SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 2/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, zastúpenýchadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Advokátska kancelária, Symfonická 1496/9,Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základnýchpráv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2 Nt 12/2011 zo 17. januára 2012,uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a.
⬛⬛⬛⬛O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, a ⬛⬛⬛⬛,
Česká republika (spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajúporušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 12/2011 zo 17. januára 2012 (ďalej aj „napadnutéuznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Divízneho súdu v Bratislavesp. zn. Dtr 4544/24 zo 2. apríla 1925 bol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ (ktorého priamymipotomkami sú sťažovatelia podávajúci túto sťažnosť) uznaný vinným v bode 1 a 2 zo zločinuporušenia podriadenosti podľa § 145, § 146 písm. c) a § 149 Vojenského trestnéhozákonníka č. 19/1855 ř. z. Bol za to odsúdený podľa § 149 a § 92 Vojenského trestnéhozákonníka nepodmienečne v trvaní dvoch rokov, zostreného každého pol roka mesačnousamoväzbou, každého štvrťroka jednou temnou komorou a každého mesiaca jednodennýmpôstom a tvrdým lôžkom v deň pôstu. Uvedeného zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprelvykonávať vojenskú službu, a to kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu „člena medzinárodnej biblickej spoločnosti“ (neskôr známej ako Svedkovia Jehovovi).
3. Uznesením okresného súdu sp. zn. 2 Nt 12/2011 zo 17. januára 2012 bolzamietnutý návrh sťažovateľov na povolenie obnovy uvedeného konania. Uznesenímkrajského súdu č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 bola zamietnutá sťažnosťsťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovykonania. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára 2014 boloodmietnuté dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu.
4. Sťažovatelia v úvode sťažnosti namietli, že najvyšší súd označil dovolania zaneprípustné. Sťažovatelia uznávajú, že bežne sa dovolanie v konaní o povolenie obnovykonania nepripúšťa, ale pokiaľ ide o hrubé porušenie práva na spravodlivý proces a práva nasúdnu ochranu alebo práva na zákonného sudcu, tak dovolanie je prípustné. Uvedené podľanázoru sťažovateľov potvrdzujú nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 405/2010, sp. zn.III. ÚS 172/2011 a sp. zn. II. ÚS 284/2011. Ďalej podľa sťažovateľov bol potrestaný v rozpore so zásadou ne bis in idem, keď za totožné správanie bol potrestanýnajprv disciplinárne a neskôr i nepodmienečným trestom zostreného žalára. Krajský súdpodľa sťažovateľov takúto interpretáciu odmietol s tým, že uvedená zásada sa nevzťahuje nasúbeh disciplinárneho a súdneho potrestania. S týmto záverom však sťažovatelia nesúhlasia,keďže podľa ich názoru zásada ne bis in idem stojí nad všetkými zákonmi. Zároveňsťažovatelia doplnili, že pokiaľ bolo právoplatne vyhodnotené, že za trvalé odopretievojenskej služby z náboženských dôvodov bol v prípade ⬛⬛⬛⬛ primeraný trestdisciplinárny, nie je prípustné trestať ho za rovnaký skutok neskôr ešte súdne. Podľasťažovateľov došlo v pôvodnom konaní k porušeniu zásady ne bis in idem, a pokiaľ terazsúdy nepovolili obnovu konania, potom samotné všeobecné súdy túto zásadu znova porušili.
5. Ďalej sťažovatelia namietli, že krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, žepojem obnovy konania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu je potrebné vykladať v zmysle čl. 50ods. 5 ústavy ako mimoriadne opravné prostriedky, avšak podľa sťažovateľov dohovorgarantuje minimálnu úroveň uvedených práv a slobôd a nie je možné dospieť k záveru, že najednej strane právo na obnovu konania alebo využitie mimoriadnych opravnýchprostriedkov existuje, ale fakticky je nerealizovateľné. Sťažovatelia s ohľadom na uvedenékonštatujú, že došlo k porušeniu čl. 4 ods. 2 protokolu a čl. 50 ods. 5 ústavy, ako ajk porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
6. V závere sťažovatelia poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) súvisiacu s aplikáciou a možným porušením čl. 9 dohovoru a uviedli, žesúdy v napadnutých uzneseniach úplne opomenuli, že lipnutie na náboženskom vyznaníznamená z právneho hľadiska dovolávania sa základných ľudských práv, a nie duševnúúchylku, ako sa domnieval súd v roku 1925. Tým, že v pôvodnom konaní došlo k zámenedovolávania sa základných ľudských práv za duševnú úchylku, a napriek tomu nebolapovolená obnova konania, došlo podľa názoru sťažovateľov k porušeniu práva naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na odstránenie predchádzajúcich vádkonania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu.
7. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že napadnutýmiuzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené ich právapodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40ods. 5 listiny a čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 ústavy, ďalej aby napadnutéuznesenia zrušil a aby sťažovateľom priznal náhradu nákladov právneho zastúpenia.
II.
8. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 vyplýva, žekrajský súd prisvedčil názoru sťažovateľov v tom, že pre konanie o mimoriadnychopravných prostriedkoch, ktoré je súčasťou trestného konania, sú rozhodujúce podmienkyuvedené v Trestnom poriadku. Tieto podmienky podľa krajského súdu neobsahujú žiadneustanovenia o lehotách a už vôbec nie o „historických predeloch“, ktoré by nejaké lehotyurčovali. Len v prípade obnovy konania v neprospech obvineného sú v zákone ustanovenédôvody, pre ktoré je obnova konania vylúčená. Preto, ak súd prvého stupňa v písomnomodôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na „veľmi vážny dejinný predel“, v tomto smerenepovažoval krajský súd takéto odôvodnenie za právne významné a podstatné. Napriektomu je podľa krajského súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa správne a zákonné, pretožeako vo výroku rozhodnutia, tak aj v jeho odôvodnení je správne odkaz na použitie § 394ods. 1 Trestného poriadku. Podmienky uvedené v tomto ustanovení pre povolenie obnovykonania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom súdu, splnené neboli.
9. Krajský súd poukázal na čl. 4 ods. 2 protokolu a uviedol, že podstatná chybapredchádzajúceho konania, na ktorú je poukazované v návrhu, síce zakladá relevantnýdôvod na povolenie obnovy konania, avšak senát krajského súdu vyslovil právny názor,podľa ktorého ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu vyjadruje možnosť obnovy konania akovýnimky z odseku 1 už citovaného ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, akv tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie podľa krajskéhosúdu pod pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášhoTrestného poriadku (vrátane Trestných poriadkov účinných do 31. decembra 2005), aleobnovu konania všeobecne, z dôvodov jednak skutkových alebo procesných. Taktoformulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz ajv ústave, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Súčasnekrajský súd zdôraznil, že citované ustanovenie dohovoru výslovne odkazuje na zákona Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Trestnom poriadku je daný tomuto výrazv ustanoveniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch, kde najmä procesné vadya hmotnoprávne vady vrátane vád týkajúcich sa trestu môžu byť dôvodom na dovolanie(predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočnostíalebo dôkazov týkajúce sa tak výroku o vine, ako aj výroku o treste môžu byť podmienky naobnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno maťpodľa krajského súdu na mysli použitie nesprávnej právnej kvalifikácie na základenesprávneho právneho názoru. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konaniapodľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Tu krajský súd poukázal na ustanovenie § 394ods. 4 Trestného poriadku. Použitie ustanovenia § 394 ods. 4 Trestného poriadku všakpodľa krajského súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o vec, kde sa rozhodnutie ESĽPtýka rozhodnutia prokurátora alebo súdu práve v tejto veci.
10. Pokiaľ ide o namietanie zistenia „duševnej úchylky“, k tomu krajský súd uviedol,že z citovaného rozsudku Divízneho súdu v Bratislave výslovne vyplýva, že bolpreskúmaný duševný stav obžalovaného a tento netrpel žiadnou duševnou poruchou, ktoráby ho zbavovala trestnej zodpovednosti. Lipnutie na náboženskom presvedčení bolochápané v rozsudku ako zvláštnosť jeho duševného založenia. Najpodstatnejšie je však to, žetáto duševná úchylka bola chápaná ako poľahčujúca okolnosť.
11. Čo sa týka namietanej neexistencie nebezpečia zo strany svedkov Jehovových pre„ozbrojenú moc a existenciu štátu“, senát krajského súdu uviedol, že pôvodne súdrozhodoval o trestnom čine uvedenom jednak v zákone, pričom už tým bola vyjadrenápotreba ochrany tak ozbrojenej moci, ako aj štátu. Navyše podľa krajského súdu nemožnoz hľadiska rovnosti pred zákonom rozlišovať páchateľov, ktorí naplnia znaky skutkovejpodstaty trestného činu, ak túto nerovnosť, napr. z hľadiska pohnútky, neustanovuje priamozákon.
