znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Cdo 71/2008 z 29. septembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti T., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra 2009   doručená   sťažnosť   spoločnosti   T.,   s.   r.   o.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 71/2008 z 29. septembra 2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že:«Žalobou podanou na Okresný súd Dolný Kubín v roku 2002 sa žalobca M. T., (ďalej len „žalobca“) domáhal voči sťažovateľovi ako žalovanému pozitívneho určujúceho výroku, ktorým by súd určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísaných na LV č. 3924   k.ú.   T.,   a   to   KN   parcela   č.   123   záhrady   o   výmere   838   m2 a zastavané   plochy   a nádvoria o výmere 612 m2, C KN parcela č. 124/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 949 m2 a stavba súp. č. 118 Hotel L. postavená na pozemku C KN parcela č. 124/1 (ďalej len „sporné nehnuteľnosti“).

Prvostupňový   súd   žalobu   rozsudkom   č.   k.   3C/199/2006-379   zo   dňa   30.04.2007 zamietol (pozn. jednalo sa v poradí už o druhý zamietavý prvostupňový rozsudok, kedy prvý zamietavý prvostupňový rozsudok bol potvrdený aj odvolacím súdom, avšak na základe podaného   dovolania   žalobcom   bol   tento   zrušený   a   vec   vrátená   na   nové   konanie) a zamietnutie žaloby náležité skutkovo aj právne odôvodnil.

Odvolací   súd   na   základe   odvolania   podaného   žalobcom   rozsudok   súdu   prvého stupňa zmenil tak, že žalobe vyhovel a rozsudkom č. k. 10Co/213/2007 zo dňa 27.03.2008 určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností je žalobca. V odôvodnení rozsudku poukázal na skutočnosť, že po rozhodnutí súdu prvého stupňa, ktorý vec skutkovo aj právne správne ustálil, bolo v odvolacom štádiu konania doplnením dokazovania preukázané, že vlastník (Slovenská republika) previedol sporné nehnuteľnosti na navrhovateľa, a teda sa týmto navrhovateľ stal vlastníkom a odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrhu na určenie vlastníctva vyhovel.

Dovolací   súd   dovolanie   podané   sťažovateľom   zamietol   rozsudkom   sp.   zn. 4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009. Dovolací súd v odôvodnení konštatoval, že nezistil vady konania taxatívne vymedzené v § 237 O.s.p. ani iné vady a vec z hľadiska meritórneho posúdil totožne so závermi odvolacieho súdu.»

Sťažovateľ uviedol, že je právom účastníka, aby obsahom ochrany jeho práva bolo aj to, aby sa vec prerokovala v dvojinštančnom konaní. To sa síce uskutočnilo, avšak odvolací súd založil svoje zmeňujúce rozhodnutie na skutkovej okolnosti preukazovanej až v štádiu odvolacieho   konania,   čo   však   nebolo   predmetom   dokazovania   na   súde   prvého   stupňa. Týmto konaním mu odvolací súd neumožnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným prvkom dokazovania, a teda nemal reálnu možnosť sa k ním vyjadriť. Toto považoval za procesnú vadu, ktorá závažne zasiahla do jeho práv. Ďalej tvrdil, že odvolací súd porušil procesné pravidlá   tým,   že   vykonal   dokazovanie   na   skutočnosť,   ktorá   nebola   tvrdená   žalobcom v odvolaní. Ak dovolací súd opomenul tieto skutočnosti, potom taktiež porušil zákon, aj keď   na   tieto   skutočnosti   upozorňoval   a   podrobne   ich   rozviedol.   Preto   považoval rozhodnutie dovolacieho súdu za arbitrárne a svojvoľné. V ďalšom sťažovateľ poukazoval na znenie príslušných zákonov, na ich výklad a nejasnosti pri ich výklade, pričom tvrdil, že dovolací súd použil nesprávne právne závery. Navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 Ústavy SR, spočívajúce v práve na súdnu ochranu na nezávislom a nestrannom súde a tiež základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2   veta   prvá   Ústavy   SR   spočívajúce   v   práve   každého   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie.

2. Rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. k. 4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009 bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky,   čl.   11 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a tiež základné právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spočívajúce v práve na rovnaký obsah a ochranu vlastníckeho práva a v práve pokojne užívať svoj majetok.

