znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/07-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaných porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 2   písm.   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. Pš 11/04 z 22. októbra 2004 a sp. zn. Pš 55/04 z 12. októbra 2004 v spojitosti s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 6 To 28/04 z 19. januára 2005 a sp. zn. 1 Toš 3/05 z 20. januára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2005 doručená   sťažnosť   Ing.   V.   M.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. M. K.,   B.,   ktorou   namietal porušenie svojich   práv tým,   že bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby a väzba bola predĺžená, čím mali byť porušené čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 5 ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a 2 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutiami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   s právomocou Špeciálneho   súdu   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   Pš   11/04   z 22.   októbra   2004 a sp. zn. Pš 55/04   z 12.   októbra   2004   v spojitosti   s rozhodnutiami   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   6   To   28/04   z 19.   januára 2005 a sp. zn. 1 Toš 3/05 z 20. januára 2005.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   krajský   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Pš   11/04 zamietol 22. októbra 2004 podľa § 72 ods. 2 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a podľa § 73 ods. 1 písm. b), ods. 3 Trestného poriadku neprijal jeho písomný sľub s odôvodnením, že u sťažovateľa stíhaného za trestný čin podľa § 185a ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a trestný čin podľa § 148 ods. 1 a 5 Trestného zákona naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uvedené rozhodnutie napadol sťažovateľ sťažnosťou, ktorú najvyšší súd v konaní sp. zn. 6 To 28/04 19. januára 2005 zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú.

Krajský súd uznesením sp. zn. Pš 55/04 z 12. októbra 2004, v záhlaví ktorého je uvedené,   že   krajský   súd   rozhodoval   14.   decembra   2004,   podľa   §   71   ods.   1   Trestného poriadku predĺžil väzbu sťažovateľovi a ďalším obvineným do 15. júna 2005. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorú najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. Toš 3/05 20. januára 2005 zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s tým, že u obvineného sa na dôvodoch väzby nič nezmenilo.

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   už   Okresný   súd   Trnava,   ktorého rozhodnutím sp. zn. Tp 116/2004 z 18. júna 2004 bol vzatý do väzby, neuviedol žiadne konkrétne   skutočnosti   odôvodňujúce jeho väzbu. Ani   krajský   súd rozhodujúc o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bližšie   nekonkretizoval   vo   vzťahu   k sťažovateľovi dôvodnú obavu z pokračovania trestnej činnosti, len uviedol, že by mohol „vyvíjať aktivity smerujúce   k založeniu   nových   resp.   novej   firmy,   prostredníctvom   ktorej   by   sa   snažil distribuovať minerálne oleje miešané s naftou a tiež sa snažil realizovať účelové prevody zadĺžených firiem na iné právnické a fyzické osoby, vyvíjajúc tak snahu zakrývať nelegálne obchody   s minerálnymi   olejmi“.   Najvyšší   súd   v rozhodnutí   o sťažnosti   uviedol,   že   už samotná trojročná doba, počas ktorej mala byť páchaná obzvlášť závažná trestná činnosť, odôvodňuje obavu z pokračovania trestnej činnosti v prípade prepustenia sťažovateľa na slobodu. Pokiaľ krajský súd rozhodoval o predĺžení väzby sťažovateľa opäť konštatoval, že dôvodnosť trestného stíhania nebola zoslabená a dôvody väzby sa nezmenili, pričom ich však vo vzťahu k sťažovateľovi ničím nekonkretizoval. To isté stanovisko k pretrvávaniu dôvodov väzby si osvojil aj najvyšší súd. Sťažovateľ namieta, že jeho trestné stíhanie je nezákonné,   pretože   je   nedostatočne   odôvodnené.   Rozhodnutia   súdov   o jeho   väzbe   sú založené   na   neistých,   hypotetických   a   nekonkrétnych   dohadoch   a nedostatočne odôvodnených podozreniach.

