znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. V. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Č., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Obvodného   pozemkového   úradu   K.   v konaní vedenom pod sp. zn. 2004/00096-12-143/F a postupom Krajského pozemkového úradu v K. v konaní vedenom   pod č.   A/2005/00054   a porušenia   základného   práva   vlastniť majetok zaručeného   v čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na   ochranu   majetku zaručeného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   aj v spojení   s čl.   142   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8   Sžo   140/2008   a jeho   rozsudkom z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára 2009 doručená sťažnosť JUDr. V. S., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obvodného pozemkového úradu K. (ďalej len „obvodný pozemkový   úrad“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2004/00096-12-143/F   a postupom Krajského   pozemkového   úradu   v K.   (ďalej   len   „krajský   pozemkový   úrad“)   v konaní vedenom pod č. A/2005/00054 a porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) aj v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008.

Zo   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   spolu   s ďalšími 288 užívateľmi pozemkov Záhradkovej osady SZZ 32-24 K. v katastrálnom území K. (ďalej len „záhradková osada“) prostredníctvom splnomocneného zástupcu podaním z 12. januára 2004 doručeným obvodnému pozemkovému úradu 19. januára 2004 a zaevidovaným pod č. 20/2004 domáhali začatia konania podľa § 7 zákona č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v   zriadených   záhradkových   osadách   a vyporiadaní   vlastníctva   k nim   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o užívaní   pozemkov“)   o   vysporiadanie   pozemkov v záhradkovej osade.

Obvodný pozemkový úrad rozhodnutím sp. zn. 2004/00096-12-143/F z 30. augusta 2004   konanie   o tomto   návrhu   sťažovateľa   a ďalších   užívateľov   pozemkov   záhradkovej osady   podľa   § 30   ods.   1   písm.   d)   zákona č.   71/1967 Zb. o správnom   konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zastavil z dôvodu, že zriadenie záhradkovej osady nebolo preukázané v zmysle ustanovení § 2 ods. 1 zákona o užívaní pozemkov.

Proti   rozhodnutiu   obvodného   pozemkového   úradu   podal   odvolanie   jednak splnomocnený zástupca užívateľov pozemkov záhradkovej osady (aj sťažovateľa) a jednak P. B., ktorý bol jedným z účastníkov konania.

O uvedených   odvolaniach   rozhodol   krajský   pozemkový   úrad   rozhodnutím č. A/2005/00054   zo   7.   marca   2005   tak,   že   ich   podľa   §   59   ods.   2   správneho   poriadku zamietol a napadnuté rozhodnutie obvodného pozemkového úradu potvrdil.

Žalobou z 3. mája 2005 podanou Krajskému súdu v K. (ďalej len „krajský súd“) 9. mája   2005   sa   užívatelia   pozemkov   záhradkovej   osady   (vrátane   sťažovateľa) prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   domáhali   zrušenia   rozhodnutia krajského pozemkového úradu   zo 7.   marca 2005   a vrátenia   mu veci   na ďalšie konanie s odôvodnením, že toto rozhodnutie je nezákonné.

Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 12/2005-55 z 12. marca 2008 žalobu užívateľov pozemkov záhradkovej osady (a teda aj sťažovateľa) ako nedôvodnú zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podali užívatelia pozemkov záhradkovej osady odvolanie, v ktorom žiadali, aby odvolací súd zmenil prvostupňový rozsudok, zrušil rozhodnutie krajského pozemkového úradu, ako aj rozhodnutie obvodného pozemkového úradu a vec im vrátil na ďalšie konanie. Zároveň namietali nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 140/2008 z 20. novembra 2008 o uvedenom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 5 S 12/2005-55 z 12. marca 2008 ako vecne správny potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu,   ale   aj postupom   správnych   orgánov   došlo   k porušeniu   ním   označených   základných   práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom, príp. dodatkovým protokolom. Svoju sťažnosť takto odôvodnil:

„Nemožno   sa(...)   stotožniť   s   názorom   súdu,   že   nebola   splnená   hmotnoprávna podmienka,   ktorá   musí   byť   splnená   v   záujme   toho,   aby   záhradková   osada   mohla   byť kvalifikovaná ako zriadená záhradková osada v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z. Zastávam názor,   že hmotnoprávna podmienka   ktorú   vyžaduje   § 2   ods.   1   zákona 64/1997   Z.   z.   splnená   bola.   Zákon   totiž   nevyžaduje   predloženie   písomnej   zmluvy o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou. Uzavretie písomnej zmluvy nevyžadoval ani právny poriadok platný pri zriaďovaní záhradkárskej osady.

Tým, že ZO T. 32-34 užívala pozemky so súhlasom štátneho majetku B. (a užíva ich dodnes)   bola   uzavretá   zmluva   (konkludentne)   o   dočasnom   užívaní   pozemkov   a teda   aj splnená hmotnoprávna podmienka ktorú vyžaduje § 2 ods. 1 zákona 64/1997 Z. z. Konanie malo aj inú vadu ktorá mohla mať za následok iné rozhodnutie: (...)

Za dostatočné dôvody na základe ktorých súd rozhodol nemožno považovať tvrdenie krajského   súdu,   že   splnenie   hmotnoprávnej   podmienky   existencie   zmluvy   o   dočasnom užívaní   pozemkov   nebolo   možné   dosiahnuť   aj   iným   spôsobom   než   zmluvou,   ktorá   je právnym úkonom, obsahom ktorého je zhodný prejav vôle zmluvných strán o podstatných náležitostiach, prípadne ďalších náležitostiach zmluvy.

Krajský súd sa vôbec nezaoberal otázkou, či k splneniu tejto podmienky nedošlo uzatvorením   konkludentnej   zmluvy   o   dočasnom   užívaní   pozemkov,   aj   keď   to   vyplýva   z predložených dôkazov v konaní. Rovnako sa nevysporiadal ani s otázkou či, v čase keď mala byť zmluva o dočasnom užívaní uzavretá, musela mať písomnú alebo inú podobu. (...) V   predmetnej   veci   neboli   v   konaní   pred   správnym   orgánom   vypočutí   účastníci konania ktorí by mali možnosť sa vyjadriť k uzatvoreniu konkludentnej zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov (ide predovšetkým o prvých užívateľov). (...)

Návrh na začatie konania obsahoval všetky náležitosti teda kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Zároveň bol priložený geometrický plán zriadenej záhradkovej osady. Podanie teda obsahovalo všetky náležitosti, ktoré vyžadoval zákon. (...) S ohľadom na predmet konania v riešenej veci, prvostupňový správny orgán mal účastníkov k užívaniu pozemkov najprv vypočuť do zápisnice a potom uvážiť, ktoré prípadné ďalšie dôkazy v záujme presného a úplného zistenia skutočného stavu veci vykoná. Správny orgán bol tiež povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. (...)

