znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. S., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2009 doručená sťažnosť J. S., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu sa sťažovateľ   domáhal   zaplatenia   sumy   1   560   359   Sk   s   prísl.   ako   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánov štátu podľa § 18 a nasl. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom. Žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá prvostupňovým i odvolacím súdom. Podľa sťažovateľa zanedbanie povinností zo strany štátu v zastúpení Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky malo za následok, že nelegálna činnosť nebankových subjektov   v   rokoch   1999   až   2002   nadobudla   rozmery,   pričom   bola   realizovaná   bez akéhokoľvek zásahu zo strany Slovenskej republiky, ktorá prostredníctvom svojich orgánov nepodnikla činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu nebankových subjektov a mali ňou byť prijaté opatrenia na zastavenie ich podnikania, a nie na zamedzenie činnosti. Sťažovateľ uvádza, že zmluvy s nebankovými subjektmi uzavrel na základe verejnej výzvy (reklamy) šírenej prostredníctvom médií, v ktorej sa prostredníctvom masmédií sľubovali záujemcom   o   investovanie výnosy,   resp.   zhodnotenie   nimi investovanej   sumy o   výnos, ktorý v tej dobe mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami. Na základe už uvedeného spôsobu ponúkania výnosov sťažovateľ nadobudol presvedčenie, že investuje peňažné prostriedky v súlade so zákonom č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov, resp. že vkladá svoje finančné prostriedky do spoločnosti s príslušným povolením orgánov Slovenskej republiky. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že nekonanie a   zanedbanie   povinností   zo   strany   štátu   malo   za   následok,   že   Slovenská   republika prostredníctvom svojich orgánov nepodnikla činnosť smerujúcu k odvráteniu protiprávneho stavu   a   nepodnikla   kroky   smerujúce   k   zamedzeniu   nezákonného podnikania.   Konkurzy nebankových subjektov prebiehajú podľa sťažovateľa viac ako sedem rokov a do dnešného dňa   nie   sú   ukončené,   na   základe   čoho   podľa   sťažovateľa   bolo   povinnosťou   súdu rozhodovať podľa § 109 Občianskeho súdneho poriadku a konania prerušiť.

Z   dôvodu   zlyhania   kontrolných   mechanizmov   Slovenskej   republiky   pri zabezpečovaní práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a práva na spravodlivé konanie, ako aj tým, že Slovenská republika oficiálnym povolením činnosti nebankových subjektov nesie svoj diel zodpovednosti, sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým   vysloví,   že   pri   rozhodovaní   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 C 119/05 a krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 102/08 došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy zlyhaním kontrolných mechanizmov Slovenskej republiky pri zabezpečovaní práva občanov na účinnú ochranu svojho majetku a spravodlivé súdne konanie, o ktorých rozhodoval okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 119/05 a rozsudkom z 10. januára 2006 a krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 102/08 a rozsudkom z 22. januára 2009, ktoré nadobudli právoplatnosť 17. februára 2009.

Zo skutočností publikovaných vo verejnoprávnych a súkromných médiách, ako aj z rozhodnutí,   oznámení a iných   úkonov orgánov štátu   doručovaných   oprávneným, príp. dotknutým   fyzickým   a   právnickým   osobám   –   klientom   uvádzaných   spoločností je všeobecne známe, že ku „krachu“ nebankových subjektov a k oboznámeniu verejnosti o nekalej činnosti zodpovedných zástupcov týchto spoločností došlo v priebehu roka 2002. Rovnako k vyhláseniu konkurzných konaní proti sťažovateľom uvádzaným nebankovým subjektom došlo, ako je zrejmé z výpisov z obchodného registra, v priebehu roka 2002. Ak je teda sťažovateľ presvedčený o tom, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo nesprávnym postupom znamenajúcim iný zásah, t. j. nesplnením si svojich zákonom uložených povinností zo strany príslušných orgánov štátu, mal, resp. mohol mať vedomosť o tomto porušení iným zásahom už od uvedeného obdobia, teda od roku 2002, najneskôr v priebehu roka 2003.

