znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr.   B.   F.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2011 doručená sťažnosť súdneho exekútora JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s porušením ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 a jeho uznesením z 25. októbra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 bol sťažovateľ 25. februára 2011 poverený okresným súdom, aby na základe exekučného titulu ako súdny exekútor vymohol peňažnú pohľadávku od V. M. (ďalej len „povinný“) v prospech spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „oprávnený“), pričom na základe námietky povinného z 19. apríla 2011, ktorou namietal zaujatosť osoby sťažovateľa ako súdneho exekútora z dôvodu, že tento bol v minulosti zamestnancom oprávneného, o čom sa mal povinný dozvedieť 18. apríla 2011, okresný súd najprv uznesením č. k. 7 Er 13/2011-42   z   21.   júna   2011   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom   rozhodol,   že   sťažovateľ   z vykonávania   exekúcie   nie   je   vylúčený.   Na   základe   odvolania   povinného,   ktorý   sa argumentačne odvolal aj na rozhodnutie ústavného súdu č. k. III. ÚS 322/2010-37 z 13. apríla 2011, však napokon okresný súd napádaným uznesením č. k. 7 Er 13/2011-60 z 25. októbra   2011   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora   z vykonávania   predmetnej   exekúcie vylúčil.

Sťažovateľ ním namietané porušenie označených práv odôvodnil najmä takto: «...   Napadnuté   uznesenie   Okresného   súdu   Ružomberok   veľmi   významnou   mierou ovplyvnilo   faktické a právne postavenie sťažovateľa a to najmä v spojitosti   s výkonom exekúcie vedenej pod sp. zn. EX 214/11.

... Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovali   akékoľvek   racionálne   pochybnosti   o   legálnom   a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii:

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III ÚS 322/2010;

rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom postavení sťažovateľa...

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   Okresného   súdu...   ako   aj   napadnutým   uznesením tohto súdu, došlo... k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania,   práva   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a   práva   na   rozhodovanie   podľa relevantnej právnej normy...

Okresný súd Ružomberok neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie   racionálnych   obáv   o   legálny   a   legitímny   priebeh   exekúcie,   bez   posúdenia splnenia formálnych   a materiálnych podmienok námietky   zaujatosti   a bez uskutočnenia testu   objektívnej   a   subjektívnej   stránky   zaujatosti   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37, s konečnou platnosťou rozhodol. Okresný súd   Ružomberok   vydal   rozhodnutie   bez   aplikácie   relevantnej   právnej   normy   a   bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

... Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť   ovplyvniť   prípravu   obsahu   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   pritom   však   dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný   súd,   navyše   dával   povinnému   dodatočnú   príležitosť,   aby   bez   existencie akýchkoľvek   obáv   z   reakcie   sťažovateľa,   došlo   k   mareniu   exekúcie   a   to   aj   vylúčením sťažovateľa z jej výkonu....

Právny názor ústavného súdu na ktorom výhradne založil všeobecný súd svoj výrok o vylúčení sťažovateľa z výkonu exekúcie nie je z právneho hľadiska udržateľný a nemôže byť výlučným podkladom pre rozhodnutie...

Na   viaceré   všeobecné   súdy   adresovali   iné   povinné   osoby   rovnako   formulované námietky voči osobe sťažovateľa. V týchto prípadoch však všeobecné súdy vždy námietky zamietli   a   rozhodli   tak,   že   nevylúčili   sťažovateľa   z   výkonu   exekúcie.   Sťažovateľ   Súdu predkladá   uznesenie   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch,   sp.   zn.:   9   Er   1292/2007, uznesenie Okresného súdu Martin, sp. zn.: 22 Er 55/2009, uznesenie Okresného súdu v Trebišov,   sp. zn.:   15   Er   2014/2009,   uznesenie   Okresného   súdu   Nitra,   sp.   zn.:   7   Er 440/2009, uznesenie Okresného súdu Bratislava V, sp. zn.: 37 Er 6813/2008, uznesenie Okresného súdu Ružomberok, sp. zn.: 7 Er 13/2011, uznesenie Okresného súdu Martin, sp. zn.:   22 Er 29/2009,   uznesenie   Okresného   súdu   Ružomberok,   sp.   zn.:   4   Er   241/2009, uznesenie Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn.: 8 Er 1232/2009...

