znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 2/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   (sudca   spravodajca) a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť M. H., maloletej P. H. a maloletého M. H., zastúpených advokátkou JUDr. Jankou Chorvátovou, Advokátska kancelária, Antona Bernoláka 51, Žilina, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods.   3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 8 CoE 41/2013-704 z 28. júna 2013 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina č. k. 21 Em 2/2011-576 z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H., maloletej P. H. a maloletého M. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2013 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť M. H., (ďalej len „sťažovateľka 1“), maloletej P. H. (ďalej len „sťažovateľka 2“) a maloletého M. H. (ďalej len „sťažovateľ 3“), (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 prvej vety, čl. 12 ods. 2, čl. 13 ods. 3 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 41/2013-704 z 28. júna 2013 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 Em 2/2011-576 z 13. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: „Dňa 13. 11. 2012 Okresný súd v Žiline vydal uznesenie sp. zn. 21 Em 2/2011-576, ktorým uložil sťažovateľke v rade 1/ pokutu vo výške 200 EUR. Svoje rozhodnutie súd odôvodnil tým, že sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/) dobrovoľne neplní rozsudok Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu v Žiline   sp.   zn.   13   P   62/2009   zo   dňa   07.   09.   2011   vo   výroku   o   úprave   styku   otca s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec má právo stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky trikrát v bežnom mesiaci v rozsahu dvoch hodín na ÚPSVaR Žilina v období   prvých   troch   mesiacov   nasledujúcich   po   právoplatnosti   rozsudku.   Počnúc 4. mesiacom   od   právoplatnosti   rozsudku   odvolacieho   súdu   má   otec   právo   stretávať sa s maloletými deťmi bez prítomnosti matky každý párny týždeň v stredu od 16.00 hod. do 18.00 hod. a každý nepárny týždeň v sobotu a nedeľu od 9.00 hod. do 18.00 hod. Matka je povinná maloleté deti na tento styk pripraviť a mu ich odovzdať.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka v rade 1/ ako matka maloletých detí dňa 17. 12. 2012   odvolanie,   ktorým   namietala,   že   toto   rozhodnutie   prvostupňového   súdu o uložení pokuty je v príkrom rozpore s najlepšími záujmami maloletých detí, je tu právny a hlavne   skutkový   rozpor.   Namietala,   že   aj   napriek   preukázaniu   jej   dobrovoľného podrobenia sa rozhodnutiu súdu, súd aj napriek tomu postupoval podľa § 273 ods. 1 OSP a to   výlučne   na   základe   nepravdivých   tvrdení   otca   detí.   Namietala   tak   nezákonnosť a nesprávnosť tohto rozhodnutia súdu pre nedostatočné zistenie skutkového stavu. Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 bolo potvrdené rozhodnutie Okresného súdu v Žiline sp. zn. 21 Em 2/2011-576 zo dňa 13. 11. 2012. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09. 09. 2013....

M. H., (sťažovateľka v rade 1/) a maloleté deti P. H. a M. H. (sťažovatelia v rade 2/ a v rade 3/) podávame týmto sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci   porušenia   nášho   základného   práva   upraveného   Ústavou   Slovenskej   republiky postupom Krajského súdu v Žiline pod sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 zo dňa 28. 06. 2013 v spojení s postupom Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 pri rozhodovaní podľa § 273 ods. 1 OSP.

M. H., je matka maloletých detí M. H., a P. H., obe bytom u matky, ktorej boli rozsudkom Okresného súdu   Žilina,   sp.   zn.   13 P 62/2009   zo dňa 07.   09.   2011 zverené do výchovy. Rozsudok Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846 zmenil   rozsudok   Okresného   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13   P   62/2009   zo   dňa   07.   09.   2011 vo výroku o úprave styku otca s maloletými deťmi (sťažovateľmi v rade 2/ a 3/) tak, že otec má právo stretávať sa s deťmi bez prítomnosti matky v určený čas ako je uvedené v ods. I. Výrok súdu o úprave styku otca s deťmi o ktorý sa opiera výkon rozhodnutia súdu v konaní sp. zn. 21 Em 2/2011 je však v príkrom rozpore s právom chránenými záujmami detí, nakoľko súd nebral do úvahy denný režim detí a rovnako súd nebral do úvahy to, že deti si neustále vyžadujú matkinu prítomnosť pri stretnutí s otcom a nebral do úvahy aj to, že prítomnosť matky na stretnutiach s otcom doporučil aj kolízny opatrovník.

