znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 201/02-27Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti J. H., bytom K., a A. H., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. R. B.,   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice – okolie vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 305/94 takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo J. H. a A.   H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 305/94   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice – okolie   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 305/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

4. A. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

5. Okresný súd Košice – okolie   j e   p o v i n n ý   nahradiť J. H. a A. H. trovy konania   vo   výške   8   000   Sk   (slovom   osemtisíc   slovenských   korún)   do   15   dní   od právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. R. B., K.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. októbra 2002   doručené podanie J. H.,   bytom   K.,   a A.   H.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   bytom K., zastúpených   advokátom   JUDr.   R.   B.,   K.,   označené   ako   „Sťažnosť“.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 305/94. Vo svojej sťažnosti ďalej uviedli:

„Sťažovatelia   podali   dňa   6.   7.   1994   na   Okresný   súd   Košice   –   okolie   (pôvodne Okresný súd Košice vidiek) žalobu voči žalovanému J. R., ktorou sa domáhali vydania bezdôvodného obohatenia....

Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až po roku od podania žalobného návrhu, t. j. dňa 19. 4. 1994 (pozn. správne má byť uvedené 1995).

Dňa 26. 4. 1995 sťažovateľ v prvom rade podal na súd vyjadrenie vo veci samej, ktoré zároveň podložil relevantnými listinnými dôkazmi.

Z predložených materiálov vyplýva, že ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené až po takmer troch rokoch od prvého pojednávania, a to na deň 6. 3. 1998.

V júni a septembri 1999 sa uskutočnili ďalšie dve pojednávania vo veci. Posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   16.   2.   2001.   Na   tomto pojednávaní, teda až po takmer siedmich rokoch po začatí konania, súd nariadil znalecké dokazovanie vo veci a pojednávanie vo veci odložil na neurčito. Samotné uznesenie súdu o nariadení znaleckého dokazovania a ustanovení súdneho znalca bolo vyhotovené až po viac ako roku, a to dňa 12. 4. 2002.

Z vyššie   uvedených   skutočností   je   zrejmé,   že   konanie   na   súde   neprebieha   bez zbytočných prieťahov. Samotné konanie je poznačené viac ako ročnými prestávkami medzi jednotlivými pojednávaniami a neúmerne dlhou dobou zabezpečovania dôkazu vo forme znaleckého posudku.

Sťažovateľ v prvom rade sa na priebeh konania sťažoval podaním sťažnosti zo dňa 6. 2.   2002   adresovanú   do   rúk   predsedu   Okresného   súdu   Košice   –   okolie   a žiadal prešetrenie prieťahov v konaní....

Sťažovateľovi v prvom rade je následne doručená odpoveď Okresného súdu Košice – okolie   zo   dňa   9.   5.   2002,   podpísaná   podpredsedom   súdu   JUDr.   J.   Ch.,   v ktorej   sa konštatuje, že sťažnosť je dôvodná, lebo vznikol v konaní pred súdom prieťah od 16. 2. 2001 do 22. 2. 2002....

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutkové   a právne   okolnosti   sťažovatelia   žiadajú Ústavný súd SR, aby vo veci nálezom takto rozhodol:

1.   Základné   právo   sťažovateľov,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   zaručené   ustanovením   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo v konaní Okresného súdu Košice – okolie pod č. k.: 13 C 305/94, porušené.

2.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   v prvom   rade   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je Okresný súd Košice – okolie povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3.   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   v druhom   rade   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je Okresný súd Košice – okolie povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a po   zistení,   že   spĺňa   všetky   zákonom predpísané všeobecné a osobitné náležitosti a že nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, ju 30. októbra 2002 prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa 13. novembra 2002 podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde obrátil na predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľov. S rovnakou žiadosťou sa obrátil aj na sťažovateľov.