3.   Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č.   k. 4 Cdo 171/2008 zo dňa 29.09.2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

4.   Zároveň   sťažovateľ   žiada   priznať   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   o   výške 292,38 € a túto poukázať právnemu zástupcovi sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 171/2008 z 29. septembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecné   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by mali sa následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že:«Najvyšší súd   predovšetkým z úradnej povinnosti   skúmal   existenciu vád konania taxatívne vymedzených v ustanovení § 237 O.s.p. a iných vád, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zistil, že z obsahu spisu žiadne takéto vady nevyplývajú. Za neopodstatnenú považoval námietku dovolateľky o odňatí možnosti konať pred súdom, ku ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   odvolací   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na   iných   právnych záveroch.   Možnosť   zmeny   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolacím   súdom   výslovne predpokladá ustanovenie § 220 O.s.p., v zmysle ktorého odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie. Zmena   prvostupňového   rozsudku   prichádza   do   úvahy   nielen   v   prípadoch   nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa pri inak správne zistenom skutkovom stave, ale aj v prípadoch, v ktorých odvolací súd doplnil dokazovanie za podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 213 ods. 4 O.s.p. a v dôsledku toho v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p. nebol viazaný   skutkovým   stavom   zisteným   prvostupňovým   súdom.   Postup   odvolacieho   súdu dôsledne rešpektujúci uvedené ustanovenia, o ktorých platí prezumpcia ústavnosti, nemôže byť porušením zásad spravodlivého procesu a teda odňatím možnosti konať pred súdom. Správny bol aj postup odvolacieho súdu pokiaľ doplnil dokazovanie vykonaním dôkazov navrhnutých žalobcom až v štádiu odvolacieho konania na preukázanie skutočností, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, resp. až po podaní odvolania. Keďže tieto skutočnosti nastali až po podaní odvolania a uplynutí odvolacej lehoty, bolo zrejmé, že žalobca ich bez svojej viny nemohol označiť nielen do rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale ani do uplynutia odvolacej lehoty. Vychádzajúc zo zásady vyplývajúcej z ustanovenia § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorej pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia a majúc na zreteli účel občianskeho súdneho konania, ktorým je zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov, odvolací súd bol oprávnený doplniť dokazovanie na preukázanie skutočností, ktoré mali nastať až v štádiu odvolacieho konania a ktoré sa mohli,   vzhľadom   na   predmet   konania,   významne   dotknúť   hmotnoprávnej   sféry   žalobcu z hľadiska ním tvrdeného vlastníckeho   práva.   Nedôvodná bola aj   námietka   dovolateľky o podaní odvolania neoprávnenou osobou. Z obsahu podaného odvolania nemožno mať pochybnosti, že bolo podané v mene žalobcu a dodatočným predložením plnomocenstva riadne udeleného žalobcom pre jeho zástupkyňu, ktorá odvolanie podpísala, spĺňal tento opravný prostriedok všetky zákonom požadované náležitosti.

Následne sa dovolací súd zaoberal správnosťou napadnutého rozsudku z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, a to správneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť nesprávnu aplikáciu hmotného práva na zistený skutkový stav alebo jeho nesprávny výklad, ktorý má za následok nesprávne rozhodnutie. V   preskúmavanej   veci   žalobca   vyvodzoval   svoje   vlastnícke   právo   k   označeným nehnuteľnostiam zo zákona o majetku obcí. Odvolací súd preto správne skúmal existenciu podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcom podľa tohto zákona.

Veci,   ku   ktorým   patrilo   právo   hospodárenia   štátnym   podnikom,   rozpočtovým, príspevkovým   organizáciám   a   drobným   prevádzkárňam   národných   výborov,   ku   ktorým prešla   zakladateľská   alebo   zriaďovateľská   funkcia   na   obec   podľa   osobitného   predpisu, prechádzajú   z   majetku   Slovenskej   republiky   do   vlastníctva   obce,   na   území   ktorej   sa nachádzajú (§ 2 ods. 2 veta prvá zákona o majetku obcí).

Veci   uvedené   v   odseku   2   podliehajúce   prevodom   vlastníctva   na   iné   právnické a fyzické osoby podľa osobitných predpisov, sa stanú majetkom obce potom, čo sa podľa týchto predpisov rozhodne, že sa nezaradia do zoznamu prevádzkových jednotiek určených na účely prevodu vlastníctva alebo ak sa z tohto zoznamu vylúčia, ako aj tie veci, ktoré sa nevydražia   ani   v   opakovanej   dražbe.   Tieto   veci   nadobudne   obec   odovzdaním   a   ich prevzatím (§ 2 ods. 6 veta prvá a druhá zákona o majetku obcí).

