SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 2/2016-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou PravdíkovouBučkovou, PhD., Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.6 Sžo 71/2014 z 28. januára 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Pravdíkovou Bučkovou, PhD.,Sputniková 18, Bratislava, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu pred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoruuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.6 Sžo 71/2014 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a rozsudkomKrajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014(ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ požiadal Centrumprávnej pomoci (ďalej len „centrum“) o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomociv konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 S 242/2013. Centrum sťažovateľovirozhodnutím sp. zn. 8370/2013 zo 4. decembra 2013 (ďalej len „rozhodnutie zo 4. decembra2013“) nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci z dôvodu, že„nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu“v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z.o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákonač. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znenízákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o poskytovaníprávnej pomoci“). Sťažovateľ podal 27. decembra 2013 proti rozhodnutiu centrazo 4. decembra 2013 odvolanie v súlade s § 10 ods. 5 zákona o poskytovaní právnejpomoci, na základe ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu rozsudkom krajského súdusp. zn. 9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014 zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), vec bola vrátená centru na ďalšie konaniea sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že„Dôvodom, pre ktorý tak prvostupňový súd rozhodol bola údajná nepreskúmateľnosť rozhodnutia Centra právnej pomoci pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov v otázke splnenia zákonných predpokladov pre poskytnutie právnej pomoci v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) a § 4 ods. 1 písm. i) zákona č. 327/2005 Z. z. V dôsledku aplikácie ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku na strane sťažovateľa došlo k vylúčeniu možnosti podať odvolanie voči takémuto rozhodnutiu prvostupňového súdu napriek jeho zrejmej nezákonnosti, nakoľko zákon spája možnosť podania opravného prostriedku voči rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktorým sa zruší napadnuté správne rozhodnutie len v prípade, ak súd svoje rozhodnutie o zrušení napadnutého správneho rozhodnutia odôvodní nesprávnym právnym posúdením veci alebo zistením, že skutkový stav, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov.“.
Sťažovateľ ďalej namieta, že predmetom konania vedeného krajským súdompod sp. zn. 9 Sp 119/2013 bolo preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia správnehoorgánu, ktoré možno začať len na základe odvolania. Pri preskúmavaní správnostinapadnutého rozhodnutia správneho orgánu je všeobecný súd podľa argumentáciesťažovateľa viazaný odvolacími dôvodmi, a teda preskúmava len to, či v konanípred správnym orgánom nedošlo k porušeniu hmotného alebo procesného práva na základeodvolateľom vznesených námietok.
Podľa sťažovateľa„V danom prípade mal správny orgán za preukázané zo svojej predchádzajúcej činnosti, že sťažovateľ spĺňa podmienky materiálnej núdze... Táto okolnosť nebola sťažovateľom v odvolaní žiadnym spôsobom namietaná. Napriek tomu, prvostupňový súd nad rámec podaného odvolania skúmal, a to dokonca vykonaním dokazovania, ktoré je v správnom súdnictve výnimočné a môže k nemu dôjsť výlučne za účelom preskúmania napadnutého správneho rozhodnutia (viď napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1 So/112/2010 zo dňa 11. 01. 2011) nad rámec dôvodov uvedených v odvolaní, či boli splnené podmienky materiálnej núdze sťažovateľa, ktoré neboli medzi účastníkmi konania sporné.
... Správny súd má zákonom uloženú povinnosť preskúmavať napadnuté rozhodnutie len v rozsahu dôvodov, ktoré určí žalobca vo svojom odvolaní proti nezákonnému rozhodnutiu správneho orgánu v zmysle § 246c Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. To neplatí výlučne v zákonom ustanovených prípadoch v zmysle § 264c Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 212 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, inak by konal v rozpore so základnou zásadou iudex ne eat petita partium.“.
V súvislosti so svojou argumentáciou sťažovateľ odkazuje na uznesenie najvyššiehosúdu sp. zn. 5 Sžf 34/2010 z 24. marca 2011 v obdobnej veci a uzatvára, že keďževo svojom odvolaní žiadal o zrušenie rozhodnutia správneho orgánu na základenepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov, krajský súd konal nedôvodne a nad rámecsvojej právomoci, keď skúmal, či sťažovateľ ako žiadateľ spĺňa podmienky materiálnejnúdze. Navyše sa krajský súd odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiucentra zo 4. decembra 2013 podľa sťažovateľa nezaoberal vôbec, a preto porušil jeho právona spravodlivý proces, z ktorého vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať saúčinne námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi prednesenými účastníkom konania.
