znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMESs. r.   o.,   Sabinovská   32,   Veľký   Šariš,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Matejom   Kukurom,Advokátska kancelária IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., Sabinovská 32,Veľký Šariš (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013 vo výroku o náhrade trovodvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa 21. novembra 2012, č. k. 2S/36/2012-50, podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. o zrušení   rozhodnutia   odporcu   Mesta   Sabinov   zo   dňa   31.   júla   2012,   č.   3162-4/2012, vydaného vo veci uloženia pokuty za správny delikt a vrátení veci na ďalšie konanie. Súd prvého   stupňa   zároveň   rozhodol   o   povinnosti   odporcu   nahradiť   navrhovateľovi   trovy konania. Čo do výroku o trovách konania podal odporca – Mesto Sabinov odvolanie. Na základe   výzvy   súdu   prvého   stupňa   doručenej   sťažovateľovi   14.   januára   2013   sa sťažovateľ   ako   navrhovateľ   vyjadrením   zo   dňa   28.   januára   2013   vyjadril   k   podanému odvolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky následne uznesením zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn. 8Sžo/9/2013, odvolanie odporcu odmietol, a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že tieto žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, hoci sťažovateľ vyčíslil trovy odvolacieho konania podaním zo dňa 13. marca 2013 v sume 79,80 €.

Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania tým, že s ohľadom na skutočnosť, že výsledok konania je obdobný ako pri zastavení konania, žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, pričom vychádzal z ust. § 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a analogicky aj z ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.“

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej v sťažnostioznačené práva „v časti výroku o trovách odvolacieho konania... z dôvodu nedostatočného odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia“. V súvislosti   s touto   námietkou   sťažovateľkav sťažnosti bližšie argumentuje:

„Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí uvádza, že o trovách odvolacieho konania rozhodol analogicky na základe ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keďže výsledok konania je pri odmietnutí odvolania obdobný ako pri zastavení konania.

Podľa názoru sťažovateľa možno takúto aplikáciu ustanovenia § 146 O. s. p. na základe   analógie   legis   v   danom   prípade   akceptovať,   najmä   s   ohľadom   na   absenciu osobitného ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania v prípade odmietnutia podania (odvolania) súdom. Podľa   názoru   sťažovateľa   však   najvyšší   súd   aplikoval   citované   ustanovenie v posudzovanom prípade mechanicky, bez toho, aby uviedol, zdôvodnil, akým spôsobom zohľadnil pri jeho aplikácii okolnosti posudzovaného prípadu, čo je v priamom rozpore s požiadavkou vyslovenou ústavným súdom vo... citovanom náleze III. ÚS 144/2010. Najvyšší súd taktiež opomenul v svojom rozhodnutí uviesť, z akého dôvodu aplikoval na posudzovaný prípad len ustanovenie 146 ods. 1 O. s. p., nie však už priamo nadväzujúce ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p.

V   zmysle   ustálenej   civilnoprávnej   judikatúry,   ako   aj   právnej   vedy   je   potrebné ustanovenie § 146 ods. 1 O. s. p. aplikovať vždy v nadväznosti a vzájomnej súvislosti s ustanovením § 146 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy.

Ako   vyplýva   z   komentára   k   ustanoveniu   §   146   ods.   1   a   2   O.   s.   p.,   v   prípade zastavenia konania v zásade platí, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, avšak len v prípade, ak sa neuplatní ust. § 146 ods. 2 O. s. p. (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 521).

Obdobne v komentári Drápal, I., Bureš, J. a kol.: Občanský soudní rád I. Komentár. I. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 989 až 990, sa uvádza, že právna úprava neumožňuje súdu rozhodnúť o náhrade trov konania automaticky tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z previazanosti ust. § 146 ods. 1 písm. c) s ust. § 146 ods. 2 vyplýva, že ak súd zastavuje konanie, mal by sa zaoberať v prvom rade otázkou, či niektorí z účastníkov konania zastavenie konania zavinil. Tam, kde zastavenie konania bolo zavinené, prizná súd ostatným účastníkom konania náhradu trov konania.

Automatické rozhodovanie súdu o trovách konania pri zastavení konania z rôznych dôvodov, a to púhym odkazom na ust. § 146 ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať za nesprávne. Uplatnenie odseku 1 má opodstatnenie len v tých prípadoch, ak nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p., teda je potrebné vždy skúmať, kto zastavenie konania zavinil (Dávid, L.; Ištvánek, F.; Javúrková, N.; Kasíková, M.; Lavický, P. a kol. Občanský soudní rád. Komentár. I. díl., Praha: Wolters Kluwer ČR, 2009, s. 646).

