znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 201/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti T.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   právne   zastúpenej advokátom JUDr. J. V., P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 46 Cbi 68/2002 a jeho rozsudkom z 23. mája 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2008 doručená   sťažnosť   spoločnosti T.,   spol. s r. o.,   B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/2002 a jeho rozsudkom z 23. mája 2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 3 Obo 210/2007   a   jeho   rozsudkom   zo 17. januára 2008.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 46 Cbi 69/2002 sa navrhovateľ Ing. E. Č. ako správca konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti V., s. r. o., P. (ďalej len „úpadca“), návrhom podaným 6. júna 2002 domáhal proti sťažovateľke vydania veci do konkurznej podstaty úpadcu so 17,6 %-ným úrokom z omeškania.   O   tomto   návrhu   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 46 Cbi   68/02-114 z 23. mája 2007 tak, že uložil sťažovateľke povinnosť vydať do konkurznej podstaty úpadcu požadovanú vec. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom najvyšší súd   rozsudkom   sp.   zn. 3   Obo 210/2007   zo 17. januára 2008   rozhodol   tak, že rozsudok krajského súdu v znení doplňujúceho rozsudku č. k. 46 Cbi 68/02-117 z 29. mája 2007 a opravného uznesenia č. k. 46 Cbi 68/02-118 z 29. mája 2007 potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky tak krajský súd, ako aj najvyšší súd svojimi postupmi a rozhodnutiami   porušili   základné   práva   sťažovateľky,   ktoré   jej   zaručuje   čl.   46   ods.   1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čo odôvodňuje takto:

„Za   porušenie   našich   práv   považujeme   nesprávne   posúdenie   sporu   a   vylúčenie aplikovania § 457 Občianskeho zákonníka, ktorý sa podľa nášho názoru nesporne vzťahuje na predmetný spor, čím došlo k porušeniu uvedeného článku Ústavy i § 1 O. s. p., podľa ktorého má postup súdov zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. (...)

Dňa 15. 08. 2001 sme uzavreli kúpnopredajnú zmluvu,   na základe ktorej sme od predávajúceho   V.,   s.   r.   o.   P.   kúpili   navíjačku   cievok   W.   za   dohodnutú   kúpnu   cenu   Sk 184.500,- vrátane DPH, ktorú sme riadne zaplatili v hotovosti (...).

Listom   zo   dňa   13. 12. 2001,   ktorý   nám   bol   doručený   dňa   17. 12. 2001   (...)   nás Ing. E. Č.,   správca   konkurznej   podstaty   úpadcu   V.   s.   r.   o.   P.   vyzval   k vráteniu   vyššie uvedeného stroja.

Na uvedený list sme reagovali listami zo dňa 16. 05. a 28. 05. 2002 (…), v ktorých sme poukazovali na skutočnosť, že my sme v žiadnom prípade nemohli vedieť o tom, že spoločnosť V. je v konkurze, Ing. L. D. sme z predchádzajúcej spolupráce poznali ako konateľa uvedenej spoločnosti, takže sme nemali žiaden dôvod skúmať, či je oprávnený konať za spoločnosť, navrhli sme Ing. Č., aby dodatočne dal súhlas ku kúpnej zmluve alebo nám vrátil kúpnu cenu a súčasne sme uplatnili aj zádržné právo na stroj podľa § 151s a nasl. Občianskeho zákonníka do doby vrátenia kúpnej ceny.

Ing. Č. nám odpovedal listom zo dňa 21. 05. 2002 (...) a následne podal žalobu na vydanie veci (...).

V   konaní   sme   riadne   preukázali   zaplatenie   kúpnej   ceny,   ktorá   bola   riadne zaevidovaná v účtovníctve úpadcu, čo bolo potvrdené aj preverovaním polície (...). Po celú dobu konania sme deklarovali ochotu vrátiť stroj, avšak za dodržania zákona a to § 457 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého treba predmet sporu posudzovať. Prvostupňový   súd   našu   obranu   neakceptoval   a   rozsudkom   zo   dňa   23. 05. 2007 sp. zn. 46   Cbi   68/02-114   (...)   nás   zaviazal   vydať   stroj   do   konkurznej   podstaty   úpadcu a zaplatiť navrhovateľovi trovy konania.

