znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., B., a Ing. M. P., N., zastúpených advokátom Mgr. M. P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. 4 C 65/2008 z 23. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co 24/2009 z 12. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. a Ing. M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2010 telefaxom doručená sťažnosť (5. marca 2010 doplnená predložením originálu) M. V., B., a Ing. M. P., N. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 65/2008 z 23. októbra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 24/2009 z 12. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa spolu s ďalšími piatimi navrhovateľmi návrhom podaným okresnému súdu domáhali proti odporkyni A. K., L., vyslovenia   neplatnosti   závetu   po   poručiteľke   A.   O.   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 4 C 65/2008-59   z 23.   októbra   2008   návrh   sťažovateľov   a spol.   zamietol.   Proti   tomuto rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia spolu s ostatnými navrhovateľmi odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom č. k. 19 Co 24/2009-85 z 12. novembra 2009 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľov   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   napadnutými rozsudkami porušili ich základné právo dediť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, a to tým, že všeobecné súdy „zjavne nesprávne vyhodnotili skutočnosti jednoznačne svedčiace tomu,   že   poručiteľka   nemala   vážnu   a slobodnú   vôľu   závet   spísať   a neboli   ani   splnené zákonné náležitosti platnosti závetu“.

Sťažovatelia presvedčenie o porušení svojho základného práva odôvodnili takto:«Osvedčenie   o   dedičstve   po   poručiteľovi   J.   O.   nadobudlo   účinky   právoplatného uznesenia o dedičstve dňa 18. 6. 2007. Svedok J. G. na pojednávaní dňa 16. 9. 2007 sám uviedol, že „spýtal som sa jej, ako dopadlo dedičské konanie, povedala, že celý majetok si nechala pre seba po svojom manželovi. Na čo som jej povedal, že na čo jej majetok bude, aby porozmýšľala komu ho dá. Povedala, že keby ho niekomu dala, mohol by ju z domu vyhnať, tak som jej poradil, aby spísala závet, že vlastníkom jej majetku sa stane niekto iný až po jej smrti“. Napriek takémuto jednoznačnému tvrdeniu svedka J. G., posúdili súdy situáciu ohľadom absencie vlastnej slobodnej vôle na strane poručiteľky ako nepreukázané tvrdenia a domnienky sťažovateľov.

V spise sa nachádza protokol vyhotovený na príslušnom notárskom úrade, podľa ktorého poručiteľka deň pred podpísaním závetu teda 20. 6. 2007 predala vozidlo Škoda PICK-UP I. G. Pán I. G., ktorý je bratom pána J. G. a bol preukázateľne dňa 20. 6. 2007 s poručiteľkou   v kontakte,   teda   v   deň   kedy   mala   podľa   tvrdenia   J.   G.   poručiteľka   závet koncipovať. Vypočutie tohto kľúčového svedka, ktorý osobne aj na notársky úrad závet zaniesol, bolo odmietnuté ako nadbytočné zo strany Okresného súdu v Považskej Bystrici. Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení svojho rozhodnutia iba stručne skonštatoval, že neboli dôvody na doplnenie dokazovania, pričom nadbytočnosť tohto dôkazu vôbec neodôvodnil. Celé konanie poručiteľky pritom jednoznačne vykazovalo znaky tiesne, nakoľko z časového hľadiska boli dôležité tieto momenty:

- dňa 18. 6. 2007 si priniesla poručiteľka z notárskeho úradu osvedčenie o dedičstve po svojom manželovi, pričom A. K. a jej manžel boli presvedčení, že na takéto dedičstvo nemá morálny nárok,

- v ten istý deň sa mal dostaviť k poručiteľke J. G., ktorý tlačil na poručiteľku, aby spísala závet,

- dňa 20. 6. 2007 predala poručiteľka I. G. Škodu PICK UP,

- v ten istý deň mala poručiteľka napísať závet, hoci nikdy nevlastnila počítač ani písací stroj; je pri tom celkom zrejmé, že I. G. ktorý vôbec nebol vypočutý pracoval na obecnom úrade a mohol poľahky takýto závet napísať,

- podľa znenia závetu mal byť závet podpísaný pred dvoma súčasne prítomnými svedkami; táto formulácia sa ukázala ako nepravdivá.