Ak teda najvyšší súd aplikoval v posudzovanom prípade, na základe analógie legis, na   rozhodnutie   o   trovách   konania   pri   odmietnutí   odvolania   ustanovenie   §   146   ods.   1 písm. c) O. s. p., mal tak urobiť rovnako, ako by postupoval v prípade zastavenia konania v konaní pred súdom prvého stupňa, a zohľadniť pri svojom rozhodovaní i ustanovenie odseku 2 paragrafu 146 O. s. p.

Rovnaký   prístup   predpokladá   i   komentár   k   Občianskemu   súdnemu   poriadku (Števček, M., Ficová, S. a kol; s. 866), v ktorom sa uvádza, že v prípade, ak súd odmietol odvolanie, môže súd priznať náhradu trov účastníkovi konania voči odvolateľovi v prípade, ak mu takéto trovy vznikli, nakoľko mal úspech vo veci.

V   napádanom   uznesení   najvyšší   súd   vôbec   nezohľadnil,   že   v   odvolacom   konaní vznikli sťažovateľovi odôvodnené a účelné trovy konania, keď sa na základe výzvy súdu vyjadril k podanému odvolaniu, čo nepochybne prispelo k odmietnutiu odvolania odporcu. Skutočnosť, že obvykle nevznikajú v konaniach v súvislosti s odmietnutím odvolania účastníkom   konania   trovy,   keďže   súdy   spravidla   rozhodujú   na   základe   skutočností,   ku ktorým prihliadajú z úradnej povinnosti, nemôže viesť k mechanickej aplikácii ust. § 146 ods. 1 O. s. p. i v posudzovanom prípade.

Takýto mechanický a formalistický prístup najvyššieho súdu viedol, podľa názoru sťažovateľa, k arbitrárnemu a nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu predstavujúcemu zásah do práva na súdnu ochranu sťažovateľa v zmysle čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru....

Právo   na   priznanie   primeranej   a   právnymi   predpismi   stanovenej   náhrady   trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, vrátane trov právneho zastúpenia, je i súčasťou práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 protokolu č. 1 k dohovoru.

Ústavný súd vyslovil, že arbitrárne - neodôvodnené rozhodnutie súdu o nepriznaní trov konania predstavuje (okrem porušenia čl. 46 ústavy) i porušenie práva vlastniť majetok podľa   čl.   20   ústavy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutie   súdu   v   časti   výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníka, ktorý mal v konaní úspech, v odôvodnení, ktoré neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery rozhodnutia súdu,(...) je potrebné považovať za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý porušuje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy (I. ÚS 423/2010).

S   ohľadom   na   uvedené   došlo   podľa   názoru   sťažovateľa   arbitrárnym a neodôvodneným   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   o   náhrade   trov   odvolacieho   konania, ktoré   sťažovateľovi   v   súvislosti   s   odvolacím   konaním   preukázateľne   a   účelne   vznikli, i k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   taktorozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   právom   vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/9/2013.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn. 8Sžo/9/2013,   vo   výroku   II   o   trovách   odvolacieho   konania   sa   zrušuje   a   vec   sa   vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume   340,90   €,   ktorú   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   vyplatiť   na   účet advokátskej   kancelárie   IURISTICO   s.   r.   o.   so   sídlom   Štefánikova   26,   040   01   Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri predbežnom   prerokovaní   každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonompredpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavneneoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené jej základné právapodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo   pokojne užívať   svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť   jeho majetku   s výnimkouverejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu štátu nemohlo   vôbec   dôjsť k   porušeniu toho   základného práva   aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

1.   Ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   zdôrazňuje,   ževo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolomožné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania,a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môžerozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súladeso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konaniana súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhradetrov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanieo trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, priktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiamvšeobecných   súdov   v   častiach,   ktoré   sa   týkajú   problematiky   (náhrady)   trov   konania,t. j. problematiky,   ktorá   má   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmiakcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadanéhovýroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniuzákladného   práva na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé súdne konanie) zvlášťextrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   ajk neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúrykonštatuje, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a tokonkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní podanom proti rozsudku vydanému v rámcisprávneho súdnictva v časti výroku o trovách konania, ktoré sa v konkrétnych podmienkachdaného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšakz hľadiska   kritérií   spravodlivého   súdneho   konania   ich   podľa   názoru   ústavného   súdunemožno   dávať   na   rovnakú   úroveň   a   pripisovať   im   rovnakú   ústavnú   relevanciu   akov prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej vrátanevýroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktoráje doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trovkonania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, ktoich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožnointerpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jehointerpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanieúčastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žiaden zúčastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolozastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konaniavo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa ajdve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trováchzastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že totak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie§ 146   ods.   2   prvej   vety   OSP   predpokladá   zavinenie   niektorého   z   účastníkov   konaniana zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ajúprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadkuurčuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pretoprocesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlades takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnuochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Sťažovateľka predovšetkým namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, v ktoromnajvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o náhrade   trov   odvolacieho   konania   rozhodol   analogickypodľa   §   146   ods.   1   písm.   c) OSP,   pričom   neodôvodnil,   prečo   na   posudzovaný   prípadneaplikoval nadväzujúce ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety OSP.

Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol odvolanie odporcu (mesto Sabinov,pozn.) podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou a § 250sdruhou vetou OSP, keď konštatoval, že odvolanie smerovalo proti rozsudku vydanémuv konaní o správnej žalobe, ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu podľa§ 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP, v dôsledku čoho odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nieje prípustné – ani v merite veci, ani proti   trovám konania. Podľa najvyššieho súdu nauvedený   záver   nemá   vplyv   ani   nesprávne   poučenie   uvedené   v písomnom   vyhotovenírozsudku   súdu   prvého   stupňa   o prípustnosti   odvolania   v časti   o náhrade   trov   konania,pretože takéto   nesprávne poučenie nezakladá   právo na jeho   uplatnenie.   V napadnutomrozhodnutí najvyšší súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania „podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže výsledok konania je obdobný, ako pri zastavení konania“.

Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľka sa na výzvunajvyššieho   súdu   vyjadrila   k odvolaniu   odporcu   podaním   z 28.   januára   2013,   v ktoromnavrhla, aby najvyšší súd odvolanie odporcu odmietol alebo potvrdil rozsudok súdu prvéhostupňa   vo   výroku   o trovách   konania   ako   vecne   správny.   Možno   preto   konštatovať,   ževyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu prispelo k jeho odmietnutiu odvolacím súdom,a z tohto hľadiska išlo o dôvodne a účelne vynaložené trovy odvolacieho konania.

Na základe odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyššísúd, rozhodujúc o náhrade trov odvolacieho konania, rozhodol na základe analógie legis,aplikujúc ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP, keďže výsledok konania (odmietnutieodvolania)   je   obdobný   ako   pri   zastavení   konania,   zároveň   však   neodôvodnil,   prečov posudzovanom   prípade   neboli   splnené   zákonné   podmienky   na   aplikáciu   ustanovenia§ 146 ods. 2 prvej vety OSP, t. j. prečo nezaviazal na náhradu trov odvolacieho konaniaodporcu, ktorý podľa sťažovateľky zavinil, že odvolanie bolo odmietnuté.

Z okolností posudzovaného prípadu vyplýva, že odporca, spravujúc sa nesprávnympoučením súdu prvého stupňa uvedeným v písomnom vyhotovení jeho rozhodnutia, podalodvolanie   v domienke,   že   proti   výroku   o trovách   konania   je   odvolanie   prípustné.V uvedených   súvislostiach   preto   nemožno   konštatovať, že odporca   procesne zavinil,   ženajvyšší súd odvolanie uznesením odmietol. Za takýchto okolností prípadu sťažovateľkypotom podľa názoru ústavného súdu aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP anineprichádzala do úvahy. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146ods. 2 prvej vety OSP najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bybol   v rozpore   s požiadavkou   zabezpečenia   spravodlivej   ochrany   práv   a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania (§ 1 OSP).

Ústavný konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj vzhľadom na užcitovanú judikatúru ústavného súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska spochybňovať.Sťažovateľkou   namietané   pochybenie   najvyššieho   súdu   pri   rozhodovaní   o náhrade   trovodvolacieho konania spočívajúce v absencii odôvodnenia vo vzťahu k nesplneniu zákonnýchpodmienok na použitie § 146 ods. 2 prvej vety OSP zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu.Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danomprípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnomprijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnomdôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdnehoorgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp.mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.

V prerokúvanej veci nemožno opomenúť ani tú podstatnú skutočnosť, že sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu, ktorým najvyšší súd nepriznal sťažovateľke právo na náhradutrov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka vyčíslila v sume 79,80 €. Túto sumu možnooznačiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä naporušení práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveruústavného   súdu   o zjavnej   neodôvodnenosti   sťažnosti.   Nepriznanie   náhrady   trov   konaniav sume   79,80 €   totiž   predstavuje   zásah   do   hmotného   práva   sťažovateľky   len   nepatrnejintenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytnutie   ústavnoprávnej   ochrany   sťažovateľovi   prichádza   do   úvahy   len   v celkomvýnimočných   prípadoch,   v ktorých   došlo   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôdv mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010).

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetokpodľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1   ods. 1   dodatkovéhoprotokolu,   porušenie   ktorých   dávala   do   súvislosti   s údajnou   arbitrárnosťou   napadnutéhouznesenia   o   nepriznaní   trov   konania.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danomprípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právopodľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu   namietanej   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia,v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv. Na tomto základeústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažnosť   ako   celok   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhochsťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2015