znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/2013-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vedené pod sp. zn. Rvp 13001/2012, sp. zn. 13038/2012 a sp. zn. 13039/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf 46/2011, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a jeho rozsudkami z 26. júna 2012 a 28. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosti   JUDr.   Ing.   K.   M.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   13001/2012,   sp. zn. Rvp 13038/2012 a sp. zn. Rvp 13039/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13001/2012.

2. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. októbra 2012 (jedna)   a 8.   októbra   2012   (dve)   telefaxom   doručené   (doplnené   predložením   originálu 3. a 10. októbra 2012) sťažnosti JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vedené pod sp.   zn.   Rvp   13001/2012,   sp.   zn.   Rvp   13038/2012   a sp.   zn.   Rvp   13039/2012,   ktorými namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf 46/2011, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a jeho rozsudkami z 26. júna 2012 a 28. júna 2012.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice V (ďalej len „daňový úrad“) platobnými   výmermi   č.   709/230/36931/06/ZIM,   č.   709230/36926/06/ZIM a č. 709/230/36932/06/ZIM   všetky   z 3.   novembra   2006   určil   sťažovateľovi   rozdiel   dane z pridanej   hodnoty   (ďalej   aj   „DPH“)   za   zdaňovacie   obdobia   november   2001   v sume 58 254 Sk (1 933,68 €), jún 2001 v sume 196 483 Sk (6 522,04 €) a december 2001 v sume 63 416 Sk (2 105,03 €).

Proti týmto výmerom podal sťažovateľ 8. decembra 2006 odvolania, ktoré v tom čase Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   [neskôr   Finančné   riaditeľstvo   Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „finančné riaditeľstvo“)] rozhodnutiami č. I/223/12658-77387/2007/992517-r, č. I/223/3970-77379/2007/991545-r a č. I/223/12658-77388/2007/992517-r všetky z 12. októbra 2007 zamietlo ako neodôvodnené.

Sťažovateľ sa žalobami podanými Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   domáhal   preskúmania   uvedených   troch   rozhodnutí   daňového   riaditeľstva z 12. októbra   2007.   Krajský   súd   žaloby   sťažovateľa   proti   rozhodnutiam   daňového riaditeľstva   č.   I/223/12658-77387/2007/992517-r   a   č.   I/223/3970-77379/2007/991545-r obe z 12.   októbra   2007   rozsudkami   č.   k.   6   S 128/2007-120   z 30.   júla   2009   a   č.   k. 6 S 126/2007-128 z 30. júla 2009 zamietol. Žalobe sťažovateľa podanej proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77388/2007/992517-r z 12. októbra 2007 krajský súd vyhovel a rozsudkom č. k. 7 S 110/2007-118 zo 14. mája 2008 zrušil napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkami sp. zn. 5 Sžf 118/2009 z 26. októbra 2010 a sp. zn. 3 Sžf 118/2009 z 8. apríla 2010 rozsudky krajského súdu č. k. 6 S 128/2007-120 z 30. júla 2009 a č. k. 6 S 126/2007-128 z 30. júla 2009 zmenil tak, že rozhodnutia daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 110/2007-118 zo 14. mája 2008, naopak, podalo   odvolanie   daňové   riaditeľstvo   a najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Sžf   73/2008 zo 4. decembra   2008   rozsudok   prvostupňového   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie konanie. Krajský súd následne rozsudkom č. k. 7 S 110/2007-149 zo 4. marca 2009 žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77386/2007/992517-r z 12. októbra 2007 zamietol.

Proti rozhodnutiu krajského súdu zo 4. marca 2009 podal riadny opravný prostriedok sťažovateľ, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 66/2009 z 8. apríla 2010 zmenil napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77388/2007/992517-r z 12. júla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Daňové riaditeľstvo vo všetkých troch veciach opätovne rozhodlo rozhodnutiami č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo 4. januára 2011, č. I/223/20205-126053/2010/991545-r z 13. decembra 2010 a č. I/223/20205-126056/2010/991545-r z 13. decembra 2010, ktorými odvolania   sťažovateľa   proti   platobným   výmerom   daňového   úradu   z 3.   novembra   2006 zamietlo.

