znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., P., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva slobodne sa združovať zaručeného v čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 1/2008 a jeho rozsudkom z 19. mája 2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1   So   4/2009 a jeho rozsudkom   z 23.   septembra   2009 a postupom Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej listom z 21. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2010 doručená sťažnosť M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 12 ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   základného   práva vlastniť   majetok   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a základného   práva   slobodne   sa združovať zaručeného v čl. 29 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 1/2008 a jeho rozsudkom z 19. mája 2009,   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 1   So   4/2009 a jeho rozsudkom   z 23.   septembra   2009 a postupom Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   prokuratúra“)   v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej listom z 21. januára 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným okresnému   súdu   domáhal   nahradenia   súhlasu   členskej   schôdze   S.,   P.,   C.   (ďalej   len „odporca“), a žiadal určiť vznik jeho členstva u odporcu dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku okresného súdu.

Okresný súd rozsudkom č. k. 1 S 1/2008-173 z 19. mája 2009 návrh sťažovateľa zamietol a uložil mu povinnosť nahradiť trovy konania odporcovi. Proti tomuto rozhodnutiu podal   sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   1   So   4/2009-204 z 23. septembra   2009   rozhodol   tak,   že   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil   a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi trovy odvolacieho konania.

Vzhľadom na výsledok konania okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ podal generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, na ktorý mu odpovedala krajská prokuratúra listom č. k. Kc 14/10-6 z 21. januára 2010, v ktorom uviedla, že dôvody na podanie mimoriadneho dovolania zistené neboli, a preto ho odložila.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov a postupom a listom krajskej prokuratúry došlo k porušeniu ním označených článkov ústavy a v nich zaručených jeho základných práv, čo odôvodnil takto:

„... sťažovateľ je vlastníkom nehnuteľností – pozemkov, ktoré patria do poľovného revíru   odporcu.  ...   je   držiteľom   poľovného   lístka   a   zbrojného   preukazu,   je   občanom Slovenskej republiky a členom SPZ.... písomnou žiadosťou požiadal odporcu o prijatie za člena, odporca žiadosti sťažovateľa nevyhovel z dôvodu, že... žiadosť... nespĺňa náležitosti uvedené v § 12 ods. 2 Stanov SPZ a článku 7 organizačného a rokovacieho poriadku SPZ. Sťažovateľ   má   za   to,   že   odporca   týmto   svojim   konaním   obmedzil   právo   poľovníctva sťažovateľa zakotvené v zákone o poľovníctve a obmedzil jeho vlastnícke práva v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky...

V tejto súdenej veci sa sťažovateľ voči odporcovi domáha určenia vzniku členstva na základe rozhodnutia súdu, ktoré by nahradilo súhlas členskej schôdze odporcu o prijatí sťažovateľa za člena u odporcu.

Sťažovateľ má za to, že jeho návrh je dôvodný, poukazuje na listiny, ktoré predložil súdu ako dôkaz...

Ako vyplýva z obsahu návrhu na začatie konania predmetom konania je prednostné právo vlastníka pozemku v poľovnom revíri a vznik členstva v PZ P. – odporcu. Sťažovateľ má za to, že v prípade vzťahov vznikajúcich pri výkone práva poľovníctva upraveného zákonom o poľovníctve ide o občianskoprávne vzťahy majetkového charakteru odvodené od vlastníckeho   práva   k   pozemku   (ktoré   požíva   ochranu   v   zmysle   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky),   ktorý   je   súčasťou   poľovného   revíru   konkrétnej   poľovníckej organizácie.

Vlastník pozemku patriaceho do poľovného revíru... má právo poľovníctva v tomto revíri, môže ho vykonávať buď sám... alebo môže výkon tohto práva prenajať za odplatu a to buď PZ alebo inej právnickej alebo fyzickej osobe... Vlastník pozemku patriaceho do poľovného   revíru,   ktorý   vykonáva   právo   poľovníctva   musí   byť   členom   poľovníckej organizácie PZ   alebo   inej   poľovnej spoločnosti,   ktoré sú   právnickými   osobami   a   majú charakter záujmových združení.

Zákon   o   poľovníctve   ani   iný   všeobecne   záväzný   predpis   nezveruje   poľovníckej organizácii právomoc rozhodovať, kto môže vykonávať právo poľovníctva, práve naopak zakotvuje   prednostné   právo   vlastníka   pozemku   v   poľovnom   revíri   na   vznik   členstva   v poľovníckom združení. Z obsahu zákona o poľovníctve vyplýva, že po splnení zákonom o poľovníctve stanovených podmienok má vlastník pozemku patriaceho do poľovného revíru právo na vznik členstva v PZ.