Proti   rozsudku   sme   dňa   22. 06. 2007   podali   odvolanie   (...),   v   ktorom   opätovne poukazujeme na § 457 i na príslušnú judikatúru v tomto smere.

Rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. 01. 2008 sp. zn. 3 Obo 210/2007 (...), ktorý   nám   bol   doručený   dňa   22. 02. 2008   bol   rozsudok   prvého   stupňa   potvrdený a navrhovateľovi náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Z uvedeného napadnutých rozsudkov je zrejmé, že súdy konštatujú, že právna úprava konkurzu vylučuje použitie ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v danom prípade, avšak toto svoje tvrdenie ničím neodôvodňujú a nepoukazujú na konkrétne ustanovenie zákona, ktoré by ich postup, resp. názor potvrdzovalo.

Problematiku bezdôvodného obohatenia upravuje Občiansky zákonník v § 451 až 459, pričom nie je možné pri posudzovaní bezdôvodného obohatenia postupovať len podľa niektorých   ustanovení,   teda   napr.   §   451   ods.   1,   2   a   nebrať   do   úvahy   §   457,   ktorý   je neodmysliteľnou súčasťou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku súčasne nepriznal úspešnému navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní s poukazom na § 8 vyhl. č. 493/1991 Zb., avšak ponechal   nezmenené   rozhodnutie   prvostupňového   súdu,   ktorý   z   toho   istého   titulu   trovy konania úspešnému navrhovateľovi priznal, hoci tak urobiť nemal.

Došlo tu teda k porušeniu našich práv na spravodlivé rozhodnutie veci, boli sme v rozpore s § 457 Občianskeho zákonníka zaviazaní vrátiť navrhovateľovi stroj bez vrátenia kúpnej   ceny,   ktorú   sme   zaň   zaplatili   a   tiež   sme   boli   zaviazaní   v   rozpore   so   zákonom k zaplateniu trov konania. (...)“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo sťažovateľa T., spol. s r. o., B. (...) na spravodlivé rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod č. 46 Cbi 68/02 a na Najvyššom súde SR v Bratislave pod č. 3 Obo 210/2007 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 46 Cbi 68/02 - 114 zo dňa 23. 05. 2007 a rozsudok Najvyššieho súdu SR v Bratislave č. 3 Obo 210/2007 zo dňa 17. 01. 2008 sa zrušujú a Krajskému súdu v Bratislave sa prikazuje vo veci ďalej konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Odkladá sa vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

3. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR v Bratislave sú povinní nahradiť sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   Sk   14.680,-   (...)   k   rukám   advokáta JUDr. J. V. (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľovi sa priznáva suma Sk 250.000,- z titulu primeraného finančného zadosťučinenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ, súc zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, domáha v petite svojej sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných článkov ústavy uvedené mimo petitu ústavný súd pokladá za súčasť odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit (III. ÚS 235/05).

Predmetom   sťažnosti   je   teda   namietané   porušenie   základných   práv   zaručených v čl. 46   ods.   1   a čl. 48   ods.   2 ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 46   Cbi   68/02   a jeho   rozsudkom   z 23.   mája   2007   a postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/02 a jeho rozsudkom z 23. mája 2007

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom sp. zn. 46 Cbi 68/02   z 23. mája   2007   ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   princíp subsidiarity   zakotvený   v čl.   127   ods. 1   ústavy   („...ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.“) nie je príslušný na preskúmanie napadnutého postupu a rozhodnutia krajského   súdu,   pretože   sťažovateľka   mala   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   - odvolanie, ktorý jej zákon účinne poskytuje na ochranu základných práv, porušenie ktorých sťažnosťou pred ústavným súdom namietala, a na použitie ktorého bola oprávnená podľa osobitných predpisov (v tomto prípade Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľka tento opravný prostriedok napokon aj využila, na základe čoho bolo povinnosťou najvyššieho (ako odvolacieho) súdu poskytnúť sťažovateľke ochranu ňou označeného základného práva, k porušeniu ktorého malo dôjsť postupom a rozhodnutím prvostupňového súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok jeho právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008

