znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 200/05-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Lubyho a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. B., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   práva   na   prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94) takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   právo   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94) p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 C 289/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M.   B. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy konania 7 953 Sk (slovom sedemtisícdeväťstopäťdesiattri slovenských korún) na účet advokáta JUDr. Ing. P. H., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2005 doručená sťažnosť M. B., bytom K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Ing. P. H., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a jej   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 289/94, pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 681/94 (ďalej len „sp. zn. 15 C 289/94“).

Označené   konanie   začalo   na   základe   žaloby   o odstránenie   neoprávnenej   stavby na v roku 1994 neoprávnene bez náhrady vyvlastnenom pozemku sťažovateľky, ktorú podal právny   predchodca   -   otec   sťažovateľky   –   A.   F.,   ktorý   zomrel   8.   septembra   1997; sťažovateľka vstúpila do konania popri iných dedičoch v roku 1997 po smrti svojho otca. Označené   konanie trvá   už viac ako   11   rokov,   z toho   osem   rokov   je účastníčkou   tohto konania sťažovateľka a spor ešte nie je právoplatne skončený.

Sťažovateľka   podala   28. apríla 2005   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   predsedovi okresného súdu; v odpovedi z 26. mája 2005 predseda okresného súdu predĺžil lehotu na vybavenie jej sťažnosti do 5. júla 2005.

Sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnosti   takto rozhodol:

„1. Základné právo pani M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 15 C 681/94 neskôr spojenom do sp. zn.: 15 C 289/94 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I prikazuje aby v konaní vedenom na OS Košice I pod sp. zn.   15 C 681/94   neskôr   spojenom   do   sp.   zn.:   15 C 289/94   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3. M. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 80 000.- Sk slovom osemdesiat   tisíc   korún,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   I povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť M. B. trovy konania vo výške 7 953.- Sk slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattrikorúnslovenských   na   účet   právneho   zástupcu advokáta   menom   JUDr.   P.   H.,   so   sídlom   K.,   do   jedného   mesiaca   od   doručenia   tohto nálezu.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal ju uznesením č. k. II. ÚS 200/05-7 z 2. septembra 2005 na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľku a aj okresný súd,   aby   oznámili,   či   trvajú   na   ústnom   pojednávaní,   a okresný   súd   aj   na   vyjadrenie k sťažnosti.

Okresný súd aj sťažovateľka oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania.

Okresný súd k sťažnosti uviedol:

„Na Vašu žiadosť č. j. II. ÚS 200/05-14 zo dňa 20. 2. 2006 vo veci sťažnosti M. B., v ktorej   namieta   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   15 C 289/94   bez zbytočných prieťahov Vám dávam nasledovné vyjadrenie:

Dňa 3. 6. 1994 podala žalobkyňa, M. N., bytom K., na Obvodnom súde Košice 1 žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, proti žalovanému...

Žaloba bola pridelená na vybavenie do oddelenia 15 C (15 C 289/94). Dňa   12. 7. 1994   bolo   žalobkyni   doručené   tlačivo   (vzor   6   O. s. p.)   k   žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a zároveň bol rovnopis žaloby doručený na vyjadrenie žalovanému.

Dňa   14. 8. 2000   súd   vytýčil   termín   pojednávania   vo   veci   na   8. 11. 2000   toto pojednávanie bolo preročené na 17. 1. 2001.

Dňa 3. 4. 2003 bol spis v dôsledku odchodu sudkyne Mgr. F. pridelený na vybavenie JUDr. D. B..

Dňa 22. 9. 2003 bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 4. 3. 2004 a 4. 5. 2004. Znalec, Ing. M. H., PhD., doručil súdu znalecký posudok 2. 1. 2006. Predmetom   konania   je   žaloba   o   odstránenie   stavby,   resp.   o   zriadenie   vecného bremena za odplatu. Z obsahu spisu som dospel k záveru, sa jedná o vec, ktorú možno po skutkovej stránke hodnotiť ako zložitú.