Sťažovatelia v odpovedi na výzvu doručenej ústavnému súdu 22. novembra 2002 oznámili,   že „netrvajú   na   ústnom   pojednávaní   ústavného   súdu   v konaní   vedenom   na Ústavnom   súde   pod   č.   k.   II.   ÚS   201/02   a vyslovujú   súhlas   s tým,   aby   Ústavný   súd   od ústneho pojednávania vo veci ich sťažnosti upustil“.

Z vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   z 28.   novembra   2002   (doručeného ústavnému súdu 5. decembra 2002 sp. zn. Spr. 2092/02) vyplynulo:

„...   Po   preskúmaní som zistil,   že pán H.   podal sťažnosť   na prieťahy predsedovi okresného súdu dňa 8. 2. 2002. Listom zo dňa 9. 5. 2002 pod Spr. 2056/02 mu bola daná odpoveď, v ktorej sa konštatovalo, že sťažnosť bola dôvodná, lebo v konaní pred súdom vznikol prieťah za obdobie od 16. 2. 2001 do 22. 2. 2002.

V súčasnej dobe sa spis 14 C 305/94 nachádza od 11. 7. 2002 u súdneho znalca Ing. M. V. za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde dávame súhlas ako účastník konania, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.“

Okresný   súd   na   výzvu   ústavného   súdu   zaslal   14.   februára   2003   spis   sp.   zn. 13 C 305/94.

Na   výzvu   ústavného   súdu   sťažovatelia   v   podaní   doručenom   ústavnému   súdu 10. marca 2003 a označenom ako „Trovy konania“ uviedli:

„Trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vyčísľujem v zmysle § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnych služieb nasledovne:

1. tarifná odmena za dva úkony právnej pomoci (hodnota právneho úkonu 4 270,- Sk): prevzatie a príprava zastúpenia

- podanie písomnej sťažnosti na Ústavný súd

spolu: 8 450,- Sk

2. dvakrát režijný paušál vo výške 100,- Sk spolu: 200,- Sk

Celkovú výšku trov právneho zastúpenia vyčísľujem na 8 740,- Sk.“

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   tento účel možno dosiahnuť   zásadne   právoplatným  ...rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Ústavný   súd   s použitím   uvedených   kritérií   preskúmal   doterajšie   konanie   pred okresným súdom vedené pod sp. zn. 13 C 305/94 a dospel k nasledovným záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   v konaní pred   okresným   súdom vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   305/94   ide   o žalobu   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia (z neplatnej   zmluvy   o nájme   nebytového   priestoru).   So   zreteľom   na   to,   že   aplikácia príslušnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku je stabilizovaná, opiera sa o judikatúru   vo   veciach   „bezdôvodného   obohatenia,   resp.   neoprávneného   majetkového prospechu“ a obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v uvedených sporoch, vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov, toto bolo počas celého doterajšieho priebehu súdneho konania súčinnostné (pri zisťovaní bydliska odporcu, ale aj v priebehu samotného dokazovania) a nijako neprispelo k doterajšej dĺžke súdneho konania (neúčasť sťažovateľov na pojednávaní 1. marca 2000 vyplynula z nevykázaného doručenia).

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 13 C 305/94, bol postup samotného okresného súdu.Ústavný súd zistil, že vo veci bolo doteraz nariadených sedem pojednávaní, z ktorých boli iba dve zásadnej povahy (19. apríla 1995 a 17. septembra 1999).

Po podaní žaloby okresný súd pred nariadením pojednávania zisťoval pobyt odporcu, pričom   zistením   dospel   k rovnakému   výsledku,   o ktorom   ho   informoval   aj   navrhovateľ v záujme urýchlenia konania ešte 24. novembra 1994.

Prvé pojednávanie 19. apríla 1995 sa konalo za účasti oboch strán, pričom v jeho rámci boli prednesené návrhy oboch účastníkov.

