znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. J., N., zastúpeného advokátom JUDr. V. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn.   4   C   53/2010   z 5. mája   2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 221/2011 z 31. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   J.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 53/2010 z 5. mája 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 221/2011 z 31. augusta 2011.

2.   Zo   sťažnosti   a   z   pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol účastníkom   konania   na   strane   žalobcu   vo   veci   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným postupom, v ktorej okresný súd rozsudkom sp. zn. 13 C 108/2005 z 18. marca 2009   žalobu   zamietol   a na   odvolanie   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 9 Co 125/2009 z 24. septembra 2009 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ podal spolu s manželkou 3. marca 2010 návrh na obnovu konania, ktorý zdôvodnil a doložil listinným dôkazom.

„Okresný súd Nové Zámky uznesením zn. 4C 53/2010-57 zo dňa 5. 5. 2011 návrh na obnovu konania zamietol s odôvodnením, že sa nejedná o ťažiskový dôkaz v merite veci, ktorý by výrazným spôsobom ovplyvnil rozhodovanie vo veci samej a rovnaký postoj zaujal súd rozhodujúci o návrhu na obnovu konania aj ohľadom ostatných dôvodov, ktoré som uvádzal ako dôvody na obnovu konania. Toto citované uznesenie Okresného súdu Nové Zámky som napadol odvolaním, o ktorom rozhodoval Krajský súd Nitra, a to uznesením zn. 9Co   221/2011-70   zo   dňa   31.   8.   2011,   pričom   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   súdu prvého stupňa potvrdil s odôvodnením, že sa stotožňuje s právnymi i skutkovými závermi súdu prvého stupňa. Odvolací súd poukázal aj na to, že listinou zo dňa 7. 6. 2005 sa konajúci súd musel zaoberať, keďže je súčasťou základného spisu, avšak takýto postup nevyplýva   ani   zo   súdneho   spisu   Okresného   súdu   Nové   Zámky   vedeného   pod   zn. 13C 108/2005, ani zo súdneho spisu odvolacieho súdu vo veci odvolania proti rozsudku zn. 13C 108/2005-264 zo dňa 18. 3. 2009.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   uznesením   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   zn. 4C 53/2010-57 zo dňa 5. 5. 2011 a uznesením Krajského súdu Nitra zn. 9Co 221/2011-70 zo dňa 31. 8. 2011, bolo porušené základné právo sťažovateľa - právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3 úst. zák. č. 460/1992 Zb. Ústava..., ako aj v zmysle čl. 36 ods. 2, 3, a v zmysle čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd. Uvedené platí o to viac, že k návrhu na obnovu konania účastníci konania predložili nový listinný dôkaz, o existencii ktorého sa dozvedeli až po právoplatnom skončení veci na okresnom, resp. krajskom súde, a ktorý preukazoval neodôvodnenosť   a   nezákonnosť   postupu   stavebných   úradov   v   stavebnom   konaní.   Tento dôkaz   by   bol   kľúčovým   momentom   v   obnovenom   konaní   z   hľadiska   preukazovania dôvodnosti návrhu navrhovateľov na náhradu škody.“

3. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho   sťažnosť   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   na   ďalšie   konanie   a nálezom   takto rozhodol:

„1.   uznesením   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   zn.   4C   53/2010-57   zo   dňa 5. 5. 2011 a uznesením Krajského súdu Nitra zn. 9Co 221/2011-70 zo dňa 31. 8. 2011 boli porušené základné práva sťažovateľa Ing. L. J. a jeho manželky A. J., a to základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1, ods. 2, ods. 3 ust. zák. č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, ako aj v zmysle čl. 36 ods. 2, 3 a v zmysle čl. 38 ods. 2 ústavného zákona č.23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd

2.   zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   Nitra   zn.   9Co   221/2011-70   zo   dňa 31. 8. 2011 a uznesenie Okresného súdu Nové Zámky zn. 4C 53/2010-57 zo dňa 5. 5. 2011 a vec sa vracia Okresnému súdu Nové Zámky na nové konanie.“

4. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 C 53/2010 z 5. mája 2011 bol zamietnutý návrh   sťažovateľa   na   obnovu   konania.   V podstatnej   časti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia okresný súd uviedol:

„Súd posúdil návrh navrhovateľov na obnovu konania a dospel k tomu záveru, že nie sú dané zákonné dôvody na povolenie obnovy konania. Súd nezistil žiadne skutočnosti ani dôkazy,   ktoré   by   navrhovatelia   v   pôvodnom   konaní   nemohli   použiť,   okrem   listinného dôkazu, a to listu S. N. adresovanému Krajskej prokuratúre Nitra, zo 7. 6. 2005. Argumenty navrhovateľov,   že   v   čase   pôvodného   konania   by   predloženie   takéhoto   dôkazu   bolo podkladom pre   rozhodnutie   vo veci samej,   ktoré by   bolo   pre nich   priaznivejšie,   podľa názoru súdu sa nezakladajú na žiadnych reálnych podkladoch.

V   pôvodnom   konaní   navrhovatelia   nepreukázali   vznik   zodpovednosti   odporcu   za nesprávny úradný postup, teda nepreukázali nesprávny úradný postup príslušného orgánu, a to príčinnú súvislosť medzi existenciou škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom. Dôkaz, ktorý navrhovatelia predložili a na základe ktoré mal súd povoliť obnovu konania, nie je podľa názoru súdu takým ťažiskovým dôkazom, ktorý by ovplyvnil rozhodnutie vo veci samej, nakoľko v ňom nie sú uvedené skutočnosti, ktoré by odôvodňovali náhradu škody na základe postupu, ktorú súd už vyššie citoval. Ďalší argument, ktorý navrhovatelia uvádzajú, a to, že v pôvodnom konaní nebolo nariadené znalecké dokazovanie za účelom znaleckého posúdenia postupu stavebníkov pri realizácii predmetnej stavby, tiež nie je dostatočným dôkazom na to, aby súd povolil obnovu konania. Podľa názoru súdu, takýto dôkaz mali navrhovatelia navrhnúť v pôvodnom konaní, ak by bol   potrebný   takýto   dôkaz   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   súd   by   ho   bol   určite   vykonal. Z týchto   dôvodov   súd   mal   za   to,   že   nie   sú   dané   dôvody   na   povolenie   obnovy   konania a návrh na povolenie obnovy konania zamietol.“

5.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   9   Co   221/2011   z 31.   augusta   2011   bolo potvrdené už uvedené uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu na začatie konania. Krajský súd v odôvodnení uznesenia najmä uviedol:

«V   prejednávanej   veci   z   obsahu   spisu   na   č.   l.   25   odvolací   súd   zistil,   že   sa navrhovatelia návrhom, doručeným prvostupňovému súdu dňa 06. 05. 2005, voči odporcovi v   konaní   vedenom   na   tomto   súde   pod   sp.   zn.   13C/108/2005   domáhali   náhrady   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom K. v N. v súvislosti s realizáciou rekonštrukcie, nadstavby a prístavby ich nehnuteľnosti, spočívajúcom v prieťahoch konania a nesprávnom úradnom postupe, keď sa celé konanie neúmerne predlžovalo, čím neúmerne vzrástli ich náklady   na   stavbu.   Svoj   nárok   právne   opierali   o   §   18   zákona   č.   58/1969 Zb. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom, keď škoda im mala vzniknúť orgánmi štátnej správy v rokoch 2001 - 2005. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 18. marca 2009, č. k. 13C/108/2005-264 návrh zamietol z dôvodu, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody voči štátu, pretože navrhovatelia nepreukázali nesprávny úradný postup v stavebnom konaní, keď bolo preukázané, že všetky orgány konali a rozhodovali v rámci svojich kompetencií, v primeraných lehotách a v súlade so stavebným zákonom, a zároveň konštatujúc,   že   dĺžku   stavebného   konania   zavinili   aj   navrhovatelia   nezahájením   stavby v súlade sto stavebným povolením. V dôvodoch svojho rozhodnutia prvostupňový súd ďalej uviedol, že navrhovateľom sa nepodarilo v konaní preukázať vznik škody - a) nimi tvrdený úmysel   o   prenajímaní   spornej   nehnuteľnosti,   ani   b)   zaplatenie   zmluvnej   pokuty dodávateľovi   stavebných   prác,   ani   c) existenciu   škody   v súvislosti   so   zdravotnými následkami navrhovateľov vyvolanými dĺžkou a problémami v stavebnom konaní a ani d) existenciu inej škody (vzniknuté trovy konania, strata času za právnu pomoc a existenciu škody   v   súvislosti so   zvýšením   cien   stavebného   materiálu   a dodávok   stavebných   práv). Naviac, súd za neprípustné považoval, aby navrhovatelia výšku škody iba paušalizovali, bez preukázania   konkrétnej   výšky   škody,   ktorá   im   mala   byť   spôsobená.   V   dôsledku   včas podaného odvolania navrhovateľmi v 1. a 2. rade Krajský súd v Nitre ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 24. septembra 2009, č. k. 9Co/125/2009-288, napadnutý rozsudok, súdu prvého   stupňa   podľa   §   219   OSP   ako   vecne   správny   potvrdil.   V dôvodoch   svojho rozhodnutia odvolací súd, okrem iného, vyslovil právny názor k námietkam navrhovateľov uvádzaných v odvolaní a týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu K. v Nitre, ako aj k námietkam nedodržania lehôt v správnom konaní a ich vplyvu na vznik škody. Predmetné rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   4. decembra   2009.   Dňa   03.   03.   2010 navrhovatelia v 1. a 2. rade podali na prvostupňový súd návrh na obnovu konania vedeného Okresným súdom Nové Zámky pod sp. zn. 13C/108/2005 podľa § 228 ods. 1 písm. a), b) OSP, v ktorom uviedli, že dňa 07. 12. 2009 získali v rámci vlastnej iniciatívy listinný dôkaz - „Žiadosť   o   vykonanie   štátneho   stavebného   dohľadu...-   oznámenie   o   výsledku   šetrenia“ zo dňa 07. 06. 2005, ktorým nedisponovali a ani nemohli disponovať v pôvodnom konaní a ktorý   takisto   môže   privodiť   pre   nich   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci.   Z   obsahu predmetného listinného dôkazu vyplýva, že ide o stanovisko S. N. zo dňa 07. 06. 2005, adresované Krajskej prokuratúre Nitra - k spisu vedenému na KP Nitra pod č. Kd 2052/05- 17 zo dňa 27. 04. 2005; k podnetu vyvolanému vlastníčkou susednej nehnuteľnosti MUDr. Z. G., ktorá poukázala na nedodržanie odstupových vzdialeností a výšky stavby stanovenej v dodatočnom povolení zmeny stavby (stavebníci sú navrhovatelia v 1. a 2. rade) pred dokončením,   v dôsledku   čoho   dochádza   k   neprimeranému   zatieneniu   v ambulancii ňou prevádzkovanej.

Odvolací   súd,   vychádzajúc   z   dikcie   zákona   a   z   toho,   že   dôkaz   ako   prostriedok preukázania   určitej   skutočnosti   bude   spôsobilým   dôvodom   obnovy   vtedy,   ak   ním   bude možno   preukázať   právne   spôsobilú   skutočnosť,   ktorá   môže   privodiť   pre   navrhovateľov priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   dospel   po   prejednaní   veci   k   právnemu   záveru,   že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa je treba ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdiť. Rovnako ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd konštatuje, že listinný dôkaz predložený navrhovateľmi (č. l. 6 spisu) nie je takým dôkazom, ktorým by navrhovatelia mohli preukázať skutočnosť, ktorá by mohla privodiť pre nich priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Odvolaciemu súdu je známe, že pre rozhodnutie o návrhu na obnovu konania stačí, že sa javí aspoň pravdepodobný, že navrhovateľom tvrdené skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie, a teda, že nie je treba už dospieť k celkom bezpečnému záveru, že je vylúčené, že by sa v ďalšom konaní mohlo ukázať, že jeho   výsledky   nemôžu   privodiť priaznivejšie rozhodnutie,   no   dôkaz predložený v danom prípade   nie   je   takým   dôkazom,   ako   to   vyžaduje   zákon   vo   vyššie   citovanom   zákonnom ustanovení § 228 ods. 1 písm. a) a b) OSP. K dôvodom, ktoré v napadnutom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach len na ne odkazuje, treba naviac len uviesť, že dôkaz, ktorý navrhovatelia považujú za skutočnosť, ktorá   by   pre   nich   mohla   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci   nie   je   dôkazom spĺňajúcim zákonné požiadavky aj preto, že „oznámenie o výsledku šetrenia“ S. N. zo dňa 07. 06. 2005 bolo doručené aj M. N. – s. ú. a tvorí súčasť spisu - vedeného pod sp. zn. 13C/108/2005   (...). Z obsahu   tohto   listinného   dôkazu je   jednoznačné,   že ide o   písomné oznámenie o výkone štátneho stavebného dohľadu vykonaného S. N. na základe podnetu Krajskej prokuratúry Nitra, ktorý táto inštitúcia obdržala dňa 03. 05. 2005.

