný súd absolútne nečinný viac ako 1 rok a 5 mesiacov, a to v čase od 30. novembra 2009, keď sa povinný z exekúcie odvolal proti uzneseniu z 27. októbra 2009 o zmietnutí jeho námietok proti exekúcii, do 13. apríla 2011, keď okresný súd po podaní odvolania povinným vykonal v súvislosti s týmto podaním prvý procesný úkon. Nečinnosť v trvaní viac ako 9 mesiacov v postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj v čase od 4. mája 2011, keď boli okresnému súdu doručené všetky vyjadrenia k odvolaniu   povinného,   do   20.   februára   2012,   keď   okresný   súd   uznesením   rozhodol o odvolaní povinného z exekúcie. Napokon, podľa zistenia ústavného súdu okresnému súdu trvalo viac ako 3 mesiace iba postúpenie odvolania sťažovateľky, ktoré 28. marca 2012 podala proti uzneseniu okresného súdu z 20. februára 2012, ktoré okresný súd postúpil krajskému súdu až 29. júna 2012.

Vzhľadom   na   uvedené   bol   tak   okresný   súd   v   posudzovanom   konaní   absolútne nečinný viac ako 2 roky a 5 mesiacov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 37 Er 1618/09 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

IV.

4. Vzhľadom na to, že v súčasnej dobe v napádanom exekučnom konaní už nekoná okresný súd, pretože 29. júna 2012 bola vec postúpená na ďalšie konanie krajskému súdu, ústavný súd dospel k záveru, že právna neistota sťažovateľky vo vzťahu k okresnému súdu bola týmto nateraz odstránená, a nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov [§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 1 500 €.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľke aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na zistenú nečinnosť okresného súdu, ale aj na povahu veci (vymoženie sumy 1 659,70 € s príslušenstvom) považuje za primerané v sume 1 000 €, tak ako to je uvedené v výroku bode 2 tohto rozhodnutia.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich úhradu v celkovej sume 489,50 €.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 2 vyhlášky) za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 je 127,17 € a hodnota režijného paušálu je 7,63 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému súdu) v celkovej sume 261,82 € vrátene režijného paušálu a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 (vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 134,80 € vrátene režijného paušálu. Sťažovateľke tak vznikol nárok na úhradu   trov   v   celkovej   sume   396,62   €,   tak   ako   to   je   uvedené   v bode   3   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012