Sťažovateľka   v sťažnosti   pred   ústavným   súdom   namieta,   že   k porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 došlo tým, že najvyšší súd (rovnako ako krajský súd) nesprávne v jej právnej veci vylúčil aplikáciu § 457 Občianskeho zákonníka s tým, že jeho použitie vylučuje právna úprava konkurzného   konania,   avšak   bez   toho,   aby   toto   svoje   tvrdenie   najvyšší   súd   odôvodnil a poukázal na konkrétne ustanovenia zákona. K porušeniu označeného základného práva malo   dôjsť   aj   tým,   že „Najvyšší   súd   vo   svojom   rozsudku   (...)   nepriznal   úspešnému navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní s poukazom na § 8 vyhlášky č. 493/1991 Zb. (ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona o konkurze a vyrovnaní v znení   neskorších   predpisov,   pozn.),   avšak   ponechal   nezmenené   rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý z tohto istého titulu trovy konania úspešnému navrhovateľovi priznal, hoci tak urobiť nemal“.

Ako   vyplýva   z   doterajšej   judikatúry   úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto   právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska,   či   sú,   alebo   nie   sú   v súlade   s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými v ústave. Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či   sa   tieto   zákony   nevyložili   spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý   im predchádzal.

Z odôvodnenia odvolania sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vyplýva:„Rozhodnutie   súdu   považujeme   za   nesprávne,   pretože   súd   dospel   na   základe vykonaných dôkazov k nesprávnym právnym záverom - § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. V prvom rade musíme poukázať na skutočnosť, že je nesporné a to v podstate aj medzi účastníkmi sporu, že podľa § 9c zákona o konkurze a vyrovnaní môže dlžník nakladať s majetkom ide so súhlasom predbežného správcu, inak je jeho právny úkon neplatný. Súd ďalej postupuje správne podľa Občianskeho zákonníka, kde poukazuje na § 451 ods. 2 i na § 458, avšak z nám neznámych dôvodov opomína § 457, ktorý je pre posúdenie daného stavu z hľadiska práva absolútne podstatný a nemožno ho vynechať, lebo práve toto ustanovenie rieši situáciu ak je zmluva neplatná.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý   z   účastníkov   povinný   vrátiť   druhému   všetko,   čo   podľa   nej   dostal,   avšak   podľa rozhodnutia súdu má vrátiť plnenie len odporca a navrhovateľ nie, čo je podľa nášho názoru v rozpore s citovaným ustanovením.

Napadnutý rozsudok v tomto smere žiadne odôvodnenie fakticky neobsahuje, lebo ako sme už uviedli, súd § 457 Občianskeho zákonníka pri svojom rozhodovaní vôbec nebral do úvahy, hoci sa toto ustanovenie výlučne vzťahuje práve na daný prípad a je pre jeho správne posúdenie prvotné a zásadné.

K tomuto zdôrazňujeme, že za stroj - navíjačka cievok W., sme spoločnosti, V. s. r. o. P. riadne zaplatili sumu SK 184.500,- vrátane DPH, čo bolo v konaní nesporne preukázané a   to   i   výsledkami   konania   vedeného   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní,   teda   súd   ak rozhodol   o   povinnosti   odporcu   vrátiť   stroj,   mal   súčasne   podľa   §   457   Občianskeho zákonníka rozhodnúť o povinnosti navrhovateľa vrátiť odporcovi zaplatenú kúpnu cenu Sk 184.500,-. (...)

Od začiatku, teda už od výzvy navrhovateľa, aby sme stroj vrátili, sme to boli ochotní urobiť, samozrejme za podmienky, že nám bude vrátená kúpna cena, ktorú sme za stroj riadne zaplatili.