Podľa sťažovateľa ak krajský súd zastával názor, že rozhodnutie správneho orgánutrpí vadou, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, mal povinnosť zrušiť totorozhodnutie v súlade s § 250j ods. 2 písm. e) OSP bez ohľadu na to, či sťažovateľ tentonedostatok namietal, keďže len takýto postup predstavuje výnimku zo zásadyiudex ne eat ultra petita partium. Krajský súd tak svojím nesprávnym postupom a rozhodnutím malsťažovateľovi odňať možnosť reálne konať pred súdom, keďže rozhodnutím o odvolanínad rámec odvolacích dôvodov na základe ustanovenia zákona, ktoré nepripúšťa riadnyopravný prostriedok, porušil princíp dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.
Z dôvodu nezákonnosti podal sťažovateľ proti rozsudku krajského súdu sp. zn.9 Sp 119/2013 z 27. júna 2014 odvolanie, a to aj napriek tomu, že podľa jeho poučenia boloodvolanie neprípustné. Najvyšší súd odmietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudkukrajského súdu z 27. júna 2014 ako neprípustné podľa § 250s druhej vety v spojení s § 218ods. 1 písm. c) OSP vo vzťahu k výroku týkajúcemu sa veci samej. Výrok o náhrade trovkonania obsiahnutý v rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 však zrušil a krajskému súduprikázal, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Najvyšší súd sa teda vôbec nezaoberalzákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú sťažovateľ v odvolanínamietal a„ktorú by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených odvolacích dôvodov, čo mu však citované ustanovenie § 250s druhá veta Občianskeho súdneho poriadku neumožnilo. Je v rozpore s medzinárodnou právnou úpravou, predovšetkým Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., ak účastník konania nemá priznaný účinný prostriedok nápravy a to s poukazom na jeho čl. 13...“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdusťažovateľ tiež argumentuje, že zákon síce nepripúšťa riadny opravný prostriedok v prípade,ak bolo rozhodnutie súdu vydané na základe § 250j ods. 3 OSP, avšak najvyšší súd prelomiltento právny názor svojou judikatúrou, podľa ktorej je dôvodom zrušenia rozhodnutiavšeobecného súdu vydaného podľa označeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadkuodňatie možnosti účastníka konať pred súdom (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013).
Sťažovateľ argumentuje aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétnerozhodnutím vo veci Beian proti Rumunsku, pričom zdôrazňuje, že„vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho najvyššieho súdu predstavuje porušenie... článku 6 ods. 1, nakoľko je zásahom do princípu právnej istoty... Sťažovateľ je presvedčený, že sa stal obeťou diskriminácie, nakoľko inému subjektu reprezentujúcom štát Najvyšší súd Slovenskej republiky ochranu nad rámec zákona priznal, pričom v jeho prípade to odmietol urobiť.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na ochranu pred diskrimináciou podľa článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžo/71/2014-43 zo dňa 28. 01. 2015 a zároveň zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Sp/119/2013-24 zo dňa 27. 06. 2014 alebo (alternatívne) Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Sžo/71/2014-43 zo dňa 28. 01. 2015 a vracia mu vec na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný na účet právneho zástupcu sťažovateľa uhradiť náhradu trov konania do 15 dní od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)zástupca.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musípripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákonneustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovaniepred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostíuvedených v § 20 musí obsahovať označenie: a) ktoré základné práva alebo slobody sapodľa tvrdenia sťažovateľa porušili, b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo inéhozásahu, ktorým sa porušili základné práva alebo slobody, c) proti komu sťažnosť smeruje.
Z § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde zjavne vyplýva, že obligatórnou súčasťounávrhu na začatie konania je návrh rozhodnutia (petit), ktorého sa navrhovateľ domáha.V sťažnosti je síce petit obsiahnutý, nie je však právne perfektný, keďže v ňom absentujeidentifikácia „právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu“, ktorým mali byťporušené sťažovateľom označené práva podľa ústavy a dohovoru, čo sťažuje vymedzeniepredmetu sťažnosti. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,v ktorej opakovane uvádza, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súdviazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone),pričom viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanostipetitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sadomáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetukonania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany.Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhav petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľasvojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvolenýmadvokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Ústavný súd zdôrazňuje, že inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods. 1zákona o ústavnom súde) nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajúpodmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákonač. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskoršíchpredpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právneprostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnostiadvokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinnývykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatiekonania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovenépredpoklady.