O   žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby,   ako   aj   o návrhu   prokurátora   na predĺženie   väzby   rozhodovali   súdy   na   neverejných   zasadnutiach   a bez   vypočutia sťažovateľa.   O žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   bolo   navyše   rozhodnuté so zbytočnými prieťahmi.

Týmito názormi a stanoviskami malo dôjsť zo strany všeobecných súdov k porušeniu práv a slobôd sťažovateľa, a preto žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vydal tento nález:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 28/04 zo dňa 19. 01. 2005 bolo porušené základné právo Ing. V. M. (...) zakotvené v čl. 17. ods. 1, 2, 5, v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 3, v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 55/04 zo dňa 12. 10. 2004 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/05 zo dňa 20. 01. 2005 bolo porušené základné právo Ing. V. M. (...) zakotvené v čl. 17 ods. 1, 2, 5, a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 písm. c)   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 11/04 zo dňa 22. 10. 2004 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp.   zn.   6   To 28/04   zo   dňa   19.   01.   2005   a   uznesenie   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. Pš 55/04 zo dňa 12. 10. 2004 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 3/05 zo dňa 20. 01. 2005 a vec vracia na ďalšie konanie.

Ing.   V.   M.   (...) priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 10.000.000,- Sk (...), ktoré sú odporcovia povinní spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajskému súdu v Banskej Bystrici a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ukladá spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ing. V. M. (...)   za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR, na účet advokáta JUDr. M. K., (...) do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Čo sa týka namietania označených práv sťažovateľa rozhodnutiami krajského súdu, ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok právomoci.

Čo   sa   týka   namietania   porušenia   označených   základných   práv   sťažovateľa rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd ich posúdil z hľadiska námietok sťažovateľa spočívajúcich   v nedostatočnom   odôvodnení   rozhodnutí   založených   na   neistých, hypotetických, nekonkrétnych a nedostatočne odôvodnených podozreniach vyšetrovateľa, na   ktorom   sú   založené   namietané   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   nepreukazujúcich dôvodnosť trestného stíhania za absencie dôvodnej obavy v pokračovaní v trestnej činnosti, v absencii   vypočutia   sťažovateľa   v konaní   o oprávnenosti   trvania   väzby   a urýchleného rozhodnutia vo veci žiadosti o prepustenie z väzby.

V uznesení   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   To   28/2004   z 19.   januára   2005,   ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. Pš 11/04 z 22. októbra 2004 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a o neprijatí jeho písomného sľubu, najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Obvinený je stíhaný za obzvlášť závažnú trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná od roku   2001   prinajmenšom   do   31.   decembra   2003   so   spôsobenou   škodou   viac   ako 265 000 000 Sk.

Už skutočnosť, že trestná činnosť mala byť obvineným páchaná počas trojročnej doby je okolnosť, ktorá odôvodňuje obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by v páchaní   majetkovej   trestnej   činnosti   mohol   pokračovať.   Túto   obavu   nezoslabuje   ani okolnosť, že sa dobrovoľne vzdal zastúpenia v jeho viacerých firmách. Trestnú činnosť môže v budúcnosti páchať cez iné blízke osoby v týchto firmách, založením nových spoločností na tento účel, popr. cestou zmluvy o obchodnom zastúpení spoločností a pod.

Krajský   súd   taktiež   správne   rozhodol   o   neprijatí   písomného   sľubu,   ktorý   dal   za obvineného   jeho   obhajca.   Svoje   rozhodnutie   prvostupňový   súd   dostatočne   odôvodnil, pričom najvyšší súd si tieto dôvody osvojuje a v podrobnostiach na ne poukazuje.

