znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 200/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   P.   Z.   P.   B.,   P.   B., zastúpenej JUDr. K. H., P., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Národného úradu práce č. j. 1136/2001 z 24. septembra 2001 a rozhodnutím Krajského súdu Žilina sp. zn. 10 S 137/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti s ručením obmedzeným P. Z. P. B.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. júla 2002 doručené podanie spoločnosti s ručením obmedzeným P. Z. P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), P. B., zastúpenej JUDr. K. H., P., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR“. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „Spoločnosti P. Z. Ž., a. s., Ž., ktorej som právnym nástupcom, bolo rozhodnutím Národného úradu práce, Okresného úradu práce Žilina č. 2396/2001/OKaS z 10. 4. 2001 uložená povinnosť zaplatiť odvod za neplnenie povinného   podielu   zamestnávania   občanov   so   zmenenou   pracovnou   schopnosťou   za obdobie roku 1997 vo výške 194.400,- Sk na účet NÚP OÚP Žilina a za obdobie roku 1998 vo výške   182.328,-   Sk   taktiež   na   účet NÚP   OÚP   Žilina.   Proti   uvedenému rozhodnutiu podala   spoločnosť   v zákonnej   lehote   odvolanie.   Odporca   svojím   rozhodnutím   č.   j. 1136/2001 z 24.   9.   2001 odvolanie môjho právneho predchodcu zamietol a rozhodnutie Národného úradu práce Okresného úradu práce v Žiline z 10. 4. 2001 č. 2396/2001/OKaS potvrdil.

Žalobou v správnom súdnictve napadla P. Z. Ž., a. s. rozhodnutie odporcu z 24. 9. 2001   ako   aj   konanie   mu   predchádzajúce,   nakoľko   uvedeným   rozhodnutím   ako   aj prvostupňovým   rozhodnutím   došlo   k ukráteniu   jej   práv.   Krajský   súd   Žilina   svojím rozsudkom 10 S 137/01 z 12. 4. 2001 moju žalobu zamietol a nepriznal mi trovy konania. Rozhodnutiami odporcu aj Krajského súdu Žilina boli porušené moje základné práva a slobody,   predovšetkým   právo   vlastniť   majetok   so   zabezpečením   rovnakého   zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, právo podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť,   právo   na   uloženie   povinností   len   zákonom,   na   základe   zákona, v jeho medziach a to predovšetkým pri zachovaní základných práv, právo na vyvlastnenie alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   iba   v nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu a slobôd ako aj neodňateľnosť, nescudziteľnosť a nezrušiteľnosť týchto mojich práv, čím došlo k porušeniu čl. 20/1, 35/1, 13/1, 20/4 a čl. 12/1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb.

Odporca svoje druhostupňové rozhodnutie zdôvodnil použitím § 113 a nasl. zákona o zamestnanosti. K tomuto tvrdeniu uvádzam, že povinnosť tvrdenú odporcom v uvedenom prípade nespĺňam, nakoľko som vykonával všetky kroky k zamestnávaniu občanov, a to aj občanov so ZPS, tak ako som už viackrát uviedol v správnom konaní. Osoby so zmenenou pracovnou schopnosťou ale odmietali vykonávať u mňa práce v pracovnom pomere, a to s poukazom práve na ich zdravotné problémy, nakoľko činnosť mnou vykonávaná podľa určeného   predmetu   činnosti,   maloobchod   a veľkoobchod   s potravinárskym   tovarom,   je náročná predovšetkým na fyzický stav mojich zamestnancov.   Žiaden právny predpis mi neumožňoval   vykonávať   akýkoľvek   nátlak   na   fyzické   osoby   za   účelom   uzatvorenia pracovného   pomeru,   a preto   prípadná   povinnosť   plniť   ustanovenie   §   113   a nasl.   zák. č. 387/1996   Z.   z.   o zamestnanosti   zaniká,   ktorú   skutočnosť   pokrýva   všeobecný   právny predpis a to Občiansky zákonník v § 575 ods. 1 Obč. zákonníka. Takto tu nenastupuje ani zodpovednosť   a tiež   povinnosť   platiť   odvod   ako   zákonom   určenej   sankcie   za nezamestnávanie občanov so ZPS. Postupom, kedy by som nútil občanov k uzatvoreniu pracovného pomeru so mnou, by došlo k porušeniu ich základných ľudských práv a slobôd, predovšetkým práva a slobodnú voľbu povolania v zmysle čl. 35/1 Ústavy SR, čím by došlo k uloženiu povinnosti nad rámec zachovania základných práv a slobôd s porušením práv a slobôd tretích osôb.

