znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 20/08-77

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2008 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť M. J., K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody K., zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   B.,   P.,   vo veci   namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Žiline   v trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   29   Tos 45/2006 a jeho uznesením z 2. októbra 2006 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tos 45/2006 a jeho uznesením z 2. októbra 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2.   M.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   20   000   Sk   (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   uhradiť M. J. trovy právneho   zastúpenia   v   sume   10 098   Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských korún)   na   účet   ustanoveného   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   B.,   P.,   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 10 098   Sk   (slovom   desaťtisícdeväťdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky vedený v Štátnej pokladnici do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Sťažnosti M. J. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 20/08-55 zo 6. marca 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť M. J., K., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 29 Tos 45/2006 a jeho uznesením z 2. októbra 2006.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním z 11. februára 2008 a tiež aj krajský súd vo vyjadrení z 1. apríla 2008 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva, že   proti   sťažovateľovi   bolo   Okresným   súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) vedené trestné konanie pod sp. zn. 1 T 38/2004. Sťažovateľ 6. septembra 2006 na hlavnom pojednávaní podal ústne do zápisnice námietku zaujatosti proti   predsedovi   senátu   okresného   súdu,   o ktorej   senát   okresného   súdu   priamo   na pojednávaní   uznesením   podľa   §   31   ods.   3   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) rozhodol tak, že predsedu senátu nevylúčil z prerokovávania trestnej veci sťažovateľa, lebo neboli dané dôvody uvedené v § 30 ods. 1 Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal   sťažovateľ   ústne   do   zápisnice   sťažnosť,   ktorú   písomne   odôvodnil podaním z 18. septembra   2006.   Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol   uznesením sp. zn. 29 Tos 45/2006   z 2.   októbra   2006   a   pritom,   ako   tvrdí   sťažovateľ,   sa   vo   svojom rozhodnutí   nezaoberal   dôvodmi   uvedenými   v jeho   doplnení   sťažnosti   proti   rozhodnutiu okresného súdu.

Sťažovateľ zastáva názor, že „uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 2. 10. 2006 sp. zn. 29 Tos 45/2006 bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru (...), ktoré zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia. (...)

Porušenie práva na spravodlivý proces sťažovateľ vidí v tom, že Krajský súd v Žiline v   cit.   uznesení   porušil   ustanovenie   §   176   ods.   2   Trestného   poriadku.   (...)   Krajský   súd v Žiline len strohým spôsobom odôvodnil svoje rozhodnutie bez toho, aby sa riadil (...) ustanoveniami Trestného poriadku. Naviac Krajský súd v Žiline sa vôbec s námietkami sťažovateľa uvedenými v doplnení sťažnosti proti uzneseniu o nevysporiadal. Sťažovateľ netvrdí, že by Krajský súd nemal právo tak rozhodnúť, ako v uznesení rozhodol, ale namieta to,   že   sa   v   odôvodnení   uznesenia   nevysporiadal   s   námietkami   sťažovateľa   uvedenými v sťažnosti   proti   uzneseniu.   Ku   konkrétnym   námietkam   sťažovateľa   sa   Krajský   súd v cit. uznesení vôbec nevyjadril, ako keby ich nebol ani sťažovateľ vôbec znášal.

(...) Sťažovateľ si je vedomý, že súdy nemôžu reagovať na každý argument strany, najmä   na   bezvýznamný   argument,   ale   na   relevantné   dôkazy   je   súd   povinný   reagovať, vysporiadať   sa   s   nimi   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Vyplýva   to   z   transparentnosti, spravodlivosti každého rozhodnutia, z ktorého musí byť jasné čo navrhovateľ navrhoval a aká odpoveď sa mu na to dostala.“

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:„Základné právo M.   J.,   bytom K.,   t.   č.   vo   výkone trestu odňatia slobody   K.   na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, podľa čl. 127 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline vedenom pod sp. zn. 29 Tos 45/2006 porušené bo1o.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29 Tos 45/2006 z 2. októbra 2006.

