znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/05

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., bytom P., A. P., bytom P., I. T., bytom P., V. P., bytom P., A. H., bytom P., J. S., bytom P., P. H., bytom P., J. H., bytom P., F. H., bytom P., A. P., bytom P., J. Š., bytom P. a M. Š., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. J. M., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. D 2590/94, D not 97/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S., A. P., I. T., V. P., A. H., J. S., P. H., J. H., F. H., A. P., J. Š. a M. Š. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2004 doručená sťažnosť M. S., bytom P., A. P., bytom P., I. T., bytom P., V. P., bytom P., A. H., bytom P., J. S., bytom P., P. H., bytom P., J. H., bytom P., F. H., bytom P., A. P., bytom P., J. Š., bytom P., a M. Š., bytom P. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej tvrdili, že postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 2590/94, D not 97/98 došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).Z   rovnopisu   uznesenia   okresného   súdu   z   21.   júna   2004   sp.   zn.   D   2590/94, D not 97/98 bolo zistené, že konanie napadnuté sťažovateľmi bolo právoplatne skončené týmto rozhodnutím 9. augusta 2004.

Ústavný   súd   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa   podľa   § 25 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   a zisťuje,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti je jej zjavná neopodstatnenosť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní, v ktorom   sa   riešilo vyporiadanie dedičstva)   nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označili sťažovatelia, pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú.

Podľa   ustanovenia   čl.   48   ods.   2   prvej   vety   ústavy   „Každý   má   právo,   aby   sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   Účelom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   všeobecnom   súde   sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu. Za takýto spôsob treba považovať aj také rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré bolo vynesené na základe dohody účastníkov konania, ak túto dohodu zákon umožňuje ako úkon znamenajúci vytvorenie skutkového a právneho základu na konečné rozhodnutie.

Napadnuté konanie pred   okresným súdom   skončilo   uznesením,   ktorým   tento súd schválil   dohodu   dedičov   o vyporiadaní   dedičstva.   Takúto   dohodu   predvída   a umožňuje zákon [§ 175q ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku]. Schválením dohody dedičov vrátane sťažovateľov skončil 21. júna 2004 stav právnej neistoty pre sťažovateľov, a to potvrdili   aj   tým,   že   proti   tomuto   uzneseniu   nepodali   odvolanie.   Sťažnosť   však   bola ústavnému súdu doručená až 9. júla 2004.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už vykonal všetky úkony vrátane konečného rozhodnutia na odstránenie právnej neistoty sťažovateľov. Žiaden ďalší úkon už neprichádzal do úvahy a potvrdilo to aj rozhodnutie sťažovateľov nepodať odvolanie.   Z toho   vyplýva,   že   napriek   tomu,   že   uznesenie   okresného   súdu   nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2004, znamenalo už 21. júna 2004 definitívne odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľov. Tento stav veci viedol ústavný súd k záveru, že sťažnosť, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podobne napríklad aj IV. ÚS 219/03).