Tvrdenia odporcu o neriešení neochoty občanov so ZPS zamestnať v zákone je preto v tomto smere nedôvodná.

Odporca   ako   aj   Krajský   súd   Žilina   žiadnym   spôsobom   taktiež   nevyhodnotili skutočnosť, že ako účastník správneho konania som mal a mám nárok na riadne doručenie správneho rozhodnutia, čo však v prípade rozhodnutia Národného úradu práce, Okresného úradu   práce   z 10.   4.   2001   nenastalo,   a preto   tým   bolo   porušené   moje   základné   právo vlastniť majetok, nakoľko rozhodnutie v správnom konaní má mať dosah na moju majetkovú situáciu uložením povinnosti na peňažné plnenie, no k riadnemu doručeniu rozhodnutia vzhľadom na jeho majetkový dosah nedošlo.

Rovnako porušením môjho základného práva vlastniť majetok je aj neakceptovanie námietky premlčania, ktorú som vzniesol s opatrnosti, s tvrdením, že nemá oporu v zákone, kde k tomuto poukazujem, že tým došlo k narušeniu mojej majetkovej sféry, nakoľko inštitút premlčania núti účastníkov majetkových vzťahov k uplatňovaniu ich práv.

Preto   som   nútený   domáhať   sa   ochrany   mojich   ústavou   zaručených   práv   pred ústavným súdom a po zákonnom konaní navrhujem vyniesť tento nález

Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok so zabezpečením rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva všetkých vlastníkov, právo podnikať a uskutočňovať inú   zárobkovú   činnosť,   právo   na   uloženie   povinností   len   zákonom,   na   základe   zákona, v jeho medziach a to predovšetkým pri zachovaní základných práv, právo na vyvlastnenie alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu a slobôd ako aj neodňateľnosť, nescudziteľnosť a nezrušiteľnosť týchto mojich práv upravené v čl. 20/1, 35/1, 13/1, 20/4 a čl. 12/1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. bolo porušené rozhodnutím odporcu č. 1136/2001 z 24. 9. 201 ako aj rozhodnutím Krajského súdu Žilina 10 S 137/01 z 12. 4. 2001.

Rozhodnutie odporcu č. 1136/2001 z 24. 9. 2001 ako aj Rozhodnutie Krajského súdu Žilina 10 S 137/01 z 12. 4. 2001 sa zrušuje.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s účinnosťou od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo   právnické   osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal,   či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa a príloh k sťažnosti ústavný súd vychádzal z toho,   že   k porušeniu   označených   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   malo   dôjsť postupom   Národného   úradu   práce,   Krajského   úradu   práce   Žilina   a jeho   rozhodnutím č. j. 1136/2001 z 24. septembra 2001, ako aj rozhodnutím Krajského súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 137/01 z 12. apríla 2001.

Sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd, ako to vyplýva z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde,   ktorý   ustanovuje,   že   ju   možno   podať   v lehote   „dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť“. Ako z obsahu, tak aj z petitu sťažnosti sťažovateľa zo 4. júla 2002 vyplynulo, že tento ňou namietal postup Národného úradu práce, Krajského úradu   práce   Žilina   predchádzajúci   jeho   rozhodnutiu,   ako   aj   samotné   rozhodnutie č. j. 1136/2001 z 24. septembra 2001, ako aj rozhodnutie Krajského súdu Žilina v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   10   S 137/01   z 12.   apríla   2001.   Ústavný   súd   uvádza,   že   až   do 31. decembra 2001 mal sťažovateľ k dispozícii prostriedky individuálnej ochrany svojich práv   pred   ústavným   súdom,   ktoré   však   nevyužil.   Keďže   ústavná   a ani   zákonná   úprava sťažnosti podľa čl. 127 ju nekvalifikuje ako individuálny prostriedok ochrany ľudských práv   a základných   slobôd   nahrádzajúci   individuálne   konania   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd pred ústavným súdom prístupné navrhovateľom (sťažovateľom) do 31. decembra 2001, bolo ju potrebné po predbežnom prerokovaní odmietnuť (ústavný súd už obdobne judikoval vo veciach II. ÚS 1/02,   II. ÚS 29/02, II. ÚS 35/02, II. ÚS 40/02, II. ÚS 111/02).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2002