M.   J.,   bytom   K.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   K.   priznáva   primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk (...), ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho zastúpenia M. J. v sume 6 732,- Sk na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. B., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume 6 732,- Sk na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky (...) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 208/08 z 1. apríla 2008 v spojení s vyjadrením   predsedníčky   senátu   krajského   súdu   z 28.   marca   2008   vyplýva,   že: „Na č. l. 634 spisu sa nachádza podanie obžalovaného M. J., doručené Okresnému súdu v Čadci dňa 20. 9. 2006, označené ako sťažnosť na uznesenie Okresného súdu v Čadci zo dňa 6. 9. 2006 odňatie a prikázanie veci do iného okresu. Obsahom tohto podania okrem námietky zaujatosti,   ktorú obžalovaný vzniesol   na   hlavnom pojednávaní   (…),   sú ďalšie   námietky zaujatosti sudcu JUDr. J. K., ktoré však obžalovaný M. J. nevzniesol bezodkladne, ako sa dozvedel   o   dôvodoch   na   ich   vznesenie.   (...)   Okrem   uvedeného   obžalovaný   v   podaní poukázal na svoju žiadosť o predvolanie svedka M. K. ako aj to, že dňa 28. 8. 2006 zaslal sťažnosť a zároveň žiadosť o nazretie do spisov.

Podanie obžalovaného M. J. zo dňa 18. 9. 2006, doručené Okresnému súdu v Čadci dňa 20. 9. 2006 na č. l. 634 spisu posudzoval Krajský súd v Žiline podľa jeho obsahu v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 Tr. por. Po zistení, že obsahom podania sú ďalšie námietky zaujatosti skúmal, či tieto boli vznesené bezodkladne tak, ako ukladá ustanovenie § 30 ods. 4 Tr.   por.   Po   následnom zistení,   že námietky   neboli vznesené   bezodkladne   ako   sa obžalovaný M. J. dozvedel o dôvodoch na ich vznesenie, krajský súd vychádzal z ust. § 31 ods. 7 Tr. por., podľa ktorého o námietke zaujatosti procesnej strany, ktorá nebola vznesená bezodkladne, sa nekoná. Mal pritom za to, že skutočnosti, ktorými obžalovaný argumentoval v podaní zo dňa 18. 9. 2006 a odôvodňoval námietky zaujatosti, boli obžalovanému známe už po vykonaní hlavného pojednávania dňa 23. 11. 2005 resp. dňa 12. 4. 2006, a pokiaľ ich obžalovaný vzniesol až dňa 18. 9. 2006, nevzniesol ich bezodkladne. I keď je pravda, že na uvedené skutočnosti krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 29 Tos/45/2006 zo dňa 2. 10. 2006 nepoukázal, nemohlo dôjsť k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces tým, že sa krajský súd ku konkrétnym námietkam sťažovateľa v citovanom uznesení nevyjadril tak, ako na to sťažovateľ poukázal v článku III. doplnenia sťažnosti.“

Z repliky   sťažovateľa   z 8.   apríla   2008   vyplýva,   že   sťažovateľ   trvá   na   svojich skutkových   tvrdeniach   uvedených   v doplnení   sťažnosti   a   že: „Nemožno   sa   stotožniť s argumentáciou porušovateľa (...). Jednoznačne či už judikatúra Európskeho súdu ako aj Ústavného   súdu   poukazuje   na   to,   že   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia   je   nevyhnutnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Sám porušovateľ vo svojom vyjadrení priznáva, že sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ napádal.“

Právny zástupca   zároveň   upravil   výšku   uplatnenej úhrady   trov   konania z dôvodu právneho zastúpenia sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom na sumu 10 098 Sk.