Správny   orgán   žiadal   predložiť   dôkaz,   nie   odstrániť   vady   podania,   pričom   sám požadované doklady neobstarával.

Postupom správnych orgánov, ako aj Krajského súdu v K. som bol ukrátený v mojich právach   na   vysporiadaní   nehnuteľnosti   ktorú   užívam,   pričom   na   tejto   je   postavená záhradná chatka(...)

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008   zo   dňa 20. 11. 2008   potvrdil   rozsudok   Krajského   súdu   v K.   sp.   zn.   5   S   12/2005-55   zo   dňa 12. 3. 2008. (...)

Zastávam   názor,   že   Najvyšší   súd   SR   porušil   moje   právo   na   spravodlivé   súdne konanie upravené v článku 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...)

Tvrdím,   že   Najvyšší   súd   SR   nedal   odpoveď   na   základné   argumenty   uvádzané v odôvodnení odvolania :

a/ správny orgán nemohol zastaviť konanie, pretože to ust. § 30 ods. 1 písm. d) Správneho   poriadku   to neumožňuje,   nakoľko podanie malo   všetky   náležitosti stanovené v zákone(...),

b/ hmotnoprávna podmienka na začatie konania, ktorú vyžaduje § 2 ods. 1 zákona 64/1997   Z.   z.   splnená   bola.   Zákon   totiž   nevyžaduje   predloženie   písomnej   zmluvy o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou....

c/ platná právna úprava v čase zriadenia záhradkárskej osady vyžadovala písomnú formu len pri prenechávaní pozemkov na dočasné užívanie občanom. (...)

d/ došlo k porušeniu článku 47 ústavy v spojení s § 19 ods. 3 Správneho poriadku, nakoľko   správny   orgán   neposkytol   právnu   pomoc   účastníkom   správneho   konania   pri odstraňovaní   nedostatkov   podania,   ak   nemá   predpísané   náležitosti,   nakoľko   vo   veci nežiadal príslušné štátne orgány ktoré mali zmluvu aj archivovať (táto povinnosť pre štátne organizácie   vyplývala   z   vládneho   nariadenia   č.   9/1954   Zb.   zo   dňa   7.   mája   1954 o archívnictve).

Tvrdím, že v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 a v konaní ktoré mu predchádzalo, bolo porušené moje právo na súdnu ochranu uvedené v článku 46 ods. 1 ústavy. (...)

Najvyšší   súd   SR   nedal   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom odkázal na zdôvodnenie krajského súdu. V danom prípade bolo povinnosťou Najvyššieho súd SR vysporiadať sa s mojimi námietkami, že záhradkárska osada bola zriadená legálne (so súhlasom štátnych orgánov vyjadreným v listoch).

(...) rozhodnutia Krajského súdu v K. a Najvyššieho sud SR považujem za arbitrálne. Odvolací súd dospel k záveru (zhodne s krajským súdom a správnymi orgánmi), že nebola planá druhá podmienka t. j. existencia zmluvy o dočasnom užívaní. Aj podľa názoru odvolacieho súdu jej splnenie nie je možné preukázať spôsobom navrhovaným žalobcami t. j. rozhodnutiami pripojenými k návrhu, na ktoré sa odvolávali.

Tvrdím,   že   existenciu   zmluvy   bolo   možné   preukázať   aj   inými   dôkaznými prostriedkami. (...)

(...) záhradková osada T. vznikla legálne a na základe prejavov vôle, ktoré urobili účastníci   v   rôznych   listinách,   čím   bola   splnená   požiadavka   písomnej   formy   zmlúv   o dočasnom užívaní pozemkov...

Preto, zdieľam názor, že rozhodnutie Najvyššieho súd SR je svojvoľné a arbitrárne, nakoľko poprelo význam, účel právneho predpisu a to zákona č. 64/1997 Z. z.(...)

Tvrdím, že postupom orgánov verejnej správy bolo porušené moje právo domáhať sa spôsobom ustanoveným v zákone č. 64/1997 Z. z. vyporiadania vzťahu k záhrade a legálne postavenej chatke. (...)

Mám   zato,   že   správne   orgány   ani   súdy   neskúmali   uzavretie   zmluvy   o   dočasnom užívaní z hľadiska práva platného v čase zriadenia záhradkovej osady. (...)

Tvrdím, že Rozhodnutie ONV v K., odboru poľnohospodárskeho a lesníctva zo dňa 13. 1. 1967 č. pôd-10.477/1966 bol písomný prejav štátu, a tomu predchádzajúce žiadosti záhradkárov, na základe ktorých vznikla zmluva o hospodárení (§ 23 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka) nakoľko prejavy vôle sa urobili na rôznych listinách.

Mám preto zato, že prvostupňový správny orgán nemohol konanie zastaviť nakoľko podanie obsahovalo všetky náležitosti ktoré ustanovuje zákon č. 64/1997 Z. z o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vyporiadaní vlastníctva k nim.

Tvrdím preto, že postupom orgánov verejnej správy (zastavením konania) mi bolo odňaté moje právo dovolávať vyporiadania vlastníctva k legálne nadobudnutej záhrade a legálne postavenej stavbe na tomto pozemku.

Zamietnutím odvolania Najvyšším súdom SR mi bolo toto právo odňaté definitívne, nakoľko návrhy na začatie konania mohli byť podané v súlade so zákonom č. 64/1997 Z. z., len do 31. 12. 2008. (...)

Tvrdím,   že   konaním   vo   veci   vedenej   na   Najvyššom   súde   SR   pod   sp.   zn.   8   Sžo 140/2008   a   konaním   ktoré   mu   predchádzalo,   porušil   súd   moje   právo   vlastniť   majetok a užívať   majetok,   ktoré   je   upravené   v   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (...) Namietam   porušenie   práva   na   právnu   pomoc   v   konaní   pred   orgánmi   verejnej správy ktoré   predchádzalo   konaniu vo veci   vedenej na   Najvyššom súde SR   pod   sp.   zn. 8 Sžo 140/2008 upravené v článku 47 ods. 2 ústavy. (...)

Odstraňovanie   nedostatkov   podania   je   konkretizáciou   zásady   úzkej   súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania. Táto súčinnosť nemôže mať charakter formálnosti. Jej cieľom je vybaviť vec efektívne, zodpovedne a bez zbytočných prieťahov. (...)