Ak je vytvorená stabilizovaná rozhodovacia prax súdov, musia ostatné súdy v rámci zachovania právnej istoty takúto prax rešpektovať. Platí, že o rovnakých otázkach má byť v zásade rozhodované rovnako. Ak dôjde k odklonu od stabilizovanej rozhodovacej praxe, musí   súd,   ktorého   rozhodnutie   je   predmetným   odklonom,   dôsledne   a   dostatočne   svoje rozhodnutie   odôvodniť.   V   prípade   napadnutého   rozhodnutia   ústavného   súdu   takéto odôvodnenie absolútne absentuje.

... V danom prípade sťažovateľ mal majetok v podobe majetkovej hodnoty, ktorej obsah bol tvorený odmenou súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti... Napadnuté rozhodnutie tohto súdu v praxi objektívne vyvolalo také účinky, že sťažovateľ bol zbavený vlastníctva   značnej   majetkovej   hodnoty   a   taktiež   došlo   k   zmareniu   jeho   legitímneho očakávania,   že   ak   bude   postupovať   podľa   záväzných   právnych   noriem   a   usmernení exekučného súdu, realizácia úkonov pri výkone exekučnej činnosti bude generovať jeho finančnú odmenu.

... Je potrebné dodať, že sťažovateľ bol zamestnancom obchodnej spoločnosti P., s. r. o.   len   krátke   obdobie   a   to   po   dobu   10   mesiacov,   vrátane   štvortýždňovej   dovolenky   a dvojmesačnej práceneschopnosti. Sťažovateľ - obchodnej spoločnosti P., s. r. o. - pôsobil v pracovnoprávnej   pozícii   radového   zamestnanca,   ktorého   pracovné   zaradenie   nijako nesúviselo s priebehom exekúcií....»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

«1) Základné právo JUDr. R. K... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.

2) Základné právo JUDr. R. K... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.

3) Základné právo JUDr. R. K... na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.

4) Základné právo JUDr. R. K... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.

5) Základné právo JUDr. R. K... vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.

6)   Základné   právo   JUDr.   R.   K...   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1 Protokolu   č.1   k   Európskemu   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Okresného súdu Ružomberok zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 bolo porušené.

7) Okresný súd Ružomberok postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K...

8) Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 porušil všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K...

9) Okresný súd Ružomberok postupom v konaní vedenom pod sp. zn.: 7 Er 13/2011 porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto postupom diskriminoval JUDr. R. K...

10) Okresný súd Ružomberok uznesením zo dňa 25. 10. 2011 sp. zn.: 7 Er 13/2011 porušil zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a týmto rozhodnutím diskriminoval JUDr. R. K...

11)   Uznesenie   Okresného   súdu   Ružomberok   zo   dňa   25. 10. 2011   sp.   zn.: 7 Er 13/2011 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

12) JUDr. R. K... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR, ktoré sú jej (správne má byť „mu“, pozn.) Okresný súd Ružomberok povinní zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

13) Okresný súd Ružomberok je povinní uhradiť JUDr. R. K... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jej (správne má byť „jeho“, pozn.) právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa   o   porušení   ním   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom   a   dodatkovým   protokolom   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   Er   13/2011   a   jeho   uznesením   z   25.   októbra   2011, k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že okresný súd o námietke zaujatosti vznesenej proti jeho osobe povinným rozhodol bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a tiež bez toho, aby sťažovateľovi umožnil vyjadriť sa k predmetnej námietke, čím malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu princípu kontradiktórnosti konania, a tak podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol iba odvolaním sa, resp. „... uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu, ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III ÚS 322/2010-37...“, takže v konečnom dôsledku okresný súd podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie založil na nesprávnom skutkovom zistení, pričom vec aj nesprávne právne posúdil, resp. neposúdil ju podľa relevantnej právnej normy, keď ho z vykonávania exekúcie vylúčil. Sťažovateľ svoju   argumentáciu   podporil   aj   tvrdením,   že   okresný   súd   v   napadnutom   rozhodnutí neprihliadol na stabilizovanú rozhodovaciu prax všeobecných súdov (pozri sťažovateľom označené rozhodnutia) vo veci námietok zaujatosti vznesených povinnými proti jeho osobe v iných exekučných konaniach, v rámci ktorej ako súdny exekútor pre svoj bývalý pracovný pomer u oprávneného nebol z vykonávania exekúcie vylúčený a okresný súd svoj odklon od tejto rozhodovacej praxe podľa sťažovateľa nijako neodôvodnil.