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 38/2004 vyplýva, že sťažovateľ na hlavnom pojednávaní konanom 6. septembra 2006 ústne do zápisnice o hlavnom pojednávaní podal námietku zaujatosti proti predsedovi senátu okresného súdu, v súvislosti s ktorou uviedol: „Ja žiadam, aby Vám pán sudca bola odňatá vec, aby vec bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie do iného okresu, lebo nemám dôveru voči Vám a som presvedčený, že ste voči mne zaujatý, keďže som na Vás napísal ústavnú sťažnosť. Konanie sudcu smeruje voči mne, som presvedčený, že ste ovplyvnili aj advokáta, ktorý pre Vás robil prieskum vo väzbe, čo je v môj neprospech, a týmto je narušené moje právo na nepredpojatého a zákonného sudcu. Taktiež   žiadam   o moje   prepustenie   z väzby,   lebo   svedkovia   na   hlavnom   pojednávaní preukázali, že ja mám pravdu, a Vy pán sudca degradujete moje všetky práva vrátane práva a moju obhajobu.“

Po   podaní   tejto   námietky   sťažovateľom   senát   okresného   súdu   ihneď   pristúpil k rozhodovaniu o nej tak, ako to vyplýva z ďalšieho textu zápisnice o hlavnom pojednávaní: „Na to predseda senátu oznamuje obžalovanému, že sa necíti byť predpojatý voči obžalovanému, ale že nemá námietky, aby vec bola odňatá a prikázaná na rozhodnutie inému predsedovi senátu, prípadne inému súdu, ak sa obžalovaný domnieva, že bude vo veci zaujato rozhodovať, vzhľadom na to, že obžalovaný na mňa napísal ústavnú sťažnosť. (...) Po ďalšej porade senátu, ktorým predseda senátu oznámil prísediacim, že sa necíti absolútne zaujatý voči obžalovanému, a že vec mieni rozhodovať, ako ktorúkoľvek inú vec, že v žiadnom prípade sa nekontaktoval s niektorým z obhajcov obžalovaného, a že by žiadal týchto,   aby   nedostatočne   obhajovali   obžalovaného,   prípadne,   aby   pre   predsedu   senátu robili   nejaký   prieskum   vo   väzbe   a predseda   senátu   sa   taktiež   necíti   dotknutý   tým,   že obžalovaný na neho podal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, pričom však predseda senátu nebude namietať ak vec bude rozhodnutím krajského súdu pridelená na rozhodnutie inému   sudcovi   alebo   inému   súdu.   Po   hlasovaní   v senáte   predseda   senátu   vyhlásil   (...) uznesenie   Podľa   §   31   ods.   3   Tr.   por.   senát   nevylučuje   predsedu   senátu   JUDr.   (...) z prejednávania trestnej veci obžalovaného (...), lebo nie sú dané dôvody uvedené v § 30 ods. 1 Tr. por.“

V písomnom   vyhotovení   uznesenia   okresný   súd   v podstate   iba   zopakoval odôvodnenie uvedené v zápisnici o hlavnom pojednávaní.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu sťažovateľ vzápätí podal sťažnosť opäť priamo   do   zápisnice.   Hlavné   pojednávanie   konané   6.   septembra   2006   bolo   napokon odročené na neurčito za účelom predloženia trestného spisu krajskému súdu na rozhodnutie, okrem iných aj o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu z prerokovávania trestnej veci sťažovateľa.

Do   zápisnice   podanú   sťažnosť   sťažovateľ   neskôr   písomne   doplnil   podaním z 18. septembra 2006 označeným ako „Sťažnosť na uznesenie Okr. súdu v Čadci zo dňa 6. 9. 2006 odňatie a prikázanie veci do iného okresu“, v ktorom uviedol:

„Keďže existujú dôvodné zaujatosti Okr. súdu, že som napísal na predsedu senátu tr. oznámenie i disciplinárne konanie, ktoré evidentne preukazuje, že je zaujatý voči mojej osobe   účelovo   sa   mi   pomstí   a drží   vo   väzbe,   preto   je   narušené   moje   právo   na nepredpojatého a zákonného sudcu.

