znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/2016-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o.,Radlinského 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Cdo 453/2015 z 19. augusta 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky(ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 8 Cdo 453/2015 z 19. augusta 2015. Sťažnosť bola odovzdaná napoštovú prepravu 25. novembra 2015.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresnýsúd“) č. k. 16 C 66/2012-168 z 3. júla 2014 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa ako žalobcuproti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou Slovenska (ďalej len „žalovaná“),o náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu. Rozsudkom Krajského súduv Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 686/2014, 4 Co 717/2014 z 25. marca2015 bol rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdený. Napokon uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 453/2015 z 19. augusta 2015 bolo odmietnuté dovolaniesťažovateľa proti rozsudku krajského súdu.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených článkov ústavy a dohovoru.

V rámci dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku sťažovateľ namietalporušenie svojho práva na spravodlivý proces tým, že krajský súd mu opomenul doručiťvyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu (sťažovateľ zrejme iba omylom uvádza, že munebolo doručené vyjadrenie krajského súdu k odvolaniu, pozn.). Opomenutím krajskéhosúdu vykonať tento procesný úkon majúci zásadný význam pre spravodlivé súdne konaniedošlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda aj k odňatiu možnosti sťažovateľa konaťpred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Táto procesná vadazakladá prípustnosť dovolania. Keďže sťažovateľ nemal možnosť sa k skutočnostiamprezentovaným žalovanou náležite vyjadriť, krajský súd nemohol vychádzať z objektívnehoa komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností.

Najvyšší súd svojím dovolacím uznesením podľa sťažovateľa vybočil z ústavnýchmedzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. De facto odmietol právo sťažovateľana súdnu ochranu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu z 19. augusta 2015 vyplýva,že dovolanie bolo odmietnuté s poukazom aj na to, že je neprípustné, lebo namietanáprocesná vada v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ale ani iné vadyv konaní nevyšli najavo.

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do práva na spravodlivý proces aj v tom, že najvyššísúd nedostatočne odôvodnil svoj záver týkajúci sa procesného pochybenia v doručeníprocesných vyjadrení účastníkov konania.

V závere sťažnosti sťažovateľ podrobne zhrňuje skutkový stav konania vedenéhovšeobecnými súdmi a vyslovuje kritické pripomienky k právnemu posúdeniu zistenéhoskutkového stavu. Robí záver, podľa ktorého nesprávnym právnym posúdením jeho vecivšeobecné súdy umožnili, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušeniu zákona na úkorobčanov.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1) Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (...) na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 8Cdo/453/2015 zo dňa 19.08.2015 porušené bolo.

2) Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 8Cdo/453/2015 zo dňa 19.08.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne do 10 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo 453/2015 z 19. augusta 2015 vyplýva, žením bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.4 Co 686/2014, 4 Co 717/2014 z 25. marca 2015.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu„Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ (č. l. 195-207 spisu), ku ktorému sa písomne vyjadrila odporkyňa (č. l. 209-213 spisu). Toto vyjadrenie k odvolaniu bolo navrhovateľovi (cestou jeho právneho zástupcu) doručené 3. októbra 2014 (č. l. 218 spisu).“. Uvedené konštatovanienajvyššieho súdu sa nachádza na tretej strane v prvom odseku uznesenia. Ďalej podľakonštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ v podanom dovolaní namietal, že postupomkrajského súdu spočívajúcim v nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozhodnutia mu bolaodňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.Podľa sťažovateľa rozhodnutie krajského súdu nevychádza z objektívneho a komplexnéhoposúdenia rozhodujúcich skutočností a je založené na nesprávnych skutkových a právnychzisteniach, keďže tieto vychádzajú z neúplného dokazovania na okresnom súde. V ďalšomtexte dovolania sťažovateľ podrobne zdôvodňoval nesprávnosť právneho posúdenia vecia nesprávne vyhodnotenie navrhnutých dôkazov.

Podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo postupom všeobecných súdov k odňatiumožnosti sťažovateľa konať pred súdom, keďže tieto neboli viazané návrhmi účastníkov navykonanie dokazovania. Nevykonanie dôkazov podľa predstáv účastníka nie je postupom,ktorým by sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Rovnako nedošlo k odňatiu možnostisťažovateľa konať pred súdom ani tvrdenou nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozsudkukrajského súdu, keďže toto v plnej miere zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku, ako aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.Ďalšie námietky týkajúce sa nesprávneho zistenia skutkového stavu a jeho nesprávnehoprávneho posúdenia nie sú relevantné v prípadoch dovolania, ktorého prípustnosť sa opierao ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Takéto dovolania možno totižodôvodniť iba podľa § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 16 C 66/2012, ktorý si ústavný súd zadovážil,vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:

Z referátu sudcu z 29. septembra 2014 vyplýva inter alia, že právnemu zástupcovisťažovateľa (ktorý je totožný s jeho terajším právnym zástupcom, pozn.) treba doručiť„vyjadr. odporcu“.