Na strane maloletých detí (sťažovateľov v rade 2/ a 3/) ako aj sťažovateľky v rade 1/ sa od rozhodnutia Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012 nič nezmenilo, pomery účastníkov konania zostali nezmenené. To, že pri tomto rozhodnutí odvolacieho súdu nebol skutkový stav   veci   v   tom   čase   riadne   prešetrený   a   boli   tým   porušené   aj   práva   sťažovateľov preukazuje aj momentálne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/250/2013-497 v konaní o rozvod rodičov maloletých detí, kde vo svojom Uznesení zo dňa 14. 06. 2013 rozhodol, že stretávanie detí s otcom má prebiehať za prítomnosti matky, čo odôvodnil tým, že bolo zistené, že maloleté deti naďalej odmietajú stretnutia s otcom bez prítomnosti matky. Psychológovi   sa   nepodarilo   prelomiť   odmietanie   otca   maloletými   deťmi   a   stretnutia nemohli   prebiehať   spôsobom   vymedzeným   v   rozhodnutí   poručenského   súdu,   (konanie vedené na Okresnom súde v Žiline pod č. 13 P 62/2009)....

Na   základe   vyššie   uvedeného   sťažovatelia   namietame   nezákonný   postup   súdu v konaní sp. zn. 8 CoE 41/2013 v spojení s konaním sp. zn. 21 Em 2/2011 spočívajúci vtom, že v tomto konaní súd nakladal s rovnakými dôkaznými prostriedkami ako aj v konaní o rozvod manželov sp. zn. 6Co/250/2013 a v rozpätí dvoch týždňov ten istý súd dospel vo svojom   rozhodovaní   k   diametrálne   odlišným   skutkovým   zisteniam.   Rovnako sú odôvodnenia   súdov   v   konaní   sp.   zn.   8   CoE   41/2013   v   spojení   s   konaním   sp.   zn. 21 Em 2/2011   v   rozpore   s   vyššie   uvedeným   odôvodnením   odvolacieho   súdu   sp.   zn. 6Co/250/2013-497.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sp. zn. 8 CoE 41/2013 je zrejmé, že odvolací súd oboznámiac sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia ako aj s obsahom prislúchajúceho spisového   materiálu   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   matky   nie   je   dôvodné   a   neuveril tvrdeniam matky, že styk otca deťmi sa nerealizuje bez jej zavinenia. Stotožnil sa s právnym názorom prvostupňového súdu, že práve sťažovateľka v rade 1/ si nedostatočne splnila povinnosť uloženú súdom. Tiež sa odvolací súd stotožnil s tým, že nemôže ona neuvážene rešpektovať   všetky   požiadavky   maloletých   detí   na   ktoré   taktiež   opakovane   poukázala vo svojom odvolaní. Odvolací súd sa opieral o skutočnosť, že počas polročnej doby sa deti stretli   s   otcom   len   1   krát   bez   prítomnosti   matky,   vezmúc   v   úvahu   jednotlivé   podania zachytávajúce   priebeh   neuskutočnených   stretnutí.   Rovnako   pri   svojom   rozhodovaní   súd prihliadal na predloženú korešpondenciu otcom detí.