Označené   súdy   namiesto   toho,   aby   vykonali   navrhovaný   dôkaz   vypočutím   I.   G., zamerali sa pri svojom rozhodovaní len na skutočnosti, ktoré bolo možné účelovo vykladať v   neprospech   sťažovateľov.   Aj   keď   sťažovatelia   upriamovali   pozornosť   súdu   na   rozpor medzi textom závetu a skutočným stavom pri jeho podpise, označené súdy sa zamerali na výklad ust. § 476b Občianskeho zákonníka, čím právne odôvodnili tento nedostatok, avšak neriešili skutočnú podstatu sporu, kto mal záujem predstierať prítomnosť obidvoch svedkov súčasne aj keď v skutočnosti tomu tak nebolo. Napriek skutočnosti, že jeden zo svedkov podľa vlastných slov prišiel k osvedčeniu vôli poručiteľky náhodne a ani si nemyslel že by bol závet potrebný, bez všetkého prijali názor, že to nemalo význam pre platnosť závetu, aj keď takýto názor je v rozpore s dostupnou judikatúrou, ktorá bola sťažovateľmi v konaní predložená.

Sťažovatelia   sú dôvodne   presvedčení,   že rozhodnutím označených súdov   im   bolo odopreté ich ústavou zaručené právo dediť majetok. Sťažovatelia majú za to, že poručiteľka nemala v úmysle meniť dedenie zo zákona na dedenie zo závetu, nevedela o takejto možnosti a ani sa so žiadnym právnikom o takejto možnosti neradila. Nebolo v jej schopnostiach naformulovať právne bezchybný závet a na počítači ho napísať. Z vykonaného dokazovania pomerne presvedčivo vyplynulo, že v časovom úseku necelých troch dní manžel žalovanej prostredníctvom J. a I. G. závet napísali a podstrčili na notársky úrad tak, aby poručiteľkin majetok získala žalovaná. Motívom k tomuto konaniu bolo ich neodôvodnené presvedčenie, že majetok J. O. (brat žalovanej) ktorý poručiteľka zdedila, patrí iba ich rodine. Jedine podstrčením   neplatného   závetu   mohli   zabrániť   tomu,   aby   majetok   poručiteľky   zdedili dedičia zo zákona...»

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Okresný   súd   v   Považskej   Bystrici   rozsudkom   zo   dňa   23. 10. 2008,   č.   k. 4 C/65/2008-59   a   Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   zo   dňa   12. 11. 2009,   č.   k. 19 Co/24/2009-85 porušil základné právo sťažovateľa dediť majetok.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 12. 11. 2009, č. k. 19 Co/24/2009-85 v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 23. 10. 2008, č. k. 4 C/65/2008-59 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Považskej Bystrici na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania k rukám jeho právneho zástupcu Mgr. M. P.do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   dediť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   4   C   65/2008-59 z 23. októbra 2008 a rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 24/2009-85 z 12. novembra 2009.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   rozsudkom okresného   súdu   č.   k.   4   C   65/2008-59   z 23.   októbra   2008,   ústavný   súd   konštatuje,   že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), v danom prípade nemá právomoc preskúmavať konanie a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie už preskúmal na základe   riadneho   opravného   prostriedku   (odvolania)   sťažovateľov   a spol.   krajský   súd v konaní vedenom sp. zn. 19 Co 24/2009, výsledkom ktorého bol rozsudok z 12. novembra 2009.

Sťažovatelia sa teda mohli, a túto možnosť aj využili, domôcť ochrany svojho práva podaním odvolania proti   rozsudku   okresného súdu,   o ktorom   bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd.

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ (v tomto prípade sťažovatelia) sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09).

Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému   rozhodnutiu   okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov rozsudkom krajského súdu č. k. 19 Co 24/2009-85 z 12. novembra 2009 ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, II. ÚS 289/08).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu označeného rozsudku krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 12. novembra 2009 okrem iného vyplýva: „V   preskúmavanej   veci   navrhovatelia   1)   –   7)   v   podanom   odvolaní,   vychádzajúc z jeho   obsahu,   vytýkali   prvostupňovému   súdu   neúplné   zistenie   skutkového   stavu   veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým   zisteniam   (§   205   ods.   2   písm.   d/   O.   s.   p.)   a   že   jeho   rozhodnutie   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p. spočíva v takej skutočnosti,   že   ak   účastník   alebo   jeho   zástupca   navrhol   vykonanie   dôkazu,   ktorý   bol spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal, vzniká nedostatok v skutkových zisteniach, ktorý treba odstrániť.

V   danej   veci   zástupca   navrhovateľov   navrhoval   doplniť   dokazovanie   výsluchom svedka I. G., výsluchom osoby, ktorá spisovala vyjadrenie odporkyne k návrhu, vyjadrenie lekára poručiteľky, ktoré považoval za dôležité z hľadiska objasnenia skutkového stavu danej veci.

Súd   prvého   stupňa   dôkazy   navrhované   zástupcom   navrhovateľov   nevykonal, považoval   ich   za   nadbytočné,   nakoľko   skutkový   stav   bol   dostatočne   zistený   z   dôkazov vykonaných v priebehu prvostupňového konania.

Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vykonanie dôkazov – výsluch svedka   I.   G.   a   osoby,   ktorá   spisovala   vyjadrenie   odporkyne   k   návrhu   navrhovaných zástupcom navrhovateľov, nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav v danom súdnom konaní a preto ich vykonanie považoval rovnako ako súd prvého stupňa za nadbytočné. Pokiaľ zástupca navrhovateľov navrhol dôkaz – vyjadrenie lekára poručiteľky k jej zdravotnému stavu v rozhodnom období, je potrebné uviesť, že tento dôkaz nemohol bez   ďalšieho   dokazovania   (súdnym   znalcom)   zásadným   spôsobom   ovplyvniť   zistený skutkový stav veci. Znalecké dokazovanie znalcom z odboru zdravotníctva na zdravotný stav poručiteľky navrhovatelia nenavrhovali, nepredložili v priebehu prvostupňového konania žiaden relevantný listinný alebo iný dôkaz, ktorým by bol zdravotný stav poručiteľky vo vzťahu k platnosti závetu spochybnený. Súd prvého stupňa potom dôvodne pri hodnotení zdravotného   stavu   poručiteľky   vychádzal   z   výpovedí   odporkyne   a   svedkyne   P. Navrhovatelia   ani   s   podaným   odvolaním   nepredložili   súdu   žiaden   relevantný   dôkaz,   z ktorého by vyplynuli aspoň pochybnosti o takom zdravotnom stave poručiteľky v rozhodnom čase, ktorý by mohol mať vplyv na platnosť závetu. Obmedzili sa len na svoje tvrdenia, že v dôsledku nevykonania tohto dôkazu nebol dostatočne zistený skutkový stav danej veci. Za týchto okolností   nemohol odvolací   súd   ustáliť,   že tento dôkaz bol   potrebný   na   zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho nevykonaním došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu danej veci.

Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. c) O. s. p. uplatnený navrhovateľmi nie je daný.

Podstata   druhého   odvolacieho   dôvodu   (§   205   ods.   2   písm.   d/   O.   s.   p.)   spočíva predovšetkým   v   nesprávnom   postupe   súdu   prvého   stupňa   pri   hodnotení   výsledkov dokazovania. Dôsledkom potom je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, je treba považovať taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom,   ktorý   nezodpovedá   postupu   ust.   §   132   O.   s.   p.   Podľa   citovaného   zákonného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov   alebo   prednesov   účastníkov   nevyplynuli,   ani   inak   nevyšli   v   konaní   najavo, prípadne,   že   by   si   nepovšimol   rozhodné   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi preukázané, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ust. § 133 až § 135 O. s. p.

