znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/2011-15

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí senátu 4. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13 CoE 131/2010-25 z 22. júna 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 362/2010-41 zo 16. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE 131/2010-25 z 22. júna 2010 a uznesením krajského súdu č. k. 16 CoE 362/2010-41 zo 16. decembra 2010.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

«Na základe Zmluvy o úvere (ďalej len „Zmluva“) zo dňa 20. 04. 2005 poskytol Sťažovateľ dlžníkovi meno, priezvisko: E. H...., Ž. (ďalej len „dlžník“) úver vo výške 663,88 Eur... Zmluva o. i. obsahovala ustanovenia týkajúce sa povinností dlžníka z tohto úverového vzťahu t.j. povinnosť vrátiť sumu poskytnutého úveru a ďalšie poplatky. Dlžník bol povinný uhrádzať sťažovateľovi poskytnutý úver v 4-och dvojtýždňových splátkach v sume 209,12 Eur... dvojtýždenne od 04. 05. 2005.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu t. j. medzi sťažovateľom a jeho dlžníkom dojednané priamo v Zmluve, že splnomocnený zástupca dlžníka, ktorý bol priamo v Zmluve určený je oprávnený, v prípade, ak dlžník neplní svoje povinností, ktoré mu zo Zmluvy o úvere vyplývajú, vykonať právne úkony, najmä podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Takáto notárska zápisnica má povahu exekučného titulu.

Dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru,   čím   sa   stal   v   zmysle   Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru,   úver   okamžite splatný. Dňa 27. 08. 2005 bola notárom spísaná notárska zápisnica; notárska zápisnica bola podpísaná určeným splnomocneným zástupcom dlžníka.

Dňa 28. 11. 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „Okresný súd“) dňa 09. 01. 2006 začal nútený výkon rozhodnutia, t.j. exekúcia. Dňa 28. 10. 2009 podal sťažovateľ návrh na zmenu súdneho exekútora, ktorému bolo udelené dňa 09. 01. 2006 poverenie na výkon exekúcie.

Okresný súd ako súd vecne a miestne príslušný na rozhodovanie o exekučnej agende zvláštneho podnetu „ex officio“ bez akéhokoľvek dokazovania, či predchádzajúcej výzvy k vyjadreniu   sa   účastníkom   k   návrhu   súdu   na   neprípustnosť   vykonávacieho   konania uznesením zo dňa 10. 02. 2010, sp. zn. 11Er 2807/2005-16 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. O návrhu na zmenu súdneho exekútora Okresný súd nerozhodol.

Sťažovateľ podal dňa 12. 03. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský súd“) ako súd odvolací uznesením zo dňa 22. 06. 2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 10. 02. 2010 ako vecne a právne správne.

Okresný súd následne uznesením zo dňa 20. 09. 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľ podal dňa 28. 10. 2010 odvolanie proti uzneseniu Okresného súdu. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením zo dňa 16.   12.   2010 potvrdil uznesenie Okresného súdu zo dňa 20. 09. 2010 ako vecne a právne správne.

Sťažovateľ   konštatuje,   že   v   priebehu   skutkového   stavu...   boli   porušené   okresným súdom a krajským súdom jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd:

... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli   okresným   a   krajským   súdom   porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa vplývajúce   z 1   Dodatkového   protokolu   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a slobôd, ktorý bol vyhlásený v zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Protokol 1 Dohovor“):

... Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie.   Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa §37 EP) a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania o   vyhlásení   neprípustnosti   exekúcie   bez   návrhu,   zahájil   konanie   na   vyhlásenie neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto   okamžiku zahájil   okresný súd konanie na   vyhlásenie   neprípustnosti   a následne zastavenie exekúcie, keďže návrh na zmenu exekútora nepredvída vyhlásenie exekúcie za neprípustnú ani jej zastavenie ani nové skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie, tj. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na vyhlásenie neprípustnosti   a   následne   zastavenia   exekúcie   sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, t.j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu....

