znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 2/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká   republika,   zastúpenýchadvokátom   JUDr.   Lubomírom   Müllerom,   Advokátska   kancelária,   Symfonická   1496/9,Praha 5, Česká republika, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základnýchpráv a slobôd, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   2 Nt 12/2011   zo   17.   januára   2012,uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 a uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a o d m i e t a.

⬛⬛⬛⬛

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, Česká republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká   republika, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ Česká republika, a ⬛⬛⬛⬛,

Česká   republika   (spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajúporušenie čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalejlen „listina“), čl. 6 ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava I(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Nt 12/2011 zo 17. januára 2012 (ďalej aj „napadnutéuznesenie okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“)   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Divízneho súdu v Bratislavesp. zn.   Dtr 4544/24   zo   2.   apríla   1925   bol   obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ (ktorého   priamymipotomkami sú sťažovatelia podávajúci túto sťažnosť) uznaný vinným v bode 1 a 2 zo zločinuporušenia   podriadenosti   podľa   §   145,   §   146   písm.   c)   a   §   149   Vojenského   trestnéhozákonníka č. 19/1855 ř. z. Bol za to odsúdený podľa § 149 a § 92 Vojenského trestnéhozákonníka nepodmienečne v trvaní dvoch rokov, zostreného každého pol roka mesačnousamoväzbou, každého štvrťroka jednou temnou komorou a každého mesiaca jednodennýmpôstom a tvrdým lôžkom v deň pôstu. Uvedeného zločinu sa mal dopustiť tým, že odoprelvykonávať   vojenskú   službu,   a to   kvôli   svojmu   náboženskému   presvedčeniu „člena medzinárodnej biblickej spoločnosti“ (neskôr známej ako Svedkovia Jehovovi).

3.   Uznesením   okresného   súdu sp.   zn.   2 Nt 12/2011   zo   17.   januára   2012   bolzamietnutý   návrh   sťažovateľov   na   povolenie   obnovy   uvedeného   konania.   Uznesenímkrajského   súdu   č.   k.   23   Tos   38/2012-58   z 3.   mája   2012   bola   zamietnutá   sťažnosťsťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovykonania.   Uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tdo   69/2013   z 5.   februára   2014   boloodmietnuté dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu.

4.   Sťažovatelia   v úvode   sťažnosti   namietli,   že   najvyšší   súd   označil   dovolania   zaneprípustné. Sťažovatelia uznávajú, že bežne sa dovolanie v konaní o povolenie obnovykonania nepripúšťa, ale pokiaľ ide o hrubé porušenie práva na spravodlivý proces a práva nasúdnu ochranu alebo práva na zákonného sudcu, tak dovolanie je prípustné. Uvedené podľanázoru sťažovateľov potvrdzujú nálezy ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 405/2010, sp. zn.III. ÚS 172/2011 a sp. zn. II. ÚS 284/2011. Ďalej podľa sťažovateľov bol potrestaný v rozpore so zásadou ne bis in idem, keď za totožné správanie bol potrestanýnajprv disciplinárne a neskôr i nepodmienečným trestom zostreného žalára. Krajský súdpodľa sťažovateľov takúto interpretáciu odmietol s tým, že uvedená zásada sa nevzťahuje nasúbeh disciplinárneho a súdneho potrestania. S týmto záverom však sťažovatelia nesúhlasia,keďže   podľa   ich   názoru   zásada ne   bis   in   idem stojí   nad   všetkými   zákonmi.   Zároveňsťažovatelia   doplnili,   že   pokiaľ   bolo   právoplatne   vyhodnotené,   že   za   trvalé   odopretievojenskej služby z náboženských dôvodov bol v prípade ⬛⬛⬛⬛ primeraný trestdisciplinárny,   nie   je   prípustné   trestať   ho   za   rovnaký   skutok   neskôr   ešte   súdne.   Podľasťažovateľov došlo v pôvodnom konaní k porušeniu zásady ne bis in idem, a pokiaľ terazsúdy nepovolili obnovu konania, potom samotné všeobecné súdy túto zásadu znova porušili.