V predmetnej veci sa navrhovatelia domáhajú určenia, že závet poručiteľky A. O.... je neplatný.

... V dedičskom konaní po poručiteľke bol predložený jej závet, ktorým pre prípad svojej   smrti   všetok   svoj   hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok   zanechala   odporkyni,   svojej švagrinej. V závete poručiteľky, ktorý je písaný na počítači, poručiteľka deklaruje, že tento zriaďuje pri plnom vedomí, v prítomnosti dvoch svedkov a jedná sa ojej poslednú vôľu. Závet je datovaný (deň, mesiac, rok), podpísaný poručiteľkou a po jej podpise nasledujú podpisy dvoch svedkov, ktorí deklarujú, že boli súčasne prítomní, že poručiteľka závet v uvedený deň pred nimi vlastnoručne podpísala a výslovne prejavila, že listina obsahuje jej poslednú vôľu. Obaja svedkovia... potvrdili, že boli súčasne prítomní v dome poručiteľky v deň podpisovania závetu, že poručiteľka výslovne pred nimi prejavila, že závet obsahuje jej poslednú vôľu, obaja ho podpísali až potom ako bol závet podpísaný poručiteľkou. Závet   je   jednostranný   právny   úkon   poručiteľa,   ktorým   robí   poriadok   o   svojom majetku pre prípad smrti.

Poručiteľ môže závet buď napísať vlastnou rukou, alebo ho zriadiť v inej písomnej forme za účasti svedkov alebo vo forme notárskej zápisnice (§ 476 Občianskeho zákonníka). Vlastnoručný závet musí byť napísaný a podpísaný vlastnou rukou, inak je neplatný (§ 476a Občianskeho zákonníka). Závet, ktorý poručiteľ nenapísal vlastnou rukou, musí vlastnou rukou podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa musia na závet podpísať (§ 476b Občianskeho zákonníka).

Pre všetky druhy závetov je spoločné, že závet musí mať písomnú formu. Druhou podstatnou   náležitosťou   závetu   je,   aby   z   neho   bol   zjavný   deň,   mesiac   a   rok,   kedy   bol podpísaný. Ak závet neobsahuje presný dátum podpísania, je neplatný.

Pre platnosť vlastnoručného (holografného) závetu sa vyžaduje po formálnej stránke, aby ho závetca napísal sám v celom znení vlastnou rukou, uviedol v ňom deň, mesiac a rok, kedy ho podpísal a na konci pripojil svoj podpis. Platí zásada, že čo nie je kryté podpisom, nemožno považovať za platné. Preto ak závetca po podpísaní listy pripíše ešte niečo k závetu, treba, aby listinu pod pripojeným textom opätovne podpísal a uviedol dátum, kedy tak   urobil.   U   vlastnoručného   závetu   zákon   nevyžaduje,   aby   bol   zriadený   v   prítomnosti svedkov, ani to, aby podpis závetcu bol úradne overený.

Alografný závet je závet, ktorý nenapísal – poručiteľ vlastnou rukou. Závet môže napísať ktokoľvek písacím strojom alebo inak mechanicky, alebo ho môže napísať i vlastnou rukou iná osoba. Závetca musí závet vlastnoručne podpísať a pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne prejaviť, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia sa potom musia   na   závet   podpísať.   Pri   tejto   forme   závetu   svedkovia   osvedčujú   svojimi   podpismi obsah závetcovho vyhlásenia a nie obsah závetu.

Závetom povolaný, ani zákonný dedič a osoby im blízke nemôžu pri vyhotovovaní závetu pôsobiť ako úradné osoby, svedkovia, pisatelia, tlmočníci alebo predčitatelia (§ 476f Občianskeho zákonníka).