Ústavný súd nie je povinný nedostatky v zákonom predpísaných náležitostiachvyplývajúce z podania sťažovateľa odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúžiinštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovanájudikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonompredpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05,III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že označené nedostatky sťažnostizakladajú dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdepre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Napriek uvedenému ústavný súds prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv a v snahevyhnúť sa prílišnému formalizmu v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť ajz hľadiska existencie ďalších dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.V tejto súvislosti s prihliadnutím na odôvodnenie sťažnosti vyvodil, že sťažovateľ namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranupred diskrimináciou podľa čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdua napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Sťažovateľ v rámci svojich námietok poukazuje na skutočnosť, že najvyšší súdnapadnutým uznesením odvolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu vo vzťahuk výroku týkajúcemu sa veci samej odmietol ako neprípustné podľa § 246c ods. 1 v spojenís § 218 ods. 1 písm. b a c) OSP, pričom výrok o náhrade trov konania obsiahnutýv rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014 zrušil a krajskému súdu prikázal, aby vo veciznovu konal a rozhodol. Podľa sťažovateľa sa tak najvyšší súd vôbec nezaoberalzákonnosťou rozsudku krajského súdu z 27. júna 2014, ktorú v odvolaní namietal a„ktorú by nepochybne bol musel zistiť, ak by o odvolaní konal v rámci sťažovateľom vznesených odvolacích dôvodov“.
Sťažovateľ svoj názor o prípustnosti odvolania proti napadnutému rozsudkukrajského súdu odôvodňuje aj s poukazom na právny názor vyslovený najvyšším súdomv jeho uznesení sp. zn. 3 Sžf 87/2013 z 10. októbra 2013 a v tejto súvislosti vyslovuje záver,že vzájomne si odporujúca judikatúra najvyššieho súdu predstavuje zásah do princípuprávnej istoty a spôsobuje porušenie jeho práva na ochranu pred diskrimináciou, keďževšeobecný súd inému subjektu ochranu nad rámec zákona priznal, avšak v jeho prípade takodmietol urobiť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkocha o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musízabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farbapleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva pre ústavný súdaj úloha posúdiť pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či táto nie je zjavneneopodstatnená.V súlades konštantnoujudikatúrouústavnéhosúduozjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Zazjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaníktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiežnapr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre taktiež zdôrazňuje, že vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdombol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnemedzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sférypôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konaniealebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektoréhozákladného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).V napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ktorým bolo odvolanie proti napadnutémurozsudku krajského súdu vo výroku, ktorým bolo rozhodnutie centra zo 4. decembra 2013zrušené podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec bola vrátená centru na ďalšie konanieodmietnuté, sa okrem iného uvádza:
„... Z predloženého spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu podľa § 250j ods. 2, písm. d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Navrhovateľ sa opravným prostriedkom podaným proti rozhodnutiu odporcu v danej veci domáhal, aby súd rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci je teda zrejmé, že v prieskumnom konaní súdu bol navrhovateľ v danom prípade v celom rozsahu úspešný, keď opravným prostriedkom podaným proti rozhodnutiu žalovaného správneho orgánu sa domáhal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok rozsudku súdu, ako najvýznamnejšia časť rozhodnutia súdu, v zmysle § 159 ods.2 O. s. p. sa stáva záväzným voči účastníkom konania a všetky orgány. Pokiaľ prvostupňový súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. d/ O. s. p., teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, bude povinnosťou žalovaného správneho orgánu sa žiadosťou navrhovateľa o poskytnutie právnej pomoci opätovne zaoberať, na základe zadovážených dôkazov posúdiť jej dôvodnosť a vo veci opätovne rozhodnúť a v odôvodnení rozhodnutia náležité uviesť dôvody, na základe ktorých rozhodol, tak, aby rozhodnutie bolo jasné, určité a zrozumiteľné nielen pre navrhovateľa ako účastníka konania, ale aj pre laickú i právnu verejnosť.
Zákonodarca v právnej norme ust. § 250s O. s. p. ustanovuje prípustnosť odvolania tak, že odvolanie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým potvrdí rozhodnutie správneho orgánu, a tiež proti rozsudku súdu, ktorým zruší rozhodnutie správneho orgánu z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a) a b) O. s. p. Právne posúdenie veci patrí do právomoci súdu. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností daného prípadu dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne a v súlade so zákonom v rozsahu žalobných námietok preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a dospel k správnemu záveru, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a pre jeho nezrozumiteľnosť. Pokiaľ teda v danej veci prvostupňový súd preskúmavané rozhodnutie žalovaného správneho orgánu napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2, písm. d/ O. s. p., proti tomuto rozhodnutiu súdu, nie je prípustné odvolanie, pretože zákonodarca v právnej norme § 246c ods. 1 O. s. p. ustanovuje, že opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti, t. j. v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo.
Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci odvolací súd súčasne zastáva názor, že navrhovateľ nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 201 O. s. p. Pokiaľ prvostupňový súd napadnutým rozhodnutím zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vyhovel v celom rozsahu opravnému prostriedku navrhovateľa, keďže v petite opravného prostriedku navrhovateľ žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a v dôvodoch opravného prostriedku ako dôvod nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zdôraznil jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolanie navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu v napadnutej časti týkajúcej sa veci samej podľa § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1, písm. b/, c/ O. s. p. odmietol.“
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnené, pričom skutkové a právne závery, na ktorých jezaložené, nemožno považovať za také, ktoré by popierali podstatu a zmyselinterpretovaných a aplikovaných právnych noriem v predmetnej veci. Skutočnosť, žesťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatiezáveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilnározhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09,II. ÚS 98/2012) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranustotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovaťv súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodova námietok.
