znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 2/2012-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť T. P., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Advokátska kancelária, S. N. V., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co/134/2010 zo 7. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. P. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2011 doručená sťažnosť T. P., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co/134/2010 zo 7. júla 2011.

2.   Sťažovateľ   v podanej   sťažnosti   uviedol: ‹‹Krajský   súd   v   Prešove   Rozsudkom sp. zn. 19 Co/134/2010 zo dňa 7. 7. 2011 rozhodol tak, že potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C/264/2009-59 zo dňa 13. 10. 2010. Obe rozhodnutia prikladám. Navrhujem pripojiť súdny spis.

Rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. 11 C/264/2009-59 o zamietnutí návrhu na určenie neplatnosti zmluvy a určenie vlastníckeho práva nadobudol právoplatnosť dňa 1. 8. 2011. …

Sťažovatelia podávajú proti Krajskému súdu v Prešove pre konanie a rozhodnutie pod sp. zn. 19 Co/l34/2010 z 7. 7. 2011 podľa § 49 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. sťažnosť pre porušenie jeho základných práv a slobôd s nasledovným odôvodnením.

Okresný   súd   Prešov   rozsudkom   sp.   zn.   11   C   264/2009-59   zo   dňa   13.   10.   2010 rozhodol, že žalobu Tomáša Poníka na určenie neplatnosti zmluvy zamieta. V predmetnom konaní na Okresnom súde Prešov sa žalobca domáhal v súlade s § 40 a Občianskeho zákonníka   žalobou   o   vyslovenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy   zo   dňa   12.   5.   2009, uzatvorenej medzi žalovanými M. S., A. S., L. S. ako darcami a L. O. ako obdarovanou z dôvodu, že ako spoluvlastník nehnuteľností nebol darcami spoluvlastníckych podielov na predmetných   nehnuteľnostiach   vyzvaný   v   súlade   s   §   140   Občianskeho   zákonníka   na odkúpenie darovaných spoluvlastníckych podielov.

Okresný súd Prešov z dôvodu, že L. O. darované spoluvlastnícke podiely previedla na   tretiu   osobu,   a   teda   prestala   byť   ich   vlastníčkou,   žalobu   zamietol   s   poukazom na ustanovenie § 80 c) Občianskeho súdneho poriadku, a 34 ods. 2 zákona č. 162/2005 Z. z. o katastri nehnuteľností.

Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 19 Co/134/2010 zo dňa 7. 7. 2011 rozsudok Okresného súdu Prešov potvrdil.

V súlade s § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku môže súd prerušiť konanie, ak neurobí iné vhodné opatrenia a prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak sú dal na takéto konanie podnet. Sťažovateľ je presvedčený, že tak Okresný súd Prešov ako aj Krajský súd v Prešove neprerušením konania sp. zn. 11 C/264/2009 z dôvodu, že na Okresnom súde Prešov bežalo konanie pod sp. zn. 15 C/260/2009, o ktorom okresný súd Prešov vedel a mal vedomosť, čo vyplýva aj z poznámok súdu v spise sp. zn. 11 C/264/2009 a ktoré mohlo mať a malo význam pre rozhodnutie súdu v predmetnom konaní sa dopustili zásadného pochybenia a v rozpore s účelom Občianskeho súdneho poriadku § 3 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý určuje občianske súdne konanie za jednu zo záruk zákonnosti porušili sťažovateľove základné práva a slobody a to právo na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“

Konanie vedené u porušovateľa a jeho predchodcov zasiahlo do práv sťažovateľov takým spôsobom, ktorý nie je možné zvrátiť inak ako samotným rozhodnutím Ústavného súdu SR. Okresný súd Prešov ako aj Krajský súd v Prešove nepostupovali pri výkone svojej právomoci   v   súlade   s   predpismi   Občianskeho   súdneho   poriadku,   tieto   pri   svojom rozhodovaní opomenuli, a teda ich rozhodnutie odporuje právnemu poriadku Slovenskej republiky.››

3. Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co/134/2010 zo dňa 7. 7. 2011 porušené bolo.

Ústavný súd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 Co/134/2010 zo dňa 7. 7. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho zástupcu Advokátskej kancelárie JUDr. P. H., s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

1. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

4. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

5. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

6. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pokiaľ   súd neurobí   iné vhodné opatrenia,   môže konanie prerušiť,   ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

7.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

1.   Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na súdnu   ochranu   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   19   Co/134/2010   zo   7.   júla   2011. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym   názorom   krajského súdu   a porušenie svojho zákonného práva   na   súdnu   ochranu   vidí   v postupe   krajského   súdu,   ktorým   nerozhodol   o prerušení konania napriek tomu, že na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) prebieha konanie, ktoré malo mať podľa tvrdenia sťažovateľa význam pre rozhodnutie krajského súdu v predmetnej veci vedenej pod sp. zn. 19 Co/134/2010.

2. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k námietke sťažovateľa týkajúcej sa skutočnosti, že konanie nebolo prerušené, konštatoval, že „K odvolacím námietkam žalobcu je treba ešte dodať, že ak nepodal v základnom konaní pred súdom prvého stupňa návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., o ktorom by súd prvého stupňa rozhodol a súd sám konanie neprerušil z dôvodu vedenia iného konania (na existenciu, ktorého poukázal žalobca až v odvolaní) nie je možné túto námietku vyhodnotiť v prospech odvolateľa tak, aby to bolo dôvodom na iné rozhodnutie súdu prvého stupňa.“.

3.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   dospel k záveru,   že   napadnutý   rozsudok   rozhodne   nevykazuje   znaky   svojvoľnosti   alebo arbitrárnosti   a   závery   v   ňom   uvedené   v   súvislosti   s namietaným porušením   základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu tým, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo prerušené podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, nie sú ústavne neudržateľné, ako to tvrdí sťažovateľ. Krajský súd zaujal k tejto námietke stanovisko a poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom nepodal návrh na prerušenie konania a existenciu dôvodov na prerušenie konania tvrdil až v odvolacom konaní. Krajský súd v napadnutom rozsudku podľa   názoru   ústavného súdu   primeraným spôsobom   reagoval na námietku   sťažovateľa a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie, preto toto rozhodnutie nemožno považovať za arbitrárne, respektíve nepreskúmateľné.

4.   Keďže   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

5. Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity,   ktorý vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky. Právny poriadok Slovenskej republiky poskytuje   sťažovateľovi   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   účinný   právny   prostriedok nápravy,   ktorým   je   dovolanie.   Z podanej   sťažnosti   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ pred podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   pre   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   bolo   by   možné   považovať   podanie   sťažnosti ústavnému   súdu   ešte   pred   podaním   dovolania   a   rozhodnutím   dovolacieho   súdu   aj   ako predčasné. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sú tu aj dôvody na odmietnutie sťažnosti   pre nedostatok právomoci   podľa   § 53 ods.   1 v spojení s § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2012