Na   skutkovú   stránku   veci   má   vplyv   potreba   rozsiahlejšieho   dokazovania (zabezpečenie viacerých podkladov pre rozhodnutie súdu, vrátane vypracovania znaleckého posudku a geometrického plánu). Táto skutočnosť prispela k predlžovaniu konania. V spise som zistil aj obdobia nečinnosti súdu, od roku 1994 do 14. 8. 2000. K tomuto prieťahu v konaní došlo v dôsledku zmien v osobe zákonného sudcu a značnej zaťaženosti uvedeného oddelenia a celého súdu.“.

Ústavný súd zo spisov sp. zn. 15 C 294/94 a 15 C 681/94 zistil v zásade rovnaké skutočnosti, aké vo svojom vyjadrení uviedol okresný súd.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Rovnako namieta porušenie svojho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.“

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom   práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím. Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“   (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   20/02,   I.   ÚS   41/02, III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02)   ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je žaloba, ktorou sa sťažovateľka, resp. jej   právny   predchodca,   domáhala   odstránenia   neoprávnenej   stavby,   resp.   alternatívne zriadenia vecného bremena za náhradu v prospech žalovaných v 1. a 2. rade. Toto konanie aj   vzhľadom   na   nutnosť   nariadenia   znaleckého   dokazovania   a na   vstupovanie   nových účastníkov do konania možno považovať za fakticky zložitejšie. Táto faktická zložitosť veci však nemôže ospravedlniť úplnú nečinnosť okresného súdu v trvaní viac ako šesť rokov. Vec nie   je   právne   zložitá,   pretože   výklad   a používanie   platnej   právnej   úpravy   sú stabilizované   v judikatúre   vyšších   súdov.   Napokon,   predseda   okresného   súdu   sa   vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 9. marca 2006 tiež nezmienil o tom, že by v danom prípade mohlo ísť o konanie, ktoré je z hľadiska právnej alebo faktickej stránky zložité.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. V priebehu konania sťažovateľka zmenila návrh na rozhodnutie vo veci samej o alternatívny petit zriadenia vecného bremena v prospech žalovaných v 1. a 2. rade za náhradu a požiadala aj o oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa názoru ústavného súdu sa   nedá   tento   zákonom   dovolený   procesný   úkon   považovať za takú   okolnosť,   ktorá   by mohla významnejším spôsobom ovplyvniť postup okresného súdu.

V súhrne   možno   správanie   sťažovateľky   hodnotiť   ako   také,   ktoré   neprispelo k predĺženiu   celkovej   doterajšej   doby   konania.   To   netvrdí   ani   okresný   súd   vo   svojom stanovisku k sťažnosti.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z analýzy dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že súd bol v spore sťažovateľky v podstate nečinný. Nečinnosť súdu charakterizuje konanie vedené pod sp. zn. 15 C 289/94 ako celok, a preto nemá význam hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po 6 rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po 9 rokoch atď.).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v personálnych problémoch, ktoré by mali byť objektívnou   príčinou   spôsobujúcou   prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 52/99, I. ÚS 35/03) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších zamestnancov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Celková   doba   zbytočných   prieťahov   v konaní   je   deväť   rokov.   Vychádzajúc z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k názoru,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu v konaní,   vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 289/94   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   odseku   5   citovaného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 80 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Ústavný súd žiadosť   sťažovateľky   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   akceptoval a vzhľadom na celkovú doterajšiu dĺžku konania okresného súdu, konkrétne na okolnosti prípadu, najmä dlhodobú nečinnosť okresného súdu, ako aj so zreteľom na skutočnosť, že vo veci nebolo ku dňu vydania tohto nálezu meritórne rozhodnuté, podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke ňou požadovanú sumu 80 000 Sk.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ing. P. H., ktoré vyčíslil v sume 7 953 Sk za tri úkony právnej služby, každý v sume 2 501 Sk a 150 Sk režijný paušál. Úhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006