5. Ďalej sťažovatelia namietli, že krajský súd v napadnutom uznesení uvádza, žepojem obnovy konania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu je potrebné vykladať v zmysle čl. 50ods.   5   ústavy   ako   mimoriadne   opravné   prostriedky,   avšak   podľa   sťažovateľov   dohovorgarantuje minimálnu úroveň uvedených práv a slobôd a nie je možné dospieť k záveru, že najednej   strane   právo   na   obnovu   konania   alebo   využitie   mimoriadnych   opravnýchprostriedkov existuje, ale fakticky je nerealizovateľné. Sťažovatelia s ohľadom na uvedenékonštatujú,   že   došlo   k porušeniu   čl.   4   ods.   2   protokolu   a čl.   50   ods.   5   ústavy,   ako   ajk porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

6. V závere sťažovatelia poukázali na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) súvisiacu s aplikáciou a možným porušením čl. 9 dohovoru a uviedli, žesúdy v napadnutých uzneseniach úplne opomenuli, že lipnutie na náboženskom vyznaníznamená z právneho hľadiska dovolávania sa základných   ľudských práv, a nie duševnúúchylku, ako sa domnieval súd v roku 1925. Tým, že v pôvodnom konaní došlo k zámenedovolávania   sa   základných   ľudských   práv   za   duševnú   úchylku,   a napriek   tomu   nebolapovolená   obnova   konania,   došlo   podľa   názoru   sťažovateľov   k porušeniu   práva   naspravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na súdnu ochranu podľačl. 36 ods. 1 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na odstránenie predchádzajúcich vádkonania podľa čl. 4 ods. 2 protokolu.

7.   Sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že   napadnutýmiuzneseniami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené ich právapodľa čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru, čl. 4 ods. 2 protokolu, čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 1 a čl. 40ods. 5 listiny a čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 5 ústavy, ďalej aby napadnutéuznesenia zrušil a aby sťažovateľom priznal náhradu nákladov právneho zastúpenia.

II.

8. Z uznesenia krajského súdu č. k. 23 Tos 38/2012-58 z 3. mája 2012 vyplýva, žekrajský   súd prisvedčil   názoru   sťažovateľov   v   tom,   že   pre   konanie   o mimoriadnychopravných prostriedkoch, ktoré je súčasťou trestného konania, sú rozhodujúce podmienkyuvedené v Trestnom poriadku. Tieto podmienky podľa krajského súdu neobsahujú žiadneustanovenia o lehotách a už vôbec nie o „historických predeloch“, ktoré by nejaké lehotyurčovali. Len v prípade obnovy konania v neprospech obvineného sú v zákone ustanovenédôvody, pre ktoré je obnova konania vylúčená. Preto, ak súd prvého stupňa v písomnomodôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje na „veľmi vážny dejinný predel“, v tomto smerenepovažoval krajský súd takéto odôvodnenie za právne významné a podstatné. Napriektomu je podľa krajského súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa správne a zákonné, pretožeako vo výroku rozhodnutia, tak aj v jeho odôvodnení je správne odkaz na použitie § 394ods. 1 Trestného poriadku. Podmienky uvedené v tomto ustanovení pre povolenie obnovykonania, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom súdu, splnené neboli.