Mám   zato,   že   správne   orgány   neposkytli   pomoc   pri   odstraňovaní   nedostatkov podania (napr. nezisťovali v štátnych archívoch či požadovaná zmluva o dočasnom užívaní bola uzavretá, nevyžiadali si spis ONV sp. zn. Pôd-10.477/1966).

Tvrdím, že došlo k porušeniu základného práva účastníka konania, plynúceho z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky na vyhlásenie rozsudku najvyššieho súd SR.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vyhlásil   rozsudok   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008   dňa 20. 11. 2008. Ako účastník konania som na vyhlásenie rozhodnutie nebol predvolaný ani nijakým spôsobom upovedomený.

Najvyšší   súd   v   rozsudku   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008   uviedol,   že   deň   vyhlásenia rozhodnutia   bol   zverejnený   minimálne   päť   dní   vopred   na   úradnej   tabuli   súdu   a   na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR. Rozsudok bol verejne vyhlásený na najvyššom súde dňa 20. 11. 2008.

Vyvesenie   termínu   pojednávania   na   úradnej   tabuli   na   Najvyššom   súde   SR v Bratislave,   neznamená,   že   účastníci   ktorí   bývajú   v K.,   boli   oboznámení   s   termínom pojednávania. (...)

Aj keď sa nenariaďuje ústne pojednávanie a koná sa v neprítomnosti účastníkov konania (lebo to ustanovenie § 250f Občianskeho súdneho poriadku umožňuje), neznamená to, podľa názoru ústavného súdu, že rozsudok sa nemusí vyhlasovať verejne a že nemusí o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. V praxi by to malo byť tak, že o vyhlásení rozsudku sa upovedomia účastníci konania a je vecou súdu,   akým spôsobom sa o tom upovedomia. Záleží potom už len na nich, či sa tohto vyhlásenia zúčastnia. Právo zúčastniť sa majú. (Nález II. ÚS 47/96 č. 16/97).

Tvrdím preto, že postupom Najvyššieho súdu SR mi bolo odňaté právo zúčastniť sa verejného vyhlásenia rozsudku sp. zn. 8 Sžo 140/2008. (...)“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 8 Sžo 140/2008 zo dňa 20. 11. 2008 porušil základné právo sťažovateľa JUDr. V. S. na spravodlivé súdne konanie(...) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Základné právo JUDr. V. S. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 8 Sžo 140/2008 zo dňa 20. 11. 2008 a konaním ktoré mu predchádzalo bolo porušené. Najvyšší   súd   SR   svojím   konaním   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008 a konaním ktoré mu predchádzalo porušil základné právo sťažovateľa JUDr. V. S. vlastniť majetok a užívať majetok, ktoré je upravené v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   konaním   vo   veci   vedenej   pod   spisovou značkou 8 Sžo 140/2008 porušil základné právo JUDr. V. S. (správne má byť S., pozn.) upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky tým, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. 11. 2008 nebol vyhlásený verejne.

Základné právo sťažovateľa JUDr. V. S. na právnu pomoc podľa článku 47 ods. 2 ústavy v konaní pred orgánmi verejnej správy, ktoré predchádzalo konaniu pred Najvyšším súdom SR vo veci vedenej pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008   zo   dňa 20. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 4 000,-   €,   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky povinný   vyplatiť   sťažovateľovi   do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Ústavný   súd   SR   priznáva   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   trovy   právneho zastúpenia v sume 4000,- €, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

V prvom rade je potrebné pripomenúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný   súd   je   viazaný   návrhom   sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   konaní   zastúpený kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   u ktorého   sa   predpokladá   znalosť   judikatúry ústavného   súdu.   Preto   v danom   prípade   ústavný   súd   posudzoval   sťažnosť   v rozsahu uvádzanom v petite tejto sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), práva na spravodlivé súdne konanie vrátane práva na verejné vyhlásenie rozsudku (čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na ochranu majetku (čl. 1 dodatkového protokolu) postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008   a jeho rozsudkom z 20. novembra 2008 a porušenie základného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy) postupom obvodného pozemkového úradu a krajského pozemkového úradu v konaní o návrhu užívateľov pozemkov záhradkovej osady.

1.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľovu   námietku   porušenia   základného   práva   na   právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy postupom orgánov verejnej správy, ústavný súd poznamenáva,   že,   ako   to   vyplýva   z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ak   sa   rozhodnutie   správneho   orgánu   (bez   ohľadu   na   jeho   druh   či   formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho preskúmanie nesmie byť podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   vylúčené   z právomoci   všeobecných   súdov   bez   ohľadu   na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov (III. ÚS 138/03).

Podľa   §   244   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov orgánov   verejnej správy.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Sťažovateľ   sa   spolu   s ďalšími   užívateľmi   pozemkov   záhradkovej   osady   obrátil žalobou v rámci správneho súdnictva na krajský súd o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu – krajského pozemkového úradu. V rámci tohto (a následne odvolacieho) konania sa sťažovateľ mal a mohol domáhať ochrany základného práva na právnu pomoc, pokiaľ   bol   presvedčený,   že   došlo   k jeho   porušeniu   postupom   orgánov   verejnej   správy. Správny   súd   (tak   krajský   súd,   ako   aj   odvolací   najvyšší   súd)   by   v   prípade   zistenia nedostatkov v postupe týchto orgánov bol oprávnený a zároveň povinný zjednať nápravu a porušenému základnému právu sťažovateľa poskytnúť ochranu.

Vzhľadom na uvedené bolo podľa názoru ústavného súdu v právomoci všeobecných súdov poskytnúť ochranu označenému základnému právu sťažovateľa, a to v konaní podľa piatej   časti   druhej   hlavy   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Keďže   bola   daná   právomoc všeobecných súdov preskúmať označené postupy a rozhodnutia orgánov verejnej správy, zároveň je tým vylúčená v zmysle zásady subsidiarity právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie svojho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy na verejné vyhlásenie rozsudku, ktorého sa mal dopustiť najvyšší súd tým, že 20. novembra 2008 vyhlásil rozsudok sp. zn. 8 Sžo 140/2008 bez toho, aby sťažovateľa ako účastníka konania na vyhlásenie rozhodnutia predvolal alebo ho nejakým spôsobom o tom upovedomil.

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 140/2008 z 20. novembra 2008 vyplýva, že najvyšší súd „Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 O. s. p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR(...)“.