1. K namietanému rozhodnutiu okresného súdu v kontexte práva na spravodlivý proces

Ústavný   súd   považuje v   prvom   rade   za   potrebné   pripomenúť,   že   nie   je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil okrem iného takto: „... Podľa § 30 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok), exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatostí.

Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku, ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie,   v   exekúcii   pokračuje   ten   exekútor,   ktorého   navrhne   oprávnený   a   ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd.

Preskúmaním spisového materiálu mal súd za preukázané, že námietka zaujatosti súdneho   exekútora   bola   podaná   dôvodne.   Súdny   exekútor   v   zmysle   §   3   Exekučného poriadku vykonáva exekučnú činnosť nestranne a nezávisle, pričom je viazaný len ústavou, medzinárodnými zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Súdny exekútor   musí   byť   teda   nestranný   a   súčasne   sa   musí   javiť   nestranným   aj   pre   externé prostredie,   v   ktorom   pôsobí   pri   nútenom   výkone   súdnych   a   iných   rozhodnutí.   Jedným z dôvodom, pre ktorý môže byť súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie je jeho pomer k účastníkom konania alebo ich zástupcom a to buď priateľsky alebo opačný, ktorý má základ v okolnostiach, ktoré nastali mimo exekučného konania, a ktorý môže ovplyvniť subjektívne nazeranie exekútora a v nadväznosti na to aj jeho nestrannosť. Skutočnosť, že v uvedenom exekučnom konaní bol poverený jeho vedením súdny exekútor, ktorý je zároveň bývalým   zamestnancom   oprávneného,   podľa   názoru   súdu   vzbudzuje   pochybností o   jeho nezaujatosti a je dôvodom k jeho vylúčeniu z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočnosti a s poukazom na nález Ústavného súdu spis. zn. III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011, súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia a súdneho exekútora JUDr. R. K. vylúčil z vykonávania exekúcie vedenej pod spis. zn. EX 214/11.“  

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Ak   okresný   súd   s   poukazom   na   citované   ustanovenie   Exekučného   poriadku považoval niekdajší pracovný pomer medzi sťažovateľom a oprávneným za vzťah takej povahy a intenzity, ktorý by bol schopný nielen u účastníkov konania, ale aj objektívne vyvolať podozrenie, resp. objektívnu pochybnosť o jeho nezaujatosti, a z tohto dôvodu ho z vykonávania   exekúcie   vylúčil,   nemožno   tento   záver   považovať   za   odporujúci   účelu a zmyslu tohto ustanovenia.

Inými slovami, ústavný súd podotýka, že vylúčenie súdneho exekútora z výkonu exekúcie nemusí byť založené na skutočne preukázanej zaujatosti, ale prichádza do úvahy už aj vtedy, ak je možné mať dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako na jednej strane   síce   otázka   zaujatosti   nemôže   vychádzať   iba   zo   subjektívnych   nepodložených pochybností   osôb   zúčastnených   na   konaní   (účastníkov   konania),   ale   musí   vychádzať z právneho   rozboru   objektívnych   skutočností,   ktoré   sú   podkladom   týchto   pochybností, na strane   druhej   otázka   zaujatosti   vzhľadom   na   jej   objektívnu   aj   subjektívnu   stránku nemôže byť nikdy zodpovedaná, resp. preukázaná naisto, resp. bez výhrad.