Ďalším   porušením   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   priebehu   konania   na vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je   vykonanie   dokazovania   z   vlastného   podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť   nové   dôkazy   v   týchto   konaniach,   ktoré   by   zvrátili   jeho   rozhodnutie   vyhlásiť exekúciu   za   neprípustnú   a   následne   exekúciu   zastaviť.   Táto   skutočnosť   je   významným porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných   dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, t.j. exekúcie, ale súd týmto   konaním   vyhlásenie   neprípustnosti   a   následne   zastavenie   exekúcie   bez   návrhu a dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle   povinnému   odoberie   a   exekúciu   vyhlási   za neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný súd a   krajský   súd   svojimi   rozhodnutiami zlomili   právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd...

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok.

V prvom rade je potrebné definovať pojem „majetok“ vo vzťahu k sťažovateľovi. Na základe štandardného zmluvného vzťahu vznikol medzi sťažovateľom a treťou osobou právny vzťah, ktorého predmetom bola povinnosť sťažovateľa poskytnúť dojednané finančné prostriedky tretej osoby a tretia osoba (dlžník) bola povinná uhrádzať (vracať tieto finančné prostriedky) sťažovateľovi v dojednaných splátkach, vrátane úrokov a ďalších poplatkov. V   prípade neplnenia   povinností   zo strany   dlžníka (t.j.   nesplácania   úveru)   bola zriadená notárska zápisnica ako zákonom predvídaný exekučný titul, na základe ktorého bol sťažovateľ   oprávnený   pristúpiť   k   nútenému   výkonu   práva   vyplývajúcemu   z   exekučného titulu.   Tento   spôsob   realizácie   vlastníckeho   práva   k   pohľadávke   sťažovateľa   z   úveru dokonca posilnil právo sťažovateľa na pokojné užívanie svojho majetku vo forme právnej ochrany v rámci exekučného konania pod dohľadom súdu....

Sťažovateľ má za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskytol.   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ tak vlastnil majetok („poseession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo   na   základe   bilaterálneho   právneho   úkonu   -   zmluvy,   ktorej   platnosť   nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval toto svoje právo pod dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia   v   rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo.“ V prípade sťažovateľa nejde o   žiadne   fiktívne právo,   ktorého existencia by mala   byť   určená   dodatočne   alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.

Rozhodnutia   súdov   však   boli   vydané   vo   fáze   exekučného   konania,   t.j.   núteného výkonu práva sťažovateľa pod dohľadom súdu. Pokiaľ postupom vnútroštátnych orgánov nedochádza k zásahu do ekonomickej hodnoty, Protokol 1 Dohovoru nie je ratione materiae aplikovateľný. A contrario, kde postupom vnútroštátneho orgánu dochádza k zásahu do ekonomickej   hodnoty,   Protokol   1,   vlastníctvu   sa   priznáva   ochrana   podľa   Protokolu   1 Dohovoru...

Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do jeho práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.   Uvedený   zásah   do vlastníckych   práv   sťažovateľa   nie je   v súlade   s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený na základe zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   v   tomto   prípade   nebola   stricto   sensu   splnená   žiadna z vyššie   uvedených   podmienok.   Pokiaľ   ide   o   vykonanie   zásahu   vo   verejnom   záujme, v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým   spôsobom,   že   zmaria   možnosť   veriteľa   na   uspokojenie   jeho   pohľadávky   zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme.   Podľa   názoru   sťažovateľa   však   v   danom   prípade   úplne   absentuje   požiadavka verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti   pohľadávky   v   prebiehajúcom   exekučnom   konaní   bez   návrhu   povinného, ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy....

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru   sťažovateľa   uviesť,   že   nie   je   vôbec   zrejmé   aký   sledovaný   cieľ   mal   byť   súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľa) na uspokojenie jeho pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa názoru sťažovateľa postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľovho práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľa predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania (v rámci rozhodovania o zmene osoby súdneho exekútora), tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru.»

Sťažovateľka nepodanie dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) podľa § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku odôvodnila tým, že podľa tohto ustanovenia dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   peňažnom   plnení   neprevyšujúcom... v obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy,   pričom   na   príslušenstvo   sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde, pričom istinu v tejto veci tvorí 663,88 €.