Citované ustanovenia zákona o majetku obcí odvolací súd v predmetnej veci správne interpretoval a správne ich aplikoval na skutkový stav tak, ako bol tento zistený po doplnení dokazovania v odvolacom konaní. Aj podľa názoru dovolacieho súdu žalobca v priebehu odvolacieho   konania   v   dôsledku   odovzdania   a   prevzatia   nehnuteľností,   ku   ktorým   sa domáhal   určenia   vlastníckeho   práva,   nadobudol   k   nim   vlastnícke   právo.   Dokazovaním vykonaným oboma súdmi bolo z hľadiska skutkového zistené, že nehnuteľnosti, ku ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, boli pôvodne ako majetok štátu – Slovenskej republiky – v správe R. D., š.p. so sídlom v D. (ďalej len „R.“). Tento subjekt vstúpil do likvidácie   dňom   1.10.1991   na   základe   uznesenia   Mestskej   rady   Mesta   D.   č.   73/91 z 26.9.1991. Kúpnou zmluvou z 9.3.1992 R. odpredali predmetné nehnuteľnosti obchodnej spoločnosti S. s.r.o., keď už predtým na dražbe vykonanej dňa 28.12.1991 boli vydražené touto   spoločnosťou.   Právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   pobočka Námestovo   z   20.8.1996   č.k.   4   C   239/93-106,   potvrdeného   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici z 28.1.1997 sp. zn. 16 Co 4402/96, bola určená neplatnosť uvedenej kúpnej zmluvy. Vlastnícke právo žalovanej k označeným nehnuteľnostiam bolo zapísané do katastra   nehnuteľností   na   základe   kúpnej   zmluvy   z   1.2.2002   uzavretej   medzi   ňou   ako kupujúcou   a spoločnosťou   S.   s.r.o.   ako   predávajúcou.   Zo   skutkových   zistení   ďalej vyplynulo, že dražba vykonaná 28.12.1991 nebola dražbou podľa zákona č. 427/1990 Zb., ale len úkonom vykonaným na žiadosť likvidátora R. za účelom speňažovania majetku tohto štátneho podniku, a že nehnuteľnosti neboli ako prevádzková jednotka zahrnuté do zoznamu prevádzkových jednotiek, ktoré R. ešte pred vstupom do likvidácie ponúkli na predaj vo verejnej   dražbe   postupom   podľa   zákona   č.   427/1990   Zb.   Takto   zistený   skutkový   stav umožňoval právny záver, že sporné nehnuteľnosti neprestali byť majetkom štátu (keďže nebol   preukázaný   žiaden   platný   právny   úkon   a   ani   iná   právna   skutočnosť   ako   napr. vydržanie, ktorým by bol štát vlastnícke právo stratil), že ich správcom sa po zániku R. ako pôvodného správcu a po zániku Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky stalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (§ 47c ods. 1 zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby) a že tento správca bol oprávnený v zmysle § 2 ods. 2 vyhlášky č. 364/2000 Z.z. uzavrieť so žalobcom delimitačný protokol o odovzdaní a prevzatí tohto majetku štátu. Dovolací súd považuje za správny   aj   právny   záver   odvolacieho   súdu,   že   neuvedenie   niektorých   prevádzkových jednotiek v zozname prevádzkových jednotiek určených na predaj postupom podľa zákona č. 427/1990 Zb. treba považovať za rozhodnutie o ich nezaradení do tohto zoznamu. Zákon č. 427/1990 Zb., na ktorý odkazuje § 2 ods. 6 zákona o majetku obcí, totiž v žiadnom zo svojich   ustanovení   nepredpokladal   vyhotovovanie   zoznamu   prevádzkových   jednotiek nezaradených na predaj podľa tohto zákona, a v tomto zmysle ani rozhodovanie o ich nezaradení, ale výslovne upravoval len vyhotovenie a potvrdenie zoznamu prevádzkových jednotiek   určených   na   tento   predaj   a   náležitosti   takéhoto   zoznamu.   Právny   záver odvolacieho   súdu   o   splnení   podmienok   pre   prechod   označeného   majetku   štátu   do vlastníctva   žalobcu   v   zmysle   §   2   ods.   6   zákona   o   majetku   obcí   nie   je   v   rozpore   ani s právnymi závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 15/96, na ktorý poukazovala dovolateľka, pretože v prejednávanej veci, ako už bolo uvedené, nedošlo k platnému prevodu majetku štátu v rámci likvidácie štátneho podniku, ktorý bol pôvodne správcom tohto majetku, a tak nebolo potrebné riešiť otázku prípadnej konkurencie   medzi   prevodom   vlastníctva   k   majetku   štátu   v   rámci   likvidácie   štátneho podniku a prechodom tohto vlastníctva na obec v zmysle zákona o majetku obcí.»

Podľa názoru ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   so   skutkovým   hodnotením   a   následne s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom skutkových omylov a právnych názorov najvyššieho súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   najvyššieho   súdu   je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať iba v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný výklad najvyšším súdom takého nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vzhľadom   na   uvedené   závery   zo   skutočností,   ktoré sťažovateľ   so   svojej   sťažnosti   uviedol,   nevyplýva   žiadna   možnosť   porušenia   ním označených   ďalších   základných   práv   najmä   podľa   čl.   20   ústavy   a práva   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010