Z   ustálenej   súdnej   praxe   a   judikatúry   NS   SR   vyplýva,   že   uvedené   zákonné ustanovenie sa však vzťahuje len na prípady zriadenia závetu podľa § 476c Občianskeho zákonníka, podľa ktorého závet zriaďuje osoba, ktorá nemôže čítať alebo písať, jedná sa z týchto dôvodov o sprísnenú formu alografného závetu, zriaďovateľ závetu vyjadruje svoju poslednú vôľu pred tromi súčasne prítomnými svedkami, ktorí listinu podpíšu potom ako bol závet prečítaný. V tomto prípade zákon vyžaduje splnenie podmienky, aby pisateľ závetu nebol predčítateľ resp., aby závetom povolaný dedič a osoba jemu blízka nevystupovala pri spísaní závetu ako úradná osoba, svedok, tlmočník, pisateľ a pod.

V danej veci z obsahu spisu nevyplýva, že by poručiteľka bola osobou, ktorá nemôže čítať   alebo   písať,   závet   ňou   zriadený   je   potom   potrebné   posudzovať   podľa   §   476b Občianskeho zákonníka. Na platnosť závetu podľa § 476b Občianskeho zákonníka sa totiž nevyžaduje súčinnosť pisateľa a nie je preto potrebné dodržať náležitosti požadované § 476f Občianskeho zákonníka.

Z týchto dôvodov nebolo v danej veci významné, ktorá osoba bola pisateľom závetu, podstatné bolo len zistenie, či bol závet podpísaný poručiteťkou vlastnou rukou a či pred dvoma súčasne prítomnými svedkami poručiteľka výslovne prejavila, že listina obsahuje jej poslednú vôľu a či svedkovia závet podpísali.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že obaja svedkovia závet podpísali vlastnou rukou, svoje podpisy na tejto listine obaja opoznali. Navrhovatelia namietali, že poručiteľka závet nepodpísala   pred   oboma   súčasne   prítomnými   svedkami   ako   to   vyžaduje   §   476b Občianskeho zákonníka, keď svedok G. tvrdil, že závet nebol poručiteľkou podpísaný v čase keď mu ho ukazovala a svedkyňa P. tvrdila, že závet bol poručiteľkou podpísaný v čase keď jej ho ukazovala. Tvrdili tiež, že svedkyňa P. vo svojej svedeckej výpovedi nepotvrdila, že poručiteľka výslovne uviedla, že závet obsahuje jej poslednú vôľu. Spochybňovali svedectvo tejto svedkyne z dôvodu, že nebola poručiteľkou vopred požiadaná o svedectvo v súvislosti s jej závetom a jednalo sa teda o náhodného svedka.

Výklad   ust.   §   476b   Občianskeho   zákonníka,   ktorý   prezentovali   navrhovatelia   v súvislosti   s   podpisom   závetu   poručiteľkou,   osvedčením   vyhlásenia   poručiteľky,   že   závet obsahuje jej poslednú vôľu ako i otázky náhodného svedka závetu vo vzťahu k svedkyni P. nie je správny.

Zo znenia ust. § 476b Občianskeho zákonníka vyplýva aké náležitosti musia byť splnené   pre   platnosť   alografného   závetu,   nevyplýva   však   zo   znenia   tohto   zákonného ustanovenia   záväzné   poradie   v   akom   musia   byť   tieto   náležitosti   splnené.   Pre   platnosť alografného závetu je postačujúce, ak boli požadované náležitosti splnené v bezprostrednej časovej súvislosti tak, že sa javia ako jednotný úkon. Dôvodom neplatnosti závetu potom nemôže byť skutočnosť, že svedkovia podpísali závet skôr ako poručiteľ, resp. že poručiteľ závet podpísal a až následne prejavil, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Svedkovia totiž osvedčujú len vyhlásenie poručiteľa, že listina jeho poslednú vôľu obsahuje, nie obsah tejto listiny alebo podpis poručiteľa.