Keďže dôvody väzby u obvineného podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. trvajú aj naďalej a sľub obvineného nebolo možné prijať, Najvyšší súd Slovenskej republiky zamietol sťažnosť obvineného v zmysle § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú.“

K uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Toš 3/05 z 20. januára 2005, ktorým najvyšší súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   Pš   55/04 zo 14. decembra 2004 o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa, ústavný súd uvádza, že najvyšší   súd   sa   pomerne   podrobne   zaoberal   skutočnosťami   relevantnými   pre   svoje rozhodnutie, keď zamietnutie sťažnosti odôvodnil takto:

„V týchto (sťažnostiach, pozn.) v podstate zhodne poukazovali na skutočnosť, že trestnej   činnosti,   pre   ktorú   sú   trestne   stíhaní,   sa   nedopustili   a   naviac   v   ich   prípade neexistujú konkrétne skutočnosti, z ktorých by vyplývala reálna obava, že budú v trestnej činnosti pokračovať.(...)

Obvinení Ing. V. M. a J. K. ďalej zhodne argumentovali aj tým, že pre obchodné spoločnosti,   prostredníctvom   ktorých   sa   mala   páchať   trestná   činnosť,   jeden   prestal pracovať   a   druhý   bol   z   jej   predstavenstva   odvolaný,   ktorá   okolnosť   vedie   potom k jednoznačnému záveru, že u obidvoch zanikla akákoľvek možnosť v pokračovaní takejto trestnej činnosti. (...)

Vzhľadom k tomu navrhli, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie a prepustil ich z väzby na slobodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podanej sťažnosti postupom podľa § 147 ods.1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia i konanie mu predchádzajúce a zistil, že sťažnosti obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. nie sú dôvodné.

Vyšetrovateľ   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite,   Prezídia   Policajného zboru, Odboru boja proti organizovanej kriminalite v B. uzneseniami z 15. a 21. júna 2004, ČVS: PPZ -11/ BOK-S-I-2004 začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie okrem iných L. R., M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K. pre trestný čin skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1,   ods.   5   Tr.   zák.   v   jednočinnom   súbehu   s   trestným   činom   založenia,   zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods.1 Tr. zák. a Mgr. J. P. pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. Uznesením Okresného súdu v Trnave z 18. júna 2004, sp. zn. Tp 116/2004, v spojení s uznesením   Krajského súdu   v Trnave   z 5.   augusta 2004,   sp.   zn.   3 Tpo 21/2004,   boli obvinení L. R., M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K. podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por. vzatí do väzby s tým, že táto začala plynúť 15. júna 2004. Uznesením Okresného súdu v Trnave z 25. júna 2004, sp. zn. Tp 122/2004, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave z 2. septembra 2004, sp. zn. 4 Tpo 64/2004, bol obvinený Mgr. J. P. podľa § 68 ods. 1 z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. vzatý do väzby s tým, že táto začala plynúť 22. júna 2004.

Prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky   podal   22.   novembra   2004   na   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   s   právomocou Špeciálneho súdu návrh na predĺženie lehoty trvania väzby obvineným L. R., M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K. do 15. júna 2005 a obvinenému Mgr. J. P. do 22. júna 2005.

Následne   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky uznesením zo 7. decembra 2004, sp. zn. VII Gv 319/04, podľa § 72 ods. 1   Tr.   por.   bez   akéhokoľvek   konkrétneho   odôvodnenia   prepustil   obvineného   L.   R. z väzby na slobodu.

Šesťmesačná lehota trvania väzby u obvinených M. K., R. K., Ing. V. M. a J. K. skončila 15. decembra 2004 a u obvineného Mgr. J. P. 22. decembra 2004.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní obsahu významných skutočností vyplývajúcich zo spisového materiálu dotýkajúcich sa väzby obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. dospel k záveru, že boli splnené podmienky procesného charakteru na konanie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1, ods. 4 Tr. por. a aj dôvody na jej predĺženie predpokladané v ustanovení § 71 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky najskôr považuje za potrebné uviesť, že trestné stíhanie obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. pre vyššie uvedené trestné činy je naďalej dôvodné, keďže vo veci boli zabezpečené a vykonané dôkazy odôvodňujúce takýto procesný postup vyšetrovateľa.