Jednoznačne som preukázal, že sudca účelovo na hl. pojednávaní dňa 23. 11. 2005 nechce zistiť objektívnu pravdu zmysle § 2 ods. 11 Tr. por. účelovo nechal vypovedať znalca prvého čím je preukázané prepojenie na znalca a dohoda, že bude svedkyňa nevypovedať na odporúčanie znalca, čím som namietal na hl. pojednávaní dňa 12. 4. 2006. Keďže som preukázal ako svedkyňa viacnásobne aktívne, pohotovo klame lebo svedkyňa dňa 7. 4. 2004 vypovedala nič jej nebolo, tak je to jasné a účelové a sudca kryje znalca.

Mám   za   to,   že   na   hl.   pojednávaniach   som   ukrátený   na   svojich   právach,   súd nerešpektuje moje osobné práva zaručené mi ústavou, sudca neuvádza do zápisnice čo uvádzam a som uviedol na hl. pojednávaní, že sudca prepojenie so znalcom a účelovo tam napísal, že som napísal ústavnú sťažnosť, čo má ústavná sťažnosť spoločné s odňatím veci? Mám za to, a je preukázané, že v mojom procese je už 5. obhajca, ktorý nechránia moje práva a spolupracujú so sudcom, čo je môj neprospech a posiela ovplyvňuje advokáta a robia prieskum vo väzbe.

Dňa 24.1. 2006 som zaslal v doporučenom dopise podacie číslo 76654098 zmysle § 196 ods. 2 Tr. por. žiadosť o predvolanie svedkyne K. na hl. pojednávanie včas návrh, aby výpoveďou a dôkazom objektívne zistilo vo veci a zmysle § 2 ods. 11 Tr. por. sa sudca odvoláva na znalca, ktorý uvádza zjavne klamstvá a prekrúca fakty a vymýšľa si nejaké zázračné   pirulky,   ktoré   majú   znížiť   sexuálnu   chuť,   pritom   neni   ani   odborník   v odbore sexuológ a krivo vypovedá.

Na hl. pojednávaní dňa 12. 4. 2006 som opätovne žiadal svedkyňu K. vypovedať, čo je uvedené v zápisnici lebo tá vypovedala 7. 4. 2004 nič jej nebolo opätovne zavádzanie a klamstvá na odporúčanie znalca, ktorý krivo vypovedá.

Dňa 7. 6. 2006 som písomne zadal list a žiadal som zmysle § 196 ods. 2 Tr. por. ako dôkaz a výpoveď svedka M. K. ku výpovedi svedka M. R. ignorované účelovo predsedom senátu. Dňa 28. 8. som opätovne písomne zaslal žiadosť predvolanie svedka M. K. na hl. pojednávanie na deň 6. 9. 2006, adresované predsedníčke i predsedu senátu ku výpovedi svedka M. R. o vývoji skutku u pohostinstva L. opätovne porušovanie § 203 Tr. por. Dňa 28. 8. 06 som zaslal sťažnosť a zároveň žiadosť o nazretie do spisov porušovane. Predseda na mňa používa bežné zvieracie pokusy a pomsti sa. Sústavne pácha tr. čin § 170 Tr. zák. Okresný súd postupuje v uzneseniach v rozpore § 134 ods. 2 Tr. por. degraduje moje ľudské a základné práva v četne práv na obhajobu (...).“

Toto   písomné   doplnenie   sťažnosti   bolo   doručené   okresnému   súdu   20.   septembra 2006.

Okresný súd predkladacou správou z 22. septembra 2006 predložil spis sp. zn. 1 T 38/2004 krajskému súdu na rozhodnutie (okrem iných) aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu, ktorým nebol predseda senátu okresného súdu z prerokovávania trestnej veci sťažovateľa   vylúčený.   O tejto   sťažnosti   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   konanom 2. októbra 2006 rozhodol tak, že ju uznesením sp. zn. 29 Tos 45/2006 zamietol.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva: „Proti   tomuto   rozhodnutiu (uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   38/2004   zo 6. septembra 2006, pozn.) podal obžalovaný riadne a včas, v zákonom stanovenej lehote sťažnosť priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní dňa 6. 9. 2006. Podanú sťažnosť písomne   neodôvodnil.   Na   hlavnom   pojednávaní   dňa   6.   9.   2006   pri   vznesení   námietky zaujatosti uviedol, že je presvedčený o zaujatosti predsedu senátu, keďže na neho podal ústavnú sťažnosť, konanie predsedu senátu je namierené voči nemu, ovplyvňuje aj advokáta v jeho neprospech, čím je narušené jeho právo na nepredpojatého a zákonného sudcu. Na   takomto   základe   krajský   súd   ako   nadriadený   orgán   podľa   §   147   ods.   1 Tr. poriadku   preskúmal   napadnuté   uznesenie   v celom   rozsahu,   ako   i   konanie predchádzajúce   napadnutému   uzneseniu.   Zistil   tak,   že   sťažnosť   obžalovaného   nie   je dôvodná.