Podľa názoru sťažovateľa „Vyvesenie termínu pojednávania na úradnej tabuli na Najvyššom   súde   SR   v Bratislave   neznamená,   že   účastníci,   ktorí   bývajú   v K.,   boli oboznámení   s termínom   pojednávania“.   Svoje   tvrdenie   podporil   uvedením   judikatúry ústavného súdu, podľa ktorej „aj keď sa vo veci samej podľa zákonnej procesnej úpravy nenariaďuje   ústne   pojednávanie   a koná   sa   v neprítomnosti   účastníkov   konania(...), rozsudok   sa   musí   vyhlasovať   verejne.   To   predpokladá   aj   povinnosť   všeobecného   súdu o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania.   Iný postup všeobecného súdu znamená porušenie ústavnosti v konaní pred ním, spočívajúce v porušení základného práva účastníka konania,   plynúceho   z čl.   6   ods.   1   Dohovoru(...)   v spojení   s čl.   142   ods.   3   Ústavy(...)“. Sťažovateľ pokračoval v argumentácii citáciou nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 47/96: „Aj   keď   sa   nenariaďuje   ústne   pojednávanie   a koná   sa   v neprítomnosti   účastníkov konania(...),   neznamená   to(...),   že   rozsudok   sa   nemusí   vyhlasovať   verejne   a že   nemusí o tomto konaní upovedomiť účastníkov konania. V praxi by to malo byť tak, že o vyhlásení rozsudku   sa   upovedomia   účastníci   konania   a je   vecou   súdu,   akým   spôsobom   sa   o tom upovedomia. Záleží potom už len na nich, či sa tohto vyhlásenia zúčastnia. Právo zúčastniť sa majú.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľ   týmto   odôvodnením   sám   popiera   svoje tvrdenie   o porušení   práva   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku.   Podstata   sťažovateľovej nespokojnosti tkvie predovšetkým v tom, že sa on, ako jeden z veľkého počtu účastníkov konania, nedozvedel o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia najvyššieho súdu, čo však samo osebe neznamená, že k jeho verejnému vyhláseniu nedošlo.

Podľa   §   156   ods.   3   OSP   vo   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

Najvyšší súd teda postupoval v súlade s procesným predpisom a oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu, ako aj na jeho internetovej stránke v lehote   päť dní   pred   jeho   vyhlásením.   Sťažovateľ   túto   skutočnosť   žiadnym   spôsobom vo svojej sťažnosti ústavnému súdu nepoprel.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 44/08).

Z uvedeného je zrejmé, že najvyšší súd postupoval zákonom dovoleným spôsobom, a preto ústavný súd námietku sťažovateľa vo vzťahu k uvedenému vyhodnotil ako zjavne neopodstatnenú   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným porušením   práva   na   verejné   vyhlásenie   rozhodnutia   (čl.   6   ods.   1   dohovoru   v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy) a označeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžo 140/2008. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Sťažovateľ v ďalšom namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu.

K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd „nedal odpoveď na základné   argumenty   uvádzané   v odôvodnení   odvolania(...)“ ani „na   všetky   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom odkázal na zdôvodnenie krajského súdu“. Preto je podľa názoru sťažovateľa rozhodnutie najvyššieho súdu „svojvoľné a arbitrárne“.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 5898, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň porušenie   niektorého   z princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O arbitrárnosti,   resp.   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom možno podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľ   namietal,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžo   140/2008 z 20. novembra 2008 je neodôvodnený, svojvoľný a arbitrárny. Týmto rozsudkom najvyšší súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k.   5   S 12/2005-55   z 12.   marca   2008,   ktorým krajský súd zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného krajského pozemkového   úradu   vydaného   7.   marca   2005   pod   č.   A/2005/00054.   Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„(...) Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   po   preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že prvostupňový súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správnych orgánov (v intenciách dôvodov uvedených v žalobe – § 249 O. s. p. – žalobné body), postupoval v súlade s ustanoveniami piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktoré upravujú správne súdnictvo.

V danej veci odvolací súd ako súd prvého stupňa, ako aj správne orgány, musel právne posúdiť zriadenie záhradkovej osady v zmysle § 2 ods. 1 zákona, a to z hľadiska, či v danej veci boli splnené podmienky stanovené zákonom. (...)

Aj odvolací súd dospel k záveru, že(...) záhradková osada mohla byť považovaná za zriadenú v zmysle tohto zákonného ustanovenia, musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to že musí ísť o záhradkovú osadu, ktorá vznikla do 24. 06. 1991 a zároveň táto musí byť zriadená na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku Slovenským   zväzom   záhradkárov   alebo   organizačnou   zložkou   alebo   jej   členom a poľnohospodárskou   organizáciou,   ktorej   svedčilo   právo   uvedené   pod   písm.   a)   až   e) citovaného zákonného ustanovenia.

Z   obsahu   návrhu   na   začatie   konania   zo   dňa   12. 01. 2004,   ako   aj   z   osadového poriadku Slovenského zväzu záhradkárov, základnej organizácie K., vydaného v roku 1987 jeho článku 1 vyplýva, že záhradková osada K. je organizačný hospodársky celok malých záhradiek slúžiacich predovšetkým na pestovanie ovocných stromov, zeleniny, kríkov vínnej révy, kvetín a iných plodín a súčasne na rekreáciu užívateľov a členov ich rodín. Táto záhradková osada vznikla uznesením členskej schôdze ZO ČSO ZZ K. zo dňa 12. 02. 1967. Z   článku   3   osadového   poriadku   vyplýva,   že   základná   organizácia   Slovenského   zväzu záhradkárov K. je oprávnená užívať pre záhradkárenie pozemok na parc. č. 6137, 6138, 6121, 6127, 6127/2 vo výmere 8ha v k. ú. K., a to na základe rozhodnutia ONV v K., odbor poľnohospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 01. 1967, č. Pôd-10.477/1966. Na tomto pozemku bola   vybudovaná   záhradková   osada   K.,   pričom   jej   výstavba   bola   schválená   územným rozhodnutím   ÚHA   mesta   K.   zo   dňa   06. 12. 1966,   č.   1552/1966   ÚHAA.   Vychádzajúc   z uvedeného   je   potrebné   prvú   podmienku   stanovenú   citovaným   zákonným   ustanovením považovať za splnenú, čo napokon v konaní ani nebolo sporné.

Odvolací súd dospel k záveru (zhodne s krajským súdom a správnymi orgánmi), že nebola splnená druhá, t. j. existencia zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov. (...)

Podľa názoru odvolacieho súdu so všetkými relevantnými námietkami žalobcov sa vyporiadal už žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia, ako aj krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto nebude opakovať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a ani odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ale na ne ako na vecne správne odkazuje.   V   odvolacom   súdnom   konaní   nevyšli   najavo   žiadne   také   nové   skutočnosti,   s ktorými by bolo potrebné osobitne sa zaoberať.