1. Podľa názoru ústavného súdu na konanie o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   119/05   a   jeho rozsudkom   č.   k.   17   C   119/05-62   z   10.   januára   2006,   proti   ktorému   podal   odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak o ochrane základných   práv   alebo slobôd nerozhoduje   iný súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O   ochrane   práv   sťažovateľa, ktorých porušenie namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu rozhodoval v odvolacom konaní krajský súd (rozsudkom č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009). Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať označený rozsudok okresného súdu.

Vychádzajúc z uvedených   skutočností   ústavný súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie   označeného   práva   postupom   okresného   súdu   v   predmetnom   konaní   a   jeho rozsudkom z 10. januára 2006 po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009,   ktorým   tento   rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   č.   k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 tak, že potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom   nesmie   ísť   o   takú   interpretáciu   a   aplikáciu   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola arbitrárna alebo zjavne neodôvodnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 102/08-108 z 22. januára 2009 vyplýva:

«(...)   Odvolací   súd   prejednal   vec   podľa   ust.   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a   to   aj   v neprítomnosti účastníkov, keď boli splnené zákonné podmienky podľa § 101 ods. 2 O. s. p., navrhovateľ mal vykázané doručenie predvolania dňa 5. 7. 2008, svoju neúčasť písomne ospravedlnil   podaním   zo   dňa   12.   1.   2009,   došlým   odvolaciemu   súdu   dňa   14.   1.   2009, navrhol pojednávať podľa obdržaných písomných dokumentačných materiálov, odporcovia mali vykázané doručenie predvolania dňa 13. 7. 2008, resp. 24. 7. 2008) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Zodpovednosť   podľa   uvedeného   zákonného   ustanovenia   je   jednou   z   foriem objektívnej   zodpovednosti   štátu (bez ohľadu   na   zavinenie),   štát   zodpovedá za škodu za súčasného   splnenia   troch   podmienok.   Sú   nimi:   1/   existencia   škody   (majetkovej   ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2/ nesprávny úradný postup štátu, 3/ príčinná súvislosť medzi Škodou   a   nesprávnym   úradným   postupom.   Zák.   č.   58/1969   Zb.   bližšiu   definíciu   pojmu nesprávny úradný postup neobsahuje. Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek Činnosť spojená s výkonom právomoci určitého Štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie Štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto   činnosti;   k   nesprávnemu   úradnému   postupu   môže   dôjsť   ako   pri   úkonoch   v   rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ako i v rámci jeho rozhodovacej činnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 60/2003 uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2004).

