SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 20/2013-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vedené pod sp. zn. Rvp 13001/2012, sp. zn. 13038/2012 a sp. zn. 13039/2012 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf 46/2011, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a jeho rozsudkami z 26. júna 2012 a 28. júna 2012 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. vedené pod sp. zn. Rvp 13001/2012, sp. zn. Rvp 13038/2012 a sp. zn. Rvp 13039/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13001/2012.
2. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. októbra 2012 (jedna) a 8. októbra 2012 (dve) telefaxom doručené (doplnené predložením originálu 3. a 10. októbra 2012) sťažnosti JUDr. Ing. K. M., M. (ďalej len „sťažovateľ“), vedené pod sp. zn. Rvp 13001/2012, sp. zn. Rvp 13038/2012 a sp. zn. Rvp 13039/2012, ktorými namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf 46/2011, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a jeho rozsudkami z 26. júna 2012 a 28. júna 2012.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že Daňový úrad Košice V (ďalej len „daňový úrad“) platobnými výmermi č. 709/230/36931/06/ZIM, č. 709230/36926/06/ZIM a č. 709/230/36932/06/ZIM všetky z 3. novembra 2006 určil sťažovateľovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobia november 2001 v sume 58 254 Sk (1 933,68 €), jún 2001 v sume 196 483 Sk (6 522,04 €) a december 2001 v sume 63 416 Sk (2 105,03 €).
Proti týmto výmerom podal sťažovateľ 8. decembra 2006 odvolania, ktoré v tom čase Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky [neskôr Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „finančné riaditeľstvo“)] rozhodnutiami č. I/223/12658-77387/2007/992517-r, č. I/223/3970-77379/2007/991545-r a č. I/223/12658-77388/2007/992517-r všetky z 12. októbra 2007 zamietlo ako neodôvodnené.
Sťažovateľ sa žalobami podanými Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania uvedených troch rozhodnutí daňového riaditeľstva z 12. októbra 2007. Krajský súd žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77387/2007/992517-r a č. I/223/3970-77379/2007/991545-r obe z 12. októbra 2007 rozsudkami č. k. 6 S 128/2007-120 z 30. júla 2009 a č. k. 6 S 126/2007-128 z 30. júla 2009 zamietol. Žalobe sťažovateľa podanej proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77388/2007/992517-r z 12. októbra 2007 krajský súd vyhovel a rozsudkom č. k. 7 S 110/2007-118 zo 14. mája 2008 zrušil napadnuté rozhodnutie daňového riaditeľstva, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkami sp. zn. 5 Sžf 118/2009 z 26. októbra 2010 a sp. zn. 3 Sžf 118/2009 z 8. apríla 2010 rozsudky krajského súdu č. k. 6 S 128/2007-120 z 30. júla 2009 a č. k. 6 S 126/2007-128 z 30. júla 2009 zmenil tak, že rozhodnutia daňového riaditeľstva zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu č. k. 7 S 110/2007-118 zo 14. mája 2008, naopak, podalo odvolanie daňové riaditeľstvo a najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sžf 73/2008 zo 4. decembra 2008 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd následne rozsudkom č. k. 7 S 110/2007-149 zo 4. marca 2009 žalobu sťažovateľa proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77386/2007/992517-r z 12. októbra 2007 zamietol.
Proti rozhodnutiu krajského súdu zo 4. marca 2009 podal riadny opravný prostriedok sťažovateľ, na základe ktorého najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 66/2009 z 8. apríla 2010 zmenil napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu a zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva č. I/223/12658-77388/2007/992517-r z 12. júla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Daňové riaditeľstvo vo všetkých troch veciach opätovne rozhodlo rozhodnutiami č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo 4. januára 2011, č. I/223/20205-126053/2010/991545-r z 13. decembra 2010 a č. I/223/20205-126056/2010/991545-r z 13. decembra 2010, ktorými odvolania sťažovateľa proti platobným výmerom daňového úradu z 3. novembra 2006 zamietlo.