Rovnako podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa nič nezmenilo na dôvodoch väzby u obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K., pretože konkrétne skutočnosti determinované spôsobom a okolnosťami, za akých mali títo obvinení vyššie uvedené trestné činy   spáchať,   časové   obdobie   a   frekvencia   páchania   jednotlivých   čiastkových   útokov, naďalej u nich zakladajú reálnu obavu z pokračovania totožnej trestnej činnosti v úmysle získať majetkový prospech. Naviac u obvineného M. K. je potrebné poukázať na skutočnosť, že 17. decembra 2002 bol podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, pričom mu bola stanovená skúšobná doba v trvaní siedmich rokov, v rámci ktorej sa mal dopustiť ďalšej trestnej činnosti obzvlášť závažného charakteru. Taktiež argumentácia obvinených Ing. J. M. a J. K. neobstojí, keďže doposiaľ zabezpečené a vykonané dôkazy svedčia o tom, že   naďalej   nestratili   vplyv   v   týchto   obchodných   spoločnostiach   a   ich   postup   uvedený v podaných sťažnostiach bol v tomto smere len formálneho charakteru, aby týmto spôsobom dosiahli   prepustenie z   väzby   na slobodu.   Napokon aj   v prípade   obvineného Mgr. J.   P. konkrétne skutočnosti podrobne rozvedené v uzneseniach vyššie uvedených súdov o vzatí do väzby, na ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje, zakladajú reálnu obavu, že by obvinený ušiel, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, pričom táto obava pretrváva u neho naďalej.

Napokon Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že prepustením obvinených M. K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, ktorým je predovšetkým náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie   ich   páchateľov   podľa   zákona,   keďže   dôvody   väzby   u   všetkých   obvinených naďalej trvajú v nezmenenom rozsahu.