Ako   ďalší   dôvod   nepodania   dovolania   v   súlade   s   §   237   písm.   f)   Občianskeho súdneho   poriadku   sťažovateľka   uviedla,   že   nepovažovala   dovolanie   za   účinný   právny prostriedok   nápravy   s   ohľadom   na   rozhodovaciu   prax   najvyššieho   súdu   v   obdobných konaniach, napr. sp. zn. 30 Cdo 164/1996, sp. zn. 3 Cdo 236/2004.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti P., s.r.o. na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   bolo   porušené   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   sp.   zn.   13CoE 131/2010-25 zo dňa 22.06.2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE 362/2010-41 zo dňa 16.12.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoE 131/2010-25 zo dňa 22.06.2010 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16CoE 362/2010-41 zo dňa 16.12.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   spoločnosti   P.,   s.r.o.   primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 4931,61 Eur (148569,69 Sk), ktoré mu zaplatí krajský súd do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4.   Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P.,   s.r.o.   trovy právneho zastúpenia v sume 403,50 EUR s DPH (za dva úkony právnej služby každý za 201,75   EUR   s   DPH)   na   účet   právneho   zástupcu   J.   H.,,...   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   vyjadruje svoju   nespokojnosť s uzneseniami krajského súdu č. k. 13 CoE 131/2010-25 z 22. júna 2010 a č. k. 16 CoE 362/2010-41 zo 16. decembra 2010, ktorými podľa nej malo byť zasiahnuté do jej práva na spravodlivý   proces   a do   jej   vlastníckeho   práva,   keďže   týmto   rozhodnutím   krajský   súd potvrdil   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného   konania   v   prospech   oprávnenej sťažovateľky, čím jej mal uprieť právo na vrátenie majetku od povinnej (dlžníčky), ktorý jej sťažovateľka poskytla.

Ústavný súd v prvom rade podotýka, že jeho úlohou nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú, alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Krajský súd svoje rozhodnutia č. k. 16 CoE 362/2010-41 zo 16. decembra 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 11 Er 2807/2005-30 z 20. septembra 2010, ktorým tento súd vyhlásil exekúciu vedenú pod sp. zn. EX 3557/05 za neprípustnú, odôvodnil takto:

„Napadnutým   uznesením   okresný   súd   exekúciu   zastavil   a   oprávnenému   uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 25,14 € do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.

Proti uzneseniu okresného súdu podal odvolanie v zákonnej 15-dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) oprávnený, a to z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odvolaní proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Žiar   riad   Hronom   č.   k.   11Er/2807/2005-16   zo   dňa 10. februára   2010,   ktorým   okresný   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú.   Uznesenie okresného súdu žiadal zrušiť v celom rozsahu.

Krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania v súlade s ust. § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania   na   prejednanie   odvolania   podľa   ust.   §   214   ods.   1,   2   O.s.p.   a   uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia. Okresný súd správne zastavil exekúciu podľa §57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, potom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu   nemožno   vykonať.   V   ďalšom   odvolací   súd   poukazuje   na   dôvody   napadnutého uznesenia   na   to,   že   námietky,   ktoré   vyslovil   odvolateľ   v   odvolaní,   boli   predmetom prejednania pred odvolacím súdom, ktorý o nich aj rozhodol v uznesení, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   o   vyhlásení   exekúcie   za   neprípustnú,   a   to   uznesením   č.   k. 13CoE/131/2010 - 25 zo dňa 22. júna 2010.

Pokiaľ   prvostupňový súd exekúciu zastavil   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   O,   s.   p., pretože   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno vykonať, po vyhlásení exekúcie za neprípustnú nemal inú možnosť ako exekúciu zastaviť. Odvolací súd poukazuje aj na dôvody uznesenia okresného súdu o náhrade trov exekúcie, s ktorými sa taktiež v celom rozsahu stotožňuje.“

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia č. k. 13 CoE 131/2010-25 zo 16. decembra 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 11 Er/2807/2005-30 z 20. septembra 2010, uviedol:

«Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a opomenul rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie   a   o   náhrade   trov   exekúcie.   V   odôvodnení   uviedol,   že oprávnený   a   povinný   uzavreli   zmluvu   o   úvere.   Súčasťou   zmluvy   o   úvere   bolo   aj splnomocnenie, ktorým „povinný splnomocnil advokáta na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu“. Pri uzavieraní zmluvy o úvere ale povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy je zrejmé, že bola použitá predtlač vyhotovená oprávneným. Osoba splnomocneného advokáta bola vopred určená. Udelenie takéhoto plnomocenstva nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia a to, že splnomocnenec bude presadzovať a hájiť   záujem   povinného,   tiež   aj   slobodnú   vôľu   pri   výbere   splnomocnenca splnomocniteľom.   Záujmy   splnomocneného   advokáta   sú   potom   v   rozpore   so   záujmami povinného.   Dohoda   o   plnomocenstve   je   absolútne   neplatná.   Advokát   preto   nemohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu, čím táto neobsahuje   jednu   z   materiálnych   podmienok   vykonateľnosti   a   to   súhlas   povinného s vykonateľnosťou.

Oprávnený   v   podanom   odvolaní   uviedol,   že   súd   nezamietol   žiadosť   súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd už teda preskúmal exekučný titul a tento uznal za „súladný“ a udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.   Povinný   ako   dlžník   mohol   kedykoľvek   po   uzatvorení   zmluvy   o   úvere   udelené plnomocenstvo   odvolať,   čo   neurobil.   Právny   úkon   bol   urobený   v   kvalifikovanej   forme, vo forme   notárskej   zápisnice.   Táto   obsahuje   výslovný   súhlas   povinnej   osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Rozhodnutie súdu bude znamenať zmenu skutkového a právneho   stavu.   Oprávnený   si   už   nebude   môcť   zabezpečiť   iný   exekučný   titul.   Jeho pohľadávka bude premlčaná. Žiadal uznesenie okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP prejednal a uznesenie okresného podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov.

Aj   keď   okresný   súd opomenul rozhodnúť   o   zastavení exekúcie a o náhrade   trov exekúcie, nejde o také vady, pre ktoré by malo byť uznesenie zrušené (§ 212 ods. 3 OSP), keď inak je vecne správne.

Oprávnený   a povinný   uzavreli   dňa   20.   04.   2005   „Zmluvu   o úvere“...   ako   tzv. formulárovú zmluvu. Jej súčasťou je aj „Splnomocnenie“, ktorým povinný dal advokátovi Mgr.   T.   K., okrem iného,   oprávnenie „na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,   t   j.,   aby   v   mojom   mene   uznal   môj   záväzok   z   úveru   vyššie   uvedeného“.   V čase uzavretia úverovej zmluvy nemal ale oprávnený žiadny právny dôvod trvať na tom, aby povinný   dal   plnomocenstvo   splnomocnencovi   (zástupcovi)   vybranému   oprávneným   na právny   úkon,   ktorý   v   budúcnosti   môže   ale   aj   nemusí   byť   potrebné   urobiť   a   to   len   so súhlasom povinného (dobrovoľne). Táto časť zmluvy o úvere je neprijateľnou podmienkou a preto je neplatná (§52 a § 53 OZ) Povinný teda platne nesplnomocnil Mgr. T. K. svojím zastupovaním.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu potvrdil. Okresný súd musí ešte rozhodnúť o zastavení, exekúcie a o náhrade trov exekúcie.

Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).»

Z   citovanej   časti   odôvodnení   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   vyplýva,   že krajský súd ako odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom Okresného súdu Žiar nad Hronom vyjadreným v jeho uvedených uzneseniach, ktorý svoje rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil   na § 57 ods.   1 písm.   g)   zákona Národnej rady   Slovenskej republiky   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno   vykonať“.   Jedným   z predpokladov   vedenia   exekučného   konania je relevantný exekučný   titul,   keďže   bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Preto   je   podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania. Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru   ústavného   súdu   ani   právne   závery   krajského   súdu   vyjadrené   v   napadnutých uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad   a   aplikáciu   príslušných   ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd,   vzhľadom   na   už uvedené,   považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za   daných   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   napadnutými uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými uzneseniami krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a obsahom práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2011