12. K uvádzanej zásade ne bis in idem s odvolaním sa na predchádzajúce konkrétnerozhodnutie krajského súdu, krajský súd uviedol, že v tomto rozhodnutí bola použitápredmetná zásada na prípad, keď po predchádzajúcom právoplatnom odsúdení bola osobaznovu povolaná na službu v ozbrojených silách a znovu do služby nenastúpila, čímformálne znovu naplnila znaky trestného činu. Nešlo teda o prípad súbehu disciplinárnehoa súdneho potrestania.
13. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára2014 vyplýva, že sťažovatelia sa dovolaním domáhali zrušenia uznesenia krajského súdu,ktorým bola zamietnutá ich sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súduo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Najvyšší súd uviedol, že takétorozhodnutie nie je rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, a preto dovolanieproti nemu podané nie je podľa najvyššieho súdu prípustné. Najvyšší súd na tomto miestepoukázal na zákon č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektorézákony, ktorým došlo k zmene ustanovenia § 368 Trestného poriadku, podľa ktoréhodovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákonalebo ak boli porušené ustanovenia v konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušeniedôvodom dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Zároveň najvyšší súd citoval § 368ods. 2 Trestného poriadku, ktorý taxatívne vymenúva rozhodnutia pre účely § 368 ods. 1Trestného poriadku. Podľa najvyššieho súdu z ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadkuvyplýva, že zákon taxatívne vymenúva rozhodnutia, proti ktorým je dovolanie prípustné(ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej). Medzi nimi nie jeuznesenie, ktorým súd rozhodol o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. uznesenie,ktorým bolo rozhodnuté o sťažnosti proti takémuto uzneseniu; tieto sú z prieskumnejpovinnosti dovolacieho súdu vylúčené. Vzhľadom na nesplnenie jednej zo základnýchprocesných podmienok dovolania preto najvyšší súd podané dovolanie odmietol naneverejnom zasadnutí, a to bez preskúmania veci.
III.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
IV.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom a napadnutým uznesením okresného súdu
15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).
17. Sťažovatelia sťažnosťou napádajú postup a uznesenie okresného súdu sp. zn.2 Nt 12/2011 zo 17. januára 2012. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právopodať proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému uzneseniuokresného súdu sťažnosť, o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľov v danom prípade vylučujeprávomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdez dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
18. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
19. Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť vyhlásením [§ 184ods. 1 písm. a), § 185 ods. 2 a § 177 písm. d) Trestného poriadku v spojení s § 180 a s § 171ods. 4 Trestného poriadku]. Napadnuté uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľomdoručené 21. marca 2013. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. mája 2014 (podanána poštovú prepravu 16. mája 2014), teda po vyše dvoch rokoch od právoplatnostinapadnutého uznesenia krajského súdu, resp. po vyše roku od doručenia napadnutéhouznesenia krajského súdu sťažovateľom.
20. Ústavný súd sa na tomto mieste musí vysporiadať s relevantnou otázkou, čisťažnosť smerujúca voči napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je podaná oneskorene.
21. Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúrevyslovil (akcentujúc pritom závery rozsudku ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolskýa Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľaktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovilehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porov. napr.III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Tieto závery sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keďprávny poriadok explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr.dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdilprípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege bez ohľadu na prítomnosť dovolacích dôvodov. Ide o situáciu upravenú Trestnýmporiadkom v § 368 ods. 1 a 2 v spojení s § 382 písm. f), kde Trestný poriadok taxatívne(v § 368 ods. 2) vypočítava rozhodnutia (ak Trestný poriadok neustanovuje inak), vočiktorým je prípustné dovolanie (za splnenia podmienok ustanovených v § 368 ods. 1v spojení s § 371 Trestného poriadku). A contrario je teda voči iným rozhodnutiamkrajského súdu dovolanie neprípustné (ak Trestný zákon neustanovuje inak) bez ohľadu nato, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody upravené v § 371 Trestného poriadkua dovolací súd je povinný odmietnuť dovolanie bez preskúmania veci a bez ohľadu naprítomnosť dovolacích dôvodov.
22. Sťažovatelia podali dovolanie proti uzneseniu krajského súdu o zamietnutísťažnosti voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.Voči tomuto rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestnéhoporiadku dovolanie prípustné. Pre úplnosť ústavný súd dopĺňa, že Trestný poriadokneupravuje odlišne uvedené závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti Trestnéhoporiadku (§ 393 až § 405a) upravujúcom obnovu konania. Z uvedeného vyplýva, žesťažovatelia (zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom) mohli a mali vedieť, žedovolanie voči napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné a podané dovolaniebude odmietnuté pre neprípustnosť (vyplývajúcu z Trestného poriadku), a teda bolioprávnení podať sťažnosť ústavnému súdu priamo voči napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
23. Pokiaľ sa sťažovatelia odvolávajú na nálezy ústavného súdu sp. zn.II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011 a sp. zn. III. ÚS 172/2011 z 31. mája 2011, treba uviesť,že v týchto veciach sa otázka prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu vo veci návrhu napovolenie obnovy konania výslovne neriešila. V oboch prípadoch podané sťažnostismerovali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani v jednom prípade sťažovateľ nepodalproti odvolaciemu rozhodnutiu dovolanie.