9. Krajský súd poukázal na čl. 4 ods. 2 protokolu a uviedol, že podstatná chybapredchádzajúceho   konania, na   ktorú   je   poukazované   v   návrhu,   síce   zakladá   relevantnýdôvod na povolenie obnovy konania, avšak senát krajského súdu vyslovil právny názor,podľa ktorého ustanovenie čl. 4 ods. 2 protokolu vyjadruje možnosť obnovy konania akovýnimky z odseku 1 už citovaného ustanovenia a neprípustnosti stíhania a potrestania, akv tej istej veci už bolo právoplatne rozhodnuté. Predmetné ustanovenie podľa krajskéhosúdu pod pojmom obnova konania nemá na mysli len obnovu konania v zmysle nášhoTrestného poriadku (vrátane Trestných poriadkov účinných do 31. decembra 2005), aleobnovu   konania   všeobecne,   z   dôvodov   jednak   skutkových   alebo   procesných.   Taktoformulovanej možnosti „otvorenia“ právoplatne skončenej veci bol potom daný výraz ajv ústave, kde v čl. 50 ods. 5 sa používa pojem „mimoriadne opravné prostriedky“. Súčasnekrajský   súd   zdôraznil,   že   citované   ustanovenie   dohovoru   výslovne   odkazuje   na zákona Trestný poriadok príslušného štátu, pričom v Trestnom poriadku je daný tomuto výrazv ustanoveniach   o   mimoriadnych   opravných   prostriedkoch,   kde   najmä   procesné   vadya hmotnoprávne vady vrátane vád týkajúcich sa trestu môžu byť dôvodom na dovolanie(predtým sťažnosť pre porušenie zákona) a až skutkové vady v prípade nových skutočnostíalebo dôkazov týkajúce sa tak výroku o vine, ako aj výroku o treste môžu byť podmienky naobnovu konania. Pod pojmom podstatná chyba v predchádzajúcom konaní nemožno maťpodľa   krajského   súdu   na   mysli   použitie   nesprávnej   právnej   kvalifikácie   na   základenesprávneho právneho názoru. Iný výklad by bol v rozpore s podmienkami obnovy konaniapodľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Tu krajský súd poukázal na ustanovenie § 394ods. 4 Trestného poriadku. Použitie ustanovenia § 394 ods. 4 Trestného poriadku všakpodľa krajského súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak ide o vec, kde sa rozhodnutie ESĽPtýka rozhodnutia prokurátora alebo súdu práve v tejto veci.

10. Pokiaľ ide o namietanie zistenia „duševnej úchylky“, k tomu krajský súd uviedol,že   z   citovaného   rozsudku   Divízneho   súdu   v   Bratislave   výslovne   vyplýva,   že   bolpreskúmaný duševný stav obžalovaného a tento netrpel žiadnou duševnou poruchou, ktoráby   ho   zbavovala   trestnej   zodpovednosti.   Lipnutie   na   náboženskom   presvedčení   bolochápané v rozsudku ako zvláštnosť jeho duševného založenia. Najpodstatnejšie je však to, žetáto duševná úchylka bola chápaná ako poľahčujúca okolnosť.

11. Čo sa týka namietanej neexistencie nebezpečia zo strany svedkov Jehovových pre„ozbrojenú   moc   a   existenciu   štátu“,   senát   krajského   súdu   uviedol,   že   pôvodne   súdrozhodoval o trestnom čine uvedenom jednak v zákone, pričom už tým bola vyjadrenápotreba ochrany tak ozbrojenej moci, ako aj štátu. Navyše podľa krajského súdu nemožnoz hľadiska rovnosti pred   zákonom rozlišovať   páchateľov,   ktorí   naplnia   znaky   skutkovejpodstaty trestného činu, ak túto nerovnosť, napr. z hľadiska pohnútky, neustanovuje priamozákon.

12. K uvádzanej zásade ne bis in idem s odvolaním sa na predchádzajúce konkrétnerozhodnutie   krajského   súdu,   krajský   súd   uviedol,   že   v   tomto   rozhodnutí   bola   použitápredmetná zásada na prípad, keď po predchádzajúcom právoplatnom odsúdení bola osobaznovu   povolaná   na   službu   v   ozbrojených   silách   a   znovu   do   služby   nenastúpila,   čímformálne znovu naplnila znaky trestného činu. Nešlo teda o prípad súbehu disciplinárnehoa súdneho potrestania.

13. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tdo 69/2013 z 5. februára2014 vyplýva, že sťažovatelia sa dovolaním domáhali zrušenia uznesenia krajského súdu,ktorým   bola   zamietnutá   ich   sťažnosť   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súduo zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania.   Najvyšší   súd   uviedol,   že   takétorozhodnutie nie je rozhodnutím, ktorým bola vec právoplatne skončená, a preto dovolanieproti nemu podané nie je podľa najvyššieho súdu prípustné. Najvyšší súd na tomto miestepoukázal na zákon č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z.Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektorézákony,   ktorým   došlo   k   zmene   ustanovenia   §   368   Trestného   poriadku,   podľa   ktoréhodovolanie možno podať proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, ktorým bol porušený zákonalebo ak boli porušené ustanovenia v konaní, ktoré mu predchádzalo, ak je toto porušeniedôvodom dovolania podľa § 371 Trestného poriadku. Zároveň najvyšší súd citoval § 368ods. 2 Trestného poriadku, ktorý taxatívne vymenúva rozhodnutia pre účely § 368 ods. 1Trestného poriadku. Podľa najvyššieho súdu z ustanovenia § 368 ods. 2 Trestného poriadkuvyplýva, že zákon taxatívne vymenúva rozhodnutia, proti ktorým je dovolanie prípustné(ide o tzv. meritórne rozhodnutia, teda rozhodnutia vo veci samej). Medzi nimi nie jeuznesenie, ktorým súd rozhodol o návrhu na povolenie obnovy konania, resp. uznesenie,ktorým   bolo   rozhodnuté   o   sťažnosti   proti   takémuto   uzneseniu;   tieto   sú   z   prieskumnejpovinnosti   dovolacieho   súdu   vylúčené.   Vzhľadom   na   nesplnenie   jednej   zo   základnýchprocesných   podmienok   dovolania   preto   najvyšší   súd   podané   dovolanie   odmietol   naneverejnom zasadnutí, a to bez preskúmania veci.

III.

14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

IV.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľov   postupom   a napadnutým uznesením okresného súdu

15. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

16. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto jeprávomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomocvšeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS20/02, III. ÚS 152/03).

17.   Sťažovatelia   sťažnosťou   napádajú   postup   a uznesenie   okresného   súdu sp.   zn.2 Nt 12/2011 zo 17. januára 2012. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právopodať proti postupu okresného súdu v napadnutom konaní a proti napadnutému uzneseniuokresného   súdu   sťažnosť,   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľov v danom prípade vylučujeprávomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnomprerokovaní   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súdez dôvodu nedostatku svojej právomoci.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľov   postupom   a napadnutým uznesením krajského súdu

18. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

19. Napadnuté uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť vyhlásením [§ 184ods. 1 písm. a), § 185 ods. 2 a § 177 písm. d) Trestného poriadku v spojení s § 180 a s § 171ods.   4   Trestného   poriadku].   Napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   bolo   sťažovateľomdoručené 21. marca 2013. Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 20. mája 2014 (podanána   poštovú   prepravu   16.   mája   2014),   teda   po   vyše   dvoch   rokoch   od   právoplatnostinapadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   resp.   po   vyše   roku   od   doručenia   napadnutéhouznesenia krajského súdu sťažovateľom.

20.   Ústavný   súd   sa   na   tomto   mieste   musí   vysporiadať   s relevantnou   otázkou,   čisťažnosť smerujúca voči napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je podaná oneskorene.

21. Ústavný súd si je vedomý právneho názoru, ktorý opakovane vo svojej judikatúrevyslovil   (akcentujúc   pritom   závery   rozsudku   ESĽP   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolskýa Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54) a podľaktorého, majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1ústavy v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovilehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahuk predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porov.   napr.III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010). Tieto závery sa však nemôžu vzťahovať na situáciu, keďprávny poriadok explicitne vylučuje podanie mimoriadneho opravného prostriedku (napr.dovolania) voči určitému rozhodnutiu, resp. je vylúčená možnosť, aby najvyšší súd posúdilprípustnosť dovolania s ohľadom na dovolacie dôvody, keďže jeho neprípustnosť je daná ex lege bez   ohľadu   na   prítomnosť   dovolacích   dôvodov.   Ide   o situáciu   upravenú   Trestnýmporiadkom v § 368 ods. 1 a 2 v spojení s § 382 písm. f), kde Trestný poriadok taxatívne(v § 368 ods. 2) vypočítava rozhodnutia (ak Trestný poriadok neustanovuje inak), vočiktorým   je   prípustné   dovolanie   (za   splnenia   podmienok   ustanovených   v §   368   ods.   1v spojení   s   §   371   Trestného   poriadku). A contrario je   teda   voči   iným   rozhodnutiamkrajského súdu dovolanie neprípustné (ak Trestný zákon neustanovuje inak) bez ohľadu nato, či sú, alebo nie sú naplnené dovolacie dôvody upravené v § 371 Trestného poriadkua dovolací   súd   je   povinný   odmietnuť   dovolanie   bez   preskúmania   veci   a bez   ohľadu   naprítomnosť dovolacích dôvodov.