Sťažovateľ má za to, že splnil všetky zákonné podmienky na vznik členstva u odporcu a keďže odporca sa odmieta žiadosťou sťažovateľa zaoberať, sťažovateľ žiada súd, aby mu poskytol ochranu a určil, že sťažovateľovi dňom právoplatnosti rozsudku vzniká členstvo u odporcu,   takýto   rozsudok   by   tak   nahradil   súhlas   členskej   schôdze   odporcu   s   prijatím sťažovateľa   za člena   odporcu.   Podľa   názoru sťažovateľa   je to práve súd  ,   ktorý môže zasahovať do činnosti odporcu. V zmysle § 2 ods. 3 zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov sú združenia právnickými osobami, do ich postavenia a činnosti môžu štátne orgány zasahovať len v medziach zákona. V tejto súdenej veci je podľa názoru sťažovateľa takýmto zákonom práve zákon o poľovníctve, § 14 ods. 4 zákona, na základe ktorého by mal súd sťažovateľovi poskytnúť ochranu...

... Sťažovateľ má za to, že vlastník pozemku má právo vykonávať právo poľovníctva a nie je nutné zisťovať, kto bol za člena PZ prijatý, pred podaním žiadosti sťažovateľa za člena odporcu. Pretože podľa zákona o poľovníctve sa nejedná o právo prednosti vo vzťahu k jednotlivým podaným žiadostiam, ale sa jedná o prednostné právo vlastníka pozemku zaručené navrhovateľovi § 2 ods. 2 a § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve a čl. 20 ods. Ústavy Slovenskej republiky.

... V tejto súdenej veci je právomoc súdu daná so zreteľom k predmetu súdneho sporu teda nároku sťažovateľa na vznik členstva v PZ uplatňovaného podľa zákona č 23/1962 Zb. o poľovníctve v spojení so zákonom č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. K vecnej a miestnej   príslušnosti   súdu   zaujal   v   totožnej   súdenej   veci   stanovisko   aj   Najvyšší   súd Slovenskej republiky v uznesení č. k 2 NdsSž 6/2005-58 zo dňa 5. 10. 2005. Pri posudzovaní otázky či predmetná vec patrí do právomoci súdu nie je možné aplikovať ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 83/1990 Zb.

... podľa zákona o poľovníctve právo poľovníctva patrí vlastníkovi pozemku... nemôže odporca   v   žiadnom   prípade   odoprieť   sťažovateľovi   výkon   práva   poľovníctva,   pričom sťažovateľ   má   prednostné   právo   poľovníctva   podľa   zákona   o   poľovníctve   §   14   ods.   4. Z uvedeného dôvodu nemôže súd poskytnúť ochranu konaniu odporcu, ktoré je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky...

Podľa názoru sťažovateľa právo poľovníctva patrí vlastníkovi poľovného pozemku..., preto § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve nemá na mysli právo prednosti vlastníka poľovného pozemku, ale zákon v tomto ustanovení má na mysli vynutiteľnosť práva poľovníctva pre vlastníka poľovného pozemku pre prípad, že poľovný pozemok je prenajatý poľovníckemu združeniu a vlastníkovi poľovného pozemku je upierané jeho právo poľovníctva v zmysle zákona o poľovníctve - teda prednostné právo vlastníka pozemku patriaceho do spoločného poľovného revíru, v ktorom je výkon práva poľovníctva prenajatý má súdne vynutiteľné právo na vznik členstva v poľovníckom združení, ktorému bol výkon práva poľovníctva prenajatý – toto má na mysli zákonodarca (§ 14 ods. 4 zákona o poľovníctve), nie právo prednosti,   pretože   právo   poľovníctva   vlastníkovi   poľovného   pozemku   podľa   zákona o poľovníctve patrí, teda má ho každý vlastník poľovného pozemku, ktorý spĺňa aj ďalšie podmienky ustanovené v zákone o poľovníctve. Prednostné právo v zmysle § 14 ods. 4 zákona o poľovníctve sa nepriznáva ktorémukoľvek žiadateľovi, toto je zákonom priznané len vlastníkovi poľovného pozemku v spoločnom poľovnom revíri. Združovanie občanov v poľovníckom   združení   je   realizáciou   jednou   zo   základných   politických   práv   občanov Slovenskej   republiky   upraveného   v   článku   29   Ústavy   Slovenskej   republiky...   Prenájom poľovníckeho práva inej právnickej, či fyzickej osobe nemá za následok zánik tohto práva - teda zánik práva na vznik členstva v poľovníckom združení vlastníkovi poľovných pozemkov potom ako boli prenajaté právnickej alebo fyzickej osobe.