Keďže súčasťou   základného práva na súdnu   ochranu, resp.   práva na spravodlivé súdne   konanie,   do   rámca   ktorého   exekučné   konanie   nepochybne   patrí,   je   aj   záruka nezávislosti a nestrannosti súdneho exekútora pri jeho postupe, sťažovateľ (súdny exekútor) v záujme zachovania tejto záruky je v prípade preukázania objektívnych pochybností o jeho nezaujatosti   vznesených   či   už zo   strany   oprávneného alebo povinného vylúčenie   svojej osoby z exekúcie povinný strpieť.

Rozhodnutie okresného súdu o vylúčení sťažovateľa z exekúcie sa javí ako správne aj v kontexte s ustanovením § 4 Exekučného poriadku, podľa ktorého je činnosť exekútora nezlučiteľná s pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním a pod.,   tobôž   ak   sa   v   takomto   pomere   hoci   aj   v   minulosti   súdny   exekútor   nachádzal v interakcii s účastníkom exekučného konania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   okresného   súdu   o   vylúčení   sťažovateľa z exekúcie v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Z namietaného uznesenia totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   okresný   súd   svoje   skutkové   a   právne   závery v dostatočnom rozsahu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré sťažovateľa z exekúcie vylúčil.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba odvolaním   sa   na   nález   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   322/2010-37   z   13.   apríla   2011 týkajúceho sa vylúčenia sťažovateľa v inej u neho ako súdneho exekútora pôvodne vedenej exekučnej veci, a to napriek tomu, že tento nález pre jeho rozhodnutie v danej exekučnej veci   nebol   nijako   právne   záväzný,   ústavný   súd   podotýka,   že   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu z hľadiska požiadaviek základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé   súdne   konanie   na   jeho   riadne   odôvodnenie,   plne   obstojí,   a   to   aj   bez podporného poukazu na označený nález ústavného súdu.

Vzhľadom na to, že označený nález ústavného súdu nebol pre rozhodnutie okresného súdu   o   vylúčení   sťažovateľa   z   exekúcie   právne   záväznou,   a   tým   podstatnou   právnou skutočnosťou, tak ani okolnosť, že sťažovateľ sa k tomuto nálezu nemal možnosť vyjadriť, nezakladá porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, zaručeného ústavou ako ani práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   dohovorom   vrátane   základného   práva na rovnosť v konaní, ktoré je inak ich súčasťou.

Napokon v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že okresný súd sa v sťažnosťou napádanom uznesení odchýlil od stabilizovanej súdnej praxe, pokiaľ ide o aplikáciu § 30 ods. 1 Exekučného poriadku pri rozhodovaní o jeho vylúčení z exekúcie v   iných   veciach   vedených   u   sťažovateľa   ako   súdneho   exekútora   (pozri   sťažovateľom označené rozhodnutia), ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom konania pred ústavným súdom bolo rozhodnutie okresného súdu č. k. 7 Er 13/2011-60 z 25. októbra 2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad ústavnosti   aj   preskúmal.   Skutočnosť,   že   okresný   súd,   resp.   iné   okresné   súdy,   pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti odôvodnených niekdajším pracovným pomerom medzi sťažovateľom a oprávneným v iných ako ústavným súdom preskúmavaných veciach zaujali odlišné právne stanovisko, a teda sťažovateľa na ich základe z exekúcie nevylúčili, pričom tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných exekučných veciach nie sú pre okresný súd ako ani pre ústavný súd právne záväzné.

Okrem   toho   ústavný   súd   podotýka,   že   mu   neprislúcha   zjednocovať   in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu Slovenskej   republiky   (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).