Sťažovateľ sa znova žalobami podanými krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutí správneho orgánu z 13. decembra 2010 a 4. januára 2011. Krajský súd rozsudkami č. k. 7 S 25/2011-75 z 29. júla 2011, č. k. 6 S 33/2011-84 z 10. novembra 2011 a č. k. 7 S 28/2011-77 z 28. decembra 2011 zrušil napadnuté rozhodnutia daňového riaditeľstva č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo 4. januára 2011, č. I/223/20205-126053/2010/991545-r z 13. decembra 2010 a č. I/223/20205-126056/2011/991545-r z 13. decembra 2010 a rovnako zrušil aj príslušné rozhodnutia daňového úradu z 3. novembra 2006.
Daňové riaditeľstvo proti rozsudkom krajského súdu č. k. 7 S 25/2011-75 z 29. júla 2011, č. k. 6 S 33/2011-84 z 10. novembra 2011 a č. k. 7 S 28/2011-77 z 28. decembra 2011 podalo odvolenia, o ktorých najvyšší súd rozsudkami sp. zn. 8 Sžf 46/2011 z 28. júna 2012, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 z 26. júna 2012 rozhodol tak, že napadnuté rozsudky krajského súdu zmenil a žaloby sťažovateľa zamietol.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 46/2011 z 28. júna 2012, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 z 26. júna 2012 „bolo porušené právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo sťažovateľa na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v čl. 46 ods. 2 Ústavy SR...“.
Sťažovateľ svoje presvedčenie o porušení základných práv vo všetkých troch sťažnostiach zhodne odôvodnil takto: «predmetom konania pred všeobecnými súdmi, aj Ústavným súdom SR boli otázky týkajúce sa kontroly dane z pridanej hodnoty – jej zákonnosti tak vo vzťahu k tomu, či bola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného správcu dane, ako aj so zreteľom na to, či bola vykonávaná v lehotách, ktoré vyplývajú zo zákona č. 511/1992 Zb...
Pokiaľ ide o zloženie kontrolnej skupiny týmto aspektom kontroly sa zaoberal Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009, v ktorom vyslovil porušenie práva sťažovateľa..., v ktorom ústavný súd vyslovuje svoj názor na výkon daňovej kontroly zamestnancami iného, než miestne príslušného správcu dane...
Otázkou lehoty, v ktorej je správca dane povinný vykonať daňovú kontrolu sa zaoberal Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku 3 Sžf 9/2007...
... závery Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR zobral do úvahy Najvyšší súd SR v rozsudku..., keď rozhodujúc o žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiu Daňového riaditeľstva, ktorým potvrdil platobný výmer, ktorým bola sťažovateľovi vyrubená daň z pridanej hodnoty... (ten istý platobný výmer, ktorý je predmetom súčasného konania), rozhodnutie Daňového riaditeľstva zrušil a... konštatoval, že so zreteľom na to, že totožnosť správcu dane pre účely vymedzenia miestnej príslušnosti je daná aj totožnosťou jeho zamestnancov, daňová kontrola u žalobcu (sťažovateľa) bola realizovaná v rozpore so zákonom.
Najvyšší súd teda v tej istej veci rozhodujúc o prvšej žalobe sťažovateľa vyslovil jednoznačný, zrozumiteľný a nespochybniteľný právny záver...
V rozsudku napadnutom touto sťažnosťou dospel Najvyšší súd SR bez toho, aby boli akokoľvek zmenené skutkové okolnosti veci k opačnému právnemu názoru.
Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009, ktorý označil zloženie kontrolnej skupiny vykonávajúcej kontrolu u sťažovateľa za obchádzanie ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. o miestnej príslušnosti a za porušenie práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, označil za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR.
Svoj vlastný názor, teda názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v prvšom zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR poprel odkazom na „vyvíjajúcu sa judikatúru“...
... nie je možné priznať Najvyššiemu súdu SR ako všeobecnému súdu svojvôľu pri posudzovaní, či určitý postup orgánov verejnej správy je porušením ústavou zakotvených práv účastníka konania, ak o tejto veci existuje meritórne rozhodnutie Ústavného súdu...... Najvyšší súd SR konal svojvoľne, nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušením legitímneho očakávania sťažovateľa, že v jeho veci bude všeobecný súd rešpektovať stanovisko ústavného súdu...
