SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 200/2013-9
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr. B. F., PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 13816/2012, Rvp 13817/2012 a Rvp 13818/2012 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 12 Er 1895/2005 z 20. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 408/2007 z 24. apríla 2012 a sp. zn. 3 Er 276/2004 z 5. apríla 2012 a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE 163/2012 z 10. augusta 2012, sp. zn. 15 CoE 133/2012 z 10. augusta 2012 a sp. zn.15 CoE 161/2012 z 10. augusta 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami: Rvp 13816/2012, Rvp 13817/2012 a Rvp 13818/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13816/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 13816/2012, Rvp 13817/2012 a Rvp 13818/2012, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uzneseniami Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Er 1895/2005 z 20. apríla 2012, sp. zn. 8 Er 408/2007 z 24. apríla 2012 a sp. zn. 3 Er 276/2004 z 5. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia okresného súdu“) a postupom a uzneseniami Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 163/2012 z 10. augusta 2012, sp. zn. 15 CoE 133/2012 z 10. augusta 2012 a sp. zn.15 CoE 161/2012 z 10. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia krajského súdu“).
2. Z troch sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti okrem iného zaoberá aj poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery na základe zmlúv o úvere, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli títo povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Sťažovateľka uvádza, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov a ich pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými. Zároveň na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, menovite v každej zmluve určený, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu. Táto zápisnica má povahu exekučného titulu. Dlžníci neplnili svoje záväzky v zmluve predpokladaným spôsobom a v zmluvách splnomocnený zástupca dlžníka uznal dlh formou notárskej zápisnice. Na základe notárskej zápisnice ako exekučného titulu poveril okresný súd exekútora výkonom exekúcií. Okresný súd v napadnutých rozhodnutiach tieto exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli po odvolaní sa proti nim zo strany sťažovateľky potvrdené napadnutými rozhodnutiami krajského súdu.
3. Sťažovateľka v sťažnostiach v obšírnej argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené práva. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd ani krajský súd nerozhodli o jej procesnom návrhu na prerušenie konania, keďže sťažovateľka navrhla iniciáciu prejudiciálnej otázky pred Súdnym dvorom Európskej únie, a že exekučný súd mal povinnosť sa s daným návrhom vysporiadať. Sťažovateľka rovnako tvrdí, že exekučný súd nemal právomoc zastaviť exekučné konanie pre neprijateľnú zmluvnú podmienku, a keď tak súd urobil, nedostatočne sa vysporiadal s právnou úpravou problematiky na úrovni Európskej únie a nedostatočne svoju interpretáciu odôvodnil. Sťažovateľka konštatovala, že jej už označené práva boli porušené pre „chýbajúc[u] procesn[ú] činnosť porušovateľov vecne vyjadren[ú] vydaním rozhodnut[í]“. Sťažovateľka spojila svoje sťažnosti s návrhom na odklad vykonateľnosti podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv v konaní na okresnom súde, alternatívne v konaní na krajskom súde, zrušil napadnuté rozhodnutia krajského súdu a vrátil mu veci na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie a určil úhradu jej trov konania
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
6. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými značkami: Rvp 13816/2012, Rvp 13817/2012 a Rvp 13818/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu práv
7. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
8. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka napriek tomu, že na úvodnej strane sťažností uvádza ako prílohy „dokumenty podľa textu“, ústavnému súdu (okrem splnomocnenia) v prílohách nedoručila žiadne písomné podklady.
9. Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
10. Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne, ktorého úlohou je chrániť ústavnosť. Ústavný súd je však zároveň toho názoru, že v okolnostiach danej veci nemožno vôbec o prípadnom formalizme pri odmietnutí sťažností hovoriť. Ústavný súd už totiž v minulosti mnohokrát vyzýval sťažovateľku v typovo (skutkovo a právne) obdobných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu, že nespĺňali ani zákonom predpísané náležitosti. In concreto išlo aj o nepredloženie kópií právoplatných rozhodnutí súdov, ktorých postup a rozhodnutia sťažovateľka namietala a namieta (pozri napr. I. ÚS 283/2012, I. ÚS 284/2012, III. ÚS 263/2012, III. ÚS 275/2012, III. ÚS 282/2012, III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 500/2012, IV. ÚS 526/2012 a iné). Sťažovateľka si preto musí byť vedomá toho, že ani sťažnosti vedené pod spisovými značkami: Rvp 13816/2012, Rvp 13817/2012 a Rvp 13818/2012 nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti. Sťažovateľka mala možnosť kópie napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu ústavnému súdu doručiť, čo však neurobila.
11. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
12. Vzhľadom na to, že sťažnosti nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že ústavný súd už v typovo zhodných veciach sťažovateľky vo svojich rozhodnutiach poukázal aj na už identifikované nedostatky jej sťažností, ústavný súd tieto sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
13. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. marca 2013