znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 2/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. Č., T., zastúpeného advokátom JUDr. R. C., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 16 C 72/2007 (predtým sp. zn. 43 Ro 222/2006) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Č. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2009   doručená   sťažnosť   M.   Č.,   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   72/2007   (predtým   sp. zn. 43 Ro 222/2006).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   návrhom   podaným okresnému súdu 30. novembra 2006 domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie sumy 20 000 Sk s príslušenstvom proti J. G. (ďalej len „odporca“).

Okresný   súd   vydal   23.   apríla   2007   platobný   rozkaz,   ktorým   návrhu   sťažovateľa vyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca odpor. Následne bola vec sťažovateľa prevedená do občianskoprávneho registra a bola jej pridelená sp. zn. 16 C 72/2007. Na pojednávaní   6.   novembra   2008   okresný   súd   vyhlásil   rozsudok,   ktorý   bol   rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 26. júna 2009 zrušený a vec bola vrátená   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené.

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd v jeho veci koná so zbytočnými prieťahmi, čím   dochádza k porušovaniu jeho základného práva zaručeného v čl. 48 ods.   2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje tvrdenie odôvodnil takto:„Môj   základný   zámer   -   odstrániť   rozsudkom   stav   právnej   a   faktickej   neistoty, v ktorom   sa   ako   účastník   konania   nachádzam   -   nebol   naplnený.   Súd   pritom   počas predmetného   obdobia   nekonal   efektívne   a   jeho   úkony   neviedli   k   naplneniu   cieľa občianskeho   súdneho   konania   (dopyt   súdu   na   odporcu,   či   ide   v   prípade   jeho   podania o odpor,   výzva   odporcovi   na   odstránenie   vád   podania,   dlhá   doba,   dokým   súd   zrušil platobný   rozkaz   a   nariadil   pojednávanie),   dôsledkom   čoho   potom   je   skutočnosť,   že po takmer troch rokoch nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté. (...)

Tvrdím,   že   súd   ako   porušovateľ   mojich   uvedených   práv   nemôže   zdôvodňovať zdĺhavosť   konania   zložitosťou   veci.   Z   hľadiska   skutkového   i   právneho   ide   o vec   úplne jednoduchú(...)

Rovnako nie je možné tvrdiť,   že ja,   prípadne môj právny zástupca sme nejakým spôsobom prispeli k prieťahom(...)

Ešte   dňa   3.   9.   2007   som   podal   predsedovi   súdu   sťažnosť   na   nečinnosť   súdu a prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu vo svojej písomnej odpovedi zo dňa 10. 9. 2007 uviedol, že vec bude pravidelne sledovať, avšak na urýchlenie a zefektívnenie konania súdu to podstatnejší vplyv nemalo.

Na moju ďalšiu sťažnosť zo dňa 19. 8. 2009 reagoval podpredseda okresného súdu tak, že pripustil čiastočné zavinenie súdu na tom, že tak jednoduchá vec nebola právoplatne rozhodnutá keď odporca nebol včas vypočutý, avšak za hlavnú príčinu prieťahov označil správanie sa odporcu. (...)