Takýto stav, keď rozhodnutia jedného a toho istého súdu v jednej a tej istej veci, posudzujúce tie isté skutkové a právne okolnosti sú zásadne odlišné, je v priamom rozpore s požiadavkou právnej istoty, ktorej imanentnou súčasťou je právo účastníka, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľne a aby účastníci konania mohli mať dôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené...
Najvyšší súd SR porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu nielen absolútnym nerešpektovaním nálezu Ústavného súdu SR..., svojho vlastného rozhodnutia..., ale aj tým, že jeho rozhodnutie trpí nedostatkom zrozumiteľného odôvodnenia v tej časti, v ktorej reaguje na žalobné námietky sťažovateľa.
Najvyšší súd SR v predmetnej veci vyhovel odvolaniu žalovaného, pričom nevenoval v skutočnosti žiadnu pozornosť žalobným námietkam žalobcu (sťažovateľa)...
Nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva nielen zo skutočností, že sa nevysporiadal s reálnym obsahom odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ale aj z ďalších častí jeho rozsudku.
Podľa názoru najvyššieho súdu... žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom (sťažovateľom) voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane. Tento názor Najvyššieho súdu SR je v rozpore s inými v iných veciach vyslovenými právnymi názormi... (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M-Sž doV 1/00)...
... zákonným predpokladom pre určenie dane podľa pomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly. Takýto dôsledok je však možný len v situácii, ak daňová kontrola, ktorú daňový subjekt znemožnil nebola nezákonnou. Týmto sťažovateľ nepripúšťa, že by jeho konaním došlo k znemožneniu výkonu daňovej kontroly, ale poukazuje na skutočnosť, že záver Najvyššieho súdu SR citovaný vyššie je nielen v kontexte rozhodnutí Najvyššieho súdu citovaných vyššie, ale aj v kontexte na vec sa vzťahujúceho zákonného ustanovenia nezrozumiteľný a preskúmateľný.
Ďalšou nezrozumiteľnou časťou odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je konštatovanie, že ústavný súd SR nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa článku 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR...
... Ústavný súd vo svojom náleze zo dňa 10. 12. 2009 vyslovil práve porušenie týchto práv. Preto nie je zrozumiteľné a pochopiteľné, čo týmto konštatovaním obsiahnutým v napadnutom rozhodnutí najvyšší súd mienil.
Pokiaľ Najvyšší súd SR argumentuje okrem iného aj rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžo/101/2010, takáto argumentácia Najvyššieho súdu má zjavné logické nedostatky. Najvyšší súd SR totiž ako dôkaz neodôvodnenosti sťažovateľovej námietky o nesprávnom zložení kontrolnej skupiny uvádza také rozhodnutie NS SR, ktoré práve rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol sťažovateľovu námietku vznesenú práve z dôvodu nesprávneho zloženia kontrolnej skupiny, zamietol. Zjednodušene povedané, NS SR vo svojom rozhodnutí napadnutom touto sťažnosťou dôvodí o správnosti zloženia kontrolnej skupiny používajúc pri tom iné rozhodnutie NS SR, ktoré však vyslovilo vo veci opačný právny názor a zrušilo rozhodnutie žalovaného, ktorým tejto námietke nevyhovel. Navyše, ako to vyplýva zo samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, Ústavný súd SR sa vecou samotnou nezaoberal a sťažnosť sťažovateľa odmietol bez toho, aby ju vecne preskúmal, poukazujúc aj na to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zrušilo rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátilo na ďalšie konanie.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že ani výpočet ďalších uznesení najvyššieho súdu o odmietnutí sťažností sťažovateľa v iných právnych veciach nemá pre posudzovanú vec žiadny právny význam...