Sťažovateľ   sa   znova   žalobami   podanými   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu z 13. decembra 2010 a 4. januára 2011. Krajský súd rozsudkami č. k. 7 S 25/2011-75 z 29. júla 2011, č. k. 6 S 33/2011-84 z 10. novembra 2011 a č. k. 7 S 28/2011-77 z 28. decembra 2011 zrušil napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva   č.   I/223/20205-365/2011/991545-r   zo   4.   januára   2011,   č.   I/223/20205-126053/2010/991545-r   z 13.   decembra   2010   a č.   I/223/20205-126056/2011/991545-r z 13. decembra   2010   a rovnako   zrušil   aj   príslušné   rozhodnutia   daňového   úradu z 3. novembra 2006.

Daňové riaditeľstvo proti rozsudkom krajského súdu č. k. 7 S 25/2011-75 z 29. júla 2011, č. k. 6 S 33/2011-84 z 10. novembra 2011 a č. k. 7 S 28/2011-77 z 28. decembra 2011 podalo odvolenia, o ktorých najvyšší súd rozsudkami sp. zn. 8 Sžf 46/2011 z 28. júna 2012, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 z 26. júna 2012 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky krajského súdu zmenil a žaloby sťažovateľa zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozsudkami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   46/2011 z 28. júna 2012, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 z 26. júna 2012 „bolo   porušené právo sťažovateľa   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo sťažovateľa na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR...“.

Sťažovateľ   svoje   presvedčenie   o porušení   základných   práv   vo   všetkých   troch sťažnostiach zhodne odôvodnil takto: «predmetom konania pred všeobecnými súdmi, aj Ústavným   súdom   SR   boli   otázky   týkajúce   sa   kontroly   dane   z pridanej   hodnoty   –   jej zákonnosti tak vo vzťahu k tomu, či bola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného správcu dane, ako aj so zreteľom na to, či bola vykonávaná v lehotách, ktoré vyplývajú zo zákona č. 511/1992 Zb...

Pokiaľ   ide   o zloženie   kontrolnej   skupiny   týmto   aspektom   kontroly   sa   zaoberal Ústavný   súd   SR   v náleze   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08   zo   dňa   10. 12. 2009,   v ktorom   vyslovil porušenie práva sťažovateľa..., v ktorom ústavný súd vyslovuje svoj názor na výkon daňovej kontroly zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane...

Otázkou   lehoty,   v ktorej   je   správca   dane   povinný   vykonať   daňovú   kontrolu   sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku 3 Sžf 9/2007...

... závery Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR zobral do úvahy Najvyšší súd SR   v rozsudku...,   keď rozhodujúc   o žalobe sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   Daňového riaditeľstva,   ktorým   potvrdil   platobný   výmer,   ktorým   bola   sťažovateľovi   vyrubená   daň z pridanej hodnoty... (ten istý platobný výmer, ktorý je predmetom súčasného konania), rozhodnutie Daňového riaditeľstva zrušil a... konštatoval, že so zreteľom na to, že totožnosť správcu   dane   pre   účely   vymedzenia   miestnej   príslušnosti   je   daná   aj   totožnosťou   jeho zamestnancov,   daňová   kontrola   u žalobcu   (sťažovateľa)   bola   realizovaná   v rozpore so zákonom.

Najvyšší   súd   teda v tej   istej   veci rozhodujúc   o prvšej žalobe sťažovateľa   vyslovil jednoznačný, zrozumiteľný a nespochybniteľný právny záver...

V rozsudku napadnutom touto sťažnosťou dospel Najvyšší súd SR bez toho, aby boli akokoľvek zmenené skutkové okolnosti veci k opačnému právnemu názoru.

Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009, ktorý označil zloženie   kontrolnej   skupiny   vykonávajúcej   kontrolu   u sťažovateľa   za   obchádzanie ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o miestnej príslušnosti a za porušenie práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, označil za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR.

Svoj vlastný názor, teda názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v prvšom zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR poprel odkazom na „vyvíjajúcu sa judikatúru“...

... nie je možné priznať Najvyššiemu súdu SR ako všeobecnému súdu svojvôľu pri posudzovaní, či určitý postup orgánov verejnej správy je porušením ústavou zakotvených práv účastníka konania, ak o tejto veci existuje meritórne rozhodnutie Ústavného súdu...... Najvyšší súd SR konal svojvoľne, nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušením legitímneho   očakávania   sťažovateľa,   že   v jeho   veci   bude   všeobecný   súd   rešpektovať stanovisko ústavného súdu...

Takýto stav, keď rozhodnutia jedného a toho istého súdu v jednej a tej istej veci, posudzujúce tie isté skutkové a právne okolnosti sú zásadne odlišné, je v priamom rozpore s požiadavkou   právnej   istoty,   ktorej   imanentnou   súčasťou   je   právo   účastníka,   aby rozhodnutia súdov boli predvídateľne a aby účastníci konania mohli mať dôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené...

Najvyšší   súd   SR   porušil   právo sťažovateľa   na súdnu ochranu nielen absolútnym nerešpektovaním nálezu Ústavného súdu SR..., svojho vlastného rozhodnutia..., ale aj tým, že   jeho   rozhodnutie   trpí   nedostatkom   zrozumiteľného   odôvodnenia   v   tej   časti,   v ktorej reaguje na žalobné námietky sťažovateľa.

Najvyšší súd SR v predmetnej veci vyhovel odvolaniu žalovaného, pričom nevenoval v skutočnosti žiadnu pozornosť žalobným námietkam žalobcu (sťažovateľa)...

Nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva   nielen   zo   skutočností,   že   sa   nevysporiadal   s   reálnym   obsahom   odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ale aj z ďalších častí jeho rozsudku.

Podľa názoru najvyššieho súdu... žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu   namietanej   daňovej   kontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných žalobcom   (sťažovateľom)   voči   všetkým   zamestnancom   Daňového   úradu   Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane. Tento názor Najvyššieho súdu SR je v rozpore s inými v iných veciach vyslovenými právnymi názormi... (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00)...

... zákonným predpokladom pre určenie dane podľa pomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly. Takýto dôsledok je však možný len v situácii, ak daňová kontrola, ktorú daňový subjekt znemožnil nebola nezákonnou. Týmto sťažovateľ nepripúšťa,   že   by   jeho   konaním   došlo   k   znemožneniu   výkonu   daňovej   kontroly,   ale poukazuje na skutočnosť, že záver Najvyššieho súdu SR citovaný vyššie je nielen v kontexte rozhodnutí Najvyššieho súdu citovaných vyššie, ale aj v kontexte na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia nezrozumiteľný a preskúmateľný.

Ďalšou nezrozumiteľnou časťou odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je konštatovanie, že ústavný súd SR nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR...

... Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10. 12. 2009 vyslovil práve porušenie týchto práv.   Preto   nie   je   zrozumiteľné   a   pochopiteľné,   čo   týmto   konštatovaním   obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.

Pokiaľ Najvyšší súd SR argumentuje okrem iného aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR   sp.   zn.   5   Sžo/101/2010,   takáto   argumentácia   Najvyššieho   súdu   má   zjavné   logické nedostatky.   Najvyšší   súd   SR   totiž   ako   dôkaz   neodôvodnenosti   sťažovateľovej   námietky o nesprávnom   zložení   kontrolnej   skupiny   uvádza   také   rozhodnutie   NS   SR,   ktoré   práve rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol sťažovateľovu námietku vznesenú práve z dôvodu nesprávneho   zloženia   kontrolnej   skupiny,   zamietol.   Zjednodušene   povedané,   NS   SR vo svojom rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou dôvodí o správnosti zloženia kontrolnej skupiny používajúc pri tom iné rozhodnutie NS SR, ktoré však vyslovilo vo veci opačný právny názor a zrušilo rozhodnutie žalovaného, ktorým tejto námietke nevyhovel. Navyše, ako to vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd SR sa vecou samotnou nezaoberal a sťažnosť sťažovateľa odmietol bez toho, aby ju vecne preskúmal, poukazujúc aj na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušilo rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátilo na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ani výpočet ďalších uznesení najvyššieho súdu o odmietnutí sťažností sťažovateľa v iných právnych veciach nemá pre posudzovanú vec žiadny právny význam...