Z uvedeného nepochybne vyplýva, že pre platnosť závetu je nepodstatné, či svedkovia videli alebo nevideli vlastnoručné podpisovanie závetu poručiteľkou. Podstatné je, aby bol závet   vlastnou   rukou   poručiteľky   podpísaný,   ktoré   dokazovanie   znalcom   z   odboru grafológie navrhovatelia výslovne nežiadali resp. od takéhoto dokazovania upustili. Rovnako nie je možné z cit. zákonného ustanovenia vyvodiť, že poručiteľ musí pred dvoma súčasne prítomnými svedkami prejaviť svoju poslednú vôľu len použitím určitých slov   (vyslovením   formule).   Požiadavkám   ust.   §   476b   zodpovedá   použitie   akýchkoľvek slovných výrazov, ktorými poručiteľ pred dvoma súčasne prítomnými svedkami spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti prejaví to, že listina obsahuje jeho poslednú vôľu. Je totiž nevyhnutné, aby ten, kto bol ako svedok závetu povolaný a kto má závet podpísať, nemal žiadne pochybnosti o tom, že poručiteľ skutočne vyjadruje svoju poslednú vôľu, ktorá je v závete uvedená.

S   poukazom   na   uvedené   odvolací   súd   zhodne   so   súdom   prvého   stupňa   dospel   z obsahu výpovedí oboch svedkov závetu v prvostupňovom konaní k záveru, že títo nemali pochybnosti   o   tom,   že   poručiteľka   prejavila   vôľu   závet   zriadiť   a   že   v   závete   skutočne vyjadruje svoju poslednú vôľu.

Svedkom závetu môže byť len osoba, ktorá je touto funkciou vopred poverená a je s týmto poverením uzrozumená, nemôže teda ísť o osobu, ktorá je tomuto úkonu prítomná len náhodou. V danej veci nie je možné svedkyňu P. považovať za náhodne prítomného svedka závetu (v podstate poručiteľke neznámu osobu náhodne sa vyskytujúcu pri zriadení závetu), keď táto mala s poručiteľkou blízky vzťah už od mladosti (vyrastali spolu, pracovali spolu) a   denne   poručiteľku   navštevovala.   Jej   povolanie   k   závetu   poručiteľky   tiež   nepochybne vyplýva z vopred pripraveného znenia závetu poručiteľky. Z výpovede svedkyne vyplynulo, že bola s týmto poverením uzrozumená a prijala ho.

Občianske   súdne   konanie   je   ovládané   prejednacou   zásadou,   v   dôsledku   ktorej povinnosť   tvrdiť   skutočnosti   a   navrhovať   na   ich   preukázanie   dôkazy   je   zásadne   vecou účastníkov   konania.   Dokazujú   sa   len   tie   skutočnosti,   ktoré   zostávajú   medzi   účastníkmi sporné. Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Platí zásada, že každý   z   účastníkov   (a   teda   nielen   navrhovateľ,   ktorý   sa   domáha   určitého   práva   alebo nároku) preukazuje tie skutočnosti, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Neunesenie   dôkazného   bremena   postihuje   účastníka   nepriaznivým   následkom   v podobe neúspechu   v   spore,   pričom   právne   posúdenie   uplatneného   nároku   spočíva   na   súde. Odvolací súd môže hodnotenie dôkazov vykonané okresným súdom preskúmavať len vtedy, pokiaľ je toto hodnotenie v rozpore s pravidlami logického myslenia. Odvolací súd je v sporovom   konaní   viazaný   skutkovým   stavom,   tak   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje len vtedy, ak má za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 213 ods. 2 O. s. p.) a doplniť   dokazovanie   vykonaním   ďalších   dôkazov   navrhnutých   účastníkmi   môže   za podmienky, že ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol alebo za podmienok ustanovených v § 205a O. s. p. (§ 213 ods. 3 O. s. p.).

Preskúmaním   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   veci vykonal   všetky   účastníkmi   navrhnuté   s   výnimkou   tých   dôkazov,   ktoré   považoval   za nadbytočné a duplicitné ako aj tie, ktoré sám považoval za nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a tieto dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 132 O. s. p.. Odvolací súd je podľa § 213 ods. 1 O. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, neboli dôvody na opakovanie už vykonaného dokazovania (§ 213 ods. 2 O. s. p.), ale ani na jeho doplnenie (§ 213 ods. 3 O. s. p.).

