znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/02-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., bytom Ž., zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Bratislava   I vo   veci vedenej pod č. ČVS: OUV-140/2000 Bj a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. januára 2002   doručené   podanie   JUDr.   P.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   Ž.,   zastúpeného advokátom JUDr. L. P., Advokátska kancelária, B., označené ako „návrh v zmysle čl. 130 písm. f) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR“, v ktorom namietal porušenie svojich práv zaručených v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

Sťažovateľ uviedol, že Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru Bratislava I pod č. ČVS: OUV-140/2000 Bj vykonáva preverovanie oznámenia sťažovateľa o skutočnostiach nasvedčujúcich   tomu,   že   bol   spáchaný   trestný   čin.   „Napriek   tomu,   že   oznámenie   bolo podané ešte v roku 1999, ku dňu podania návrhu oznámenie nebolo žiadnym spôsobom vybavené.   Na   základe   žiadosti   sťažovateľa   z 21.   07.   2000   sťažovateľovi   odpovedal písomným podaním z 02. 08. 2000 riaditeľ OUV PZ Bratislava I. s tým, že vyšetrovateľka vo   veci   začala   konať   v mesiaci   január   2000   zabezpečovaním   dôkazov,   vyšetrovateľka sťažovateľa   neoboznámila   v rozpore   s platným   zákonom   o prijatých   opatreniach,   teda nerešpektovala   právo   sťažovateľa   dané   mu   zákonom   a ani   príkaz   riaditeľa   úradu vyšetrovania,   ktorý   jej   dal   príkaz   predložiť   správu   o vykonaných   opatreniach.   Riaditeľ OUV   PZ   Bratislava   I.   sa   vo   svojej   odpovedi   sťažovateľovi   za   chybu   vyšetrovateľky ospravedlnil.“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol:   „Na   základe   ďalšej   sťažnosti  ...   odpovedalo sťažovateľovi MV SR, sekcia kontroly a inšpekčnej služby MV SR, odbor sťažnosti pod č. p.: SKI-1886/K-sť-2001 z 09. 01. 2002. Podľa tejto odpovede príslušný odbor sťažnosti zistil, že pri realizácii trestných oznámení sťažovateľa dochádza k prieťahom. Prieťahy vo vyšetrovaní nie sú spôsobené subjektívnym zavinením vyšetrovateľky PZ, ale objektívnym pracovným   zaťažením,   pričom   nie   je v silách   vyšetrovateľky   PZ   zvládnuť vykonávanie procesných úkonov tak, aby boli vykonané v súlade s lehotami určenými v zákone.“

Riaditeľ odboru sťažností sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sťažovateľovi po prešetrení jeho sťažnosti z 9. januára 2002 odporúčal „obrátiť   sa   na   dozorujúceho   prokurátora,   ktorý   má   možnosť   v zmysle   Tr.   por.   dávať záväzné pokyny vyšetrovateľovi“. Sťažovateľ však nedoložil využitie tejto možnosti.

Sťažovateľ zastáva názor, že judikatúra ústavného súdu vo veciach týkajúcich sa porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) sa vzťahuje i na postup orgánov, ktoré v súčasnosti preverujú jeho oznámenia.

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   „v   zmysle   §   25   Zákona   č.   38/1993   Z.   z. v znení noviel jeho návrh predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ   napokon   navrhuje,   aby   „Ústavný   súd   SR   po   vykonaní   dôkazov potrebných na zistenie stavu veci v zmysle § 33 ods. 1 Zákona č. 38/1993 Z. z. v znení noviel rozhodol a vydal tento Nález

Právo JUDr. P. P. priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

OUV PZ SR Bratislava I. ukončí preverovanie oznámenia sťažovateľa JUDr. P. P. vo veci   vedenej   pod   č.   ČVS:   OUV-140/2000-Bj   v lehote   30   dní   od   doručenia   písomného vyhotovenia nálezu.

JUDr.   P.   P.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200.000,- (dvestotisíc)   Sk,   ktoré vyplatí Slovenská   republika, zastúpená Ministerstvom   vnútra   SR v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

JUDr. P. P. sa priznávajú trovy konania pred Ústavným súdom SR tak ako budú vyčíslené, ktoré vyplatí Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu Ústavného súdu SR“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd (upravených v ústave), alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj to, či nejde o sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Zjavnú neopodstatnenosť možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   namietal   (doterajšia   judikatúra   k zjavne neopodstatneným podnetom napr. I. ÚS 20/97, I. ÚS 87/97, I. ÚS 93/97 a i.). Ústavný súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   existenciu   príčinnej   súvislosti   medzi označeným   postupom   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Bratislava I a namietanými základnými právami sťažovateľa.

Sťažovateľ namietal, že k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   jeho   základného   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   došlo   postupom Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Bratislava   I pri   preverovaní   jeho oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že „Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov teda možno porušiť iba v konaní, ktorého výsledkom môže byť rozhodnutie štátneho orgánu o právach a povinnostiach jeho účastníkov, pretože len také rozhodnutie môže ukončiť stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu (III. ÚS 62/01).

Konanie,   ktoré   sťažovateľ   označil,   je   postupom   pred   začatím   trestného   stíhania (§ 158   –   159   Trestného   poriadku)   týkajúcim   sa   preverenia   oznámení   o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin. Ústavný súd už v tejto súvislosti vyslovil právny   názor,   že   ak   ide   o konanie   pred   orgánmi   činnými   v trestnom   konaní,   právo   na konanie bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa chráni len po začatí trestného stíhania (§ 160 Trestného poriadku), keď sa občan stáva účastníkom tohto konania buď ako obvinený, alebo ako poškodený. Ak sa trestné stíhanie nezačne, nemôže dôjsť ani k porušeniu tohto ústavného práva (II. ÚS 41/98).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj porušenie práva v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu“.

Z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vplýva, že v súvislosti s ochranou práva na prejednanie veci v primeranej lehote priznaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru primeraná lehota na rozhodnutie v trestnej veci začína plynúť od obvinenia, ku ktorému spravidla   dochádza   v prípravnom   konaní   (napr.   už   rozhodnutie   vo   veci   Wemhoff v Spolková republika Nemecko z 27. júna 1968, séria A, č. 7, s. 26-27, § 19).

Keďže v rámci preverenia oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, sa skúma len to, či sú splnené podmienky na začatie trestného stíhania podľa   §   160   Trestného   poriadku,   nejde   o také   konanie,   v ktorom   by   sa   rozhodovalo o právach   a povinnostiach   jeho   účastníkov,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími nárokmi sťažovateľa, ktoré z nej vyplývali.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2002