22.   Sťažovatelia   podali   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   o zamietnutísťažnosti voči uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania.Voči tomuto rozhodnutiu (uzneseniu) krajského súdu nie je v zmysle § 368 ods. 2 Trestnéhoporiadku   dovolanie   prípustné.   Pre   úplnosť   ústavný   súd   dopĺňa,   že   Trestný   poriadokneupravuje odlišne uvedené závery ani v treťom diele ôsmej hlavy tretej časti Trestnéhoporiadku   (§   393   až   §   405a)   upravujúcom   obnovu   konania.   Z uvedeného   vyplýva,   žesťažovatelia   (zastúpení   kvalifikovaným   právnym   zástupcom)   mohli   a mali   vedieť,   žedovolanie voči napadnutému uzneseniu krajského súdu nie je prípustné a podané dovolaniebude   odmietnuté   pre   neprípustnosť   (vyplývajúcu   z Trestného   poriadku),   a teda   bolioprávnení podať sťažnosť ústavnému súdu priamo voči napadnutému uzneseniu krajskéhosúdu v lehote predpokladanej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

23.   Pokiaľ   sa   sťažovatelia   odvolávajú   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn.II. ÚS 405/2010 z 27. januára 2011 a sp. zn. III. ÚS 172/2011 z 31. mája 2011, treba uviesť,že v týchto veciach sa otázka prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu vo veci návrhu napovolenie   obnovy   konania   výslovne   neriešila.   V   oboch   prípadoch   podané   sťažnostismerovali proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a ani v jednom prípade sťažovateľ nepodalproti odvolaciemu rozhodnutiu dovolanie.

24. Vo veci nálezu sp. zn. II. ÚS 284/2011 zo 6. októbra 2011 ústavný súd skutočnevyslovil   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoruuznesením najvyššieho súdu, ktorým tento pre neprípustnosť odmietol dovolanie podanéproti rozhodnutiu vo veci návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný súd tu dospelk záveru, podľa ktorého základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bolazachovaná ich podstata a zmysel. Ústavný súd preto vyslovil názor, že aj výklad a následnáaplikácia v tom čase platného a účinného § 368 ods. 1 Trestného poriadku musí v celomrozsahu rešpektovať právo dovolateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru   a   rešpektovať   jeho   podstatu   a   zmysel,   teda   aby   jeho   prostredníctvom   bolazabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov dovolateľa. Podľa názoruústavného   súdu   vysloveného   v tomto   konaní   dovolateľ   je   oprávnený   nielen   iniciovaťdovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré munemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestnéhoporiadku. Poukázal pritom aj na skoršie rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 305/09.

25. Na základe záverov komunikovaných v bode 24 tohto uznesenia by sa na prvýpohľad mohla v aktuálne prerokovávanej veci sťažovateľov javiť ako opodstatnená úvahao zachovaní lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj voči napadnutému uzneseniukrajského súdu.