Ustanovenie   §   30   ods.   1   Tr.   poriadku,   najmä   v záujme   zabezpečenia   dôvery verejnosti   v nestrannosť   postupu   orgánov   trestného   konania,   vylučuje   z vykonávania úkonov   trestného   konania   ten   orgán   (sudca,   prísediaci,   vyšší   súdny   úradník,   probačný a mediačný úradník, prokurátor, vyšetrovateľ, policajný orgán a zapisovateľ), u ktorého by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvody možného vzniku týchto pochybností sú stanovené taxatívne. Tieto dôvody spočívajú v okolnostiach, ktoré charakterizujú pomer úradnej osoby k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorý sa úkon priamo dotýka, prípadne k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom, alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Pomer k prejednávanej veci môže spočívať napríklad v tom, že úradná osoba vystupuje ako poškodený trestným činom alebo ide o svedka spáchaného trestného činu. Pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom, splnomocnencom alebo k inému orgánu zúčastnenému v konaní môže spočívať v tom, že úradná osoba je napríklad blízkou osobou alebo v blízkom priateľskom alebo nepriateľskom pomere k uvedeným osobám.

Z vyjadrenia   predsedu   senátu   (...),   protokolovaného   v zápisnici   z hlavného pojednávania konaného dňa 6. 9. 2006 (...), ako aj z napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že JUDr. (...) sa vo veci necíti byť zaujatý.

Krajský súd nemá pochybnosti o nezaujatosti predsedu senátu (...) v danej trestnej veci   z   dôvodov   uvádzaných   obžalovaným   a   ani   z   iných   dôvodov,   predpokladaných ustanovením § 30 ods. 1 Tr. por. Rozhodnutie okresného súdu o nevylúčení predsedu senátu (...) z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej veci preto považuje za správne a zákonné,   zodpovedajúce   stavu   veci,   a   teda   sťažnosť   obžalovaného   zamietol   ako nedôvodnú.

Na záver krajský súd poznamenáva, že pokiaľ sa obžalovaný pri vznášaní námietky zaujatosti proti predsedovi senátu (...) domáhal prikázania veci inému súdu, takýto postup, i z dôvodu prípadného vylúčenia len jedného sudcu, do úvahy neprichádza.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku 1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom   sťažnosti   v konaní   pred   ústavným   súdom   je   namietané   porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tos 45/2006 a jeho uznesením z 2. októbra 2006.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu   zodpovedá   povinnosť   všeobecného   súdu   o veci   konať   a rozhodnúť (m. m. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy,   pokiaľ   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   pričom   podrobnosti   súdnej   ochrany ustanoví   zákon.   Nevyhnutným   predpokladom   poskytnutia   súdnej   ochrany   je   však   taký prejav fyzickej alebo právnickej osoby, ktorým sa domáha jej poskytnutia, napríklad vo forme návrhu na začatie konania, žaloby a pod. K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto dochádza v prípade, keď sa „každý“ (a zákonom ustanoveným postupom)   domáhal svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde,   ale súdna   ochrana tomuto právu napriek tomu poskytnutá nebola. Súdna ochrana v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá   predošlé   uplatnenie   zákonom   ustanoveného   postupu,   ktorým   sa   oprávnená osoba domáha svojho práva (jeho ochrany) na súde (I. ÚS 24/97).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom (obsiahnutom v základnom práve na súdnu ochranu) je len povinnosť súdu   prerokovať   každý   návrh   oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Podľa § 30 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený   sudca,   u   ktorého   možno   mať   pochybnosť   o   nezaujatosti   pre   jeho   pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, k ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa   § 31 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 30 rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody dotýkajú, a to aj bez návrhu. O tom, či je vylúčený sudca alebo prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa   § 31   ods.   4   Trestného priadku   proti   rozhodnutiu   podľa   odsekov   2 a   3 je prípustná sťažnosť.