I   keď   trvanie   súdneho   konania   v   rozsahu   troch   rokov   neznamená   automaticky existenciu   prieťahov   v   konaní,   pri   zohľadnení   mojej   konkrétnej   veci   a   jej   právnej   a skutkovej jednoduchosti nie je podľa môjho názoru možné označiť konanie za také, ktoré je bez   prieťahov.   Tiež   skutočnosť,   že   o   tak   skutkovo   a   právne   jednoduchej   veci   nebolo doposiaľ právoplatne rozhodnuté, je možné kvalifikovať ako porušenie môjho práva(...) Je síce pravdou, že na vzniku prieťahov sa podstatnou mierou podieľa i odporca, ale súd v danom prípade vôbec nevyužil tie procesné a iné nástroje, ktoré má k dispozícii. Úkony súdu majú totiž efektívne smerovať k prejednaniu a rozhodnutiu veci, za ktorým účelom má súd využívať všetky svoje procesné oprávnenia stanovené zákonom, a to i vo vzťahu k nedostavujúcim sa účastníkom konania. Má možnosť vypočuť účastníka v prípade jeho PN i v mieste jeho bydliska, uložiť tomuto pokutu, dať ho predviesť a pod. Všetky tieto prostriedky však okresným súdom neboli použité.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo M. Č. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako i jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   43   Ro   222/2006   a sp.   zn. 16 C 72/2007 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 72/2007 sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   Č.   sa   priznáva finančné zadosťučinenie v   sume 1   000,-   EUR(...),   ktoré   je Okresný súd Trnava povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť M. Č. trovy právneho zastúpenia vo výške 292,38 €, ktorú náhradu je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa - JUDr. R. C.(...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 72/2007 (predtým sp. zn. 43 Ro 222/2006).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný   súd   zo   zapožičaného   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   sp.   zn. 16 C 72/2007   zistil,   že   sťažovateľ   podal   30.   novembra   2006   okresnému   súdu   návrh   na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi. Súdny poplatok za podaný návrh sťažovateľ zaplatil až 13. marca 2007 po predchádzajúcej výzve okresného súdu. K vydaniu platobného rozkazu sp. zn. 43 Ro 222/2006 došlo 23. apríla 2007, odporca proti nemu podal 18. mája 2007   odpor   a   zároveň   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Svojím   podaním namietal taktiež zaujatosť všetkých sudcov okresného súdu, ale aj sudcov krajského súdu. Dňa   7. júna   2007   bol   spis   prevedený   do   oddelenia   občianskoprávnych   vecí   a   bola   mu pridelená sp. zn. 16 C 72/2007.

Od 6. septembra 2007 okresný súd dvakrát neúspešne doručoval výzvu odporcovi (najprv na adresu do Ústavu na výkon väzby v L. – túto skutočnosť oznámil okresnému súdu právny zástupca sťažovateľa, neskôr 24. septembra 2007 na adresu trvalého bydliska), aby sa vyjadril, či jeho podanie je potrebné považovať za odpor. Výzvu odporca prevzal až 29. novembra 2007 a odpoveď na ňu bola okresnému súdu doručená 20. decembra 2007. Následne   okresný   súd   vyzval   21.   januára   2008   odporcu   na   preukázanie   osobných, majetkových a zárobkových pomerov. Tieto odporca predložil 19. februára 2008.

Na základe podanej námietky odporcu bol spis okresného súdu 30. januára 2008 predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   zaujatosti   sudcov   okresného   súdu,   avšak krajský súd z dôvodu namietania zaujatosti aj sudcov krajského súdu predložil súdny spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie aj o tejto námietke. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Nc 4/2008 z 22. februára 2008 rozhodol, že sudcovia   krajského   súdu   nie   sú   vylúčení   z   prerokúvania   a   rozhodovania   o   námietke zaujatosti   sudcov   okresného   súdu.   Krajskému   súdu   bol   spis   najvyšším   súdom   vrátený 29. februára 2008 a uznesením sp. zn. 23 NcC 3/2008 zo 17. marca 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. mája 2008, krajský súd rozhodol, že sudkyňa okresného súdu JUDr. J. H. (zákonná sudkyňa) nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci samej. K vráteniu súdneho spisu okresnému súdu došlo 8. apríla 2008.

Dňa 26. mája 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. jún 2008, ktoré však bolo   odročené   na   18.   september   2008   z   dôvodu   práceneschopnosti   odporcu.   Rovnako pojednávanie nariadené na 18. september 2008 bolo z tohto istého dôvodu odročené na 14. október 2008. Na základe uvedeného okresný súd požiadal o vyjadrenie ošetrujúceho lekára, či zdravotný stav odporcu umožňuje jeho účasť na pojednávaní. Ošetrujúci lekár oznámil,   že   osobná   účasť   odporcu   na   pojednávaní   je   zo   zdravotného   hľadiska   možná. Napriek tomu odporca 1. októbra 2008 opäť ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní 14. októbra   2008   zo   zdravotných   dôvodov   a   požiadal   o jeho   odročenie.   Zároveň   opäť namietal   zaujatosť   sudcov   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu.   Okresný   súd pojednávanie odročil na 6. november 2008. Dňa 3. novembra 2008 však odporca predložil okresnému súdu doklad o svojej práceneschopnosti vystavený inou lekárkou a znova žiadal o odročenie pojednávania.