26. V uvedenej súvislosti je však nevyhnuté doplniť, že zákonom č. 262/2011 Z. z.,ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskoršíchpredpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (účinným od 1. septembra 2011),došlo k zásadnej zmene ustanovenia § 368 Trestného poriadku. K dnešnému dňu platnéa účinné (a rovnako už v čase rozhodovania okresného súdu, krajského súdu i najvyššiehosúdu) znenie § 368 Trestného poriadku (na normatívny obsah ktorého a na závery z nehovyplývajúce ústavný súd odkázal v bodoch 21 a 22) už nepripúšťa pochybnosť o otázkeprípustnosti dovolania voči uzneseniu krajského súdu o zamietnutí sťažnosti voči uzneseniuokresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Ústavný súd vydal sícenález sp. zn. II. ÚS 284/2011 zo 6. októbra 2011, teda už za účinnosti novelizovanéhoznenia ustanovenia § 368 Trestného poriadku, avšak pri rozhodovaní musel prihliadať napôvodné znenie, keďže dovolanie bolo podané pred 1. septembrom 2011.

27. Sumarizujúc už uvedené, ústavný súd uzatvára, že sťažnosť sťažovateľov v častismerujúcej voči postupu a napadnutému uzneseniu krajského súdu je nutné považovať zapodanú oneskorene, keďže sťažnosť nebola podaná v lehote určenej v § 53 ods. 3 zákonao ústavnom   súde   a lehotu   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno   na   základepodaného   dovolania   a napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   o jeho   neprípustnostipovažovať za zachovanú z dôvodov uvedených v bodoch 21 a 22.

K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľov   postupom   a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

28. Ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že v zásadenie je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   príslušného   orgánu   verejnejmoci   (t.   j.   aj   najvyššieho   súdu),   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bolnáležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavupríslušný orgán verejnej moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnýmizmluvami o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohouústavného   súdu   nie   je   suplovať   orgány   verejnej   moci,   ktorým   prislúcha   interpretáciazákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavnéhopostavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánovverejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniusamotného   rozhodnutia   predchádzalo.   Skutkové   a právne   závery   príslušného   orgánuverejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavneneodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

29. Ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za kľúčovéposúdenie, či vzhľadom na procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní, spôsob,ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor a spôsob výkladu príslušných zákonnýchustanovení,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie   vzhľadom   na   zistenýskutkový stav, nie je sťažnosť zjavne neopodstatnená.

30. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

31. Posudzujúc procesný postup najvyššieho súdu v konaní o dovolaní sťažovateľov,ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd vo veci dovolania konal zákonom predpísanýmprocesným postupom (§ 377 a nasl. Trestného poriadku). Postup najvyššieho súdu plnekorešpondoval   so   zákonnými   požiadavkami   kladenými   na   postup   dovolacieho   súdua požiadavkami kladenými čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru na procesný postupvšeobecného súdu.

32. Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení   Trestného   poriadku   o dovolaní   a aj   odôvodnenia   napadnutého   uznesenianajvyššieho súdu, ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určenýchčl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľnýmspôsobom   odôvodnil   skutkové   zistenia   a svoj   právny   názor,   aplikoval   a interpretovalpríslušné   právne   normy   Trestného   poriadku   v súlade   s ich   znením,   obsahom   i duchom,a závery   najvyššieho   súdu   obsiahnuté   v   napadnutom   uznesení   je   následne   potrebnépovažovať za výraz autonómneho rozhodovania najvyššieho súdu v konaní o dovolaní.

33.   Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľov,   že   najvyšší   súd   označil   dovolanie   zaneprípustné, aj keď v prípade hrubého porušenia ústavou a dohovorom zaručených právdovolanie prípustné je, ústavný súd konštatuje, že úvahy najvyššieho súdu, podľa ktorýchdovolanie   proti   právoplatnému uzneseniu   krajského   súdu   o zamietnutí   sťažnosti   vočiuzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   povolenie   obnovy   konania nie   jeprípustné, treba považovať (predovšetkým s ohľadom na závery uvedené v bodoch 23 až 26)za   súladné   s Trestným   poriadkom   (ústavný   súd   opakovane   odkazuje   na   novelizáciuTrestného poriadku zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektorézákony účinným od 1. septembra 2011) a odôvodnenie týchto úvah za úplné a presvedčivé.Postup a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je ústavne konformné, nie je svojvoľné(arbitrárne) alebo ústavne neudržateľné pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaníobsahu aplikovanej právnej úpravy.

34.   Z už   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   vočinapadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2015