Navrhovali sme ešte optimálnejšie riešenie, aby predmetný právny úkon dodatočne navrhovateľ konvalidoval, teda dal súhlas ku kúpnej zmluve, na základe ktorej sme sa stali vlastníkom stroja, pričom sme poukazovali na skutočnosť, že stroj nemá cenu, ktorú sme zaň zaplatili, ide o špeciálne zariadenie, ktoré je za uvedenú sumu nepredajné.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ak by súd bol rozhodol v súlade so zákonom, teda s § 457 Občianskeho zákonníka, tak že sme povinní vydať navrhovateľovi stroj a navrhovateľ je povinný nám vrátiť jeho kúpnu cenu Sk 184.500,-, išlo by o zbytočný spor zavinený navrhovateľom, lebo ako sme vyššie uviedli toto riešenie sme navrhovali a teda   nebolo   potrebné   vec   riešiť   súdnou   cestou,   teda   súd   nemal   dôvod   priznať navrhovateľovi trovy konania podľa § 142 ods. 1 O. s. p., ale naopak súd mal zaviazať navrhovateľa k zaplateniu trov konania odporcovi podľa § 142 ods. 2,143 a 147 ods. 1 O. s. p. (...)

Na   základe   uvedených   dôvodov   navrhujeme,   aby   odvolací   súd   prvostupňový rozsudok v napadnutej časti zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, že uloží odporcovi vydať navrhovateľovi navíjačku cievok W. v. č. 0210501 do troch dní potom, čo navrhovateľ vráti odporcovi Sk 184.500,-, trovy konania navrhovateľovi nepriznal a zaviazal navrhovateľa k náhrade trov prvostupňového konania Sk 69.802,90 a odvolacieho konania odporcovi k rukám advokáta JUDr. J. V..“

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v   znení   doplňujúceho   rozsudku   a   opravného   uznesenia   v   napadnutej   časti   potvrdil a navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, čo odôvodnil takto: „Proti rozsudku v časti, v ktorej návrhu bolo vyhovené, sa odvolal odporca a žiadal jeho zmenu. Považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne, pretože na základe vykonaných   dôkazov   súd   dospel   k   nesprávnym   právnym   záverom.   Odporca   neplatnosť právneho úkonu nerozporuje, namieta však, že súd pri vyhovení návrhu opomenul aplikovať ust. § 457 Obč. zák., ktoré ustanovenie sa výlučne vzťahuje na daný prípad a je pre jeho správne posúdenie prvotné a zásadné. Je toho názoru, že zaplatenie kúpnej ceny v konaní preukázal,   a   preto   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodnutí   o   povinnosti   vydania   stroja   mal súčasne rozhodnúť i o povinnosti navrhovateľa vrátiť odporcovi zaplatenú kúpnu cenu, v ktorom smere poukázal na platnú a jednoznačnú súdnu prax. Tvrdí, že od počiatku bol ochotný vrátiť požadovaný stroj, ktorého vrátenie podmieňoval vrátením kúpnej ceny, z ktorého dôvodu považuje spor za zbytočne vyvolaný, pre ktorú skutočnosť by mal trovy konania hradiť navrhovateľ. Navrhuje preto rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, aby súd uložil odporcovi vydať stroj do troch dní po tom, čo navrhovateľ vráti odporcovi Sk 184 500,-.

Navrhovateľ vo svojom stanovisku k odvolaniu uviedol, že odporca neberie do úvahy skutočnosť,   že   na   majetok   úpadcu   bol   vyhlásený   konkurz,   a   preto   použitie   niektorých ustanovení právnych predpisov je vylúčené. Medzi takéto ustanovenia v konkurze možno podľa názoru navrhovateľa zaradiť aj ustanovenie § 457 Obč. zák., ktorého uplatnenie v tomto prípade je potrebné vykladať v kontexte zákona o konkurze a vyrovnaní. Vychádzajúc z uvedeného je neaplikovateľná aj odporcom v odvolaní tvrdená judikatúra. Odporca si môže svoju pohľadávku z titulu kúpnej ceny prihlásiť do konkurzu. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na ust. § 66e ods. 2 ZKV, Navrhuje preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejedal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O. s. p.. Po preskúmaní rozsudku v napadnutej časti, v medziach dôvodov odvolania, dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Napadnutým   rozsudkom   súd   prvého   stupňa   uložil   odporcovi   povinnosť   vydať   do konkurznej podstaty úpadcu V., s.r.o., P., navíjačku cievok W., v. č. 0210501. Vychádzal pritom z právnej skutočnosti, že kúpna zmluva, ktorou odporca uvedenú vec nadobudol od terajšieho úpadcu, je neplatná, a preto je túto povinný do konkurznej podstaty vydať z titulu bezdôvodného   obohatenia.   Konštatoval   tiež,   že   odporca   je   oprávnený   prihlásiť   svoju pohľadávku - zaplatenú kúpnu cenu - u správcu konkurznej podstaty, ako pohľadávku proti podstate.

