SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 200/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMESs. r. o., Sabinovská 32, Veľký Šariš, zastúpenej advokátom JUDr. Matejom Kukurom,Advokátska kancelária IURISTICO s. r. o., Štefánikova 26, Košice, vo veci namietanéhoporušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BOGI GAMES s. r. o., Sabinovská 32,Veľký Šariš (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013 vo výroku o náhrade trovodvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Krajský súd v Prešove rozhodol rozsudkom zo dňa 21. novembra 2012, č. k. 2S/36/2012-50, podľa ust. § 250j ods. 2 písm. c) a d) O. s. p. o zrušení rozhodnutia odporcu Mesta Sabinov zo dňa 31. júla 2012, č. 3162-4/2012, vydaného vo veci uloženia pokuty za správny delikt a vrátení veci na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa zároveň rozhodol o povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania. Čo do výroku o trovách konania podal odporca – Mesto Sabinov odvolanie. Na základe výzvy súdu prvého stupňa doručenej sťažovateľovi 14. januára 2013 sa sťažovateľ ako navrhovateľ vyjadrením zo dňa 28. januára 2013 vyjadril k podanému odvolaniu. Najvyšší súd Slovenskej republiky následne uznesením zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn. 8Sžo/9/2013, odvolanie odporcu odmietol, a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že tieto žiadnemu z účastníkov konania nepriznal, hoci sťažovateľ vyčíslil trovy odvolacieho konania podaním zo dňa 13. marca 2013 v sume 79,80 €.
Odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie o trovách odvolacieho konania tým, že s ohľadom na skutočnosť, že výsledok konania je obdobný ako pri zastavení konania, žiadny z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, pričom vychádzal z ust. § 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a analogicky aj z ust. § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p.“
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej v sťažnostioznačené práva „v časti výroku o trovách odvolacieho konania... z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia“. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľkav sťažnosti bližšie argumentuje:
„Najvyšší súd v napádanom rozhodnutí uvádza, že o trovách odvolacieho konania rozhodol analogicky na základe ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., keďže výsledok konania je pri odmietnutí odvolania obdobný ako pri zastavení konania.
Podľa názoru sťažovateľa možno takúto aplikáciu ustanovenia § 146 O. s. p. na základe analógie legis v danom prípade akceptovať, najmä s ohľadom na absenciu osobitného ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, ktoré by upravovalo postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania v prípade odmietnutia podania (odvolania) súdom. Podľa názoru sťažovateľa však najvyšší súd aplikoval citované ustanovenie v posudzovanom prípade mechanicky, bez toho, aby uviedol, zdôvodnil, akým spôsobom zohľadnil pri jeho aplikácii okolnosti posudzovaného prípadu, čo je v priamom rozpore s požiadavkou vyslovenou ústavným súdom vo... citovanom náleze III. ÚS 144/2010. Najvyšší súd taktiež opomenul v svojom rozhodnutí uviesť, z akého dôvodu aplikoval na posudzovaný prípad len ustanovenie 146 ods. 1 O. s. p., nie však už priamo nadväzujúce ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p.
V zmysle ustálenej civilnoprávnej judikatúry, ako aj právnej vedy je potrebné ustanovenie § 146 ods. 1 O. s. p. aplikovať vždy v nadväznosti a vzájomnej súvislosti s ustanovením § 146 ods. 2 O. s. p., v zmysle ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný nahradiť jeho trovy.
Ako vyplýva z komentára k ustanoveniu § 146 ods. 1 a 2 O. s. p., v prípade zastavenia konania v zásade platí, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, avšak len v prípade, ak sa neuplatní ust. § 146 ods. 2 O. s. p. (Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 521).
Obdobne v komentári Drápal, I., Bureš, J. a kol.: Občanský soudní rád I. Komentár. I. vydaní. Praha: C. H. Beck, 2009, s. 989 až 990, sa uvádza, že právna úprava neumožňuje súdu rozhodnúť o náhrade trov konania automaticky tak, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z previazanosti ust. § 146 ods. 1 písm. c) s ust. § 146 ods. 2 vyplýva, že ak súd zastavuje konanie, mal by sa zaoberať v prvom rade otázkou, či niektorí z účastníkov konania zastavenie konania zavinil. Tam, kde zastavenie konania bolo zavinené, prizná súd ostatným účastníkom konania náhradu trov konania.
Automatické rozhodovanie súdu o trovách konania pri zastavení konania z rôznych dôvodov, a to púhym odkazom na ust. § 146 ods. 1 O. s. p. je potrebné považovať za nesprávne. Uplatnenie odseku 1 má opodstatnenie len v tých prípadoch, ak nie sú splnené podmienky pre rozhodnutie o trovách konania podľa ust. § 146 ods. 2 O. s. p., teda je potrebné vždy skúmať, kto zastavenie konania zavinil (Dávid, L.; Ištvánek, F.; Javúrková, N.; Kasíková, M.; Lavický, P. a kol. Občanský soudní rád. Komentár. I. díl., Praha: Wolters Kluwer ČR, 2009, s. 646).