Sťažovateľ má za to, že uvedenými rozhodnutiami bol porušený zákon a to konkrétne:

1) článok 20 Ústavy Slovenskej republiky

2) § 2 ods. 2, § 14 ods. 4 zák. č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v platnom znení

3) súdy poskytli odporcovi ochranu aj napriek tomu, že činnosť odporcu vykazuje znaky   činnosti,   ktorá   nie   je   združeniu   povolená   a   teda   odporca   sleduje   svoje   ciele spôsobom, ktorý je v rozpore s ústavou a zákonmi...

... možno konštatovať, že navrhovateľ splnil všetky podmienky na prijatie za člena PZ P.   –   odporcu   zakotvené   v   zákone   o   poľovníctve,   v   stanovách   SPZ,   v   rokovacom   a organizačnom   poriadku   SPZ,   v   stanovách   odporcu,   a   v   rokovacom   a   organizačnom poriadku odporcu. Preto odporca nemohol konštatovať, že žiadosť navrhovateľa nespĺňa náležitosti uvedené v § 12 ods. 2 Stanov SPZ a článku 7 Organizačného a rokovacieho poriadku SPZ a preto výročná členská schôdza žiadosť navrhovateľa odmietla, teda o nej vôbec nehlasovala....

... vlastník resp. spoluvlastník pozemku zo spoločného poľovného revíru, v ktorom je výkon   práva   poľovníctva   prenajatý   má   súdne   vymožiteľné   právo   na   vznik   členstva   u odporcu, ktorému bol výkon práva poľovníctva prenajatý. Prenájom práva poľovníctva inej právnickej alebo fyzickej osobe nemá za následok zánik práva na vznik členstva u odporcu navrhovateľovi ako vlastníkovi resp. spoluvlastníkovi poľovných pozemkov. Právo na vznik členstva v poľovníckom združení z existujúceho vlastníckeho resp. spoluvlastníckeho práva k poľovným pozemkom je priamo zákonom zaručené formuláciou o prednostnom práve na vznik členstva. Podľa názoru navrhovateľa odporca má povinnosť prijať ho za člena pokiaľ ako   je   vyššie   uvedené   splnil   všetky   podmienky   stanovené   v   zákone   ako   bolo   v   konaní preukázané...

Aj napriek vyššie uvádzaným skutočnostiam bol návrh sťažovateľa súdmi zamietnutý a tiež Krajská prokuratúra Banská Bystrica nevyhovela podnetu sťažovateľa na podanie podnetu na mimoriadne dovolanie...

...   Podľa   názoru   sťažovateľa   sú   závery   prvostupňového   a   odvolacieho   súdu nesprávne a to najmä preto, že podľa názoru súdov by sa sťažovateľ mohol domáhať súdnej ochrany len v prípade, ak by PZ P. porušilo jeho právo prednosti...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo M. M. upravené v čl. 12 ods. 4, čl. 20, ods. 1, čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod č. k. 1 S/1/2008, v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. k 1 So/4/2009, v konaní vedenom Krajskou prokuratúrou Banská Bystrica pod č. k. Kc 14/10-6 porušené bolo.

2)   Rozhodnutie   Krajského   súdu   Banská   Bystrica,   č.   k.   1   So/4/2009-204   zo   dňa 23. 9. 2009 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3) M. M. priznáva finančné zadosťučinenie 4.969,02 EUR..., ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský súd Banská Bystrica, Krajská prokuratúra Banská Bystrica povinní... spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) M. M. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š...., ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský súd Banská Bystrica, Krajská prokuratúra Banská Bystrica povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 29 ods. 1 ústavy právo slobodne sa združovať sa zaručuje. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   4   ústavy,   porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a porušenie základného práva slobodne sa združovať zaručeného v čl. 29 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu postupom okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 S 1/2008 a jeho rozsudkom z 19. mája 2009, postupom krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 1 So 4/2009 a jeho rozsudkom z 23. septembra 2009 a postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. Kc 14/10 a jej listom z 21. januára 2010.

1. K namietanému porušeniu základných práv postupom okresného súdu a jeho rozsudkom   z 19.   mája   2009   a postupom   krajského   súdu   a jeho   rozsudkom z 23. septembra 2009

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv postupom a rozsudkami okresného súdu a krajského súdu ústavný súd poznamenáva, že podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým   malo byť spôsobené   namietané porušenie   základného   práva.   Táto   lehota   sa   pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   1   S 1/2008-173 z 19. mája   2009   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   1   So   4/2009-204 z 23. septembra 2009 nadobudol právoplatnosť 3. novembra 2009 a vykonateľným sa stal 6. novembra 2009. Konania vedené všeobecnými súdmi teda boli právoplatne skončené evidentne v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, ktorá bola podaná na poštovú prepravu 2. marca 2010.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   rozhodnutiam   a postupom okresného súdu a krajského súdu odmietol ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajskej prokuratúry a jej listom z 21. januára 2010

Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa smerovala proti postupu krajskej prokuratúry a jej oznámeniu – listu – z 1. januára 2010, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu čl. 12 ods. 4 ústavy, a to z dôvodu, že krajská prokuratúra odložila jeho podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaného generálnemu prokurátorovi.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   na   vyhovenie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká nárok na jeho akceptovanie a generálny prokurátor nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. V prípade sťažovateľa jeho podnet Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   listom   sp.   zn.   VI/2   Pz   737/09   z 28.   decembra   2009 postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá po preskúmaní na vec sa vzťahujúceho súdneho   spisu   nezistila   dôvody   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   pretože   v postupe a rozhodnutiach   všeobecných   súdov   nezistila   porušenie   zákona   spôsobom,   ktorý predpokladá ustanovenie § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). To viedlo k odloženiu podnetu sťažovateľa.

Z ustanovení § 243e a nasl. OSP možno vyvodiť,   že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Voľná   úvaha generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená iba   v   prípade,   že   zistí,   že   zákonné podmienky   na podanie   mimoriadneho   dovolania   sú splnené.

Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana   (I.   ÚS   19/01,   II.   ÚS   176/03).   Z   toho   dôvodu   odloženie   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovanie, nemôže spôsobiť porušenie základných práv sťažovateľa (obdobne napr. II. ÚS 14/04).

Ústavný súd zastáva názor, že súčasťou žiadneho zo základných práv (podľa ústavy alebo medzinárodnej zmluvy) nie je aj povinnosť orgánu štátu podať mimoriadny opravný prostriedok na základe návrhu podnecovateľa (m. m. II. ÚS 168/03).

V   namietanom   prípade   krajská   prokuratúra   oznámila   sťažovateľovi   listom z 21. januára 2010, že na základe jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebude podané mimoriadne dovolanie, a náležite mu vysvetlila dôvody takéhoto postupu. Tým bol podľa   názoru   ústavného   súdu   podnet   sťažovateľa   riadne   vybavený,   čo   v   okolnostiach prípadu   vylučuje   akúkoľvek   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   krajskej   prokuratúry a namietaným porušením   práv sťažovateľa,   resp.   zistenie   takej   možnosti   porušenia   jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   smerujúcej   proti krajskej   prokuratúre   a jej   oznámeniu   z 21. januára   2010   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   sťažovateľa   v časti,   ktorou namieta   porušenie   označeného   základného   práva   napadnutým   oznámením   krajskej prokuratúry, mohla byť odmietnutá aj ako neprípustná.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   31   ods.   1   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   prokuratúre“)   prokurátor   preskúmava   zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna žiadosť,   návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania   alebo   vykonal   iné   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákonov   a   ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   na   ktorých   vykonanie   je   podľa   zákona oprávnený.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na vykonanie ktorých je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený   prokurátor   (§   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre).   Podľa   §   34   ods.   2   zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich konaniach vyslovil právny názor, že nevyužite podnetu ako prostriedku nápravy v rámci sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom, pretože takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen preveriť   skutočnosti,   ktoré   tvrdí   sťažovateľ,   ale   aj   prijať   opatrenia   podľa   zákona o prokuratúre,   ktoré   by   účinne   napomohli   odstráneniu   procesných   alebo   faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Vzhľadom na to ústavný súd zotrváva v súlade so svojou doterajšou judikatúrou na tom, že každý sťažovateľ je pred podaním sťažnosti ústavnému súdu povinný vyčerpať všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   podnet   v   zmysle   §   31   ods.   2   zákona o prokuratúre   a   opakovaný   podnet   podľa   §   34   zákona   o   prokuratúre   poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06,   IV. ÚS   126/07).   Podnet   (opakovaný   podnet)   zakladá   povinnosť   prokurátora   aj nadriadeného   prokurátora   sa   ním   zaoberať,   vybaviť   ho   a spôsob   vybavenia   oznámiť podnecovateľovi.

Zákon o prokuratúre teda poskytoval sťažovateľovi prostriedok nápravy – podnet a opakovaný podnet (podľa § 31 až § 36 zákona o prokuratúre), ktorým sa mohol domáhať preskúmania   zákonnosti   napadnutého   postupu   a   oznámenia   krajskej   prokuratúry v predmetnej veci. Uvedený právny prostriedok umožňoval sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu, ak by nadriadený prokurátor na základe podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že označený postup a oznámenie krajskej prokuratúry boli v rozpore so zákonom.

Vyčerpanie týchto právnych prostriedkov je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05, IV. ÚS 126/07).

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   ani   z   jej   príloh   nezistil,   že   by   sťažovateľ   pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   vyčerpal   proti   napadnutému   postupu   a   oznámeniu krajskej prokuratúry iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu základných práv alebo slobôd účinne poskytoval a poskytuje.

Z tohto dôvodu ústavný súd mohol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť aj ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010