Záverom   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   posudzovanej   veci   považuje   za potrebné uviesť, že sudca Krajského súdu v Banskej Bystrici s právomocou Špeciálneho súdu pri odôvodnení tohto uznesenia postupoval v rozpore s ustanovením § 134 ods. 2 Tr. por.,   keďže   svoje   závery   založil   na   argumentácii,   ktorá   bola   použitá   pri   iných   resp. predchádzajúcich   rozhodnutiach,   o   čom   bezpochyby   svedčí   aj   dátum   vyhotovenia   tohto uznesenia,   ktorý   je   rozdielny   od   dátumu   samotného   rozhodnutia   o   podanom   návrhu špeciálneho prokurátora (12. október 2004 - 19. november 2004) a napokon aj samotná argumentácia, ktorá je postavená na okolnostiach, ktoré sa vzťahujú na iné dôvody väzby. Z   týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti obvinených M.   K., R. K., Ing. V. M., J. K. a Mgr. J. P. podľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodné zamietol, keďže predĺženie lehoty trvania ich väzby do 15. júna 2005 u obvinených M. K., R. K.,   Ing. V.   M.   a J.   K.,   resp.   do   22.   júna   2005   u   obvineného   Mgr.   J.   P.   je zákonné a opodstatnené.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodnutia   namietané   sťažovateľom   nie   sú   ani svojvoľné ani arbitrárne, sú založené na dostatočných argumentoch odôvodňujúcich tak zotrvanie sťažovateľa vo väzbe, ako aj predĺženie väzby, a preto je sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv upravených v čl. 5 ods. 3 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zjavne neopodstatnená.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa,   že   v konaní   o preskúmaní   oprávnenosti   väzby nebol vypočutý, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   2   písm.   c)   dohovoru,   ústavný   súd   uvádza,   že   takáto povinnosť pre súd z Trestného poriadku platného v čase rozhodovania najvyššieho súdu nevyplývala. Pokiaľ sťažovateľ namieta a argumentuje čl. 5 ods. 4 dohovoru, ústavný súd uvádza, že súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. So zreteľom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky   uvedené   v odseku   1   nemožno   bez   ďalšieho   uplatniť   aj   v prípade   čl.   5   ods.   4 dohovoru.   Z doterajšej   judikatúry   však   vyplýva,   že   určité   základné   procesné   záruky   sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba vo väzbe možnosť predložiť argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe, pričom judikatúra sa prikláňa k tomu, že obvinený musí byť súdom vypočutý.   Vždy   musí   byť   zaručená   kontradiktórnosť   konania   a rovnosť   zbraní. Zabezpečenie   reálnej   kontradiktórnosti   konania   znamená   napríklad   právo   na   prístup k spisom, bez ktorého obvinený nemôže dostatočne prezentovať svoje argumenty (de Wilde c. Belgicko, s. 41, § 76; Trzaska c. Poľsko z 11. júla 2000, Lanz c. Rakúsko z 30. apríla 2002, Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Sťažovateľ v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby, ako aj v konaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby mal možnosť vo svojom návrhu, ako aj v opravných prostriedkoch predložiť argumenty proti ponechaniu vo väzbe, svoje právo aj využil, bol oboznámený s návrhom a stanoviskom prokurátora, a preto podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že okresný súd aj krajský súd konali na neverejných zasadnutiach bez jeho vypočutia, sama osebe neznamená porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Preto ústavný súd odmietol aj túto časť sťažnosti sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zjavne neopodstatnená je aj tá časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta, že vo veci žiadosti   o prepustenie   z väzby   sa   nepostupovalo   urýchlene,   čím   došlo   k porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.   Zo   samotnej   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   žiadosť sťažovateľa   podaná   Krajskej   prokuratúre   v Trnave   26.   augusta   2004   bola   predložená s doplnením   žiadosti   zo   16.   septembra   2004   a z   27.   septembra   2004   krajskému   súdu 30. septembra 2004, spisový materiál bol však predlžený po predchádzajúcich urgenciách 8. októbra 2004. Krajský súd rozhodol o žiadosti uznesením z 22. októbra 2004 a po podaní a doplnení   sťažnosti   5.   novembra   2004   najvyššiemu   súdu   predložil   spis   podľa   zistenia ústavného   súdu   10.   novembra   2004.   Spis   s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 To 28/2004   o zamietnutí   sťažnosti   z   19.   januára   2005   bol   krajskému   súdu   doručený 28. januára 2005,   ktorý   rozhodnutie   doručil   obhajcovi   2.   februára 2005   a sťažovateľovi 3. februára 2005.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bola   doba   rozhodovania   krajského   súdu   (vrátane doručovania rozhodnutí) v súlade s požiadavkami urýchlenosti a neodkladnosti preskúmania dôvodov väzby. Aj keď doba konania na najvyššom súde sa javí ako neprimeraná, ústavný súd vzal do úvahy aj konkrétne okolnosti konania, keď v rovnakom období krajský súd a najvyšší súd rozhodovali aj o návrhu na predĺženie lehoty väzby, a teda opäť posudzovali dôvody ďalšej väzby aj u sťažovateľa, pričom išlo o vec, ktorá sa týkala väčšieho počtu obvinených. Navyše z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. Pš 11/04 ústavný súd zistil, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Toš 100/05 rozhodnutím zo 16. júna 2005 prepustil sťažovateľa na slobodu. Sťažnosťou, ktorú podal sťažovateľ ústavnému súdu, sa domáhal   práve   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv   a slobôd,   pretože   bol neoprávnene   a v rozpore   so   zákonom   vzatý   do   väzby,   resp.   väzba   bola   predĺžená. Citovaným rozhodnutím najvyššieho súdu, ktoré sa stalo právoplatným, sa teda odstránil stav, ktorý namietal sťažovateľ už v čase rozhodnutia ústavného súdu, a ním namietané porušovania základných práv už netrvali. Tento skutkový stav bol dôvodom na vyslovenie záveru, že sťažnosť je neopodstatnená.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. septembra 2007