Druhé pojednávanie bolo nariadené na 6. marec 1998. Na pojednávanie sa nedostavil odporca, ktorý podľa poštového doručovateľa zomrel. Z tohto dôvodu okresný súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom zistenia dedičov.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 23. jún 1999 bolo odročené z dôvodu, že právny zástupca zákonnej zástupkyne odporkyne prevzal splnomocnenie na jej zastupovanie až 22. júna 1999. Pojednávanie nariadené na 23. júl 1999 bolo odročené preto, lebo odporkyňa odcestovala do zahraničia.

Sťažovatelia   predložili   26.   júla   1999   okresnému   súdu   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením z 22. septembra 1999 rozhodol o nariadení predbežného opatrenia do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia sporu vedeného pod sp. zn. 13 C 305/94 (zákaz disponovať s nehnuteľnosťou vykonateľný 15. októbra 1999).Pojednávanie, ktoré sa konalo 17. septembra 1999, bolo po   prednesení zásadných stanovísk účastníkov odročené na neurčito za účelom posúdenia navrhovaného dokazovania (výsluch svedka, potreba predloženia znaleckého posudku).

Pojednávanie nariadené na 1. marec 2000 bolo odročené pre neúčasť navrhovateľa (nevykázané doručenie).

Nový právny zástupca zákonnej zástupkyne odporkyne, ktorý prevzal splnomocnenie na zastupovanie v tejto veci 10. apríla 2000, žiadal nenariaďovať pojednávanie, pretože má záujem o mimosúdne vyporiadanie. Keďže k dohode nedošlo, okresný súd 15. januára 2001 nariadil   ďalšie pojednávanie na 16.   február 2001.   Toto   pojednávanie bolo odročené   na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania (po viac ako 6 rokoch od podania žaloby).   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   13   C   305/94-78   z 12.   apríla   2002   po   vypočutí účastníkov konania ustanovil znalca z odboru stavebníctvo – oceňovanie stavebných prác Ing. M. V., K., ktorému bolo toto uznesenie doručené 24. júna 2002 a spis zaslaný 11. júla 2002. Po dostavení sa znalca na okresný súd bez predvolania 10. septembra 2002 a jeho žiadosti o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku okresný súd s predĺžením lehoty súhlasil. Po urgenciách z 22. novembra 2002, 16. decembra 2002 a 15. januára 2003 súdny znalec 11. februára 2003 doručil spis okresnému súdu.

Prieťahy   v období   od   16.   februára   2001   do   22.   februára   2002   uznal   vo   svojom vyjadrení aj podpredseda okresného súdu.

Ústavný súd vyhodnotil vyššie uvedený postup okresného súdu a dospel k záveru, že v konaní sp. zn. 13 C 305/94 došlo k zbytočným prieťahom v období od apríla 1995 do februára 1998, ako aj v období od februára 2001 do februára 2002 (t. j. v celkovej dĺžke takmer 4 rokov), a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.III.

Keďže   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 13 C 305/94 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, v zmysle ktorého „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.Sťažovatelia   k otázke   rozsahu   a odôvodnenia   primeraného   finančného zadosťučinenia uviedli:

„Vzhľadom   k tomu,   že   neadekvátnou   a nedostatočnou   právnou   ochranou zapríčinenou nečinnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní boli porušené základné práva   sťažovateľov   garantované   ustanovením   článku   48   ods.   2   ústavného   zákona č. 460/1992 Zb., Ústava Slovenskej republiky, sťažovatelia žiadajú Ústavný súd Slovenskej republiky, aby im každému priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, a to z dôvodov uvedených a ozrejmených v sťažnosti (pretrvávajúca právna neistota).“ Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, bol toho   názoru,   že   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   (a   aj vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľom   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 350/94, berúc do úvahy, že sťažovatelia sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinili, a zohľadňujúc tiež konkrétne   okolnosti   prípadu,   rozhodol,   že   sumu   25 000 Sk   pre   každého   z nich   možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný   súd   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   priznal   sťažovateľom náhradu   trov   vo   výške   8   000   Sk   (§   1   ods.   3,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2002,   ktorá   bola 11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a po 100 Sk režijný paušál.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. marca 2003