Keď teda krajský súd dospel k právnemu záveru, totožnému so záverom správnych orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu   nedošlo   k   porušeniu   zákona   a   chránených   záujmov   žalobcov,   tento   jeho   názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdil. Pritom sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.).

Záverom   je   potrebné   uviesť,   že   na   právnu   vec   žalobcov   vzťahujúci   sa   zákon (č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách a vysporiadaní vlastníctva   k   nim   v   znení   neskorších   predpisov)   neobsahuje   ustanovenia   o   odstránení prípadnej   tvrdosti   zákona.   Preto   správne   orgány   ani   súdy   nemohli   napraviť   prípadnú tvrdosť zákona, tak ako očakávali žalobcovia. (...)“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k. 5 S 12/2005-55 z 12. marca 2008, ktorým   krajský   súd   zamietol   žalobu   užívateľov   pozemkov   záhradkovej   osady   proti krajskému   pozemkovému   úradu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného krajského   pozemkového   úradu   zo   7.   marca   2005,   na   ktorý   sa   najvyšší   súd   vo   svojom rozsudku odvolal, vyplývajú tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žaloba dôvodná nie je.

Z   administratívneho   spisu   žalovaného   vyplýva,   že   žalobcovia   podaním   zo   dňa 12. 1. 2004 doručeným Obvodnému pozemkovému úradu K. dňa 19. 1. 2004, zaevidovaným pod   č.   20/2004,   podali   návrh   na   začatie   konania   podľa   §   7   zák.   č.   64/1997   Z.   z.   na vyporiadanie   pozemkov   v   záhradkovej   osade   v K.,   lokalita   T.   Z   obsahu   tohto   návrhu vyplýva, že záhradková osada, lokalita T. reg. č. 32-24 K. bola zriadená dňa 12. 2. 1967 uznesením členskej schôdze ZO ČSOZZ K. na pozemkoch v k. ú. T., a to parcelách v návrhu špecifikovaných   o   celkovej   výmere   8   ha,   ktoré   boli   Československému   ovocinársko- záhradkárskemu   zväzu   v K.   odovzdané   rozhodnutím   Okresného   národného   výboru   v K. odboru   poľnohospodárstva,   vodného   hospodárstva   a   lesníctva   zo   dňa   13. 1. 1967   do trvalého a bezplatného užívania. Celková výmera záhradkovej osady podľa cit. rozhodnutia ONV v K. o odovzdaní do trvalého a bezplatného užívania bola 80.000 m2 a celková výmera záhradkovej   osady   podľa   geometrického   plánu   je   81.174   m2.   Ocenenie   pôvodných pozemkov bolo vykonané na základe vyhl č. 465/1991 Zb. v znení neskorších predpisov v súlade s § 11 zák. č. 64/1997 Z. z. Návrhy kúpnych zmlúv s cenou zistenou podľa cit. § 11 citovaného   zákona   boli   doručené   všetkým   známym   vlastníkom   doporučene,   v   návrhoch kúpnych zmlúv bola vlastníkom určená 30 dňová lehota na prijatie návrhu. Z uvedeného návrhu zároveň vyplýva, ktorí z vlastníkov pozemkov návrh na kúpnu zmluvu prijali, ktorí návrh prevzali, ale ho odmietli, alebo sa k nemu v určenej lehote nevyjadrili, ktorým bol návrh zaslaný ale nebol prevzatý, pretože neboli zistení vlastníci, a ktorým návrh nebol predložený,   pretože   ich   vlastníctvo nie   je   evidované podľa   predpisov   o KN.   Zároveň   v návrhu boli špecifikované pozemky vo vlastníctve štátu.

Ako prílohy k návrhu boli pripojené rozhodnutie Okresného národného výboru v K., odboru   poľnohospodárstva,   vodného   hospodárstva   a   lesníctva   zo   dňa   11. 6. 1966   č.: Pôd.2.765/1966, vydaného na základe žiadosti Lesného závodu K. o prevod delimitovanej pôdy a zmenu kultúry vo výmere 15 ha a zmenu kultúry z poľnohospodárskeho pôdneho fondu do lesného na parc. č. 5140/1 v k. ú. K. pre výsadbu ochrannej rekreačnej zelene. Týmto rozhodnutím bol povolený prevod delimitovanej pôdy v uvedenej výmere pre Lesný závod K.  , ktorá bola rozhodnutím č.   j.: 2262/1965 zo dňa 19. 6. 1965 odovzdaná pre Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta K. na vytvorenie ochrannej rekreačnej zelene v obvode Nového mesta. Ďalej bola povolená zmena kultúry na parc. 6140/1 o výmere 86.567 m2   s   tým,   že   z   tejto   parcely   lesný   závod   K.   cca   2,5   ha   vypustí   pre   Československý ovocinársko-záhradkársky zväz – OV K. pre zriadenie záhradkárskej osady pre záujemcov zo   sídliska   K.   s   tým,   že   Československý   ovocinársko-záhradkársky   zväz   prevedie umiestnenie záhradkárskej osady v spolupráci s Lesným závodom K. a Útvarom hlavného architekta mesta K. tak, aby nebola narušená výsadba ochrannej zelene v obvode Nového mesta a nedochádzalo ku škodám na poľných a lesných kultúrach. Zároveň bolo uložené Mestskému   národnému   výboru   odboru   výstavby   v K.,   aby   previedol   majetkovoprávne usporiadame týchto pozemkov, resp. zaviedol vyvlastňovacie pokračovanie.

Rozhodnutím   Okresného   národného   výboru   v K.,   odboru   poľnohospodárstva, vodného   hospodárstva   a   lesníctva   zo   dňa   3. 11. 1966   č.:   Pôd.   8.372/1966   na   základe žiadosti   Československého   ovocinársko-záhradkárskeho   zväzu   v K.   o   vyňatie   pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu v k. ú. mesta K. o výmere 2,38 ha bolo povolené vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu Štátneho majetku n. p. B. na parc, č. 6211   a   6057   o   výmere   2,38   ha.   Z   tohto   rozhodnutia   zároveň   vyplýva,   že   v   záujme racionálnejšieho využitia vyššie uvedené pozemky sa odovzdávajú do bezplatného užívania Československému   ovocinársko-záhradkárskemu   zväzu   v K.   za   podmienok   v rozhodnutí stanovených   s   tým,   že   umiestnenie   záhradkárskej   osady   je   potrebné   previesť   v zmysle územného   rozhodnutia   Útvaru   hlavného   architekta   mesta   K.   č.   j.:   1366/1966   zo   dňa 12. 10. 1966 a plne rešpektovať požiadavky tohto útvaru a rozdelenie pôdy sa povoľuje až po prejednaní s pozemno-knižnými vlastníkmi, čo dorieši výbor vzniklej organizácie spolu s OV ČSOZS a výsledok dojednania oznámi tamojšiemu odboru. Ďalšou z podmienok bolo, že záhradky bolo možné prideliť záujemcom maximálne o výmere 400 m2 a to len tým, ktorí nevlastnia žiadnu pôdu a záhradky.