Arbitrárnosť,   svojvôľa   a   ústavná   nekonformnosť   napadnutého   rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a jeho právnych záverov vyplýva aj zo skutočnosti. Najvyšší súd SR rozsudkom   sp.   zn.   4   Sžf/3/2012   zo   dňa   20. 3. 2012,   3   Sžf   39/2011   zmenil   odvolaním napadnuté rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach sťažovateľa. Tieto rozsudky sa týkali žalôb sťažovateľa smerujúcich proti rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR, ktorým potvrdil   platobné   výmery,   ktorými   boli   sťažovateľovi   vyrubené   pokuty   z   rozdielu   dane z pridanej   hodnoty   priznanej   daňovými   priznaniami   sťažovateľa   a   platobnými   výmermi vydanými   na   základe   tej   istej   kontroly,   resp.   pomôcok.   V   obidvoch   prípadoch   išlo o rozhodnutia   žalovaného,   ktoré   boli   vydané   na   základe   právoplatných   platobných výmerov,   ktoré   boli   podrobené   súdnemu   prieskumu   a   žaloby   žalobcu   proti   nim   boli právoplatne   rozhodnuté.   Napriek   tomu   Najvyšší   súd   SR   skonštatoval   v   obidvoch rozhodnutiach,   že   aj   keď   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   majú   svoj   skutkový   základ   v právoplatných   rozhodnutiach   o   určení   dane   z   pridanej   hodnoty,   ktoré   nie   sú   zrušené, ústavný aspekt (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009) nemôže zostať   opomenutý,   „keďže existuje relevantný nález,   ktorý sa zásadne   vyslovil   správnej praxi daňových orgánov“.

Najvyšší   súd   SR   v rozsudku   napadnutom   touto   sťažnosťou   však   celkom   zjavne ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezmi rozhodol, že jeho základné právo

„- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR“

bolo   porušené   postupom   najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn. 8 Sžf/46/2011, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a jeho rozsudkami z 26. júna 2012 a 28. júna 2012.

Zároveň sťažovateľ navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť mu   veci   na   ďalšie   konanie   a   zakázať   mu   pokračovať   v   porušovaní   základných   práv sťažovateľa.

Napokon sťažovateľ požadoval aj úhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 13001/2012,   sp.   zn.   Rvp   13038/2012   a   sp.   zn.   Rvp   13039/2012   a   z   tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo iný   zásah.  ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a   slobôd   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Predmetom sťažností sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 46/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a rozsudkom z 26. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a rozsudkom z 26. júna 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu   ochranu   zakotvených   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy ústavy   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú   v   konaní   súc   viazané   procesno-právnymi   a   hmotno-právnymi   predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8 Sžf 46/2011 z 28. júna 2012 odcitoval ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, § 250i ods. 1 a 3 a § 107 ods. 4 OSP, § 2 ods. 1 a 3, § 15 ods. 1, 2, 5 a 6, § 29 ods. 6 a 8, § 30 ods. 3, 6 a 7, § 30a ods. 7 a § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ďalej uviedol tieto relevantné skutočnosti:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zistil,   že   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Sžf/68/2011 bola na tomto súde prejednaná a dňa 23. februára 2012 rozhodnutá obdobná vec týkajúca sa tých istých účastníkov konania ako v prejednávanej veci, predmetom ktorej bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/20205-126051/2010/991545- r   z   13.   decembra   2010,   ktorým   zamietol   pre   neodôvodnenosť   odvolanie   žalobcu   proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36922/06/ZIM z 3. novembra 2006,   ktorým   bol   vyrubený   žalobcovi   rozdiel   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie február 2001.