Ak teda najvyšší súd aplikoval v posudzovanom prípade, na základe analógie legis, na rozhodnutie o trovách konania pri odmietnutí odvolania ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) O. s. p., mal tak urobiť rovnako, ako by postupoval v prípade zastavenia konania v konaní pred súdom prvého stupňa, a zohľadniť pri svojom rozhodovaní i ustanovenie odseku 2 paragrafu 146 O. s. p.
Rovnaký prístup predpokladá i komentár k Občianskemu súdnemu poriadku (Števček, M., Ficová, S. a kol; s. 866), v ktorom sa uvádza, že v prípade, ak súd odmietol odvolanie, môže súd priznať náhradu trov účastníkovi konania voči odvolateľovi v prípade, ak mu takéto trovy vznikli, nakoľko mal úspech vo veci.
V napádanom uznesení najvyšší súd vôbec nezohľadnil, že v odvolacom konaní vznikli sťažovateľovi odôvodnené a účelné trovy konania, keď sa na základe výzvy súdu vyjadril k podanému odvolaniu, čo nepochybne prispelo k odmietnutiu odvolania odporcu. Skutočnosť, že obvykle nevznikajú v konaniach v súvislosti s odmietnutím odvolania účastníkom konania trovy, keďže súdy spravidla rozhodujú na základe skutočností, ku ktorým prihliadajú z úradnej povinnosti, nemôže viesť k mechanickej aplikácii ust. § 146 ods. 1 O. s. p. i v posudzovanom prípade.
Takýto mechanický a formalistický prístup najvyššieho súdu viedol, podľa názoru sťažovateľa, k arbitrárnemu a nepreskúmateľnému rozhodnutiu súdu predstavujúcemu zásah do práva na súdnu ochranu sťažovateľa v zmysle čl. 46 ústavy a čl. 6 dohovoru....
Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, vrátane trov právneho zastúpenia, je i súčasťou práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 protokolu č. 1 k dohovoru.
Ústavný súd vyslovil, že arbitrárne - neodôvodnené rozhodnutie súdu o nepriznaní trov konania predstavuje (okrem porušenia čl. 46 ústavy) i porušenie práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie súdu v časti výroku o nepriznaní náhrady trov konania účastníka, ktorý mal v konaní úspech, v odôvodnení, ktoré neobsahuje žiadne skutočnosti umožňujúce preskúmať závery rozhodnutia súdu,(...) je potrebné považovať za formálny výkon práva na súdnu ochranu, ktorý porušuje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy (I. ÚS 423/2010).
S ohľadom na uvedené došlo podľa názoru sťažovateľa arbitrárnym a neodôvodneným rozhodnutím odvolacieho súdu o náhrade trov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľovi v súvislosti s odvolacím konaním preukázateľne a účelne vznikli, i k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy.“
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžo/9/2013.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. októbra 2013, sp. zn. 8Sžo/9/2013, vo výroku II o trovách odvolacieho konania sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,90 €, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie IURISTICO s. r. o. so sídlom Štefánikova 26, 040 01 Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.8 Sžo 9/2013 z 23. októbra 2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, boli porušené jej základné právapodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkovéhoprotokolu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba máprávo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkouverejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásadymedzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktorépovažuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmomalebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
1. Ústavný súd, poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru, zdôrazňuje, ževo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou animimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho privýklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, čiv konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkovéa právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolomožné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania,a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môžerozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súladeso zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konaniana súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhradetrov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanieo trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, priktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).
Ústavný súd pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti rozhodnutiamvšeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov konania,t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmiakcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadanéhovýroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniuzákladného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) zvlášťextrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň ajk neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúrykonštatuje, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivéhosúdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a tokonkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní podanom proti rozsudku vydanému v rámcisprávneho súdnictva v časti výroku o trovách konania, ktoré sa v konkrétnych podmienkachdaného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľky, avšakz hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdunemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu akov prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej vrátanevýroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktoráje doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trovkonania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, ktoich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožnointerpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jehointerpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanieúčastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žiaden zúčastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolozastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselozastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konaniavo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkovkonania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa ajdve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trováchzastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že totak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie§ 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konaniana zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.
V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Ajúprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadkuurčuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pretoprocesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlades takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnuochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
Sťažovateľka predovšetkým namieta arbitrárnosť napadnutého uznesenia, v ktoromnajvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol analogickypodľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP, pričom neodôvodnil, prečo na posudzovaný prípadneaplikoval nadväzujúce ustanovenie § 146 ods. 2 prvej vety OSP.
