znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 20/01-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2001 predbežne   prerokoval   podnet   Ing.   A.   O.,   bytom   V.   Č.,   zastúpeného   komerčným právnikom JUDr. O. V., V. K., vo veci porušenia čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky označeným postupom Daňového úradu Vinica a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. A. O. na začatie konania o porušení čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 19. februára 2001 doručené podanie Ing. A. O. (ďalej len „navrhovateľ“), bytom V. Č., označené ako „Podnet na začatie konania pred Ústavným súdom SR“ s prílohami. Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   navrhovateľ   v ňom   namietal   protiústavné   konanie správcu daní, „keď požadoval odo mňa plnenie, ktoré je oslobodené od dane z pridanej hodnoty“. Na základe argumentov uvedených vo svojom podnete a vyplývajúcich tiež z priložených   príloh   navrhovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   podnetu   na ďalšie   konanie   rozhodol   takto:   „Daňový   úrad   Vinica   vymáhaním   dane   od podnecovateľa   za   plnenie   oslobodené   od   platenia   dane   z pridanej   hodnoty   za podnecovateľom realizovaný predaj podniku porušil základného práva podnecovateľa v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   oprávnený   konať   o podnetoch,   ktorými   fyzické   alebo   právnické   osoby namietajú porušenie svojich práv. Z konania o podnetoch nie je možné vylúčiť postup žiadneho   orgánu   (štátneho,   samosprávneho,   iného   orgánu   verejnej   moci),   pokiaľ v jeho dôsledku došlo k porušeniu základného práva fyzickej alebo právnickej osoby a pokiaľ tomuto základnému právu alebo slobode nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného navrhovateľovi. Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   podnetu   ústavný   súd   skúma   jeho   zákonom predpísané   náležitosti   upravené   v   §   20   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ako aj prípadné dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods.   2   citovaného   zákona.   Jednou   z podmienok   konania   o podnete   pritom   je,   že navrhovateľ namieta porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené   v druhej   hlave   ústavy.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zistil,   že navrhovateľ vo svojom podnete nenamietal porušenie žiadneho zo svojich základných práv   alebo   slobôd   (platenie   daní   nemožno   považovať   za   základné   právo,   resp. slobodu),   ale   zákonnosť   postupu   označeného   daňového   orgánu   pri   rozhodovaní o uložení   daňovej   povinnosti   (ktorý   podľa   jeho   názoru   nemal   oporu   v príslušnom daňovom zákone).

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   preto   uvádza,   že   právna   základňa   konania štátnych   orgánov   Slovenskej   republiky   je   upravená   v čl.   2   ods.   2   ústavy,   pričom (a pokiaľ ide o ukladanie povinností) ustanovenie odseku 3 toho istého článku uvádza: „...   nikoho   nemožno   nútiť,   aby   konal   niečo,   čo   zákon   neukladá“.   Pre   oblasť základných práv a slobôd je toto ustanovenie spresnené v čl. 13 ods. 1 ústavy, v súlade s ktorým: „Povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní   základných   práv   a slobôd.“   Uvedené   ustanovenia   vylučujú   svojvôľu orgánov   štátu   pri   ukladaní   povinností   a   toto   konštatovanie   sa   vzťahuje   v plnom rozsahu   aj   na   daňové   povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Rozhodnutia orgánov štátu, ktorými sa ukladajú povinnosti, však v zásade podliehajú preskúmaniu súdnymi alebo inými orgánmi na základe opravných prostriedkov dostupných tým, ktorým boli povinnosti uložené. V rámci konania o takýchto opravných prostriedkoch sa   príslušné   „opravné“   orgány   zaoberajú   nielen   meritórnymi   (obsahovými) náležitosťami   napadnutých   rozhodnutí,   ale   aj   posudzovaním   zákonnosti   postupu a rozhodovania   tých   orgánov,   ktoré   o uložení   povinnosti   rozhodli.   Rešpektovanie príkazu ústavných noriem obsiahnutých v odsekoch 2 a 3 čl. 2 ústavy orgánmi štátu je preskúmateľné   prostredníctvom   a v rámci   opravných   prostriedkov   dostupných oprávneným osobám predovšetkým v rámci súdnej a inej právnej ochrany podľa čl. 46 ústavy. Uvedené sa vzťahuje v plnom rozsahu aj na rozhodnutia (platobné výmery) daňových orgánov podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Proti týmto rozhodnutiam mal navrhovateľ   možnosť   podať   riadne   a mimoriadne   opravné   prostriedky   podľa   §   46 a nasl.   zákona   č.   511/1992   Zb.   o správe   daní   a poplatkov   a o zmenách   v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov a ako to dokazujú prílohy jeho podnetu, túto možnosť v plnom rozsahu aj využil. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného   súdu   však   neúspech   v konaní   o riadnych   a mimoriadnych   opravných prostriedkoch   v rámci   uplatňovania   súdnej   či   inej   právnej   ochrany   nezakladá   bez ďalšieho právomoc ústavného súdu na konanie o podnete fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 40/95, I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

Z uvedených dôvodov bolo preto treba podnet navrhovateľa po predbežnom prerokovaní   odmietnuť   ako   zjavne   neopodstatnený   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.