Z   ďalšej   prílohy   návrhu   –   rozhodnutia   ONV   v K.,   odboru   poľnohospodárstva, vodného hospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 1. 1967 č. Pôd-10.477/1966 vyplýva, že týmto rozhodnutím bolo na základe žiadosti Československého ovocinársko-záhradkárskeho zväzu K. povolené vyňatie pôdy z poľnohospodárskeho pôdneho fondu Štátneho majetku n. p. B. na parc. č. 6137, 6138, 6121, 6122 a 6127/2 o celkovej výmere 8 ha v k. ú. mesta K. za podmienok   totožných   s   podmienkami   uvedenými   vo   vyššie   citovanom   rozhodnutí s poukazom na územné rozhodnutie zo dňa 6. 12. 1966 č. j.: 1521/66-ÚHA.

Dňa 6. 12. 1966 pod č. 1521/1966-ÚHA bolo Útvarom hlavného architekta mesta K. vydané územné rozhodnutie o umiestnení záhradnej osady T. K., územie ktoré je vyznačené v   priloženom   situačnom   pláne,   ktorý   je   základným   projektovým   podkladom.   Z   tohto rozhodnutia vyplýva, že na území môže byť povoľovaná výstavba záhradných domkov, ktoré však   musia   byť   riešené   komplexne   formou   zastavovacieho   plánu   na   celom   území. Rozhodnutie bolo vydané na základe písomnej žiadosti ČSOZZ – OV v K., pričom toto rozhodnutie   nezbavuje   investora   zákonných   povinností,   ako   vyžiadania   rozhodnutia   o prípustnosti stavby podľa zákona 87/1958, získanie vlastníctva pozemkov a podobne. Môže byť použité len pre účely, pre ktoré bolo vydané.

Z   administratívneho   spisu   ďalej   vyplýva,   že   Obvodný   pozemkový   úrad   K.   vyzval podaním zo dňa 11. 2. 2004 navrhovateľov na odstránenie nedostatkov podania s poukazom na   to,   že   navrhovatelia   k   návrhu   nepredložili   zmluvu   o   dočasnom   užívaní   pozemkov   v súlade   s   vtedy   platnými   predpismi,   uzavretú   medzi   SZOZ   a   poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá mala k pozemku právo správy družstevného užívania, náhradného užívania, užívania na zabezpečenie výroby alebo iné užívacie právo. Správny   orgán   prvého   stupňa   konštatoval,   že   predložené   podklady   a   prílohy   zmluvu o užívaní nenahrádzajú, pričom poukázal tiež na to, že sporný je aj predložený geometrický plán, pretože nie je zrejmá reálna výmera obvodu záhradkovej osady, keďže chýba zmluva o užívaní a ďalšie listiny, preukazujúce ako užívanie, tak aj výmeru obvodu záhradkovej osady   T.   Keďže   zastáva   názor,   že   v   danom   prípade   nie   sú   splnené   podmienky,   ktoré vyžaduje   §   2   ods.   1   zákona   64/1997   Z.   z.,   t.   j.   že   predložené   podklady   nepreukazujú uzavretie   zmluvy   o   užívaní,   bez   splnenia   tejto   podmienky   nie   je   možné   vyporiadať vlastníctvo pozemkov v záhradkovej osade v zmysle cit. zákona. Za účelom odstránenia nedostatkov bola uložená lehota do 8. 3. 2004 s upozornením, že v prípade neodstránenia nedostatkov bude konanie zastavené.

Na   túto   výzvu   reagovali   žalobcovia   prostredníctvom   splnomocneného   zástupcu podaním zo dňa 5. 3. 2004, ktorým dali správnemu orgánu na vedomie, že s poukazom na uznesenie Najvyššieho   súdu   SR   č.   Rks 8/02   Nds-Sž   20/02 z 30. 7. 2003 majú   za   to,   že písomné a grafické doklady o vzniku záhradkovej osady, ktoré tvoria prílohu ich podania dostatočne preukazujú, že ide o záhradkovú osadu, ktorá vznikla do 24. 6. 1991 a v zmysle citovaného   uznesenia   Najvyššieho   súdu   zároveň   nahrádzajú   požadovanú   zmluvu o dočasnom užívaní pozemkov. Taktiež nimi predložený nanovo vypracovaný geometrický plán   preukazuje,   že požiadali   o   začatie   konania   len   na   tých   pozemkoch,   ktoré   boli   do užívania v minulosti pridelené. Preto žiadali o pokračovanie v konaní.

Dňa   30. 8. 2004   pod   sp.   zn.   2004/00096/F   vydal   Obvodný   pozemkový   úrad   K. rozhodnutie, ktorým podľa § 30 ods. 1 písm. d/ zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov zastavil konanie o návrhu užívateľov záhradkovej osady SZZ č. 32-24 K., k. ú. T. o vyporiadanie vlastníctva k pozemkom zo dňa 19. 1. 2004, pretože jej zriadenie nebolo preukázané v zmysle § 2 ods. 1 zák. č. 64/1997 Z. z. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že predložené podklady ako boli špecifikované už vyššie, zmluvu o dočasnom užívaní pozemku v súlade s vtedy platnými právnymi predpismi uzavretú medzi SZOZ a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá mala k pozemku právo   správy   družstevného   užívania,   náhradného   užívania,   užívania   na   zabezpečenie výroby alebo iné užívacie právo nenahrádzajú. Poukázal tiež na sporný geometrický plán, z ktorého nie je zrejmá reálna výmera obvodu záhradkovej osady, keďže v návrhu absentuje zmluva o dočasnom užívaní pozemkov, eventuálne iné listiny preukazujúce ako užívanie, tak aj výmeru obvodu záhradkovej osady T.

Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie členovia ZO SZZ –T. 32-24   K.,   ako   aj   P.   B.   Z   odvolania   prvého   odvolateľa   vyplýva,   že   tento   nesúhlasí   s napadnutým rozhodnutím s poukazom na to, že k predloženiu zmluvy o dočasnom užívaní pozemku zo strany navrhovateľov nedošlo z dôvodu, že sa v dokumentácii SZZ nezachovala. Jej faktickú existenciu však preukázateľne potvrdzujú ďalšie doklady, ktoré boli spolu s návrhom na začatie konania konajúcemu orgánu predložené. Opätovne poukázal na obsah uznesenia NS SR 5. Rks 8/02 Nds-Sž 20/02 z 30. 7. 2003, v zmysle ktorého zmluva má byť zásadne   v   písomnej   forme   a   to   aj   jednostranným   administratívnym   aktom,   čím   vzniká nájomný, resp. užívateľský vzťah, ktorým jedna strana rozhoduje na žiadosť fyzickej alebo právnickej   osoby,   že   dáva   do   užívania   pozemok,   byt   alebo   inú   vec   za   podmienok   tam uvedených, ktoré adresát správaním a plnením zmluvných podmienok akceptuje. Vzhľadom na to, že najväčšia časť pôdy bola v socialistickom užívaní socialistických organizácií, ktoré prešli   transformáciou   a   mnohými   reorganizáciami,   možno   existenciu   zmluvného   vzťahu dokladovať aj inými spôsobilými dôkaznými prostriedkami. Poukázal na to, že obvodný pozemkový úrad vychádza zo skutočnosti, že nesprávne číselné alebo neaktuálne označenie pozemkov v zmluve, chyby v písaní a počítaní, nie sú prekážkou platnosti zmlúv. I keď samotná zmluva sa v spise nenachádza, jej faktickú existenciu potvrdzujú následne vydané rozhodnutia ONV v K. odboru poľnohospodárstva, vodného hospodárstva a lesníctva zo dňa   11. 6. 1966,   3. 11. 1966   a   13. 1. 1967.   Tieto   rozhodnutia   sa   odvolávajú   na   viaceré predpisy a administratívne akty, ktorými sú aj súhlas Štátneho majetku n. p. B. zo dňa 11. 10. 1966 a zo dňa 28. 10. 1966 odovzdaním pôdy pre ČSOZZ K., pretože ide o pôdu nevhodnú na obhospodarovanie mechanizačnými prostriedkami. Obvodný pozemkový úrad K.   v   prebiehajúcom   konaní   rozhodnutím   č.   2004/96-5/F   potvrdil   úplnosť   dokladov predložených   navrhovateľmi   spoločne   s   návrhom   na   začatie   konania,   ako   aj   to,   že záhradkovú osadu v K., lokalita T., ktorej užívateľmi sú členovia ZOSZZ – T. 32-34 K. možno považovať za zriadenú záhradkovú osadu podľa § 2 zák. č. 64/1977 Zb. Vychádzajúc z uvedeného má za to, že splnenie podmienok vyžadovaných zákonom 64/1997 Z. z. bolo v plnom rozsahu preukázané, a preto navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť. (...)

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 64/1997 Z. z. o užívaní pozemkov v zriadených záhradkových osadách   a   vysporiadaní   vlastníctva   k   nim   v   znení   neskorších   predpisov   zriadenou záhradkovou osadou sa rozumie záhradková osada zriadená do 24. 6. 1991 na pozemkoch, ku ktorým bola uzavretá zmluva o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov   alebo   jeho   organizačnou   zložkou   alebo   jej   členom   a   poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá k pozemku mala a/ právo správy, alebo b/ právo družstevného užívania alebo c/ právo náhradného užívania alebo

d/ právo užívania na zabezpečenie výroby alebo e/ iné užívacie právo.

Vychádzajúc   z   obsahu   cit.   zákonného   ustanovenia   je   zrejmé,   že   preto,   aby záhradková   osada   mohla   byť   považovaná   za   zriadenú   v   zmysle   tohto   zákonného ustanovenia, musia byť súčasne splnené dve podmienky, a to že musí ísť o záhradkovú osadu, ktorá vznikla do 24. 6. 1991 a zároveň táto musí byť zriadená na pozemkoch, ku ktorým   bola   uzavretá   zmluva   o   dočasnom   užívaní   pozemku   medzi   Slovenským   zväzom záhradkárov   alebo   organizačnou   zložkou   alebo   jej   členom   a   poľnohospodárskou organizáciou,   ktorej   svedčilo   právo   uvedené   pod   písm.   a/   až   e/   citovaného   zákonného ustanovenia.

Z obsahu návrhu na začatie konania zo dňa 12. 1. 2004, ako aj z osadového poriadku Slovenského   zväzu   záhradkárov,   základnej   organizácie   K.   vydaného   v   roku   1987   jeho článku   1   vyplýva,   že   záhradková   osada   K.   je   organizačný   hospodársky   celok   malých záhradiek slúžiacich predovšetkým na pestovanie ovocných stromov, zeleniny, kríkov vínnej révy, kvetín a iných plodín a súčasne na rekreáciu užívateľov a členov ich rodín. Táto záhradková osada vznikla uznesením Členskej schôdze ZO ČSO ZZ K. zo dňa 12. 2. 1967. Z článku   3   osadového   poriadku   vyplýva,   že   základná   organizácia   Slovenského   zväzu záhradkárov K. je oprávnená užívať pre záhradkárenie pozemok na parc. č. 6137, 6138, 6121, 6127, 6127/2 vo výmere 8 ha v k. ú. K. a to na základe rozhodnutia ONV v K. odbor poľnohospodárstva a lesníctva zo dňa 13. 1. 1967 č. Pôd-10.477/1966. Na tomto pozemku bola   vybudovaná   záhradková   osada   K.,   pričom   jej   výstavba   bola   schválená   územným rozhodnutím   ÚHA   mesta   K.   č.   1552/1966   ÚHAA   zo   dňa   6. 12. 1966.   Vychádzajúc z uvedeného   je   potrebné   prvú   podmienku   stanovenú   citovaným   zákonným   ustanovením považovať za splnenú, čo v konaní ani nebolo sporné.