Z doručenky na č. l. 218 vyplýva, že„vyjadr. odp. ZO“bolo právnemu zástupcovisťažovateľa doručené 3. októbra 2014.

Z dovolania sťažovateľa zo 14. mája 2015 podaného jeho právnym zástupcoma smerujúceho proti rozsudku krajského súdu doručeného okresnému súdu 15. mája 2015vyplývajú rovnaké dovolacie námietky, aké sú uvedené v zhrnutí obsahu dovolania, ktoré sanachádza v dovolacom uznesení najvyššieho súdu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrhpredbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľov.Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavneneopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že rozhodujúcesťažnostné tvrdenia nezodpovedajú skutočnosti, keďže sú v rozpore tak s listinnýmidôkazmi, ktoré predložil ústavnému súdu samotný sťažovateľ, ako aj s dôkazmivyplývajúcimi zo spisu okresného súdu, ktorý si zadovážil ústavný súd z vlastnej iniciatívy.Predovšetkým nezodpovedá pravde hlavné sťažnostné tvrdenie, podľa ktoréhovyjadrenie žalovanej na odvolanie sťažovateľa nebolo sťažovateľovi, resp. jeho právnemuzástupcovi, doručené. Už v uznesení najvyššieho súdu sa výslovne konštatuje na tretejstrane v prvom odseku, že toto vyjadrenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené3. októbra 2014, ako o tom svedčí doručenka na č. l. 218 spisu. Toto konštatovanienajvyššieho súdu je v súlade s obsahom spisu okresného súdu, podľa ktorého jednakz referátu sudcu z 29. septembra 2014 na č. l. 214, ako aj z doručenky na č. l. 218 jenepochybné, že vyjadrenie žalovanej bolo právnemu zástupcovi doručené 3. októbra 2014.

Ďalej v zrejmom rozpore so skutočnosťou je tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého malnedoručenie vyjadrenia žalovanej na jeho odvolanie namietať v podanom dovolaní, pretožeani zo zhrnutia obsahu dovolania uvedeného v uznesení najvyššieho súdu, ale aniz dovolania samotného takáto námietka vôbec nevyplýva.

Napokon je nepravdivé tvrdenie, podľa ktorého sa najvyšší súd s otázkounedoručenia vyjadrenia žalovanej sťažovateľovi dostatočne nevysporiadal, keďže najvyššísúd veľmi jednoznačne a zrozumiteľne uviedol, komu a presne kedy bolo vyjadreniedoručené.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba vo svetle už uvedených skutočnostípovažovať za neprípustnú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienkunesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Sťažovateľ síce využil možnosť podať proti rozsudku krajského súdu dovolanie akomimoriadny opravný prostriedok, avšak neuviedol v ňom tvrdenie o údajnom nedoručenívyjadrenia žalovanej na jeho odvolanie, čím malo dôjsť k odňatiu možnosti sťažovateľa akoúčastníka konania konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdnehoporiadku.

Uvedené znamená, že hoci sťažovateľ formálne využil dovolanie ako účinnýprostriedok nápravy porušeného práva, z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobil, keďžeuvedenú námietku v podanom dovolaní neuplatnil. To zakladá neprípustnosť sťažnosti.

Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), ženámietku neuplatnil v dovolaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto anineprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného súdu podľa § 53 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Ústavný súd v danej súvislosti dodáva, že odhliadnuc od už uvedeného je sťažnosťv jadre zjavne neopodstatnená vzhľadom na to, že vyjadrenie žalovanej na odvolaniesťažovateľa bolo v skutočnosti sťažovateľovi doručené.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta aj nedostatky v skutkových zisteniacha v následných právnych úvahách okresného súdu a krajského súdu, ktoré viedli napokon(podľa názoru sťažovateľa nesprávne) k zamietnutiu jeho žaloby.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že podľa právnych záverovnajvyššieho súdu (ktorým ani sťažovateľ v podanej sťažnosti neoponuje), v prípadedovolania, ktorého prípustnosť sa opiera o ustanovenie § 237 Občianskeho súdnehoporiadku, nemožno dovolanie odôvodniť námietkou nesprávneho právneho posúdenia veci.Rovnako nemožno dovolanie odôvodniť námietkou nesprávnych či neúplných skutkovýchzistení. Pokiaľ preto sťažovateľ chcel prejaviť nesúhlas so skutkovými a právnymi závermiokresného súdu a krajského súdu, mal napadnúť sťažnosťou podanou ústavnému súdu ajrozsudok krajského súdu. V takomto prípade by sa ústavný súd mohol skutkovýmia právnymi námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa veci samej zaoberať. Sťažovateľ všaktakto nepostupoval, pretože jeho sťažnosť smeruje len proti uzneseniu najvyššieho súdu.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016