Avšak   počas   polročnej   doby   na   ktorú   poukazuje   odvolací   súd   sa   stretávanie neuskutočnilo v mesiacoch máj a jún 2012, nakoľko ÚPSVaR v Žiline v zmysle rozsudku Krajského súdu zo dňa 12. 4. 2012, sp. zn. 10 CoP 79/2011-846 neurčil termín stretávania sa   na   ÚPSVaR.   V   tomto   čase   dvoch   mesiacov,   keď   nebolo   určené   stretávanie   sa   otca s maloletými deťmi (sťažovateľov v rade 2/ a 3/), otec detí nijakým spôsobom nekontaktoval sťažovateľku v rade 1/, či maloleté deti so záujmom o stretnutie s maloletými deťmi. Stretnutia sa následne uskutočňovali na ÚPSVaR v Žiline, kde sťažovateľka v rade 1/ zabezpečila účasť detí na stretnutí tým, že maloleté deti doviedla v určenú hodinu a deň na ÚPSVaR   v   Žiline   od   mesiaca   august   2012   do   novembra   2012.   Na   základe   správ od kolízneho opatrovníka (v spise súdu) sa ani psychológovi ÚPSVaR v Žiline nepodarilo deti primäť k tomu aby stretnutia prebiehali bez prítomnosti matky. Posledné stretnutie v novembri 2012 sa neuskutočnilo, nakoľko keď deti odmietali vojsť do miestnosti s otcom samé bez matky a tú ťahali smerom od otca a psychológa domov, otec detí sa vyjadril v tom zmysle, že nemá zmysel pokračovať v stretnutí.

Sťažovatelia v rade 2/ a v rade 3/ namietajú nezákonný postup súdu spočívajúci v tom, že súd nebral do úvahy ich vôľu stretávať sa s otcom za prítomnosti matky, čím sú im uberané práva, ktoré im zaručuje Dohovor o právach dieťaťa a následne tým sťažovateľke v rade 1/ ako ich matke, ktorá rešpektovala nielen rozhodnutie súdu, ale aj ich najlepšie záujmy, nezákonne uložil pokutu....

Naproti   tomu   prvostupňový   súd   vo   svojom   odôvodnení   rozhodnutia   vyjadruje, že v tomto štádiu vývinu detí nemožno nechávať iba na posúdenie či náladu detí, čo ony chcú a čo nie. V danom prípade, aj vzhľadom na nízky vek maloletých detí matka nemôže neuvážene rešpektovať všetky požiadavky detí, ale ako matka musí vystupovať autoritatívne a svojim konaním viesť deti k tomu, aby sa stretli s otcom.

Z   tohto   vyjadrenia   súdu   vyplýva,   že   súd   nebral   do   úvahy   názor   a   požiadavky maloletých detí ako im to zaručuje Dohovor o právach dieťaťa a Ústava SR,   dokonca sťažovateľku v rade 1/, ktorá vo svojich podaniach smerom k súdu vyjadrila, že použila všetky možné prostriedky v súlade správami   detí,   aby ich primäla k tomu,   aby sa ony dobrovoľne podrobili súdnemu rozhodnutiu, súd vyzýva ku konaniu, ktoré by bolo v rozpore s právom chránenými záujmami detí upravenými v Dohovore o právach dieťaťa. Rovnako aj z   tohto   vyjadrenia   vyplýva,   že   súd   nemal   preukázané,   že   by   sťažovateľka   v   rade   1/ dobrovoľne neplnila rozhodnutie súdu, a aj napriek tomu pristúpil k postupu podľa § 273 ods. 1 OSP....

Sťažovatelia v rade 1/ v rade 2/ i v rade 3/ majú za to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti,   bez   predchádzajúceho   riadneho   zistenia   skutkového   stavu   veci   a   opierajúc sa hlavne   o   nepravdivé   tvrdenia   otca   detí,   došlo   zo   strany   súdu   v   napadnutých rozhodnutiach   k porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivé   súdne konanie   vyplývajúce   z čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   z   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, na rovnaké postavenie účastníkov súdneho konania vyplývajúce z čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a na nestranný a nezávislý súd podľa čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky....

Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   spojení   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu   je v príkrom   rozpore   s   najlepšími   záujmami   maloletých   (sťažovateľov   v   rade   2/   a   3/),   v rozpore s právom chránenými záujmami ich matky (sťažovateľky v rade 1/), nakoľko ani jeden zo súdov nebral do úvahy predložené dôkazy, ktoré jasne nasvedčovali aký je postoj a vôľa detí a to, že sťažovateľka v rade 1/ dobrovoľne plní rozhodnutie súdu v rozsahu akom jej to dovolia samotné deti. Keďže tieto skutočnosti súd nezohľadnil a ani jeden zo súdov relevantne neskúmal a nezisťoval názor maloletých detí, ktorých sa citované konanie týka (prostredníctvom znaleckého dokazovania navrhovaného aj kolíznym opatrovníkom), boli tým porušené práva dieťaťa a právom chránené záujmy maloletých detí (vyplýva z nálezu Ústavného súdu III. ÚS 454/2011 z 13. 12. 2011) a tiež boli porušené aj práva matky v spojení s ochranou najlepších záujmov maloletých detí.“

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol, že: „1. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na rovnosť pred zákonom, upravené v čl. 12 ods. 1 prvá veta, čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   28.   06.   2013,   sp.   zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

2. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na spravodlivé súdne konanie, upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

3.   Právo   sťažovateľov   v   rade   1/,   v   rade   2/   a   v   rade   3/   na   rovnaké   postavenie účastníkov   súdneho   konania,   upravené   v   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28.   06.   2013,   sp.   zn.   8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

4. Právo sťažovateľov v rade 1/, v rade 2/ a v rade 3/ na nestranný a nezávislý súd, upravené v čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

5.   Právo   sťažovateľov   v   rade   2/   a   v   rade   3/   na   zohľadnenie   záujmu   dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 a právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a rozhodnutím Krajského súdu   v Žiline   zo dňa 28.   06.   2013,   sp.   zn.   8   CoE   41/2013-704 v spojení   s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

6. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ formulovať vlastné názory a byť vypočutý v   súdnom   konaní   podľa   čl.   12   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   právach   dieťaťa   postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Žiline zo dňa 28. 06. 2013, sp. zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení   s   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Žiline   zo   dňa   13.   11.   2012,   sp.   zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

7. Právo sťažovateľov v rade 2/ a v rade 3/ na zákonnú ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu   do   svojho   súkromného   života   podľa   čl.   16   Dohovoru   o   právach   dieťaťa postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   28.   06.   2013,   sp.   zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 bolo porušené.

8.   Rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   28.   06.   2013,   sp.   zn. 8 CoE 41/2013-704 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu v Žiline zo dňa 13. 11. 2012, sp. zn. 21 Em 2/2011-576 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

9.   Krajský   súd   v   Žiline   je   povinný   uhradiť   sťažovateľke   náhradu   trov   konania vo výške 275,94 €... v lehote do 15 dní odo dňa vydania nálezu, nadväzne na § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu by bolo možné hovoriť vtedy, keď namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia za porušovateľa označujú aj okresný súd a namietajú jeho postup a uznesenie, avšak v petite sťažnosti za porušovateľa označujú len krajský súd a namietajú jeho postup a uznesenie v spojení s uznesením okresného súdu. S ohľadom   na   to,   že   ústavný   súd   je   viazaný   petitom   sťažnosti,   považuje   označenie okresného súdu ako porušovateľa, ako aj namietanie jeho postupu a uznesenia len za súčasť odôvodnenia sťažnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti i v právach.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 ústavy súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene od iných štátnych orgánov.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo   súkromnými   zariadeniami   sociálnej   starostlivosti,   súdmi,   správnymi   alebo zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

Podľa čl. 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za tým účelom sa dieťaťu poskytuje najmä   možnosť,   aby   sa   vypočulo   v   každom   súdnom   alebo   správnom   konaní,   ktoré sa ho dotýka, a to buď priamo, alebo prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu, pričom spôsob vypočutia musí byť v súlade s procedurálnymi pravidlami vnútroštátneho zákonodarstva.