Podľa   §   250ja   ods.   7   OSP   ak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhoduje   ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Vychádzajúc   z   vyššie   citovaného   ustanovenia   §   250ja   ods.   7   OSP   najvyšší   súd odôvodňuje predmetnú vec poukazom na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 5 Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012 (ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky   bola   medzičasom   odmietnutá   uznesením   ÚS   SR   č.   k.   III.   ÚS   266/2012   dňa 19. júna 2012)...

Najvyšší súd... preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho   a administratívneho   spisu   v   rozsahu   odvolania,   ktorým   žalovaný   namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie podmienok na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutým do enuncíátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.

Z   obsahu   žaloby   a   vyjadrenia   žalobcu   k   podanému   odvolaniu   v   tejto   veci   pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra   2009,   a   to   konkrétne   pri   posudzovaní   splnenia   podmienok   na   určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Žalobca   odvolávajúc   sa   na   obsah   vyššie   uvedeného   nálezu   ústavného   súdu   vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti   žalobcu   na   DPH   za   zdaňovacie   obdobia   február   až   december   2001,   čo v konečnom   dôsledku   spôsobuje   nezákonnosť   začatej   daňovej   kontroly   a absenciu podmienok   na   určenie   predmetnej   dane   podľa   pomôcok.   Žalobca   taktiež   poukazuje   na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.

Naopak,   žalovaný   nevidí   povinnosť   bezvýhradného   aplikovania   právneho   záveru obsiahnutého   v   náleze   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny   záver   vychádza,   t.   j.   neuskutočnenie   spornej   daňovej   kontroly   z   dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol, ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie   žalovaného   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   I/223/6132- 40962/2005/991545-r   z   27.   júna   2005   a   vec   vrátil   žalovanému   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.   Zrušeným   rozhodnutím   žalovaný   nevyhovel   námietke   žalobcu   zo   dňa

30. mája   2005   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   (predstaveného   -   riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   obsiahnutý   v   preskúmavanom   rozsudku   sp.   zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke   zaujatosti   zamestnancov   správcu   dane   -   Daňového   úradu   Košice   V,   podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba   dôkladne   objasniť,   či   sťažovateľ   podal   v   daňovom   konaní   týkajúcom   sa   daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov,   a   to   v   čase   predchádzajúcom   povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak   sa   preukáže,   že   námietka   podľa   §   24   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola   podaná,   potom   v   predmetnom   prípade   nebol   daný   formálny   dôvod   na   zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe dani a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych   úkonoch,   ktorých   opodstatnenie,   a   tým   aj   ich   právny   základ   plynie   práve zo vzájomných   vzťahov   daňových   orgánov.   Ak   totiž   podľa   zákona   č.   150/2001   Z.   z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou   právnou   subjektivitou   nedisponujú,   potom   je   logické,   že   v   oblasti štátnozamestnaneckých   vzťahov   i vzťahov   pracovnoprávnych   je   oprávnené   konať   len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K, využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného   poriadku   daňových   orgánov,   nemožno   postupu   riaditeľa   Daňového úradu   K.   nič   vyčítať,   a to   predovšetkým   v situácii,   keď   miestna   príslušnosť   nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.