Z   ústavnej   kompetencie súdov   interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie   dopĺňať a   rozvíjať existujúcu   judikatúru   týkajúcu   sa   relevantných   právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry – súdnej   praxe   v   konkrétnom   prípade   by   mohol   predstavovať   zásah   do   základných   práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej   neodôvodnenosti   súdneho   rozhodnutia   v   prerokovávanej   veci.   Nemožno   však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej   normy   aplikovanej   na   konkrétny   prípad   (III.   ÚS   346/05,   III.   ÚS   284/05, IV. ÚS 267/05).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa   v   tejto   časti   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému postupu okresného súdu v kontexte práva na spravodlivý proces

V súvislosti s postupom okresného súdu v napádanom konaní vedenom pod sp. zn. 7 Er 13/2011 pred vydaním napadnutého uznesenia z 25. októbra 2011 sťažovateľ namietal, že   okresný   súd   nevykonal   žiadne   dokazovanie   na   preukázanie   skutočností   uvádzaných v námietke zaujatosti uplatnenej voči nemu povinným z exekúcie a dokonca, že okresný súd mu neumožnil k   tejto námietke zaujatosti sa   ani vyjadriť,   čím   malo dôjsť   k   porušeniu princípu kontradiktórnosti konania.  

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že námietka zaujatosti bola povinným vznesená u samotného sťažovateľa, ktorý ju následne ako súdny exekútor   predložil   29.   apríla   2009   na rozhodnutie   okresnému   súdu.   Sťažovateľ   sa   teda s námietkou zaujatosti vznesenou povinným, resp. s tvrdeniami, ktorými povinný námietku odôvodňoval, mal možnosť oboznámiť a pred rozhodnutím okresného súdu sa k nim aj vyjadriť, čo podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ aj urobil (pozri podanie sťažovateľa adresované okresnému súdu o postúpení námietky zaujatosti z 29. apríla 2011).

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že pred rozhodnutím o námietke zaujatosti okresný súd nevykonal   žiadne   ďalšie   dokazovanie,   najmä   čo   sa   týka   zákonnosti   jeho   dovtedajšieho úradného   postupu   ako   súdneho   exekútora,   ústavný   súd   podotýka,   že   keďže   v   zmysle citovaného § 30 ods. 1 Exekučného poriadku dôvodom na vylúčenie pre zaujatosť nemôžu byť   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   procesnom   postupe   súdneho   exekútora   v   exekučnom konaní, nebolo potrebné vykonávať dokazovanie v uvedenom smere, resp. vykonávanie takéhoto dokazovania bolo bez právneho významu.

Napokon, keďže sťažovateľ nespochybňoval včasnosť povinným vznesenej námietky zaujatosti v zmysle § 30 ods. 5 Exekučného poriadku, nebol dôvod ani na to, aby okresný súd vykonával dokazovanie, pokiaľ ide o čas, kedy sa povinný o dôvodoch vylúčenia mohol dozvedieť.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti už po jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3. K rozhodnutiu okresného súdu v kontexte práva pokojne vlastniť

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že dôsledkom napadnutého rozhodnutia o jeho vylúčení z exekúcie mu bol, resp. je odopretý nárok na budúcu očakávanú odmenu, ústavný súd predovšetkým poukazuje na ustanovenie § 196 Exekučného poriadku, podľa ktorého za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi okrem iného najmä odmena, ktorej výšku ustanovuje vykonávací predpis.

Ak bol však sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 Exekučného poriadku v plnom   súlade   s   ústavnými   medzami   výkladu   zákonov   z   výkonu   exekúcie   vylúčený, v strate „nároku“ sťažovateľa na očakávanú odmenu za ešte nevykonanú exekučnú činnosť, o možnosť vykonania ktorej dôsledkom napadnutého rozhodnutia prišiel, nemožno nijako vzhliadať porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ,   ktorý   exekučnú   činnosť   vykonáva   zároveň   aj   ako   svoje   slobodné povolanie,   je   v   záujme   naplnenia   základného   práva   účastníkov   na   vykonanie   exekúcie nestranným a nezávislým súdnym exekútorom – vykonávateľom verejnej moci, je povinný pre svoje vylúčenie z exekúcie súčasne strpieť aj stratu príjmu v podobe očakávanej možnej budúcej odmeny.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

4. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru

Keďže sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj s čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,   ktorých   poručenie   ústavný   súd   nezistil   (pozri   už   uvedené),   nemohlo v nadväznosti na nich dôjsť ani k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prorokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia okresného súdu, o priznaní finančného zadosťučinenia, ako aj o priznaní trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012