Podľa čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa 1. Žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému   zasahovaniu   do   svojho   súkromného   života,   rodiny,   domova   alebo korešpondencie   ani   nezákonným   útokom   na   svoju   česť   a   povesť.   2.   Dieťa   má   právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by mali za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov,   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu argumentáciu sťažovateľov nevyhodnotil   ako   spôsobilú   spochybniť   ústavnú   udržateľnosť   záverov   krajského   súdu. Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom   aplikovaný postup pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu   do   namietaného uznesenia v súlade   s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie krajského súdu bolo   svojvoľné   alebo   v   zjavnom   vzájomnom   rozpore,   či   urobené   v   zrejmom   omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Jedným z ťažiskových argumentov sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o nesprávnosti už výroku   o úprave styku otca   so sťažovateľkou   2 a sťažovateľom 3, tzn. právoplatný a vykonateľný výrok súdu v základom konaní, o ktorý sa opieral okresný súd. Na tomto mieste   ústavný   súd   uvádza,   že   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   nepreskúmava   vecnú správnosť výroku o úprave styku otca so sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3.

K sťažovateľmi namietanému porušeniu čl. 46, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá   má   základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil   s   jeho   právnymi   názormi,   navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd aj na tomto mieste pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú. Článok 6 ods. 1 dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže   obmedziť   na prevzatie   odôvodnenia   nižšieho   súdu   (García   Ruiz   proti   Španielsku z 21. januára 1999).

Európsky súd pre ľudské práva v inom rozhodnutí tiež zaujal stanovisko, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument   (argumenty),   ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia vytýkali krajskému súdu, že sa stotožnil s názorom okresného súdu, že si sťažovateľka 1 nedostatočne plnila povinnosť uloženú súdom, a teda nepodrobila sa výkonu rozhodnutiu. Ďalej sa podľa názoru sťažovateľov krajský súd nesprávne stotožnil s názorom okresného súdu v tom, že sťažovateľka 1 nemôže neuvážene   rešpektovať   všetky   požiadavky   maloletých   detí,   t.   j.   sťažovateľky   2 a sťažovateľa 3, súvisiace s odmietavým postojom k styku s otcom podľa vykonateľného rozhodnutia   súdu   vydaného   v   základnom   konaní.   Ďalej   namietali   nedostatočné   zistenie skutkového   stavu   opierajúce   sa   o „nepravdivé   tvrdenia   otca   detí“ a   nezistenie   názoru sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3.

Krajský   súd   v   namietanom   uznesení   uviedol: „Oboznámiac   sa   s   dôvodmi napadnutého rozhodnutia ako aj s obsahom prislúchajúceho spisového materiálu, odvolací súd   dospel   k   záveru,   že   odvolanie   matky   detí   nie   je   dôvodné.   Za   stavu   kedy od právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   bol   upravený   styk   otca   s   mal.   deťmi   t.   j. od 26. 06. 2012 do vydania napadnutého rozhodnutia uplynula doba 5 mesiacov,   počas ktorej sa otec preukázateľne stretol s mal. deťmi bez prítomnosti matky len 1 krát, ani odvolací súd neuveril tvrdeniam matky detí, že styk otca s deťmi sa nerealizuje bez jej zavinenia. Rozsudkom krajského súdu č. k. 10CoP/71/2011-846 zo dňa 12. 04. 2012 bola matke   detí   jednoznačne   uložená   povinnosť   zabezpečiť   účasť   mal.   detí   na   jednotlivých stretnutiach. V tomto smere preto možno len súhlasiť s právnym názorom prvostupňového súdu,   že   je   to   matka,   ktorá   si   nedostatočne   splnila   povinnosť   uloženú   jej   súdom.   Tiež sa odvolací súd stotožnil aj s tým, že táto nemôže neuvážene rešpektovať všetky požiadavky mal. detí na ktoré taktiež opakovane poukázala vo svojom odvolaní. Z vyššie uvedeného vyplýva, že už len na samotnú skutočnosť, že počas polročnej doby sa deti stretli s otcom len 1 krát bez prítomnosti matky, odvolací súd považoval za tak závažnú, vezmúc v úvahu aj jednotlivé   podania   zachytávajúce   priebeh   neuskutočnených   stretnutí   preto,   aby   bol naplnený zákonný dôvod pre uloženie pokuty v sume 200,- Eur v zmysle ust. § 273 ods. 1 O. s.   p.   Navyše   z obsahu   spisového   materiálu   je   zrejmé,   že   ani   po   vydaní   rozhodnutia okresného súdu sa neuskutočňujú žiadne stretnutie otca s maloletými, čo vyplýva z ním predloženej   korešpondencie.   Aj   na   uvedenú   skutočnosť   odvolací   súd   pri   svojom rozhodovaní prihliadol. V prvom rade je to matka detí, ktorá si musí uvedomiť, že pokiaľ nebol otec detí obmedzený resp. pozbavený svojich rodičovských práv, styk s deťmi mu musí umožniť v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Keďže v preskúmanom rozhodnutí odvolací súd nezistil žiadne pochybenia, ako vecne správne ho podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   preskúmanie   uznesenia   krajského   súdu   vydaného vo vykonávacom   konaní   ústavným   súdom   nepreukázalo,   že   by   boli   porušené   garancie a záruky   poskytnuté   ústavou   a   medzinárodnou   zmluvou   pre   spravodlivý   proces. Preskúmavané uznesenie krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné v súlade s obsahom a zmyslom právnej úpravy výkonu rozhodnutí týkajúcich sa úpravy styku   s   maloletými   deťmi,   pričom   ani   v   postupe   krajského   súdu   nebadať   kolíziu so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

K porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje   právo   na   všeobecnom   súde   (I.   ÚS   8/01),   ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadnu z týchto a ani inú neuvedenú skutočnosť, na základe ktorej by mohol konštatovať, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 141 ústavy a čl. 6 dohovoru. Ústavný súd rovnako uvádza, že sťažovateľmi namietaný čl. 141 ústavy neupravuje žiadne konkrétne základné práva, resp. iné individuálne práva, o porušení ktorých ústavný súd rozhoduje v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľkou 2 a sťažovateľom 3 namietanému porušeniu čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a ods. 2 a čl. 16 Dohovoru o právach dieťaťa

Z okolností, ktoré sťažovatelia uviedli vo svojej sťažnosti, nevyplýva ani porušenie týchto hmotných práv, pretože medzi nimi absentuje príčinná súvislosť.

Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a ani čl. 6 ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   už   uvedených   práv   sťažovateľky   2 a sťažovateľa 3 zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje aj   na svoj   názor   vyslovený   v   uznesení č. k. I. ÚS 538/2012-19 zo 6. júna 2012, podľa ktorého názor maloletých sťažovateľov, v tomto prípade sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3, a ich záujem mal primárne skúmať súd, ktorý   rozhoduje   o   exekučnom   titule,   a   nie   súd,   ktorý   rozhoduje   iba   o   výkone už vykonateľného rozhodnutia. Ak názor a záujem detí nebol súdom zisťovaný, je potrebné, aby tieto okolnosti namietala sťažovateľka 1 v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Pokiaľ príslušný súd názor maloletých detí nezistí a neprihliadne na ich záujem, v takomto prípade by bolo možné uvažovať o prípadnom porušení práv sťažovateľky 2 a sťažovateľa 3 zaručených Dohovorom o právach dieťaťa.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že skutkové okolnosti uvádzané sťažovateľmi v sťažnosti   boli   správne   predmetom   skúmania   v   novom   základnom   konaní,   výsledkom ktorého je uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 250/2013-497 zo 16. júna 2013, momentom vykonateľnosti ktorého odpadla povinnosť sťažovateľov podrobovať sa predchádzajúcemu vykonateľnému rozhodnutiu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ustanovenia čl. 12 až čl. 13 ústavy majú charakter základných (ústavných) princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy, a   preto   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods.   1   ústavy.   Ak   ústavný súd   dospel   k   záveru, že   v   posudzovaných   prípadoch   neboli porušené   sťažovateľmi   označené   základné   práva   podľa   ústavy   a   práva   podľa   dohovoru neprichádza   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   čl.   12   až   čl.   13   ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07).   Z   tohto   dôvodu   ústavný   súd   odmietol   aj   tieto   časti   sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľov v celom rozsahu sa ústavný súd ich ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014