Arbitrárnosť, svojvôľa a ústavná nekonformnosť napadnutého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a jeho právnych záverov vyplýva aj zo skutočnosti. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 4 Sžf/3/2012 zo dňa 20. 3. 2012, 3 Sžf 39/2011 zmenil odvolaním napadnuté rozsudky Krajského súdu v Košiciach vo veciach sťažovateľa. Tieto rozsudky sa týkali žalôb sťažovateľa smerujúcich proti rozhodnutiam Daňového riaditeľstva SR, ktorým potvrdil platobné výmery, ktorými boli sťažovateľovi vyrubené pokuty z rozdielu dane z pridanej hodnoty priznanej daňovými priznaniami sťažovateľa a platobnými výmermi vydanými na základe tej istej kontroly, resp. pomôcok. V obidvoch prípadoch išlo o rozhodnutia žalovaného, ktoré boli vydané na základe právoplatných platobných výmerov, ktoré boli podrobené súdnemu prieskumu a žaloby žalobcu proti nim boli právoplatne rozhodnuté. Napriek tomu Najvyšší súd SR skonštatoval v obidvoch rozhodnutiach, že aj keď rozhodnutia o uložení pokuty majú svoj skutkový základ v právoplatných rozhodnutiach o určení dane z pridanej hodnoty, ktoré nie sú zrušené, ústavný aspekt (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12. 2009) nemôže zostať opomenutý, „keďže existuje relevantný nález, ktorý sa zásadne vyslovil správnej praxi daňových orgánov“.
Najvyšší súd SR v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou však celkom zjavne ústavný aspekt predmetnej veci „opomenul“.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažností na ďalšie konanie nálezmi rozhodol, že jeho základné právo
„- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,
- na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zakotvené v článku 46 ods. 2 Ústavy SR“
bolo porušené postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf/46/2011, sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a jeho rozsudkami z 26. júna 2012 a 28. júna 2012.
Zároveň sťažovateľ navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť mu veci na ďalšie konanie a zakázať mu pokračovať v porušovaní základných práv sťažovateľa.
Napokon sťažovateľ požadoval aj úhradu trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13001/2012, sp. zn. Rvp 13038/2012 a sp. zn. Rvp 13039/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. ... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Predmetom sťažností sťažovateľa je namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžf 46/2011 a jeho rozsudkom z 28. júna 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 8/2012 a rozsudkom z 26. júna 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 15/2012 a rozsudkom z 26. júna 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní súc viazané procesno-právnymi a hmotno-právnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 8 Sžf 46/2011 z 28. júna 2012 odcitoval ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, § 250i ods. 1 a 3 a § 107 ods. 4 OSP, § 2 ods. 1 a 3, § 15 ods. 1, 2, 5 a 6, § 29 ods. 6 a 8, § 30 ods. 3, 6 a 7, § 30a ods. 7 a § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ďalej uviedol tieto relevantné skutočnosti:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf/68/2011 bola na tomto súde prejednaná a dňa 23. februára 2012 rozhodnutá obdobná vec týkajúca sa tých istých účastníkov konania ako v prejednávanej veci, predmetom ktorej bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/20205-126051/2010/991545- r z 13. decembra 2010, ktorým zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36922/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol vyrubený žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2001.
Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.
Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP najvyšší súd odôvodňuje predmetnú vec poukazom na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 5 Sžf/68/2011 zo dňa 23. februára 2012 (ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho Slovenskej republiky bola medzičasom odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. III. ÚS 266/2012 dňa 19. júna 2012)...
Najvyšší súd... preskúmajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu odvolania, ktorým žalovaný namieta nesprávne právne a vecné posúdenie splnenie podmienok na určenie dane podľa pomôcok, konštatuje, že sa nemožno stotožniť s právnym názorom krajského súdu premietnutým do enuncíátu a odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku.
Z obsahu žaloby a vyjadrenia žalobcu k podanému odvolaniu v tejto veci pre odvolací súd ako sporná medzi účastníkmi vyvstáva otázka posúdenia absolútnej povinnosti žalovaného zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Žalobca odvolávajúc sa na obsah vyššie uvedeného nálezu ústavného súdu vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo v konečnom dôsledku spôsobuje nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa pomôcok. Žalobca taktiež poukazuje na skutočnosť, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu daňovej povinnosti na DPH.
Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu. Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým odmietol, ústavnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132- 40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa
30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného - riaditeľa Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.
Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010: „V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V, podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.
Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor ústavného súdu.
Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe dani a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo na podnet riaditeľa Daňového úradu K, využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného správcu dane.
V ďalšom konaní bude leda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu, najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd vychádzal z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3 a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým konaním. Vychádzal tak zo skutkového záveru, že k určeniu osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1 OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“
Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ohľadne zákonnosti postupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.
Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon Štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-27 zo 4. júna 2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25. novembra 2008, č. k. II. ÚS 137/2010-28 z 24. marca 2010 a č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti. V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky ustálenej č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.
V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádaného prvostupňového rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf/118/2009 z 26. októbra 2010 konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6 S/128/2007-120 z 30. júla 2009 zmenil tento rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. I/223/12658-77387/2007/992517-r z 12. októbra 2007, ktorým žalovaný zamietol pre neodôvodnenosť odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36931/06/ZIM z 3. novembra 2006, ktorým bol žalobcovi určený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie november 2001.
V tomto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazujúc na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 okrem iného konštatoval, že „správca dane v tomto prípade mal rozhodnúť o námietke zaujatosti podanej voči všetkým zamestnancom v zmysle § 24 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., pričom postup, ktorý zvoli nekorešponduje so znením zákona, takýto postup nie je možné obísť oznámením, ktoré bolo vo veci vydané, že daňovú kontrolu vykonajú pracovníci iného daňového úradu“, pričom vyjadril názor, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vadu konania odstrániť a vysporiadať sa s ďalšími námietkami žalobcu.
Ako vyplýva z obsahu žalobou napadnutého druhostupňového správneho rozhodnutia a z obsahu vyjadrenia žalovaného k žalobe, žalovaný sa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov a v nadväznosti na záver vyplývajúci zo zrušujúceho rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf/118/2009 z 26. októbra 2010, dostatočne vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.
Avšak žalovanému v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok neprislúcha podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností tak, ako to vyplýva z intencií rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 (ústavná sťažnosť žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola odmietnutá uznesením ÚS SR č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011).
Preskúmanie postupu správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania žalovaného o námietke žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - Daňového úradu Košice V.
V súvislosti s poukazom žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej daňovej kontroly u žalobcu odvolací súd poznamenáva, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné dodržiavať.
Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento konštatovaný právny názor najvyššieho súdu používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu spolupráce žalobcu s daňovými kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly, tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane.
Avšak v kontexte • so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia § 2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov,
• s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona,
• ako i s dôkazným bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného zákona,
nemožno bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to predovšetkým s prihliadnutím na osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti žalobcu s orgánmi daňovej správy ako i s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí žalovaného zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za zdaňovacie obdobia júl, apríl, august, máj 2001 a december 2000.
Podľa uvedeného poradia zdaňovacích období pomôckami určenej DPH odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf/74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3 Sžf/1/2009 a 3 Sžf/2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5 Sžf/68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5 Sžf/3/2009 z 3. novembra 2009, v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu tento môže mať právny záujem na vykonávaní daňovej kontroly i po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.
Najvyšší súd na margo uvedeného dopĺňa, že žalobcovi nič nebránilo, aby pred určením dane podľa pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a vykonávať dokazovanie. Zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo súčinnosťou od 1. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného. Najvyšší súd Slovenskej republiky, s poukazom na vyššie uvedené, zmenil rozsudok krajského súdu postupom podľa ustanovenia 250ja ods. 3 vety druhej OSP a § 220 OSP a žalobu ako nedôvodnú zamietol.»
V podstate rovnakú argumentáciu najvyšší súd uviedol aj v ďalších sťažnosťami napadnutých rozsudkoch sp. zn. 4 Sžf 8/2012 z 26. júna 2012 a sp. zn. 4 Sžg 15/2012 z 26. júna 2012.
