znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/2017-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. marca 2017 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8, Bratislava, zastúpenej Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Krechňák, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 25 CbPv 1/2015 z 5. novembra 2015, uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 28/2016 z 8. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 54/2016 z 28. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Orange Slovensko, a. s., Metodova 8, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Krechňák & Associates, s. r. o., Ulica sv. Vincenta 2, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Martin Krechňák, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 CbPv 1/2015 z 5. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 28/2016 z 8. februára 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo 54/2016 z 28. septembra 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v konaní pred všeobecnými súdmi bránila voči nekalosúťažnému konaniu iného súťažiteľa, obchodnej spoločnosti (ďalej len „súťažiteľ“), ktoré spočívalo v jeho snahe o neoprávnené užívanie zariadení tvoriacich mobilnú sieť sťažovateľky. Pred podaním žaloby vo veci samej podala sťažovateľka návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadala, aby príslušný všeobecný súd uložil súťažiteľovi povinnosť zdržať sa užívania mobilnej siete sťažovateľky, resp. prístupu do nej.

Okresný súd napadnutým uznesením

- konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia v časti výroku, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti súťažiteľovi zdržať sa užívania jej technických zariadení, prostredníctvom ktorých je prevádzkovaná jej verejná mobilná elektronická komunikačná sieť používajúca frekvencie z frekvenčného pásma 1800 MHz a 900 MHz, zastavil,

- konanie o návrhu sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia v časti výroku, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti súťažiteľovi zdržať sa prístupu k jej verejnej mobilnej elektronickej komunikačnej sieti používajúcej frekvencie z frekvenčného pásma 1800 MHz a 900 MHz na základe národného roamingu, taktiež zastavil,

- vec v zastavenej časti postúpil Úradu pre reguláciou elektronických komunikácií a poštových služieb (ďalej len „úrad“) a

- návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia v časti výroku, ktorým sa domáhala uloženia povinnosti súťažiteľovi zdržať sa šírenia informácií o termíne začatia prevádzkovania jeho mobilnej elektronickej komunikačnej siete alebo o termíne začatia poskytovania mobilných elektronických komunikačných služieb v prevádzkovanej mobilnej elektronickej komunikačnej sieti pred momentom začatia poskytovania mobilných elektronických komunikačných služieb, zamietol.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Najvyšší súd dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu napadnutým uznesením odmietol s odôvodnením, že „dovolací súd zotrváva na svojom už skôr vyslovenom názore... že v časti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktorá sa týkala plnenia povinností vyplývajúcich z rozhodnutia Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb... má právomoc rozhodovať spor Úrad...“.

Právny názor vo veci konajúcich všeobecných súdov vyjadrený v napadnutých uzneseniach o nedostatku ich právomoci je podľa sťažovateľky nesprávny. Sťažovateľka tvrdí, že

- spor z nekalej súťaže patrí do právomoci všeobecných súdov (§ 53 a nasl. Obchodného zákonníka, v relevantnom čase platného a účinného § 118a Občianskeho súdneho poriadku, resp. § 26 a § 90 Civilného sporového poriadku),

- úrad nemá právomoc posudzovať spor medzi účastníkmi konania,

- existencia právomoci správneho orgánu na posudzovanie niektorých otázok súvisiacich so sporom medzi účastníkmi konania nebráni všeobecnému súdu v posudzovaní totožných skutkových okolností zo súkromnoprávneho hľadiska,

- všeobecný súd má právomoc vydať predbežné opatrenie, ktorým by zasiahol do výkonu rozhodnutia orgánu štátnej správy, ktorému štát túto právomoc zveril zákonom, ak sú dané dôvody majúce základ v súkromnom práve,

- právny názor o nedostatku právomoci všeobecných súdov je v rozpore s aktuálnou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo 48/2015 z 27. októbra 2015),

- právne závery všeobecných súdov sú zmätočné, vnútorne rozporné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prístup k súdu a jeho právo na prerokovanie veci pred všeobecným súdom podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s právom na prejednanie jeho záležitosti nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 25 CbPv/1/2015-512 zo dňa 5. 11. 2015, uznesením Krajského súdu Bratislava, č. k. 3 Cob/28/2016-539 zo dňa 8. 2. 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo/54/2016 zo dňa 28. 9. 2016 porušené bolo.

Uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. 25 CbPv/1/2015-512 zo dňa 5. 11. 2015, uznesenie Krajského súdu Bratislava, č. k. 3 Cob/28/2016-539 zo dňa 8. 2. 2016 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo/54/2016 zo dňa 28. 9. 2016 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava I, Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú povinní sťažovateľovi uhradiť trovy konania v celkovej výške 363,78 € a to každý z nich v sume po 121,26 €...“

Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 7. marca 2017 podanie, ktorým zobrala svoju sťažnosť v celom rozsahu späť a požiadala, aby ústavný súd konanie o nej zastavil.

II.

Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sťažovateľ vezme svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že späťvzatie sa nepripúšťa, najmä ak sťažnosť smeruje proti takému právoplatnému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu, ktoré mimoriadne závažným spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 7. marca 2017 vzala svoju sťažnosť v celom rozsahu späť a požiadala o zastavenie konania. Ústavný súd po posúdení tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby späťvzatie sťažnosti nepripustil, a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. marca 2017