Odporca   v   odvolaní   proti   tomuto   rozsudku   zistenú   neplatnosť   právneho   úkonu v zásade   nerozporuje,   namieta   však,   že   súd   prvého   stupňa   pochybil,   keď   pri   vyhovení návrhu v časti vydania veci do konkurznej podstaty, neaplikoval ust. § 457 Obč. zák., a teda neuložil   navrhovateľovi   proti   vydaniu   veci   do   konkurznej   podstaty   vrátiť   odporcovi zaplatenú kúpnu cenu.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd prvého stupňa v danom prípade úplne zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Ako vyplýva z ust. § 6 ods. 2 zák. č. 328/1991 Zb., ktorým sa tento konkurz spravuje, do konkurznej podstaty patria okrem iného veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu.

Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že pred vyhlásením konkurzu na majetok terajšieho úpadcu V., s. r. o., P., uzavrela táto spoločnosť s odporcom kúpnu zmluvu z 15. 8. 2001, predmetom ktorej bol predaj navíjačky cievok W. za dohodnutú kúpnu cenu Sk 150 000,- s 23% DPH.

Nesporne bolo tiež zistené, že uvedená zmluva bola uzavretá terajším úpadcom bez súhlasu, v konkurznom konaní ustanoveného, predbežného správcu v rozpore súst. § 9c zák. č. 328/1991 Zb., z ktorého dôvodu súd prvého stupňa správne konštatoval, že tento právny úkon je neplatný.

Keďže   ide   o   absolútnu   neplatnosť   právneho   úkonu,   táto   pôsobí   od   počiatku,   čo znamená, že uvedeným právnym úkonom nedošlo k zmene vlastníctva k veci, ktorá bola predmetom   kúpy,   z   ktorého   dôvodu   táto   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   patrila   terajšiemu úpadcovi, a teda patrí i do konkurznej podstaty.

Súd prvého stupňa preto rozhodol v súlade s právnym predpisom, keď odporcovi uložil uvedenú vec vydať do konkurznej podstaty.

Za správny považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky i postup súdu prvého stupňa vtom, že pri rozhodnutí o vydaní veci do konkurznej podstaty neprihliadol k odporcom namietanému ust. § 457 Obč. zák. a tohto odkázal na oprávnenie uplatniť pohľadávku, ktorá   mu   vznikla   z   neplatného   právneho   úkonu,   u   správcu   konkurznej   podstaty   ako pohľadávku proti podstate.

Takýto postup vyplýva jednoznačne zo zákona o konkurze a vyrovnaní a výlučne ním upraveného spôsobu, za akých podmienok a kedy môžu byť pohľadávky veriteľov v konkurze uspokojené a ktorá právna úprava vylučuje použitie ust. § 457 Obč. zák. v danom prípade. (...) O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 142   ods.   1   v   spojení   s   §   224   O.   s.   p.   tak,   že   v   odvolacom   konaní   úspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal, nakoľko, ako vyplýva z navrhovateľom dodatočne predloženého vyčíslenia uplatnených trov odvolacieho konania, navrhovateľ tieto vyčíslil len   ako trovy právneho zastúpenia.   Vzhľadom   na   to,   že   účastníkom   konania na strane navrhovateľa je správca konkurznej podstaty, ktorému s poukazom na ust. § 8 vyhl. č. 493/1991 Zb. za vedenie sporov neprislúcha právo na odmenu podľa osobitných predpisov, nemožno preto ním vyčíslené trovy konania považovať za vynaložené účelne.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu potvrdil. Je nepochybné, že najvyšší súd sa zaoberal podstatným argumentom sťažovateľky, ktorým   odôvodnila   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   (použitie,   resp.   nepoužitie § 457 Občianskeho zákonníka pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľky), a zdôvodnil prečo neprichádzal do úvahy sťažovateľkou navrhovaný postup v jej právnej veci.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že najvyšší súd napriek tomu, že sám trovy odvolacieho konania navrhovateľovi nepriznal (vzhľadom na relevantnú právnu úpravu - § 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 493/1991 Zb., ktorou sa vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   v znení   neskorších predpisov),   ponechal   nezmenené   rozhodnutie   krajského   súdu   o povinnosti   sťažovateľky nahradiť navrhovateľovi trovy prvostupňového konania v „rozpore so zákonom“, ústavný súd poznamenáva, že „nezákonnosť“ rozhodnutia o trovách konania v tomto zmysle v rámci svojho odvolania proti rozsudku krajského súdu nenamietala, pritom nič nebránilo tomu, aby   tak   urobila.   Sťažovateľka   navyše   už   v   tom   čase   bola   zastúpená   kvalifikovaným právnym zástupcom, ako osobou znalou práva, preto bolo na jej rozhodnutí, aby sa riadnym opravným prostriedkom domáhala nápravy prípadného nesprávneho rozhodnutia o trovách konania.