Podľa § 31 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti rozhoduje orgán bezprostredne nadriadený orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Podľa § 31 ods. 7 Trestného poriadku o námietke zaujatosti procesnej strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne (§ 30 ods. 4), sa nekoná.

Z   obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   T   38/2004 a z vyjadrení účastníkov konania pred ústavným súdom je nepochybné, že sťažovateľ po tom ako okresný súd nevylúčil predsedu senátu z prerokovávania trestnej veci sťažovateľa, podal   proti   tomuto   rozhodnutiu   sťažnosť,   ktorú   neskôr   písomne   doplnil   podaním z 18. septembra 2006 doručeným okresnému súdu 20. septembra 2006. K predloženiu spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 38/2004 krajskému súdu došlo 26. septembra 2006 (predkladacia správa   z 22.   septembra   2006),   preto   nie   je   dôvod   pochybovať   o skutočnosti,   že   pri rozhodovaní   krajského   súdu   o sťažnosti   sťažovateľa,   mal   tento   k dispozícii   aj   uvedené písomné doplnenie sťažnosti, ktorého obsahom, ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia krajského   súdu „okrem   námietky   zaujatosti,   ktorú   obžalovaný   vzniesol   na   hlavnom pojednávaní (...), sú ďalšie námietky zaujatosti sudcu JUDr. J. K., ktoré však obžalovaný M. J. nevzniesol bezodkladne“. Napriek tomuto tvrdeniu krajského súdu, tento v rozhodnutí z 2.   októbra   2006   uviedol,   že   sťažovateľ   síce   podal   sťažnosť   na   hlavnom   pojednávaní

6. septembra 2006, ale: „Podanú sťažnosť písomne neodôvodnil.“ Z formulácie uvedenej v odôvodnení, ako aj zo samotného obsahu rozhodnutia krajského súdu vyplýva záver, že krajský súd sa podaním sťažovateľa z 18. septembra 2006 nezaoberal.

Ako to už bolo uvedené, obsahu základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom   zodpovedá   povinnosť   nadriadeného   súdu   rozhodnúť   za   zákonných   podmienok o každom návrhu (teda aj sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu, resp. jej doplneniu) oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre pochybnosti   o jeho   nezaujatosti,   preto   ústavný   súd   nepovažoval   postup   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tos 45/2006 a jeho uznesenie z 2. októbra 2006 za také, ktoré by rešpektovali ústavou v čl. 46 ods. 1 zakotvené základné právo na súdnu ochranu a dohovorom v čl. 6 ods. 1 zakotvené právo na spravodlivé súdne konanie.

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ako   aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo na odôvodnenie rozhodnutia.

Európsky   súd   pre ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil, že   „Právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

„Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný   za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj   odvolacieho),   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“.

V rámci svojej judikatúry ústavný súd taktiež vyslovil, že „Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 134 ods. 2 Trestného poriadku v odôvodnení (uznesenia, pozn.) treba, ak to prichádza   podľa   povahy   veci   do   úvahy,   najmä   uviesť   skutočnosti,   ktoré   boli   vzaté   za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú, úvahy, ktorými sa rozhodujúci orgán spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.