Napadnutým rozhodnutím najvyšší súd odmietol odvolanie odporcu (mesto Sabinov,pozn.) podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou a § 250sdruhou vetou OSP, keď konštatoval, že odvolanie smerovalo proti rozsudku vydanémuv konaní o správnej žalobe, ktorým súd prvého stupňa zrušil rozhodnutie odporcu podľa§ 250j ods. 2 písm. c) a d) OSP, v dôsledku čoho odvolanie proti takémuto rozhodnutiu nieje prípustné – ani v merite veci, ani proti trovám konania. Podľa najvyššieho súdu nauvedený záver nemá vplyv ani nesprávne poučenie uvedené v písomnom vyhotovenírozsudku súdu prvého stupňa o prípustnosti odvolania v časti o náhrade trov konania,pretože takéto nesprávne poučenie nezakladá právo na jeho uplatnenie. V napadnutomrozhodnutí najvyšší súd rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania „podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a analogicky podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, keďže výsledok konania je obdobný, ako pri zastavení konania“.
Zo sťažnosti, ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sťažovateľka sa na výzvunajvyššieho súdu vyjadrila k odvolaniu odporcu podaním z 28. januára 2013, v ktoromnavrhla, aby najvyšší súd odvolanie odporcu odmietol alebo potvrdil rozsudok súdu prvéhostupňa vo výroku o trovách konania ako vecne správny. Možno preto konštatovať, ževyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu prispelo k jeho odmietnutiu odvolacím súdom,a z tohto hľadiska išlo o dôvodne a účelne vynaložené trovy odvolacieho konania.
Na základe odôvodnenia napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že najvyššísúd, rozhodujúc o náhrade trov odvolacieho konania, rozhodol na základe analógie legis,aplikujúc ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP, keďže výsledok konania (odmietnutieodvolania) je obdobný ako pri zastavení konania, zároveň však neodôvodnil, prečov posudzovanom prípade neboli splnené zákonné podmienky na aplikáciu ustanovenia§ 146 ods. 2 prvej vety OSP, t. j. prečo nezaviazal na náhradu trov odvolacieho konaniaodporcu, ktorý podľa sťažovateľky zavinil, že odvolanie bolo odmietnuté.
Z okolností posudzovaného prípadu vyplýva, že odporca, spravujúc sa nesprávnympoučením súdu prvého stupňa uvedeným v písomnom vyhotovení jeho rozhodnutia, podalodvolanie v domienke, že proti výroku o trovách konania je odvolanie prípustné.V uvedených súvislostiach preto nemožno konštatovať, že odporca procesne zavinil, ženajvyšší súd odvolanie uznesením odmietol. Za takýchto okolností prípadu sťažovateľkypotom podľa názoru ústavného súdu aplikácia ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety OSP anineprichádzala do úvahy. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146ods. 2 prvej vety OSP najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bybol v rozpore s požiadavkou zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnenýchzáujmov účastníkov konania (§ 1 OSP).
Ústavný konštatuje, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj vzhľadom na užcitovanú judikatúru ústavného súdu nemožno z ústavnoprávneho hľadiska spochybňovať.Sťažovateľkou namietané pochybenie najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trovodvolacieho konania spočívajúce v absencii odôvodnenia vo vzťahu k nesplneniu zákonnýchpodmienok na použitie § 146 ods. 2 prvej vety OSP zjavne nemá ústavnoprávnu relevanciu.Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že v danomprípade nejde o pochybenie takej intenzity, na základe ktorého by mohol po prípadnomprijatí sťažnosti reálne dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru. Opačný prístup k posudzovaniu námietok sťažovateľky by v konečnomdôsledku smeroval k spochybňovaniu ústavného postavenia ústavného súdu ako súdnehoorgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp.mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.
V prerokúvanej veci nemožno opomenúť ani tú podstatnú skutočnosť, že sťažnosťsmeruje proti rozhodnutiu, ktorým najvyšší súd nepriznal sťažovateľke právo na náhradutrov odvolacieho konania, ktoré sťažovateľka vyčíslila v sume 79,80 €. Túto sumu možnooznačiť za zjavne celkom bagateľnú, a aj keď sťažovateľka zakladá svoje námietky najmä naporušení práva na spravodlivé súdne konanie, táto skutočnosť prispela k podpore záveruústavného súdu o zjavnej neodôvodnenosti sťažnosti. Nepriznanie náhrady trov konaniav sume 79,80 € totiž predstavuje zásah do hmotného práva sťažovateľky len nepatrnejintenzity. Ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu,poskytnutie ústavnoprávnej ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkomvýnimočných prípadoch, v ktorých došlo k porušeniu základných práv alebo slobôdv mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010).
Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľkyv časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľka v sťažnosti namietala aj porušenie základného práva vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 ods. 1 dodatkovéhoprotokolu, porušenie ktorých dávala do súvislosti s údajnou arbitrárnosťou napadnutéhouznesenia o nepriznaní trov konania. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danomprípade nebolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu namietanej arbitrárnosti napadnutého uznesenia,v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv. Na tomto základeústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľky odmietol akozjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd už o ďalších návrhochsťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. marca 2015