znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť E. Š., bytom P., vo veci porušenia jeho základných práv upravených   v čl.   14   a v čl.   30   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Národnej   rady Slovenskej   republiky   pri   voľbe   členov   Správnej   rady   a Dozornej   rady   Ústavu   pamäti národa, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. Š.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2003 doručená sťažnosť E. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 14   a v čl.   30 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) pri voľbe členov Správnej rady a Dozornej rady Ústavu pamäti národa.

Sťažovateľ namieta, že nebol navrhnutý za kandidáta na funkciu člena Správnej rady a Dozornej   rady   Ústavu   pamäti   národa   pri   voľbách,   ktoré   uskutočnila   národná   rada. Sťažovateľa   ako   kandidáta   na   túto   funkciu   navrhlo   Svetové   združenie   bývalých československých   politických   väzňov   listami   z 9.   októbra   2002   a 25.   októbra   2002 adresovanými národnej rade.

Sťažovateľ   považuje   skutočnosť,   že   nebol   Výborom   Národnej   rady   Slovenskej republiky   pre   ľudské   práva,   národnosti   a postavenie   žien   (ďalej   len   „výbor   pre   ľudské práva, národnosti a postavenie žien“), ktorý predkladá podľa § 12 ods. 1 a § 14 ods. 1 zákona   č. 553/2002   Z.   z.   o sprístupnení   dokumentov   o činnosti   bezpečnostných   zložiek štátu   1939   –   1989   a o založení   Ústavu   pamäti   národa   a o doplnení   niektorých   zákonov (zákon o pamäti národa) v znení zákona č. 110/2003 Z. z. (ďalej len „zákon o Ústave pamäti národa“) národnej   rade návrhy na voľbu   členov Správnej rady   a Dozornej   rady   Ústavu pamäti   národa,   navrhnutý   za   kandidáta   na   túto   funkciu,   za   diskrimináciu   svojej   osoby a považuje takýto postup za porušenie svojich základných práv upravených v čl. 14 a čl. 30 ústavy.  

Keďže   sťažnosť   v predloženom   znení   neobsahovala   všetky   náležitosti   predpísané zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby doplnil svoju sťažnosť, a upozornil ho, že ak svoj návrh v určenej lehote nedoplní, ústavný súd ho pri predbežnom prerokovaní odmietne podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 8. októbra 2003.

II.  

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či spĺňa podmienky na jeho prijatie na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   uznesením   odmietnuť   návrh   bez   ústneho   pojednávania,   ak   ide   o návrh,   na ktorého prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrh, ktorý nemá náležitosti predpísané zákonom,   neprípustný   návrh   alebo návrh   podaný   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrh   podaný   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Ústavný súd nie je oprávnený zmeškanie lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Sťažovateľ   namieta   vo   svojej   sťažnosti   postup   národnej   rady   pri   voľbe   členov Správnej rady a Dozornej rady Ústavu pamäti národa. Tento postup národnej rady hodnotil ústavný súd ako „iný zásah“ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde.

Na základe príloh   priložených   k sťažnosti   a svojich   vlastných   zistení ústavný   súd konštatoval, že výbor pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien prerokoval návrhy na kandidátov   na   voľbu   predsedu   Správnej   rady   a Dozornej   rady   Ústavu   pamäti   národa   a uznesením   č.   56   z 22.   apríla   2003   odporučil   národnej   rade   v tajnej   voľbe   zvoliť   ich z navrhnutých kandidátov. Medzi kandidátmi navrhnutými na voľbu nebolo uvedené meno sťažovateľa. Národná rada uskutočnila voľbu 25. apríla 2003 v súlade s § 12 ods. 1 a § 14 ods.   1   zákona   o pamäti   národa   z kandidátov   navrhnutých   výborom   pre   ľudské   práva, národnosti a postavenie žien (uznesenie národnej rady č. 273 z 25. apríla 2003).

Sťažovateľ bol o namietanom postupe (inom zásahu) národnej rady, t. j. skutočnosti, že nebol navrhnutý za kandidáta na člena Správnej rady a Dozornej rady Ústavu pamäti národa,   podľa   zistení   ústavného   súdu   informovaný   listom   Kancelárie   národnej   rady zo 6. mája   2003   č.   17/150/2003/ICPV,   ktorý   bol   adresovaný   priamo   sťažovateľovi. Najneskôr doručením tohto listu začala sťažovateľovi plynúť lehota na podanie sťažnosti na ústavný súd podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z kópie ďalšieho listu sťažovateľa adresovaného národnej rade z 30. mája 2003 priloženého k sťažnosti, ktorým reaguje na uvedený list Kancelárie národnej rady, ústavný súd zistil, že list z Kancelárie národnej rady zo 6. mája 2003 bol sťažovateľovi doručený najneskôr 27. mája 2003.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že lehota na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi uplynula najneskôr 27. júla 2003, a preto jeho sťažnosť odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   tohto   odôvodnenia   ústavný   súd   uvádza,   že   splnomocnenie   na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom priložené k sťažnosti dodatočne (po výzve a primeranom poučení ústavného súdu) nie je vystavené na konkrétneho advokáta alebo   komerčného   právnika,   čím   nespĺňa   požiadavky   uvedené   v   §   20   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2003