Len na doplnenie odvolací súd považuje za potrebné dodať, že dôvodom pre obnovu konania môže byť napr. aj samotné rozhodnutie iného orgánu len vtedy, ak rieši otázku, ktorej posúdenie bolo rozhodujúce pri vydaní rozhodnutia súdu v pôvodnom konaní, ak sa teda dotýka skutočností, ktoré existovali už v dobe pôvodného rozhodnutia a ktorými sa teda musel súd v tomto rozhodnutí zaoberať. Navrhovateľmi uvádzaným dôkazom, hoci tento ani nie je rozhodnutím - ide o stanovisko - sa prvostupňový súd pri - rozhodovaní zaoberať musel; pretože, ako je už vyššie uvedené, tento tvorí súčasť základného spisu.»

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s rozhodnutiami všeobecných súdov o zamietnutí návrhu na obnovu konania, pretože takto znemožnili sťažovateľovi v konaní predložiť   nový   listinný   dôkaz „o   existencii   ktorého   sa   dozvedeli   až   po   právoplatnom skončení   veci   na   okresnom,   resp.   krajskom   súde,   a ktorý   preukazoval   neodôvodnenosť a nezákonnosť postupu stavebných úradov v stavebnom konaní“.

8. Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv uznesením okresného súdu v napadnutom   konaní ústavný súd   konštatuje,   že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenie, keďže jeho rozhodnutie a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, preskúmal na základe odvolania sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý   uznesenie okresného   súdu   v celom rozsahu potvrdil.

Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť   pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

9. Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 Co 221/2011 z 31. augusta 2011. Túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd podrobne a vyčerpávajúco vysporiadal s námietkami uvedenými v odvolaní podanom   sťažovateľom.   Jeho závery   sú   dostatočné a presvedčivé, a ústavný súd preto nevidí žiaden dôvod, aby do týchto záverov zasiahol. Ústavný súd konštatuje, že uvedený výklad krajského súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Krajský súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo predložený dôkaz – oznámenie o výsledku šetrenia vydané Slovenskou stavebnou inšpekciou, inšpektorátom Nitra zo 7. júna 2005 – nemožno považovať za „nový“. Závery krajského   súdu,   podľa   ktorých   tento   navrhnutý   dôkaz   nemá   atribúty   nového   dôkazu spôsobilého privodiť pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci samej, keďže tvorí súčasť   pôvodného   spisu   (vo   veci   samej)   vedeného   pod   sp.   zn.   13   C   108/2005 nachádzajúcom sa na čísle listu 102, sú logické a presvedčivé.

10.   K ďalším   námietkam   sťažovateľa   o nevykonaní   navrhnutého   znaleckého dokazovania v pôvodnom konaní vo veci samej napriek tomu, že v ústavnej sťažnosti sú napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov   o návrhu   na   obnovu   konania,   ústavný   súd navyše dodáva, že sťažovateľ ich mohol v prípade ich opodstatnenosti uplatniť ako dôvod zmätočnosti v dovolacom konaní.

11. Sťažovateľ v návrhu (petite) na rozhodnutie ústavného súdu navrhol, aby ústavný súd zrušil napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov pre porušenie základných práv jeho a jeho manželky Alžbety Juhászovej vystupujúcej ako účastníčky konania (navrhovateľka v 1. rade). Z dôvodu, že Alžbeta Juhászová nepodala ústavnú sťažnosť, ústavný súd preto nemohol rozhodovať o porušení jej základných práv.

12.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012