Ústavný súd v súvislosti s preskúmavaním sťažností sťažovateľa predovšetkým dáva do pozornosti svoje uznesenie č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012, ktorým rozhodol o sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 23. mája 2012 smerujúcej proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 68/2011 a proti jeho rozsudku z 23. februára 2012 pre porušenie základného práva na súdnu a inú ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. V podstate išlo o skutkovo a právne rovnakú sťažnosť ako v tomto prípade (odlišnosť je iba v zdaňovacom období, za ktoré bola určená DPH – február 2001). Taktiež odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2011 z 23. februára 2012 bolo vo svojej podstate rovnaké ako odôvodnenia sťažovateľom aktuálne napadnutých rozhodnutí. Ústavný súd skoršiu sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú s odôvodnením, že preskúmavané rozhodnutie všeobecného súdu nebolo ani svojvoľné, ani zjavne neodôvodnené.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že sťažovateľ v sťažnostiach doručených ústavnému súdu 2. a 8. októbra 2012 neuviedol žiadne také nové argumenty, ktoré by odôvodňovali iný postup a záver ústavného súdu ako ten, ktorý bol prezentovaný v uznesení č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012.
Aj v danom prípade ústavný súd zotrváva na názore, že odôvodenia napadnutých rozhodnutí obsahujú dostatok dôvodov na záver najvyššieho súdu o potrebe zmeny rozsudkov krajského súdu č. k. 7 S 25/2011-75 z 29. júna 2011, č. k. 6 S 33/2011-84 z 10. novembra 2011 a č. k. 7 S 28/2011-77 z 28. decembra 2011 v tom zmysle, že žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva č. I/223/20205-365/2011/991545-r zo 4. januára 2011, č. I/223/20205-126053/2010/991545-r z 13. decembra 2012 a č. I/223/20205-126056/2010/991545-r z 13. decembra 2010 bolo potrebné zamietnuť, čo v konečnom dôsledku urobil.
Aj keď odôvodneniu rozhodnutí (čo sa týka ich rozsahu) dominuje predovšetkým reakcia na otázku zákonnosti (personálneho zloženia) daňovej kontroly, rozhodujúce pre vec bolo skúmanie, či určenie DPH podľa pomôcok bolo vo veci sťažovateľa v súlade so zákonom (predmet napadnutých konaní). A práve s touto okolnosťou sa najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal. Druhostupňový súd sa stotožnil s názorom, že je potrebné „oddeliť“ daňovú kontrolu od daňového konania, čo napokon bolo podkladom vyvodenia jeho konečných právnych záverov, ktoré oprel o konkrétne ustanovenia príslušného zákona a rozhodovaciu prax všeobecných súdov. Rovnako najvyšší súd ozrejmil vzťah zákonom ustanovených lehôt na vykonanie daňovej kontroly a určenia DPH pomôckami. Aj v tomto prípade poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov a príslušné ustanovenia zákona.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch dostatočne odôvodnil pre vec podstatné a rozhodujúce skutočnosti. Jeho skutkové a právne závery nie sú v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy určenia dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok, a preto ich nie je možné označiť za nepreskúmateľné, svojvoľné a vybočujúce z rámca zákonného ustanovenia. Ústavný súd preto nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať tieto závery a nahrádzať ich vlastnými. Ústavný súd nezistil, že by postupy a označené rozsudky najvyššieho súdu boli svojvoľné. Právne závery najvyššieho súdu považuje ústavný súd za súladné so zákonom, a preto nemá dôvod tieto prehodnocovať, prípadne nahrádzať.
Ústavný súd ďalej uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre viackrát konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť per se ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97) napriek tomu, že nespĺňa očakávania účastníka konania. Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosti sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ toto v podstate odvodzuje od zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a rozhodnutia najvyššieho súdu nespĺňali požiadavky obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádzalo do úvahy ani konštatovanie porušenia základného práva na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom. Aj v tejto časti sú teda sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnené, čo bolo dôvodom na ich odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu, vrátiť veci na ďalšie konanie a priznať náhradu trov právneho zastúpenia) nezaoberal z dôvodu, že rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013