Sťažovateľka v odvolaní požadovala zmenu rozhodnutia o trovách prvostupňového konania, avšak iba v súvislosti s prípadnou zmenou rozhodnutia v merite veci odvolacím súdom.

V zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd je rozsahom   a dôvodmi   odvolania   viazaný. Aj   s prihliadnutím   na uvedené ustanovenie je ústavný súd toho názoru, že k porušeniu označeného základného práva by mohlo postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu dôjsť až v takom prípade, ak by tento   súd,   napriek   odvolaním   napadnutej   nesprávnosti   rozhodnutia   o   trovách prvostupňového konania, odoprel v tejto záležitosti poskytnúť sťažovateľke súdnu ochranu, t. j. ak by najvyšší súd odmietol o tejto otázke konať a rozhodovať.

V každom   prípade   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda   najvyšší   súd   v danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

V konečnom   dôsledku   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného súdu   predmetný   právny výklad najvyšším   súdom   takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/02 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007

Z   petitu   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   vyplýva   požiadavka   sťažovateľky vysloviť aj porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť   v označených   konaniach krajského súdu a najvyššieho súdu. Napriek tomu, že z odôvodnenia sťažnosti nevyplýva žiadna konkrétna argumentácia na podporu vyslovenia takéhoto záveru okrem skutočnosti, ktorá   nasvedčuje   neprimeranú dĺžku   trvania   konania (konanie na krajskom   súde   začalo v roku 2002), ústavný súd pristúpil k posúdeniu možného porušenia aj tohto základného práva sťažovateľky všeobecnými súdmi.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Zo   sťažnosti   (jej   petitu)   vyplýva,   že   k namietanému   porušeniu   označeného práva sťažovateľky malo dôjsť postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 46 Cbi 68/02 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 210/2007.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   napadnuté   konania   boli   právoplatne   skončené 22. januára 2008 nadobudnutím právoplatnosti rozsudku krajského súdu z 23. mája 2007 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu zo 17. januára 2008.

Podľa svojej ustálenej judikatúry (m. m. II. ÚS 32/00, III. ÚS 116/01, I. ÚS 116/02, IV. ÚS 61/03, III. ÚS 109/03, IV. ÚS 168/04) poskytuje ústavný súd ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, keď v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte môže trvať.   Preto   ak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zistí,   že   konanie, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo právoplatne skončené ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a teda k porušovaniu   označeného   základného   práva   už   nemôže   dochádzať,   sťažnosť   zásadne odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§ 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde).   Vychádza pritom   z toho,   že   účelom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   fyzická   osoba   alebo   právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa spravidla dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).

Vzhľadom   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   sťažovateľky   právoplatným skončením predmetných konaní v čase podania sťažnosti už k porušovaniu jej označeného práva nemohlo dochádzať.

Tento   stav   viedol   ústavný   súd   so zreteľom   na podstatu   a   účel   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov k záveru, že sťažnosť podaná proti obom všeobecným súdom je zjavne neopodstatnená, preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   po   jej   predbežnom   prerokovaní   z tohto   dôvodu   odmietol   (podobne napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05, II. ÚS 24/06).

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch sťažovateľky   uplatnených   v   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petite   sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008