V zmysle svojej ustálenej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne, a tedaprotiústavné také súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samejalebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). V posudzovanej veci sťažovateľa však o takýto prípadzjavne nejde.
Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku; konaniesúdu v správnom súdnictve má špecifickú právnu úpravu obsiahnutú práve v piatej častiObčianskeho súdneho poriadku, pričom správny súd môže na otázky, ktoré nie sú v piatejčasti upravené primerane, použiť ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskehosúdneho poriadku. Ide o pravidlo vyjadrujúce vzťah špeciálnych ustanovení (piata časť)k všeobecným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku (prvá, tretia a štvrtá časť),z ktorého vyplýva, že na konanie v správnom súdnictve sa môžu primerane použiťvšeobecné ustanovenia tohto procesného kódexu (prvá časť), ako aj ustanovenia pre konaniena prvom stupni a pre opravné prostriedky (tretia a štvrtá časť).
V posudzovanej veci súd prvého stupňa (krajský súd) rozhodol o zrušenípreskúmavaného rozhodnutia centra zo 4. decembra 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP.V takomto prípade § 250s OSP odvolanie proti rozsudku vo veci samej nepripúšťa (jehoprípustnosť jeex legevylúčená). Konanie na všeobecnom súde o preskúmanie zákonnostineprávoplatného rozhodnutia vydaného správnym orgánom (ako to je v prerokúvanej veci),ktoré sa začína podaním opravného prostriedku podľa § 250l OSP a nasl., je konanímdvojinštančným iba v prípadoch, keď všeobecný súd o preskúmavanom rozhodnutísprávneho orgánu rozhodne podľa § 250j ods. 1 OSP a podľa § 250j ods. 2 písm. a) a b)OSP. Ustanovenie, podľa ktorého bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené, všeobecnýsúd uvedie vo výroku rozsudku. Na posúdenie prípustnosti odvolania je rozhodujúci výrokrozsudku všeobecného súdu (§ 250j ods. 4 OSP).
V prípade, ak všeobecný súd rozhodne podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) a e) OSP, ideo konanie jednoinštančné, proti rozhodnutiu prvostupňového súdu nie je prípustnéodvolanie (k tomu pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 144/2010zo 14. decembra 2011, sp. zn. 9 So 127/2012 z 28. novembra 2012, sp. zn. 4 Sžr 54/2014z 27. mája 2014).
Rovnaký názor vyjadril ústavný súd už v náleze sp. zn. II. ÚS 181/2011zo 14. septembra 2011, v ktorom s odvolaním sa na § 246c ods. 1 druhú vetu OSP uviedol,že vzhľadom na toto ustanovenie je v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdnehoporiadku akýkoľvek opravný prostriedok prípustný iba vtedy, keď je to v tejto častivýslovne ustanovené.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorejpostup súdu v súlade s platným a účinným zákonom (v danom prípade procesnýmipredpismi upravujúcimi postup súdu v rámci správneho súdnictva) nemožno hodnotiť akoporušovanie základných práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavneakceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnouúpravou, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdunemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy anipráv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje aj rozdielnym prístupom všeobecných súdovk rozhodovaniu obdobných vecí (pozri v časti I tohto uznesenia citované rozhodnutienajvyššieho súdu, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že právne záveryvšeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúťidenticky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadochneprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivésúdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že rozdielna judikatúrav skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátnehosúdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založenýna precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza ajna úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité,aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a abyuplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovorovnakých alebo podobných veciach (IV. ÚS 107/2012).
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa považuje za potrebné zopakovaťsvoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovaťin abstractojudikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemusúdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímaťstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu v časti týkajúcej sa merita veci prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľa za spôsobilú na to, aby len na jejzáklade bolo možné napadnuté uznesenie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľnéa neudržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd vo vzťahu k tejto časti sťažnosti dospel k záveru,že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru neexistuje taká príčinnásúvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálnemohol dospieť k záveru o ich porušení, a preto pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podaniev lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačnáa začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomeniao inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonomustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenejlehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok krajského súdu (vo výrokuv merite veci, ktorú sťažovateľ napáda) nadobudol právoplatnosť 24. júla 2014, pričomsťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. apríla 2015, teda zjavne po uplynutí lehotyustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietolsťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie práv podľa ústavy a dohovorunapadnutým rozsudkom krajského súdu podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde, z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať saďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016