V ďalšom konaní bude leda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   -   riaditeľa   Daňového   úradu   Košice   V   v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom   správcu   dane   boli   námietky   žalobcu   podané.   Úlohou   žalovaného   je   tiež vysporiadanie   sa   s   otázkou,   v   akých   súvislostiach   požiadal   správca   dane   o   súhlas   s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov   správcu   dane   z daňového   konania.   Formálne   síce   naďalej   konal   miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb   na   vykonanie   daňovej   kontroly   nedošlo   z   dôvodu   námietok   zaujatosti   v   daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení   platnom   v   rozhodnom   období).   Bude   teda   úlohou žalovaného   opätovne,   na   základe   spisového   materiálu,   zistiť   a   posúdiť   obsah   úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010   z 26.   októbra   2010   ohľadne   zákonnosti   postupu   príslušných   štátnych orgánov   správy   daní   pri   určení   kontrolnej   skupiny,   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie   uvedený   právny   názor   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   vo   vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov   na   výkon   spornej   daňovej   kontroly   ako   zamestnancov   daňovej   správy zaradených pre výkon Štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom   súhlase   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   ako   spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v   jeho   uzneseniach   č.   k.   I.   ÚS   192/08-27 zo 4. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej   republiky   a   na   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky ustálenej č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V   predchádzajúcom   súdnom   prieskume   žalobou   napádaného   prvostupňového rozhodnutia   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sžf/118/2009 z 26. októbra 2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6 S/128/2007-120 z 30. júla 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného   č.   I/223/12658-77387/2007/992517-r   z   12.   októbra   2007,   ktorým   žalovaný zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice   V   č.   709/230/36931/06/ZIM   z 3.   novembra   2006,   ktorým   bol   žalobcovi   určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie november 2001.

V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval, že „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“, pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.

Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a z obsahu   vyjadrenia   žalovaného   k   žalobe,   žalovaný   sa   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver vyplývajúci   zo   zrušujúceho   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Sžf/118/2009 z 26. októbra 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Avšak   žalovanému   v   odvolacom   konaní   proti   platobnému   výmeru   o   určení   dane podľa   pomôcok   neprislúcha   podrobnejšie   preverovanie   zákonnosti   priebehu   namietanej daňovej   kontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných   žalobcom   voči   všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť   žalobcu   proti   tomuto   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bola odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011).

Preskúmanie   postupu   správcu   dane   v   naznačenom   smere   je   predmetom   konania žalovaného o námietke žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - Daňového úradu Košice V.

V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe   daní   a poplatkov   ako   prejav   zásady   proporcionality   medzi   právami   štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.

Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu   používa   na   obhajobu   svojho   tvrdenia,   že   neboli   splnené   podmienky   na   určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.

Avšak v kontexte • so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,

• s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,

• ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného zákona,

nemožno   bezvýhradne   súhlasiť   s   vyššie   uvedenou   argumentáciou   žalobcu,   a to predovšetkým   s   prihliadnutím   na   osobité   okolnosti   priebehu   daňovej   kontroly   a úrovne súčinnosti   žalobcu   s   orgánmi   daňovej   správy   ako   i   s   prihliadnutím   na   následne   sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí   žalovaného   zamietajúcich   pre   neodôvodnenosť   odvolania   žalobcu   proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj 2001 a december 2000.

Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd   dáva   do   pozornosti   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžf/74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf/1/2009 a 3 Sžf/2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf/68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf/3/2009 z 3. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový   subjekt   v   rámci   výkonu   daňovej   kontroly   neposkytne   správcovi   dane   potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže   mať   právny   záujem   na   vykonávaní   daňovej   kontroly   i   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty.

Najvyšší   súd na margo   uvedeného dopĺňa,   že žalobcovi nič nebránilo,   aby   pred určením   dane   podľa   pomôcok   správcovi   dane   predložil   daňové   doklady   a   dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie. Zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo súčinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   so   sídlom   v   Banskej   Bystrici,   ktorého   pôsobnosť a právomoci   na   úseku   správy   daní   a   poplatkov   prešli   na   novozriadené   Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave,   podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»

V podstate   rovnakú   argumentáciu   najvyšší   súd   uviedol   aj   v   ďalších sťažnosťami napadnutých rozsudkoch sp. zn. 4 Sžf 8/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. 4 Sžg 15/2012 z 26. júna 2012.

Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním sťažností sťažovateľa predovšetkým dáva do pozornosti svoje uznesenie č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 23. mája 2012 smerujúcej proti postupu najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sžf   68/2011   a proti   jeho   rozsudku z 23. februára 2012 pre porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu zaručeného v čl. 46   ods.   1   a 2   ústavy.   V podstate   išlo   o   skutkovo   a právne   rovnakú   sťažnosť   ako v tomto prípade (odlišnosť je iba v zdaňovacom období, za ktoré bola určená DPH – február 2001). Taktiež odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2011 z 23. februára 2012 bolo vo svojej podstate rovnaké ako odôvodnenia sťažovateľom aktuálne napadnutých rozhodnutí. Ústavný súd skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú s odôvodnením, že preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu nebolo ani svojvoľné, ani zjavne neodôvodnené.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   v sťažnostiach   doručených ústavnému   súdu   2.   a 8.   októbra   2012   neuviedol   žiadne   také   nové   argumenty,   ktoré   by odôvodňovali iný postup a záver ústavného súdu ako ten, ktorý bol prezentovaný v uznesení č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012.

Aj v danom prípade ústavný súd zotrváva na názore, že odôvodenia napadnutých rozhodnutí   obsahujú   dostatok   dôvodov   na   záver   najvyššieho   súdu   o potrebe   zmeny rozsudkov krajského súdu   č. k. 7 S 25/2011-75 z 29. júna 2011, č. k. 6 S 33/2011-84 z 10. novembra 2011 a č. k. 7 S 28/2011-77 z 28. decembra 2011 v tom zmysle, že žaloby sťažovateľa proti   rozhodnutiam daňového riaditeľstva   č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo 4.   januára   2011,   č.   I/223/20205-126053/2010/991545-r   z 13.   decembra   2012 a č. I/223/20205-126056/2010/991545-r z 13. decembra 2010 bolo potrebné zamietnuť, čo v konečnom dôsledku urobil.

Aj keď odôvodneniu rozhodnutí (čo sa týka ich rozsahu) dominuje predovšetkým reakcia na otázku zákonnosti (personálneho zloženia) daňovej kontroly, rozhodujúce pre vec bolo   skúmanie, či určenie DPH podľa pomôcok bolo vo veci sťažovateľa v súlade so zákonom   (predmet napadnutých   konaní).   A práve s touto okolnosťou   sa   najvyšší súd ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal.   Druhostupňový   súd   sa   stotožnil s názorom, že je potrebné „oddeliť“ daňovú kontrolu od daňového konania, čo napokon bolo   podkladom   vyvodenia   jeho   konečných   právnych   záverov,   ktoré   oprel   o konkrétne ustanovenia príslušného zákona a rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Rovnako najvyšší súd ozrejmil vzťah zákonom ustanovených lehôt na vykonanie daňovej kontroly a určenia DPH pomôckami. Aj v tomto prípade poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov a príslušné ustanovenia zákona.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   názoru   ústavného súdu   najvyšší   súd   v napadnutých   rozsudkoch   dostatočne odôvodnil pre vec podstatné a rozhodujúce skutočnosti. Jeho skutkové a právne závery nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy určenia dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok, a preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca   zákonného   ustanovenia.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich vlastnými. Ústavný súd nezistil, že by   postupy   a označené   rozsudky   najvyššieho   súdu   boli   svojvoľné.   Právne   závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za súladné so zákonom, a preto nemá dôvod tieto prehodnocovať, prípadne nahrádzať.

Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   nie   je   ani   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup   súdu   vychádzajúci   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosti sťažovateľa v tejto časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   ich   zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ toto v podstate odvodzuje od zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia najvyššieho súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzalo do úvahy ani konštatovanie porušenia základného práva na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom. Aj v tejto časti sú teda sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnené, čo bolo dôvodom na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť veci na ďalšie konanie a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo   slobody,   k   čomu   v   tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013