Pokiaľ by aj ústavný súd uznal napadnutým uznesením nepodloženú argumentáciu krajského   súdu   o tom,   že   došlo   k preskúmaniu   predmetného   podania   sťažovateľa z 18. septembra 2006, ako to vo svojom vyjadrení tvrdí: „Po zistení, že obsahom podania sú ďalšie námietky zaujatosti skúmal, či tieto boli vznesené bezodkladne tak, ako ukladá ustanovenie   §   30   ods.   4   Tr.   por.   Po   následnom   zistení,   že   námietky   neboli   vznesené bezodkladne ako sa obžalovaný M. J. dozvedel o dôvodoch na ich vznesenie, krajský súd vychádzal z ust. § 31 ods. 7 Tr. por., podľa ktorého o námietke zaujatosti procesnej strany, ktorá nebola vznesená bezodkladne, sa nekoná. (...)“, rozhodne však nemožno považovať za ústavne   akceptovateľnú   obranu   krajského   súdu,   že: „I   keď   je pravda,   že   na   uvedené skutočnosti krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 29 Tos/45/2006 zo dňa 2. 10. 2006 nepoukázal, nemohlo dôjsť k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces tým, že sa krajský súd ku konkrétnym námietkam sťažovateľa v citovanom uznesení nevyjadril.“

Podľa ústavného súdu k naplneniu práva sťažovateľa na odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je súčasťou základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   by   v tomto   v prípade   došlo,   ak   by   odôvodnenie   napadnutého uznesenia   krajského   súdu   (reagujúc   na   argumentáciu   v doplnení   sťažnosti   sťažovateľa) obsahovalo tie argumenty, o ktoré opiera záver (vyplývajúci až z vyjadrenia v konaní pred ústavným súdom), že o námietke sťažovateľa nekonal pre nesplnenie podmienky jej podania bezodkladne   (§   31   ods.   7   Trestného   poriadku),   prípadne   argumenty   pre   iné   do   úvahy prichádzajúce   relevantné   závery.   Až   v takejto   forme   by   podľa   názoru   ústavného   súdu rozhodnutie krajského súdu zodpovedalo náležitostiam, ktoré požaduje ustanovenie § 134 ods. 2 Trestného poriadku, t. z. obsahovalo by dostatočné a relevantné dôvody, na základe ktorých bolo vydané.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že krajský súd postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Tos 45/2006 a uznesením z 2. októbra 2006 porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   ústavy a právo sa   spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6   ods.   1 dohovoru   (bod 1   výroku nálezu).

IV.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Zo sťažnosti, resp. jej doplnenia vyplýva požiadavka sťažovateľa, aby ústavný súd nálezom zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn. 29 Tos 45/2006 z 2. októbra 2006.

Vzhľadom na právoplatné skončenie trestného konania vedeného proti sťažovateľovi okresným súdom pod sp. zn. 1 T 38/2004, ku ktorému došlo podľa zistenia ústavného súdu 13.   septembra   2007   vynesením   rozsudku   okresného   súdu   z   11.   apríla   2007   v   spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 82/2007 z 13. septembra 2007, neprichádzalo do úvahy zrušenie a prípadné vrátenie veci krajskému súdu na jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie (bod 5 výroku nálezu). Túto skutočnosť ústavný súd zohľadnil priznaním primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 500   000   Sk,   čo   odôvodnil   tým,   že „je   povinný   trpieť   porušenie   jeho   základných   práv a slobôd“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   dohovoru   nie   je   pre   sťažovateľa dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na nemožnosť nápravy porušenia základného práva (nemožno zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec na nové konanie a rozhodnutie z dôvodu právoplatného skončenia trestného   konania),   považuje   za   primerané   v   sume   20   000   Sk   (bod   2   výroku   tohto rozhodnutia).

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

Podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľa požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia v celkovej sume 10 098 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je 3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.

S poukazom   na   výsledok   konania   vznikol   sťažovateľovi   nárok   na   úhradu   trov konania   za   tri   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v roku   2008   (prevzatie   a príprava zastúpenia,   doplnenie   podania   ústavnému   súdu   a   vyjadrenie   z   8.   apríla   2008)   v   sume 10 101 Sk vrátane režijného paušálu.

Vzhľadom na sťažovateľom uplatnený nárok ústavný súd priznal náhradu trov v ním požadovanej sume 10 098 Sk (bod 3 výroku nálezu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. apríla 2008