24. Vo veci nálezu sp. zn. II. ÚS 284/2011 zo 6. októbra 2011 ústavný súd skutočnevyslovil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruuznesením najvyššieho súdu, ktorým tento pre neprípustnosť odmietol dovolanie podanéproti rozhodnutiu vo veci návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný súd tu dospelk záveru, podľa ktorého základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bolazachovaná ich podstata a zmysel. Ústavný súd preto vyslovil názor, že aj výklad a následnáaplikácia v tom čase platného a účinného § 368 ods. 1 Trestného poriadku musí v celomrozsahu rešpektovať právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru a rešpektovať jeho podstatu a zmysel, teda aby jeho prostredníctvom bolazabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. Podľa názoruústavného súdu vysloveného v tomto konaní dovolateľ je oprávnený nielen iniciovaťdovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré munemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestnéhoporiadku. Poukázal pritom aj na skoršie rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 305/09.
25. Na základe záverov komunikovaných v bode 24 tohto uznesenia by sa na prvýpohľad mohla v aktuálne prerokovávanej veci sťažovateľov javiť ako opodstatnená úvahao zachovaní lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj voči napadnutému uzneseniukrajského súdu.
26. V uvedenej súvislosti je však nevyhnuté doplniť, že zákonom č. 262/2011 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. septembra 2011),došlo k zásadnej zmene ustanovenia § 368 Trestného poriadku. K dnešnému dňu platnéa účinné (a rovnako už v čase rozhodovania okresného súdu, krajského súdu i najvyššiehosúdu) znenie § 368 Trestného poriadku (na normatívny obsah ktorého a na závery z nehovyplývajúce ústavný súd odkázal v bodoch 21 a 22) už nepripúšťa pochybnosť o otázkeprípustnosti dovolania voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniuokresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný súd vydal sícenález sp. zn. II. ÚS 284/2011 zo 6. októbra 2011, teda už za účinnosti novelizovanéhoznenia ustanovenia § 368 Trestného poriadku, avšak pri rozhodovaní musel prihliadať napôvodné znenie, keďže dovolanie bolo podané pred 1. septembrom 2011.
27. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd uzatvára, že sťažnosť sťažovateľov v častismerujúcej voči postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu je nutné považovať zapodanú oneskorene, keďže sťažnosť nebola podaná v lehote určenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom súde a lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno na základepodaného dovolania a napadnutého uznesenia najvyššieho súdu o jeho neprípustnostipovažovať za zachovanú z dôvodov uvedených v bodoch 21 a 22.
K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu verejnejmoci (t. j. aj najvyššieho súdu), ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bolnáležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavupríslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohouústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretáciazákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavnéhopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánovverejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniusamotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánuverejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
29. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčovéposúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor a spôsob výkladu príslušných zákonnýchustanovení, ktorými najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie vzhľadom na zistenýskutkový stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.
30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
31. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľov,ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci dovolania konal zákonom predpísanýmprocesným postupom (§ 377 a nasl. Trestného poriadku). Postup najvyššieho súdu plnekorešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup dovolacieho súdua požiadavkami kladenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postupvšeobecného súdu.
32. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení Trestného poriadku o dovolaní a aj odôvodnenia napadnutého uznesenianajvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určenýchčl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd ústavne akceptovateľnýmspôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právny názor, aplikoval a interpretovalpríslušné právne normy Trestného poriadku v súlade s ich znením, obsahom i duchom,a závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napadnutom uznesení je následne potrebnépovažovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní.
33. Čo sa týka námietky sťažovateľov, že najvyšší súd označil dovolanie zaneprípustné, aj keď v prípade hrubého porušenia ústavou a dohovorom zaručených právdovolanie prípustné je, ústavný súd konštatuje, že úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorýchdovolanie proti právoplatnému uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti vočiuzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania nie jeprípustné, treba považovať (predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v bodoch 23 až 26)za súladné s Trestným poriadkom (ústavný súd opakovane odkazuje na novelizáciuTrestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektorézákony účinným od 1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé.Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne konformné, nie je svojvoľné(arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu aplikovanej právnej úpravy.
34. Z už uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej vočinapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015