V   danom   prípade   však   nebola   splnená   podmienka   druhá,   t.   j.   existencia   zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov. Podľa názoru súdu jej splnenie nie je možné preukázať spôsobom, navrhnutým žalobcami, t. j. rozhodnutiami, pripojenými k návrhu, na ktoré sa odvolávali. Ide o hmotnoprávnu podmienku, ktorá musí byť splnená v záujme toho, aby záhradková osada mohla byť kvalifikovaná ako zriadená záhradková osada v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 64/1997 Z. z.. Citované zákonné ustanovenie neumožňuje pre akceptáciu zriadenej záhradkovej osady zohľadniť ani odovzdanie do trvalého bezplatného užívania pozemkov, ktoré boli vyňaté z poľnohospodárskeho pôdneho fondu vzhľadom na to, že tieto pre nevhodnosť položenia a neprístupnosť doterajšiemu užívateľovi – Štátnemu majetku B. nemohli byť využité, aj keď s uvedeným tento subjekt vyslovil súhlas. Zo žalobcami k návrhu na   začatie   konania   pripojeného   geometrického   plánu   tiež   nie   je   zrejmá   reálna   výmera obvodu   záhradkovej   osady   a   táto,   ako   je   uvedená   v   návrhu   na   začatie   konania   ani nekorešponduje   súčtu   výmer,   špecifikovaným   v jednotlivých   rozhodnutiach,   na   ktoré   sa odvolávali žalobcovia a ktoré boli k návrhu pripojené.

Súd   po   preskúmaní   žalobou   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   i   správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo v medziach podanej žaloby dospel k záveru, že žalovaný i správny orgán prvého stupňa postupovali v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. Podľa   názoru súdu v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav a na jeho základe   bol   žalovaným   vyvodený   aj   správny   právny   záver,   s   ktorým   sa   súd   stotožňuje. Žalovaný sa vyporiadal so všetkými námietkami vznesenými žalobcami v podanom odvolaní a preskúmavané rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po jeho formálnej stránke.

Podľa   názoru   súdu   ani   z   uznesenia   NS   SR   č.   Rks   8/02   Nds-Sž   20/02   zo   dňa 30. 7. 2003, na ktoré sa odvolávali žalobcovia v podanom odvolaní i žalobe, ktorým bolo rozhodnuté o negatívnom kompetenčnom konflikte medzi Krajským súdom v Bratislave a Krajským   úradom   v   Bratislave   nevyplýva,   žeby   splnenie   hmotnoprávnej   podmienky existencie zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov bolo možné dosiahnuť aj iným spôsobom, než zmluvou, ktorá je právnym úkonom, obsahom ktorého je zhodný prejav vôle zmluvných strán o podstatných, prípadne ďalších náležitostiach zmluvy.

Súd zvážil všetky vyššie uvedené skutočnosti a na ich základe,   keďže žalobcovia nepreukázali   splnenie   zákonných   podmienok   pre   začatie   konania   v   zmysle   §   7   zákona č. 64/1997 Z. z., čím boli splnené podmienky pre zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. d/   zákona   č.   71/1967   Zb.   o   správnom   konaní,   v   súlade   s   citovanými   zákonnými ustanoveniami žalobu podľa § 250j ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol(...)“

Podľa názoru ústavného súdu nemožno hodnotiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   ako   arbitrárny   alebo zjavne neodôvodnený. Z citovaných   častí   rozhodnutí   vyplýva,   že   všeobecné   súdy   preskúmali   obsah   podaní účastníkov   konania   a   nimi   predložených   listinných   dôkazov   (rozhodnutia   bývalého Okresného   národného   výboru   a   Útvaru   hlavného   architekta   mesta   K.,   ako   aj   ďalšie písomnosti   obsiahnuté   v administratívnom   spise   obvodného   pozemkového   úradu)   a na základe   ich   vyhodnotenia   konštatovali,   že tieto   rozhodnutia   nepreukázali hmotnoprávnu podmienku vyžadovanú zákonom, t. j. existenciu zmluvy o dočasnom užívaní pozemkov. Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. Z tohto hľadiska však ústavný súd takéto skutočnosti nezistil.

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli najvyšší súd k potvrdeniu rozsudku krajského súdu s odvolaním sa na právne názory krajského súdu, s ktorými sa najvyšší súd stotožnil, nevedú k záveru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je z ústavného hľadiska ústavne neakceptovateľný a má za následok porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V tejto   časti   je   preto   sťažnosť   podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   v súvislosti   s tvrdením   sťažovateľa,   že   všeobecné   súdy   mu   nedali odpoveď na všetky ním namietané skutočnosti, pripomína, že z judikatúry Európskeho súdu pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   zaoberajúcou   sa   požiadavkami   na   odôvodnenie rozhodnutia   súdu   v   limitoch   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že tento   článok   dohovoru zaväzuje síce súd odôvodniť svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   A   preto   skutočnosť,   či   v   danom prípade boli dodržané základné požiadavky spravodlivého procesu, možno podľa záverov ESĽP   posúdiť   len   so zreteľom   na   okolnosti   daného   prípadu   (rozhodnutie   vo   veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Z uvedeného preto možno vyvodiť záver, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku   účastníka   konania,   ktorý   ju   nastolil.   Je   však   nevyhnutné,   aby   spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému (obdobne napr. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).

V prípade   sťažovateľa   bola   rozhodujúcou   otázka   preukázania   splnenia   zákonnej podmienky   vyplývajúcej   z ustanovení   §   2   ods.   1   zákona   o užívaní   pozemkov,   t. j. preukázanie uzavretia zmluvy o dočasnom užívaní pozemku medzi Slovenským zväzom záhradkárov, Slovenským zväzom chovateľov alebo jeho organizačnou zložkou, alebo jej členom a poľnohospodárskou organizáciou alebo inou organizáciou, ktorá mala k tomuto pozemku   niektoré   zo   zákonom   predpokladaných   práv.   Súdy   sa   touto   otázkou   zaoberali dostatočne a v konečnom dôsledku dospeli k záveru, že táto podmienka splnená nebola. Ústavný súd zastáva názor, že zodpovedaním tejto otázky boli, aj keď nie ich priamym vyslovením, dané odpovede aj na ostatné sťažovateľom prednesené námietky.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na súdnu   ochranu   (ako   aj   práva   na spravodlivé   súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp.   právo na úspech   v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III.   ÚS   198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ odvodzuje   porušenie   označených   práv   iba podľa   neho z nesprávnych   právnych   záverov najvyššieho súdu, ku ktorým dospel na základe vykonaného dokazovania. Základné právo vlastniť majetok nemožno zamieňať s „právom na úspech v súdnom konaní“, ktoré náš právny poriadok nepozná.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Na základe posúdenia všetkých okolností prípadu ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade,   vzhľadom   na   už   uvedené,   nie   je   daná   príčinná   súvislosť   medzi námietkami sťažovateľa a namietaným porušením označených práv, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia,   a rozhodnutie   o zrušení   napadnutého   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je podmienené vyslovením porušenia práv alebo slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), o týchto otázkach už nepripadalo do úvahy, aby ústavný súd rozhodoval. Rovnaký záver platí aj pre rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009