Okresný   súd   správne   pri   hodnotení   dôkazov   vychádzal   zo   zásady,   že   každý z účastníkov,   a   teda   aj   navrhovatelia,   ktorí   sa   domáhali   určitého   práva   alebo   nároku, preukazujú   tie   skutočnosti,   z   ktorých   vyvodzuje   pre   seba   priaznivé   právne   dôsledky a neunesenie dôkazného bremena má za následok neúspech v spore. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré konkrétne musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, to znamená právny predpis, ktorý je na sporný vzťah aplikovaný. Z neho tiež vyplýva, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda kto z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať. V prípade, že dôkazné bremeno neunesie, resp. sú relevantné   pochybnosti   o   dôvodnosti   jeho   nároku,   musí   znášať   následok   v   podobe neúspechu v súdnom spore.

Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že podpis poručiteľky na závete nie je jej podpisom, resp.   vyjadrili   pochybnosti   o   pravosti   jej   podpisu,   pričom   výslovne   nežiadali   vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológia, je nutné konštatovať, že v prípade tejto skutočnosti neuniesli dôkazné bremeno, nepreukázali, že podpis na závete nie je poručiteľky a musia potom znášať následok v podobe neúspechu v súdnom spore.

Z obsahu spisu tiež nevyplýva, že by odporkyňa alebo jej manžel, ktorí dokonca o spísaní závetu poručiteľkou nemali vedomosť, alebo svedok G. boli vyvíjali na poručiteľku nátlak v súvislosti so spisovaním závetu resp., že by táto konala v tiesni. Táto skutočnosť sa navrhovateľom, ktorých dôkazné bremeno zaťažovalo, preukázať nepodarila a zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení resp. domnienok navrhovateľov.

Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. uplatnený navrhovateľmi 1) – 7) nie je daný.

Ďalší odvolací dôvod uplatnený navrhovateľmi (§ 205 ods. 2 písm. f O. s. p.) spočíva v mylnej aplikácii (výkladu) právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy,   ktorú   na   zistený   skutkový   stav   vôbec   nemožno   aplikovať   ako   aj   posúdenie predbežných otázok,   otázok žalovateľnosti nároku a dodržiavanie procesných predpisov upravujúcich otázky, ktoré majú vplyv na správnosť rozhodnutia vo veci samej. Nesprávne právne posúdenie veci videli navrhovatelia v tom, že súd prvého stupňa považoval svedkyňu P.   za   osobu,   ktorá   mohla   vierohodne   osvedčiť   poslednú   vôľu   poručiteľky,   pričom   z výpovede   tejto   svedkyne   vyplýva,   že   sa   dostavila   k   zriadeniu   závetu   poručiteľky   len náhodne, po tom ako bol už závet podpísaný.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď v danej veci použil ustanovenia § 37 ods. 1, § 476 ods. 1, 2, § 476b Občianskeho zákonníka, správne tieto ustanovenia vyložil a aj aplikoval. Pokiaľ ide o otázku, či mohla byť svedkyňa P. svedkyňou závetu v zmysle § 476b Občianskeho   zákonníka   sa   odvolací   súd   vysporiadal   už   v   predchádzajúcej   časti   tohto rozhodnutia.

Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že ani tretí odvolací dôvod uplatnený navrhovateľmi 1) – 7) nie je daný...“

V   citovanej   časti   odôvodnenia   napádaného   rozsudku   krajský   súd   dostatočným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu potvrdil. Veľmi podrobným spôsobom vyložil zákonné ustanovenia, ktorými sa pri svojom rozhodovaní   riadil   a ktoré   na   danú   vec   aplikoval.   Jednoznačne   odpovedal   na   všetky podstatné a rozhodujúce otázky nastolené v odvolaní.

Ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda krajský súd v danom   prípade   neporušil   žiadny   z ústavno-procesných   princípov   zaručených   v   čl.   46 a nasl. ústavy, preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľmi označeného základného práva dediť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 tretej vety ústavy.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnym názorom   krajského súdu   nestotožňujú, sama osebe nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov   všeobecného   (v   tomto   prípade   krajského)   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou. Aj   keby   ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010