Okresný   súd   6. novembra   2008   pojednával   v   neprítomnosti   odporcu   a na tomto pojednávaní   vyhlásil   rozsudok,   proti   ktorému   však   odporca   22.   decembra   2008   podal odvolanie. Súdny spis bol 23. januára 2009 predložený krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 10 Co 28/2009-97 z 26. júna 2009 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. K vráteniu súdneho spisu krajským súdom okresnému súdu došlo 30. júla 2009. Od 24. augusta 2009 okresný súd zisťoval odporcove osobné, majetkové a zárobkové pomery,   aby   napokon   23.   októbra   2009   uznesením   č.   k.   16 C   72/2007-114   rozhodol o oslobodení odporcu od povinnosti platiť súdne poplatky. Dňa 21. decembra 2009 okresný súd nariadil vo veci termín pojednávania na 2. február 2010.

Z   uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v   posudzovanom   konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 72/2007 vyplýva, že celková doba trvania konania je viac ako tri roky, z toho na okresnom súde dva roky a štyri mesiace.

K vydaniu prvého meritórneho rozhodnutia – platobného rozkazu – došlo po takmer piatich mesiacoch od podania návrhu, avšak k zaplateniu súdneho poplatku, ako jedného z predpokladov riadneho postupu všeobecného súdu v konaní, zo strany sťažovateľa ako navrhovateľa došlo až po viac ako troch mesiacoch od podania návrhu. Rozsudok v merite veci okresný súd vydal po dvoch rokoch od podania návrhu. Medzitým však dochádzalo k rozhodovaniu o relevantných otázkach na súdoch vyššieho stupňa (tak na krajskom, ako aj najvyššom súde) a je potrebné zdôrazniť, že integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces   (čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   garancia   toho,   aby   vo   veci   rozhodoval   nezávislý a nestranný   sudca.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   okresný   súd   a   následne   aj krajský   súd   a   najvyšší   súd   sa   museli   zaoberať   a   vysporiadať   s   námietkami   zaujatosti zákonných sudcov vznesenými zo strany odporcu, čo si vyžaduje primeraný čas.

Na   tomto   mieste   je   potrebné   pripomenúť,   že   obdobia   trvania   konaní   vedených krajským súdom a najvyšším súdom, ktorých postup sťažovateľ v sťažnosti pred ústavným súdom   nenamietal,   nemožno   pričítať   na   vrub   okresnému   súdu,   ktorý   ich   dĺžku   trvania žiadnym spôsobom nemohol ovplyvniť.

Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na okolnosť, že viac ako tri mesiace (september – december 2007) okresný súd nebol úspešný pri doručovaní výzvy odporcovi, od ktorej závisel ďalší procesný postup.

Pokiaľ ide o konanie vo veci samej, pojednávanie bolo okresným súdom nariadené štyrikrát, z toho trikrát došlo k jeho odročeniu zo zdravotných dôvodov na strane odporcu. Tu ústavný súd pripomína, že argumentáciu sťažovateľa o možnosti predvedenia, prípadne o možnosti uloženia poriadkovej pokuty účastníkovi konania, ktorý svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil svojou práceneschopnosťou, nemožno považovať za relevantnú o to viac, že odporca predkladal doklad o práceneschopnosti vystavený rôznymi lekármi. V tomto prípade sa ústavný súd priklonil k správnosti postupu okresného súdu, ktorý sa najprv   informoval   na   zdravotný   stav   odporcu.   Ako   neefektívnym   sa   však   tento   postup všeobecného   súdu   môže   javiť   v   tej   súvislosti,   že   napokon   okresný   súd   pojednával a rozhodol (neprávoplatne) v neprítomnosti odporcu.

Napokon   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   vo   svojom   postupe   nevykazoval relevantnú procesnú   činnosť od 18.   mája 2007 (odporca   podal   odpor   proti   platobnému rozkazu) do 6. septembra 2007 (okresný súd vyzval odporcu na oznámenie, či jeho podanie je potrebné považovať za odpor), t. j. celkovo štyri mesiace.

K tomu však ústavný súd uvádza, že z jeho judikatúry vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Aj   keď   postup   okresného   súdu   nebol   bez prieťahov   minimálne po   dobu   štyroch mesiacov, v napadnutom konaní sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v   napadnutom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného   čl.   48   ods.   2 ústavy   a   jeho   práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd nerozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa (prikázanie okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a   náhrady   trov   právneho   zastúpenia), ktoré   sú   podmienené   predchádzajúcim   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010