V prejednávanej veci je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa toho názoru, že nie   je   daná   zodpovednosť   odporcov   za   škodu,   ktorá   navrhovateľovi   vznikla   tým,   že obchodná spoločnosť B. s. r. o., A. s. r. o., H., o. c. p. a. s., a B. družstvo, nesplnili svoje záväzky vyplývajúce im zo zmluvy o tichom spoločenstve, zmluvy o pôžičke a na základe prihlášky za člena, ktoré s nimi navrhovateľ uzavrel. V konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup odporcov ako jedna z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa cit. ust.   §   18   ods.   1   zák.   č.   58/1969   Zb.   V   súvislosti   s   uzatváraním   predmetných   zmlúv odporcovia nevykonávali žiadnu Činnosť spojenú s výkonom ich právomoci a nemohli leda porušiť   žiadne   pravidlá   ustanovené   právnymi   normami   pre   ich   konanie,   resp.   nemohli porušiť   poriadok   vyplývajúci   z   povahy,   funkcie   alebo   cieľov   ich   činnosti.   Navrhovateľ uzavrel s nebankovými subjektmi predmetné zmluvy o tichom spoločenstve zmluvy o pôžičke a prihlášky za člena družstva v zmysle príslušných ustanovení (Občianskeho zákonníka a Obchodného   zákonníka.   Ide   tu   o   dvojstranné   právne   úkony,   ktoré   vznikli   v   dôsledku vzájomných a zhodných prejavov slobodnej a vážnej vôle, ktorá bola prejavená určite a zrozumiteľne (§ 37 ods. 1 Obč. zák.). Na základe týchto zmlúv vznikli medzi navrhovateľom a   obchodnými   spoločnosťami   B.   s.   r.   o.,   A.   s.   r.   o.,   H.   o.   c.   p.   a.   s.,   a B.   družstvom súkromnoprávne vzťahy, do ktorých štát zastúpený odporcami nemohol zasahovať. Platí tu, že Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Štát mal v zmysle zák. č. 385/1999 Z. z. kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam,   investičným   fondom,   depozitárom,   núteným   správcom   a   likvidátorom   v prípade kolektívneho investovaniu podľa tohto zákona. V danej veci sa však o kolektívne investovanie nejednalo, pretože obchodná spoločnosť B. s. r. o., A. s. r. o., H. o. c. p. a. s. a B.   družstvo,   nevykonávali   Činnosť,   ktorú   je   podľa   uvedeného   zákona   oprávnená vykonávať   investičná   alebo   správcovská   spoločnosť,   resp.   investičný   fond.   Keďže   teda nebola   splnená   jedna   z   podmienok   vzniku   zodpovednosti   Štátu   za   Škodu   spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 18 ods. 1 zák. 4. 58/1969 Zb., ktorou je nesprávny úradný   postup   orgánu   Štátu,   odporcovia   za   Škodu   podľa   tohto   zákonného   ustanovenia nezodpovedajú.   Ako   je   to   uvedené   vyššie,   odporcovia   nemohli   zasahovať   do súkromnoprávnych vzťahov, ktoré vznikli medzi navrhovateľom a nebankovými subjektmi na základe zmluvy o tichom spoločenstve a zmluvy o budúcej darovacej zmluve a dohody o vrátení   ďalšieho   členského   vkladu.   Z   tohto   hľadiska   im   potom   nemožno   vytýkať,   že   si nepočínali   tak,   aby   navrhovateľ   neutrpeli   škodu   na   majetku.   V   tejto   súvislosti   treba zdôrazniť,   že   v   občianskoprávnom   styku   je   každý   povinný   zachovávať,   s   ohľadom   na konkrétne podmienky, vždy taký stupeň pozornosti a bedlivosti, ktorý je spôsobilý zabrániť vzniku   škody.   Navrhovateľ   túto   povinnosť   zanedbal.   Súd   prvého   stupňa   sa   v   dôvodoch svojho rozsudku vyporiadal aj s námietkami navrhovateľa, ktoré zopakoval aj v odvolacom konaní a preto odvolací súd v dôvodoch bližšie odkazuje na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa.   Súd   prvého   stupňa   vo   veci   riadne   zistil   skutkový   sta   v,   výsledky   vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky navrhovateľa podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k ním nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní.

Odvolací súd poukazuje na to, že pokiaľ navrhovateľ označil odporcu v 2. rade ako „Slovenská   republika,   zast.   Národnou   bankou   Slovenska“   tak,   takto   označený   odporca nebol v konaní pasívne legitimovaný a preto ak súd prvého stupňa návrh zamietol tak aj z tohto dôvodu rozhodol vecne správne (i keď to výslovne v dôvodoch svojho rozhodnutia neuviedol).

Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.»

Z rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho vyplýva, že do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol postup, akým dospel k záverom o potvrdení rozsudku okresného súdu, jeho rozsudok obsahuje výklad právnych noriem platných v čase rozhodovania, ktorý nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Krajský   súd   ako   súd odvolací sa stotožnil s postupom a rozsudkom okresného súdu   spôsobom, z ktorého je zrejmé, že postup a rozsudok okresného súdu č. k. 17 C 119/05-62 z 10. januára 2006 považuje za zodpovedajúci zákonu.

Ústavný   súd   teda   nezistil   taký   výklad   ustanovení   citovaných   v   napadnutom rozhodnutí krajského súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať účinky nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti,   arbitrárnosti   názoru   alebo   svojvôli   krajského   súdu   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci (v danom prípade krajského súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z   iných   dôvodov   (I.   ÚS   66/98,   III.   ÚS   206/03,   II.   ÚS   77/04).   Za   zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

Ústavný súd nezistil priamu súvislosť medzi postupom a rozhodnutím krajského súdu a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie sťažovateľ namieta. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku   tohto   rozhodnutia,   nepripadalo   už   do   úvahy   rozhodovať   o   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009